MTB

Revúca – Stolica – Revúca

02.08.12
Je veľmi – a to podotýkam, ospalé ráno 25. 5. 2012. Tí, ktorí ma poznajú vedia, že rána sú pre mňa vždy menšou katastrofou. Nuž ale, keď som včera do hlbokej noci dokázal civieť na hviezdy ako blbec, stopovať sovy v lese a nespať, tak teraz to musím nejako rozchodiť. Zívajúci, o kadečo zakopávajúci a o kdečo si hlavu otrieskávajúci sa momentálne nachádzam v rámci trojtýždňového cykločundru väčšinou po Slovensku nad Revúcou na chate v kopcoch uprostred lesov nad mestom u uja Dušana, ktorý je ukážkovým stelesnením dobra a je okrem iného veľkým milovníkom prírody a zanieteným včelárom a rybárom. Vidina dnešného cieľa mi však rozihráva úsmev na pomaly sa zobúdzajúcej tvári. Je ním 1477 metrov vysoká Stolica, najvyšší vrch Stolických vrchov i Slovenského rudohoria.

Prvý deň

Revúca – Revúčka – Muránska Zdychava – Karafová – Chata Janka – Slanské sedlo – sedlo Harová – Stolica – poľana pod Stolicou

Neustále zívajúc sa mi podarilo obaliť bicykel všemožnými vecami tak, že aj obaľovač jablčný letiaci okolo a vidiac môj bicykel evidentne trpel komplexom menejcennosti. Pri vypúšťaní sliepok z kurníka, kŕmení zajacov si hladkajúc vlčicu Zoru všímam, že obloha je bez jediného mráčika a je aj pomerne teplo a vyzerá to tak, že bude aj poriadne horúco. Vzhľadom na to, že Revúca sa nachádza v nadmorskej výške 318 metrov a Stolica je vysoká 1477 metrov, ma čaká celkom slušný rock´n´roll, pretože cesty, po ktorých v závere pôjdem sú skôr necestami, pretože ich už poznám z predošlých cyklotúr. Raňajky preto tvorí vynikajúca vychýrená bryndza a údený ovčí syr z miestneho družstva.

Definitívne sa zobúdzam až na hlavnej križovatke v centre Revúcej, kde prednosť v jazde zrejme nikomu nič nevraví. V duchu sa utešujem, že tu nie som s kamiónom. Naložený som ale aj tak dosť. Ja sa toho snáď asi nikdy nezbavím. Z Revúcej pokračujem smerom na Revúčku a Muránsku Zdychavu až do záveru doliny, do Karafovej. Cestu medzi Revúcou a Revúčkou lemujú malebné políčka, na ktorých, vzhľadom na to, že je sobota panuje čulý pracovný ruch. Cesta však začína byť skutočne zaujímavá až za Revúčkou. Dolina sa tu zužuje čoraz viac, ako štátny rozpočet a každým metrom naberá na divokosti, malebnosti a tie májové vône! Paráda! Napĺňa ma euforické šťastie a neustále sa kochám idúc po ceste, po ktorej som už išiel hádam aj stokrát (svojho času sme do Revúcej roky rokúce chodievali každé dva týždne). Zdravím skalný previs pri ceste a neskôr, prekročiac tok Zdychavy sa vnáram do tieňa bukového lesa, z ktorého sa vynáram až v Muránskej Zdychave, stále v rámci pozvoľného a decentného stúpania.

Muránska Zdychava je veľmi osobitá dedina, ktorá by si zaslúžila samostatnú reportáž, takže určite sa jej niekedy nabudúce povenujem detailnejšie (mám ju veľmi rád). Veľká časť tejto pozoruhodnej dediny je roztrúsená po okolitých strmých svahoch a dolinkách, či lúčnatých poľanách. Kedysi tu ľudia žili tak, že od jari do jesene žili v chyžkách pri stodolách v kopcoch vysoko nad dedinou, kde obrábali svoje políčka a pásli statok a len na zimu schádzali dolu do dediny, kde mali zväčša svoj trvalý príbytok. Inú možnosť nemali, keďže dolina tu už má miestami skôr charakter kaňonu a problémom bolo už len natesnať domy okolo uzučkej cesty. O akejkoľvek záhrade tu samozrejme nemohlo byť ani reči. Zakaždým si preto vychutnávam prejazd touto „stiesnenou“ dedinou. Za ňou sa dolina trocha rozširuje a s pribúdajúcou nadmorskou výškou pribúda smrekov. Potok Zdychava si veselo a čoraz burácavejšie zurčí dolinou, z ktorej vedú každú chvíľu doslova nenápadné cestičky k usadlostiam nad dolinou. Pozvoľna mierne stúpajúc sa dostávam do Karafovej, za ktorou už asfalt stúpa o niečo väčšmi. Po poldruha kilometri zatáčam doľava po zelenej značke na kamenistú lesnú cestu a až teraz sa dá hovoriť o ozajstnom stúpaní, lebo v okamihu cítim kilá v batožine. Cesta neskôr stúpa ozaj strmo a tak si konečne „naťažko“ po dvoch dňoch vychutnávam poriadny kopec. Síce zo mňa leje ako z galejníka, no šliapať so záťažou do strmých kopcov je jednoducho úžasný pocit. Po litroch vypoteného potu prichádzam k vzorne ponatieranej lesníckej chate Janka, pri ktorej je prameň s vynikajúcou, ale tak strašne studenou vodou, že keby som sa v nej okúpal, tak by som si ho už asi nikdy v živote nenašiel.

Nachádzam však lavice a stôl a tak sa k slovu opäť dostáva vynikajúci ovčí syr, no tentoraz neúdený ešte z Liptovskej Tepličky. (Keď som robil hrebeňovku Tribeča, tak sa ma jedna pani opýtala, či nemám hlad a ja jej na to, že nie, veď mám „tatranské hamburgery“. Divne sa na mňa pozrela a tak jej vysvetľujem, že to je dvojcentimetrový krajec chleba, dvojcentimetrová vrstva bryndze, opäť dvojcentimetrový krajec chleba a navrch dvojcentimetrový krajec ovčieho syra).

Nad chatou sa napájam na povestnú „červenú“ Rudnú magistrálu, ktorá končí práve na Stolici a zatáčam doprava. Tie takmer dva kilometre na Slanské sedlo sú oddychovkou s nádhernými výhľadmi do hlbokej doliny smerom na Muránsku Zdychavu a na vrchy za Revúcou. Trepem sa teda do príkreho a zosúvajúceho sa svahu nad cestou, aby som niečo pofotil, no len čo sa vyštverám nad cestu, už tam na mňa cerí zuby vretenica, ktorá sa vyhrieva práve na pni, na ktorý sa chcem postaviť. Kolegiálnosť hada je však prekvapivá a tak si napokon vychutnávam výhľady z pňa.

O chvíľu už míňam Slanské sedlo vo výške 1234 metrov a bez zastavenia šliapem ďalej po červenej na sedlo Harová. Nechtiac, pachtiac sa a odfukujúc plaším sliepku vzácneho jariabka hôrneho, ktorá kempovala v tôni pri ceste. Nuž, prepáč moja. Na osvedčenom mieste sa neskôr otáčam dozadu, aby som si vychutnal pohľad na Kráľovu hoľu a o pár metrov ďalej už stojím na „pumpe“, aby som natankoval doplna všetky nádrže chutnou vodou, ktorá vyteká z kamenia, ktoré je husto obrastené akurát kvitnúcim záružlím močiarnym. Ďakujem tomuto krásnemu prameňu za vodoidné dary a poberám sa ďalej. Ocitám sa na Harovej a dopĺňajúc energiu vybieham do kopca smerom na Stolicu a po pár metroch mi je jasné, že ďalej už budem musieť tlačiť. Vraciam sa k bicyklu a dupem do pedálov, no napokon už priam ako magor hrotiac situáciu to len veľmi nerád vzdávam a tlačím. Totálne rozbitá „cesta“, ktorá je už vlastne len chodník strmý ako strecha, vedúci väčšinou kolmo na vrstevnice je nadmieru hrboľatého charakteru a veľké kamene, koľaje, ale hlavne záťaž mi už zrejme neumožnia triumfálny dojazd na vrchol. Ako tak tlačím, čo teda robím veľmi nerád, tak počujem nad sebou hlasy, čo je v týchto končinách naozaj zriedkavý jav. Vzápätí už stretávam dvoch pohodových a vysmiatych turistov z Telgártu a Šumiaca, ktorí šokovaní pohľadom, ktorý sa im znenazdajky naskytol (ja) berú do ruky fotoaparát s tým, že si ma musia odfotiť. Vraj preto, aby mali ďalšieho blázna do zbierky, že toto ešte nezažili a že to dajú na internet. Opäť teda bude môj ksicht na nejakej sociálnej sieti. V živote som si už pomaly zvykol byť turistickou atrakciou. Vo švajčiarskych Alpách nás dokonca filmovali Japonci. No čo už. Chlapi sú to ale veselí a stretnutie s nimi mi padá naozaj veľmi vhod. Medveďa vraj nestretli, tak hádam aj budem mať to šťastie, aj keď u mňa sa práve toto nikdy nevie.

O chvíľu na moju veľkú radosť stúpanie dovoľuje nasadnúť a tak predsa len triumfálne prichádzam na vrchol v sedle. Pri najvyššej kóte vo výške 1477 metrov tradične zrevem ako divá zver, dávam autogram do vrcholovej knihy a poberám sa na sever, ďalej po rozľahlom hrebeni po lesnej ceste, ktorá smeruje na Rejdovú, pretože práve odtiaľ sa naskytajú tie najkrajšie výhľady. Príroda je v týchto výškach na tejto severnej strane ešte neprebudená, smreky majú ešte len malé púčiky a zelená tráva sa vyskytuje len kde-tu a citeľne sa ochladilo. Celý hrebeň je popretkávaný väčšími, či menšími lúkami, ktoré lemujú zakrpatené smrečiny obrastené lišajníkmi. Divočina, ako sa patrí. Toto je presne to, čo mám rád! Po ľavej strane vidím na lúke posed a tak k nemu bez váhania mierim. Kráľovohoľské Nízke Tatry mám odtiaľto totižto ako na dlani a keďže tu hodlám prespať, posed by prišiel celkom vhod, no po otvorení dverí sa mi naskytá odstrašujúci pohľad na podlahu plnú obalov z drahých cigariet, whisky a kdejakej drahej pálenky. Je evidentné, že arogantní zbohatlíci chodia poľovať na zver aj sem. Len aby raz niekto nezačal poľovať na nich.

Zhnusený odpľúvajúc a zbohatlícku pliagu preklínajúc schádzam z posedu a radšej sa v rámci „vytuningovania“ nálady kochám prenádhernou panorámou. Kráľova hoľa sa veru nikdy neopozerá! Na ľavom okraji lúky pri lese si ale všímam, že ma niekto už hodnú chvíľu pri pohybe na hrebeni skrývajúc sa sleduje. Podľa oblečenia to rozhodne nie je žiaden poľovník, ochranár, alebo turista. Nasrdený na tých neandertálcov, čo tu nechali taký neporiadok odhodlaný na všetko gánim tým smerom a čakám, čo sa z toho vykľuje. Dotyčný zachádza za strom a mne je jasné, že tu veru kempovať nebudem. Bolo by riziko nechať tu veci bez dozoru a motať sa hodiny po okolí. Mierne znechutený preto pokračujem ďalej, stále smerom na Rejdovú. Na nálade mi nepridáva hromada neskutočného neporiadku v podobe potrhaných igelitov, prázdnych fliaš, či iného svinstva hneď pri ceste, pri akýchsi provizórnych prístreškoch. Fuj. Pridávam radšej do pedálov, lebo viem, že nakoniec si aj tak nájdem luxusné miesto na nocľah.

