Trasa

Chata Lopata – Pod Vyškovcem – Machnáč – križovatka s cestou E50, Mrázikovci – lesom na Vlčí vrch – Stehlíkovci – Hutiská – Žítková, priehrada – Žítková, bus – popod Ripové - križovatka s E50 – Nový dvůr – Troják – chata Lopata

Vonku je krásne ráno a my plní entuziazmu vyrážame po hrebeňovej asfaltke. Míňame Mikulčin vrch a príjemnou hojdačkou hojdačkou sa dostávame k rázcestníku Pod Vyškovcom. Tento úsek je krásny, les, v ňom sem – tam chaty, a najmä krásne výhľady zadarmo, bez predchádzajúceho stúpania. Nasleduje strmší zjazd otvorenou krajinou k informačnému stanovisku a pomníku letcov. Tu začíname fučať do kopca smerom ku Kykuli. Postupne končíme nielen na 1-1, ale pešo tlačiac bicykle. Čerešničkou najmä pre cyklovozík je prenášanie bicyklov cez priekopu na lúku. Lúkou (titulná foto) sa trochu zvezieme, aby sme následne opäť začali stúpať k rázcestníku pod Machnáčom.

Slnko už pekne pripeká, kondička sa zobúdza pomaly a tak som vďačná za prítomnosť cyklovozíka, ktorý svojmu ťahačovi nedovoľuje vyvinúť jeho obvyklú druhú kozmickú rýchlosť. Je to krásne alibi na občasné postátie a vydýchanie. Postupne všetci vyliezame na trávnatý Machnáč a pozeráme výhľady. Rasťo nám ukazuje našu trasu a sľubuje pomaly Tour de pub. Hovorí, že už len zjazd a trošičku do kopca a sme v krčme. Zabudol dodať, že než príde krčma, zjazd a trošičku do kopca sa vystrieda niekoľkokrát a do kopca to nebude len trošičku, ale prevažne. Asi sa bál, že sa mu družstvo obráti už na začiatku cyklotúry.

V sladkej nevedomosti teda opäť sadáme na biky a spúšťame sa sa lúkami a neskôr lesom až k hlavnému ťahu na Starý Hrozenkov. Pri ceste je servisná pauza, ktorú využívam najmä na nakŕmenie a prebalenia nášho bába. Pýtala som sa totiž Rasťa, kedy bude tá krčma, kde som pôvodne chcela tieto činnosti vykonať. Rasťo sa informoval, o čo presne ide a že veď to môžem kľudne aj tu. Už to mi malo byť podozrivé! Okrem toho nám ponúkol variantu vynechať lesnú časť trasy a ísť do reštaurácie, kde sa stretneme, priamo po ceste. No ale kto by vymenil asfaltku v úpeku za chládok v lese, keď máme navyše horské biky??? (No, plus plne naložený cyklovozík.)

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Prekrižovali sme hlavnú cestu a ďalšou asfaltkou, ktorá vedie do Hornej Súče, už stúpame.Onedlho odbáčame doľava na lesnú cestu, ktorou pôjdeme veeeeeľmi dlho, prevažne do kopca. Zvážnica vedie lesom, míňame pekný posed a potom sa nechutným stúpaním dostávame k studničke. Naberať vodu je možné len z hladinky, takže treba buď ponoriť fľašu, alebo použiť erárny krnček. Onedlho sme v najhoršom stúpaní, potom konečne na vrchole kopca. Do osady Vlčí vrch nás dokonca čaká krátky zjazd, ale cez také hlboké blato, že poniektorí radšej tlačíme.

Z obce ešte chvíľu stúpame. Už mám plné zuby kombinácie 1-1, najmä keď som bola pripravená na zjazd, a tak na vrchol kopca tlačím. Odtiaľto si môžeme pozrieť našu ďalšiu trasu, najmä dvojkilometrové 12% stúpanie. Odtiaľto to vyzerá celkom mierne. Konečne zjazd! Prudko klesáme do osady Stehlíkovci po novučičkej asfaltke. Krásna trávička, upravené okolie domov, posedenie na lavičke pod stromom so sochou Panny Márie, no idyla ako v Rakúsku. Idyla končí pár metrov nižšie, keď nová asfaltka z ničoho nič končí a my sa ocitneme v ovocnom sade alebo niečom takom na zvážnici. O pár metrov nás zhltne les, zjazd je tu taký prudký a na kameňoch sa nám bicykel tak zastavuje, že s Hankou tlačíme, resp. zachytávame bicykle. Netrvá dlho a sme konečne v bode B, reštaurácii Jana. Poriadne sa najeme, dáme si nejedno pivo – a čo teraz? Čo je to za nápady končiť túry na hrebeni??? V chabom pokuse odložiť záverečné mordovanie sa ešte zastavujeme pri priehrade Žítková a chvíľu sa vyvaľujeme pri vode.

No ale nič netrvá večne a tak sa s ťažkými nohami vydávame na spomínané dvojkilometrové 12% stúpanie. Metre ubúdajú len pomaly a tieňa nikde. Na jednom mieste čakám polovičku s vozíkom, ale nie je to dobrý nápad. Je naštvaný na Rasťa za výber trasy, na mňa za objemný obsah batožinového priestoru a tiež na terén, ktorý ho núti tlačiť. Idem ďalej radšej sama, 1-1. Najradšej by som tlačila, ale ješitnosť ma nepustí. Galeje končia pri krčme v Žítkovej. Po nanuku a vode sa cítim výrazne lepšie. Počkáme na Ľuba, radšej sa zdržím opisu nálady, v ktorej prišiel. Dáme aj juniorovi niečo do bruška a pokračujeme už príjemnejším terénom. Onedlho nás čakajú dokonca mierne zjazdy krásnym voňavým lesom. Tento úsek je asi najkrajší zo všetkých. Les nás napokon pustí na krásnu lúčku pod vrchom Ripové a už opäť križujeme hlavnú cestu. Nejdeme však hneďpo nej, ale ešte jeden úsek popri nej cez les. Až potom sa napájame na cestu a s nie veľkým nadšením so svištiacimi autami a kamiónmi okolo sa dostávame až k motorestu Nový Dvůr. Pár metrov sme ešte mohli ísť po červenej značke cez les, ale naše vedenie už bolo fuč a tak sme si neboli istí a šli radšej po ceste.

Od motorestu nás čaká nekonečné záverečné stúpanie cez Troják až na chatu Lopata. Asi polovicu fučím, snažiac sa byť radšej z dohľadu svojho manžela, ktorého náklad nielenže ťaží, ale ešte aj mrnčí. V takýchto chvíľach, keď je ako sopka pred erupciou, je však radšej sám a tak sa pridávam k Hanke, ktorá tlačí bike kvôli kolenu, a posledný nekonečný úsek tlačíme spolu. Fotíme si pekné výhľady po pravej strane a postupne okolo nás pribúda les, až sa z neho napokon vynorí naša chata.

Suma summarum to bolo 1500 m prevýšenia na cca 40 km. Keby sme to vedeli skôr, vyberieme si asi niečo iné, vhodné na nenáročnú rodinnú cyklistiku. Na druhej strane sme si pekne zašportovali, neseparovali sa od zvyšku partie a obzreli si určite viac krás tohto kraja, než keby sme šli samostatne.

Titulná foto: Maťo Drahomirecký

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek