Zelená strecha Európy, ako zvykne byť Šumava s neďalekým Bavorským lesom pre jeden z najrozsiahlejších lesných komplexov označovaná, je ideálnym kúskom sveta na aktívny oddych. Z jej nespočetných lákadiel si vyberie hádam každý, či už milovník lenivého ničnerobenia pri vode, fanúšik technických pamiatok, nenapraviteľný romantik zbožňujúci úzke historické uličky a majestátne hrady alebo športový nadšenec, ktorý nepohrdne odmenou za námahu v podobe nádherných pohľadov alebo niečoho dobrého do žalúdka. Šumava totiž ani zďaleka nie je len o hlbokých šumiacich lesoch. Stovky kilometrov cyklotrás spájajú vodnú nádrž Lipno s nádherných Českým Krumlovom zapísaným v zozname svetového dedičstva UNESCO, fascinujúce kanály na splavovanie dreva s vyše tisíc metrov vysokými vrcholmi a stiesňujúce spomienky na nedávnu povojnovú minulosť s výbornými čučoriedkovými knedličkami či labužníckym miestnym pivom.

Trasa

Milná – Pláničský rybník – Muckov – Černá v Pošumaví – Hůrka – Karlovy Dvory – Horní Planá – Bližší Lhota – Přední Zvonková – Račín – Kyselov – U Korandy – hraničný priechod Koranda/St. Oswald – Pasečná – Spáleniště – Přední Výtoň – Frýdava – Svatý Tomáš - Vitkův kámen – Svatý Tomáš – Uhliště – Pod Plešným – Frýdava – Frymburk – Vřesná – Posudov – Hrdoňov – Kovářov – Milná

V dedinke Milná, krčiacej sa nad obrovskou vodnou nádržou Lipno nás po bratislavských tropických teplotách víta svieže voňavé ráno, ako stvorené na úvodný krátky výstup, ktorý okamžite strieda o čosi dlhší zjazd k pokojnému Pláničskému rybníku. Hneď úvod je teda predzvesťou toho, čo nás čaká celý deň – kopce a kopčeky. Menšie, väčšie, dlhšie, kratšie, hore, dolu, hore, dolu, hore, dolu. Na Šumave akoby všetko bolo cez kopec alebo cez dolinu. Aj od Pláničského rybníka treba znova stúpať šťavnatými lúkami okolo dediny Muckov, západne od ktorej sú v lesíku ukryté muckovské vápencové lomy, predstavujúce ojedinelý spôsob ťažby vápenca, aby sme si mohli vychutnať dlhý zjazd do Černej v Pošumaví, okorenený fotogenickými pohľadmi na zvlnenú krajinu a azúrové Lipno. Táto obec na brehu Lipenskej priehrady sa v cyklistickej sezóne mení na malé cyklomestečko, ktoré križujú najrôznejší cyklisti od tých, ktorí to myslia skutočne vážne a každý kopček vychádzajú aspoň tridsiatkou, až po rodiny s deťmi všetkých veľkostí. Celá trasa okolo Lipna je navyše akousi prehliadkou cyklovýbavy od výmyslu sveta, ktorej kraľujú najrozmanitejšie spôsoby prepravy detí na bicykli.

V miestnej informačnej kancelárii ešte dolaďujeme ďalšie plány, dostávame predposlednú mapku okolia Lipna (ktorá je zadarmo, preto sa hneď rozobrala a nedávajú ju len tak hocikomu) a cestovné poriadky kômp a po prejdení mosta ponad Lipno znova pokračujeme pekne vybudovaným a dobre značeným cyklochodníkom. Ten sa dôsledne vyhýba hlavnej ceste aj za cenu strmšieho stúpania, ktoré v chatovej osade Karlovy Dvory trochu prekvapí. I napriek pomerne dobrému značeniu sa však oplatí byť stále trošku v pozore. Keď totiž predvoj viac pozerá po tachometri a čo najjednoduchšej trase, ľahko sa môže stať, že si odbočku na Jenišov nevšimne. Rovnako úspešne sme sa aj my vyhli cyklochodníku a do Horní Planej prišli pekne po hlavnej ceste. Vďaka tomu sme mali možnosť vidieť najznámejšiu pamiatku tohto mestečka, rodný dom Adalberta Stiftera, ktorú sme si v rámci jemného blúdenia zabudli všimnúť. S týmto rakúskym biedermeierovským spisovateľom sme sa však na Šumave stretli viackrát a nejeden náučný chodník či pamätník nielen v bezprostrednom okolí Horní Planej ho pripomína.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Namiesto náučného chodníka Adalberta Stiftera sme sa rozhodli využiť služby miestnej kompy. Kupovanie lístkov v automate na brehu síce urýchľuje nástup na kompu, no celá vysokosofistikovaná technika nakoniec padá na dvojeurovej minci, z ktorej nechce automat rakúskemu turistovi vydať. Viktor doň gentlemansky vhadzuje zvyšných šesť korún, automat poslušne vypľúva lístok a spokojný Rakúšan nám za to necháva euro (pravdepodobne nikdy nezistí, že vlastne prispel na obnovu kostola vo Svatom Tomáši, kde sme túto mincu použili).

Na druhom brehu

Na kompe dosýta fotím na prvý pohľad krásne modré Lipno, na ktoré sa neradno pozerať zblízka. Loď preráža vodu nevľúdne hnedej farby, na ktorej sa pohupujú plachetničky a kde-tu prevážajú páriky na kanoe či loďkách. Nestíham sa ani na všetko vynadívať, keď prirážame na druhom brehu v Bližší Lhote. Do histórie tejto dediny, ako aj mnohých iných v tomto kraji, sa zapísalo vysťahovávanie nemeckého obyvateľstva po 2. svetovej vojne a vytvorenie hraničného pásma a o veľkú časť budov pripravila túto dedinu aj vodná nádrž Lipno, ktorá pochovala okrem iného železničnú trať a viacero veľkých usadlostí. Dnes sa sem hlavne vďaka príťažlivosti Lipenskej priehrady postupne znova vracia život a Bližší Lhota je jedným z príjemných miest, kde sa možno občerstviť a oddýchnuť si.

Cestu na Přední Zvonkovú spríjemňujú mnohé pekné výhľady na Lipno, ktoré poskytujú výbornú fotografickú zámienku na vydýchanie sa po nespočetných kopčekoch, ktoré po vystúpaní okamžite znova sklesáme. Pri poslednom stúpaní máme navyše obcenstvo v podobe nechápavo sa prizerajúceho stáda kráv, ktorého časť počas lenivého prežúvania trávy pozorne sleduje náš boj so strmším stúpaním. Kým sa v miestnej reštaurácii za svoj výkon odmeňujeme zemiakovými plackami, pri vedľajšom stole vyjednávajú dvaja malí cyklisti, že po šiestich kilometroch majú nárok na hranolky s tatarkou a dlhokánsky oddych. V okolí novopostaveného penziónu nič nepripomína bývalý rozmach Zvonkovej, ktorá bola v medzivojnovom období vyhľadávaným turistickým strediskom, ani jej trpkú povojnovú históriu. Vtedy boli zo Zvonkovej vysťahovaní všetci Nemci, ktorí predstavovali takmer 97 % všetkých obyvateľov, väčšina domov bola zbúraná, Zadní Zvonková sa ocitla v zakázanom hraničnom pásme a obyvateľmi niekoľkých zostávajúcich domov v Prednej Zvonkovej sa stali príslušníci pohraničnej stráže. Dnes Zvonkovú tvoria len dva penzióny, z ktorých jeden sa nachádza v poslednom pôvodnom dome, zrekonštruovaný kostol a múzeum spisovateľa a novinára Johannesa Urzidila.

Naše túlavé kolesá majú však namierené do iných zaniknutých dedín, ktoré prívlastkom „býv.“ pripísaným k názvu v mape vzbudzujú zvedavosť. S mrazivými predstavami dedín duchov pred očami pokračujeme pohodlnou lesnou cestou, schádzame k Lipnu, potom od neho zas stúpame a cesta príjemne ubieha. Po prehánkach či búrkach, ktorými nás strašili predpovede počasia, nie je ani chýru ani slychu a azúrovo modrú oblohu len fotogenicky dopĺňajú malé biele barančeky. Značenie nás bez problémov privádza až na rázcestie a križovatku turistických a cyklistických trás U Korandy, kde sa prvýkrát stretávame so Schwarzenberským plavebným kanálom z prelomu 18. a 19. storočia, ktorý pôvodne slúžil na splavovanie dreva. Táto technická pamiatka, ktorá spája jeden z prítokov Studenej Vltavy s rakúskou riekou Große Mühl, je na tomto mieste len nezaujímavo pôsobiacim úzkym rovným kanálom s mazľavým blatom na dne. Počas klesania čoraz horšou cestou prehodnocujeme plány na ďalší výlet, ktoré úzko súviseli so Schwarzenberským kanálom, a na poľnej ceste vedúcej lúkami sa pozastavujeme nad tvorcami máp, ktorí v tomto úseku zakreslili asfaltovú cestu. Na hraničnom priechode Koranda – St. Osvald, kde nás víta umelecké dielo predstavujúce obrovskú zástrčku so zásuvkou, nám postupne dochádza, že chyba nebola len v mape, ale aj kdesi medzi sedadlom a riadidlami bicykla. Kým my sme U Korandy išli viac-menej inštinktívne, v našej mape, do ktorej sme sa tesne pred nesprávnym odbočením s múdrym výrazom zahĺbili, nielen že nie je modrá značka, po ktorej sme sa vybrali, ale ani široká asfaltovo-poľná cesta, ktorou táto značka vedie. Po zorientovaní sa pomocou všetkých máp, mapiek a plánikov, ktoré sme mali k dispozícii, sme si tých 50 metrov, ktoré sme sklesali, pokorne znova vystúpali.