Po necelom kilometri, keď už cesta strmo klesá, stojím na lúke a neskutočný výhľad mi vyráža dych. Slovenský raj, Vysoké Tatry, Volovské vrchy, Slovenský kras a úplne napravo je v diaľke Silická planina. Slovensko tu prakticky vidieť po celej svojej šírke, od Poľska, až po Maďarsko. Podo mnou sa vo veľkej hĺbke nachádza rázovitá dedina Rejdová, známa ručnou výrobou kobercov a Vyšná Slaná, nad ktorou sa vypína dominantný Radzim a okolo sa rozprestierajú hlboké lesy, lemujúce hlboké a tiché doliny, v ktorých si neúnavné potôčiky hudú svoju večnú pieseň o stromoch, kameňoch, pstruhoch, rakoch, či zveri, ktorá sa z nich chodí každý podvečer sprevádzaná červenejúcimi lúčmi zapadajúceho slnka napájať a ktorej je tu nadostač. Poézia krajiny, ktorú pred sebou vidím je dokonalá. Lúky, kopce, dedinky, doliny a lesy. Len holoruby vo Volovských vrchoch bijú akosi viac do očí. Sedím na prudkom svahu porastenom čučoriedkami a brusnicami a až teraz si uvedomujem, že sa klepem ako sídliskový ratlík na snehu. Silný nárazový severák robí svoje a zima je už naozaj poriadna. Poberám sa preto nájsť si vhodné miesto na stan. Výhľad mi predsa neujde. Keď nachádzam vhodné miesto pekne v závetrí, odchádzam presliediť okolie, či sa tu nenachádza nejaký podozrivý človek. V dnešnej dobe a obzvlášť u nás si už človek byť istý nemôže. Po uistení sa, že je všetko v poriadku staviam stan, bicykel opieram o vývrat a vydávam sa na prechádzku touto nádhernou divočinou plnej medveďov. Onedlho už nachádzam aj čerstvé stopy a pach vedúceho, podľa ktorých usudzujem, že ma musel vidieť, ako staviam stan a poberal sa preč. Pohybujúc sa potichu preto mením smer, veď som tu predsa len na návšteve. Vraciam sa dolu na rozľahlú lúku, po ktorej sa motám hore–dolu snažiac sa nájsť vhodnú kompozíciu kvôli fotodokumentácii. Veľkou nevýhodou je však to, že je veľmi kalné počasie a fotografie budú naozaj len dokumentačné. Preto mám o dôvod viac vrátiť sa sem na jeseň.

Keď padol súmrak na okolitý kraj, poberám sa premrznutý do stanu. Pri svite čelovky čítam Krásy Slovenska o Muránskej planine a neustále premýšľam, prečo mi je taká zima. No jasné. Nemám so sebou nič tuhô. Vziať so sebou tenký „letný minispacák“ nebolo práve najlepšie riešenie, no pri balení rozhodovali rozmery a s mrazom som už vzhľadom na dátum rozhodne nerátal. Obliekam na seba všetky veci, no aj tak bdiem celú noc, pretože ma trasie ako notorika pred zatvorenou krčmou.

Druhý deň

Poľana pod Stolicou – Stolica – sedlo Harová – Lehotská hoľa – Faltenovo sedlo – Skalica – Karafová – Muránska Zdychava – Revúčka – Revúca

Ráno zisťujem, že je prízemný mráz a sú tri stupne pod nulou. „Vystolicovať sa na celú Stolicu.“ Dudrem popod nos a balím stan. Počasie je na fotenie nevhodné a tak smerujem opäť po tej istej ceste naspäť. Zo Stolice na sedlo Harová sa však zjazdovať dá bez problémov, stačí len brzdiť všetkými dostupnými prostriedkami. Na sedle sa rozhodujem pre inú trasu do Karafovej a tak pokračujem po hrebeni ďalej, po modrej a zelenej značke smerom na Faltenovo sedlo a Kohút. Za sedlom mi nad hlavou preplachtí sova, ktorú vyplašila črieda vysokej, brázdiaca hrebeň po ľavej strane. Vietor mám dobrý a tak ma ani nezaregistrovali. Technickú jazdu po rozblatenej lesnej ceste si užívam naplno, až z nej napokon držiac sa značky odbáčam a ocitám sa na úzkom chodníku, po ktorom noha turistu išla snáď vtedy, keď robili značenie.

Tenký pásik v hustom poraste čučoriedok je vyšliapaný len od zveri. Nevadí, je to ešte väčší zážitok. No po chvíli cesta strmo – prestrmo klesá a idem šmykom dolu po vlhkej lesnej ihličnatej pôde, na ktorej sa mi naložený bicykel akosi nedarí zastaviť. Už len pozerám, s ktorým smrekom si dám čelovku. Krkolomný zjazd zrazu končí a „cestička“ sa stáča doprava a miestami je v hustej vegetácii celkom problém nájsť ju. Opachu často prenášam cez spadnuté stromy, či bariny. Vody je tu však nadostač a to aj v suchom období, čo na hrebeni vždy poteší. Po menších peripetiách idúc touto necestou sa dostávam na Faltenovo sedlo, odkiaľ zatáčam po lesnej ceste, po červenej značke doprava a na rúbanisku sa kochám výhľadom smerom na Revúcu, Muránsku planinu a časť Veporských vrchov.

Pokiaľ sa budete túlať v tomto malebnom a žiaľ, nie len turistami zabudnutom kraji, určite sa oplatí zísť zo sedla po modrej cez Čiernu Lehotu do Slavošoviec a odtiaľ prejsť 245 metrov dlhým Koprášskym tunelom nedostavanej železničnej trate do dedinky Kopráš (Magnezitovce) a odtiaľ naspäť do Revúcej. Je to naozaj zážitok. Prechod tunelom je nenáročný a bezproblémový – samozrejme pre tých, ktorí si doma nezabudnú baterku. Výbornou voľbou je aj pokračovať ďalej po zelenej až na vrch Kohút, ktorý dominuje okoliu Revúcej tak, ako Kriváň Liptovu a odtiaľ pokračovať po modrej cez rúbanisko na sedlo Kohúta (kvôli výhľadom), kde je na výber opäť niekoľko možností, ako sa dostať do Revúcej, či Chyžného. Len si pri kochaní sa nádherným výhľadom dávajte pozor na zvýšený výskyt medveďov hlavne v okolí Kohúta.

Začína hrmieť a pohýnam sa ďalej smerom k bývalej horárni Skalica po nečakane strmej a nadmieru kamenistej zvážnici. Narýchlo ešte fotím Muránsku planinu, Prednú horu a Muránsky hrad a o sekundu na to sa už na mňa sype ľadovec veľký ako fazuľa. Zvážnica je nepríjemne šmykľavá a vymletá od prívalových dažďov, že miestami pripomína skôr koryto potoka a niekde je priam šialene strmá. Zjazd v takomto počasí je veľmi zaujímavý a technický a nesmierne ma baví. Asi dvesto metrov nad horárňou za sebou počujem terénnu motorku. Zhnusený drzou a arogantnou prítomnosťou niečoho takého, čo tu rozhodne nemá čo robiť nemienim uhnúť (aj tak nie je ako a kde) a tak sa dotyčný „prírodofil“ za mnou vzhľadom na stav zvážnice vlečie až k horárni, kde si vymieňame nepekné pohľady. Čo už. Aj takýmto „turbointeligentom“ svieti slnko, ktoré po krátkej prehánke opäť vyšlo.

Pri Skalici sa napájam na už kvalitnú lesnú cestu, smerujúcu k horárni Karafová. Hneď za prvou zatáčkou rozhodne stojí za to pohľad na Kráľovu hoľu. Pri zjazde do Karafovej sa nado mnou vznáša orol krikľavý a už takmer v doline mi cez cestu prebehla kuna lesná. Za Karafovou ešte zbieram mätu piepornú a potom už mierim opäť voňavou dolinou Zdychavy cez Muránsku Zdychavu a Revúčku do Revúcej, kde pred potravinami ukončujem dvojdňový a opäť nezabudnuteľný pobyt v Stolických vrchoch, aby som si doplnil zásoby a zajtra mohol vyraziť za ďalšími dobrodružstvami do Veporských vrchov, do Lomu nad Rimavicou. Ale to je už iný príbeh... Definitívne a ukážkovo však ukončujem deň až večer, na rybačke s ujom Dušanom v Revúckej Lehote pri vodnej nádrži Miková, kde si vychutnávame nádherný západ slnka a neustále zábery kaprov, z ktorých však ani jeden nemal mieru.

Pokračovanie cykloputovania Slovenským rudohorím

--
Pozn. redakcie: Prosíme všetkých MTB bikerov, aby sa počas jazdy správali ohľaduplne k iným účastníkom "premávky" a prispôsobili svoju rýchlosť v úsekoch, kde existuje predpoklad stretu s pešími turistami.

 
 