Bývalými aj súčasnými dedinami

To už sa nad nami ale začali sťahovať nevľúdne mraky, U Korandy sme sa teda zdržali len toľko, aby sme si spomedzi všetkých ciest, ktoré sa tam stretávajú, aspoň na druhý pokus vybrali tú správnu. Značenie veľmi nápomocné nebolo a nachádzalo sa zásadne na miestach, kde ho nebolo treba. Naopak na križovatkách akoby sa po všetkých značkách zľahla zem. Na rozbitej asfaltke vedúcej k bývalým dedinám sme si nostalgicky zaspomínali na blúdenie okolo Klenovského Vepra. Keď sa okolím začalo ozývať hrmenie a na nás dopadli prvé kvapky, prehodnotili sme priority a namiesto obdivovania okolia sme sa rozhodli pre čo najrýchlejší únik do najbližšej krčmy. Taktické odignorovanie opaľovacieho krému, od ktorého sme si sľubovali, že nás budú mraky a dážď obchádzať veľkým oblúkom, zjavne nepomohlo a okrem toho, že sme sa spálili, sme navyše aj zmokli. Na útek pred dažďom sme si lepšiu cestu ani vybrať nemohli. Starý vybitý asfalt s veľkými kameňmi a obrovskými dierami kládol neskutočný odpor do kopca, po rovine a dokonca aj z kopca, takže sme vo vrcholných chvíľach vyvíjali závratnú rýchlosť asi 15 km/h, ktorá nepôsobí práve upokojujúco, keď sa nad hlavou sťahujú ťažké chmáry a za chrbtom ozývajú hromy. Z bývalých dedín nakoniec teda nič nebolo, avšak nielen preto, že sme uprednostnili nerovný boj s nepriateľsky naladenou cestou, ale aj preto, že prívlastok „bývalé“ dokonale vystihuje ich dnešný stav. Väčšinou sme ani nepostrehli, že okolo nejakej z bývalých dedín ideme, a z bývalého Rychnůvku, kde mapa sľubovala zrúcaninu kostola, na nás len z húštia nevľúdne pozerala polorozpadnutá konštrukcia bývalého JRD, ktoré tu bolo zriadené v neskorších dobách ako pokus o opätovné zaľudnenie tejto oblasti.

Našťastie pršalo len chvíľu a na križovatku pod Pasečnou sme dorazili už suchí a odhodlaní vystúpať na Vitkův kámen. Stačil krátky pohľad do mapy, odborné vyhodnotenie situácie v teréne a hneď nám bolo jasné, kadiaľ ďalej. O kúsok ďalej sme si v bufete pri šiške, vinei a pivku ešte raz poriadne pozreli, čo nás čaká, a po pomerne dlhom miernom klesaní som s neblahým tušením nadhodila otázku, kde je ten kopec, čo naň máme ísť, veď naľavo sú len samé malé vŕšky. Viktor sa len zasmial môjmu znepokojeniu a pripísal ho mojej obave z výstupu. Smiech ho trochu prešiel na križovatke, ktorá završovala naše klesanie, a o čosi viac, keď sme konečne zistili, kde sme. Namiesto na Vitkův kámen sme šli od Vitkova kamene, navyše z kopca. Takto pekne sme sa poučili z nášho prvého blúdenia. Návrat rovnakou trasou sme považovali za takticky nevhodný, rozhodli sme sa preto pokračovať do Přední Výtone a Frýdavy na brehu Lipna, kde sa uvidí. Morálka minimálne polovičky tímu bola v tomto úseku vskutku vysoká. Krátke, no pomerne strmé terénne vlny som v tom okamihu považovala za spiknutie celého tohto kraja (ak nie celého sveta) proti mne a celú cestu z Přední Výtone do Frýdavy som riešila, či ideme do kopca alebo z kopca (zrak hovoril, že z kopca, nohy že do kopca).