Najnovšie články autora
 
Cyklotúra Starý Majer – Čertovica – Štrba – Poprad Nachádzam sa v malom starom rozheganom prístrešku na hrebeni nad Starým Majerom, pod Ľubietovským Veprom. Noc v spoločnosti horúčky nemala … » celý článok 06/03/14 Peter Miler Nízke Tatry, Veporské vrchy
Túra Strieborná hora – Oľšavica – Zimná hôrka Zobúdzanie sa na Striebornej hore sa paradoxne nesie v zlatistých farbách. Ranné slniečko opäť do zlatista vyfarbuje beztak zlaté „červené smreky“, ktoré teraz majú najkrajší odtieň žltej. Dnes večer by som sa chcel k spánku uložiť niekam nad Uložu, nech je sranda. Na Zimnej hôrke mám od februára vytipované miestečko s krásnymi výhľadmi, od ktorého ma delí smiešnych 22 km. Dnes ma čaká pre mňa najkrajší úsek celej 75 km dlhej túlačky, nakoľko pôjdem krajinou, kde rastú výlučne zlatisté smrekovce opadavé a lúky, po ktorých pôjdem, mi poskytnú veľmi lukratívne výhľady. 21/02/14 Peter Miler Levočské vrchy
Cyklotúra Králiky – Čerín – Povrazník – St. Majer Po dvoch mesiacoch som opäť v rekreačnom stredisku nad Králikmi vysoko v Kremnických vrchoch. Včera som tradične naťažko naložený dofrčal z Popradu v rámci 135-kilometrovej etapy. Nemám z nej žiadny fotomateriál, tak z nej nebude ani reportáž. Bol to veľmi zrýchlený presun a stál som len minimálne. Dnes je nedeľa a o 15-tej popoludní vyrážam do okolia Poľany, no tentoraz do miest, kam som sa dlho chystal a kde som ešte nikdy nebol. 23/01/14 Peter Miler Starohorské vrchy, Kremnické vrchy, +
Najnovšie články na titulke
 
Správa Nový cykloturistický most cez Moravu pri Kopčanoch Dovoľujem si oznámiť turistickej a cyklistickej verejnosti, že nový most, spájajúci archeopark Mikulčice (Morava) a slovenskú časť … » celý článok 12/10/19 Boro Tomis Správy
Cyklotúra Okruh cez Stelvio, Mortirolo, Gaviu a Umbrailpass Bol koniec leta a počasie sa mierne kazilo, ako aj tento rok. Stále koncom augusta boli nejaké búrky a my sme nemohli nájsť správny termín, kedy vyraziť na v poradí už druhý cyklovýjazd do Dolomitov. V pláne bolo prejsť dvojdňovú trasu cez tri sedlá, so začiatkom v kempe v Trafoi a prespaním v penzióne Belvedere, tesne pod Passo Mortirolo. Návrat bol plánovaný cez Passo Gavia. 03/10/19 Michal Mikuláš Svet
Rozhovor M. Dobšovič: rekreácia je hlavnou funkciou mestských lesov Mestské lesy v Bratislave sme dlhodobo vnímali ako organizáciu, ktorá nevie alebo nechce skĺbiť ťažbu dreva s požiadavkami obyvateľov a návštevníkov hlavného mesta na rekreáciu v prírode. Tí v sezóne prichádzajú na územie lesoparku rádovo v tisícoch, existuje údaj zo spočítavania návštevníkov spred pár rokov, ktorý hovorí o 7 tisícoch návštevníkov denne. Dôležitou zmenou v roku 2014 bolo zníženie ťažby v lesoparku z 18 000 m³ ročne na 5 000 m³ ročne. Tento rok mestskí poslanci prijali na slovenské pomery revolučnú zonáciu, ktorá ponecháva 54 % územia bez zásahov a aj vo zvyšku sa bude hospodáriť veľmi citlivo. O nej, ale aj o iných témach sme sa rozprávali s riaditeľom MLB Matejom Dobšovičom. 29/09/19 Soňa Mäkká Rozhovory

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Revúca – Stolica – Revúca 02/08/12 22:06 12 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Slovenské rudohorie: Stolické vrchy
  • Počet dní
    • 2
  • Nadmorská výška
    • max: 1477 m n. m.
    • min: 315 m n. m.
  • Náročnosť
    • 3
  • Ročné obdobie
    • leto
  • Dátum túry
    • 25.05.2012
  • Štart trasy
    • šírka: 48.68276 ° SŠ
      dĺžka: 20.11606 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 48.68276 ° SŠ
      dĺžka: 20.11606 ° VD
      » Mapa
  • 1. nocľah
    • šírka: 48.77516 ° SŠ
      dĺžka: 20.21023 ° VD
      » Mapa
  • Nocovanie
    • poľana pod Stolicou (bivak)
  • Voda
    • Revúca, Revúčka, Muránska Zdychava, Karafová, Zrub Janka, sedlo Harová, Faltenovo sedlo
  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • horský bicykel
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.

0.69