Na najvyššie položený hrad v Čechách

Po mnohých Viktorových ubezpečeniach o tom, že na Vitkův kámen vyjdem, som sa vo Frýdave nakoniec nechala zlanáriť na Mírovou cestu, ktorá tých 300 výškových metrov, ktoré nás delili od vrcholu, prekonáva asi na ôsmich kilometroch. Po úvodnom trošku strmšom stúpaní popri peknej kaplnke učupenej pod majestátnymi stromami sa sklon cesty trochu zmiernil a my sme si len voľkali, akú dobrú výstupovú trasu sme si vybrali. Nakrátko sme mali dokonca výhľad na vrchol, ktorý na moje potešenie pôsobil, čo by kameňom dohodil. Čas rýchlo ubiehal a rovnako rýchlo pribúdali aj kilometre a s nimi tiež výškové metre, čoskoro nás teda vítala dedinka Svatý Tomáš s gotickým kostolom svätého Tomáša so zaujímavou drevenou fasádou.

Keď už sme sa aj s bicyklami dostali až sem, nemohli sme si nechať ujsť ani zrúcaninu najvyššie položeného hradu v Čechách Vitkův hrádek (1 053 m n. m.), ktorá sa týči nad dedinou. Sčasti na bicykli, sčasti vedľa neho sme vyšli posledných 50 výškových metrov po chodníčku plnom pomerne veľkých kameňov a ocitli sa pod mohutnou vežou, z ktorej sa možno za neveľmi vysoký poplatok porozhliadnuť po okolí a pozrieť si z výšky Lipno či okolité kopce. V tamojšom štýlovom bufete priamo vo veži sa dá tiež osviežiť po dlhom výstupe, napríklad českokrumlovským pivom, ružovou malinovkou alebo niečím malým pod zub.

Hoci sme pri zostupe výnimočne neblúdili, moju predstavu o poriadnom zjazde až do Frýdavy narušilo asi po troch kilometroch stúpanie na Uhliště, ktoré som v mape prehliadla a Viktor takticky zamlčal. Odovzdane som sa teda oprela do pedálov a vyšla tých 100 výškových metrov, ktoré som vzápätí znova zišla. To je ale údel cyklistov na Šumave.

Posledné kilometre

Aj napriek nejednému blúdeniu nám kompy prekvapivo vychádzali a do Frýdavy sme prišli úplne presne. Ešte som stihla porobiť zopár fotiek a už k brehu prirazila kompa, z ktorej sa najprv vylodili dva malé psíky, len o čosi väčšie než naše andulky, ktoré si počas vyloďovania áut spravili svoje povinné koliesko, preznačili všetky strategické miesta a keď sa títo lodní manažéri znova nalodili, mohli sme nastúpiť aj my. Na kompu sa zmestilo prekvapivé množstvo ľudí, áut a bicyklov a než teta kompérka všetkým predala lístky zo svojej štýlovej kasičky kľukou, boli sme na druhom brehu, vo Frymburku. Nasledovalo vylodenie psov, potom áut a ľudí a nakoniec nalodenie psov.

So škvŕkajúcimi bruchami sme si spravili prehliadku po frymburskom námestí a hlavne reštauráciách a keď na nás žiadna nežmurkla, pridali sme sa medzi mnohých ďalších, ktorí si nedeľný večer užívali na bicykloch či korčuliach na príjemnom cyklochodníku len kúsok od brehu Lipna. Ako všade inde, aj tu to bolo neustále stúpanie a klesanie, tým iritujúcejšie, čím viac nám v žalúdkoch vyhrávali muzikanti. S nádejou sme očakávali Posudov, Hrdoňov a Kovářov, posledné dedinky, v ktorých sme mohli nájsť záchranu v podobe dobrého jedla. Ako na potvoru na nás táto záchrana čakala až v najposlednejšom Kovářove, z ktorého som mala pocit, že je minimálne za siedmimi horami a siedmimi dolami. V skutočnosti vedie cesta len cez jedno údolie a po záverečnom asi 50-metrovom výstupe sme konečne zaparkovali v reštaurácii, kde sme si pri šantiacich sa deťoch vychutnali zaslúženú večeru a kde som konečne po dvoch týždňoch horúčav zacítila niečo, čo sa začínalo podobať chladu. Záverečný krátky výstup do Milnej je už len štýlovým zavŕšením krásneho dňa a ešte krajšieho výletu.

Večer stojíme pred zarámovanou mapou na schodisku, prstom putujeme hustými lesmi, šťavnatými lúkami, malebnými samotami, ale aj osviežujúcou vodou, útulnými krčmičkami či pohnutou históriou. Pred očami sa nám vynárajú nespočetné krásne miesta, ktoré sme za jediný deň navštívili, a z ich obrovskej rôznorodosti sa nám takmer až točí hlava. Kým si v hlavách triedime rozlietané dojmy, kútikom oka už pozeráme po častiach mapy, ktoré si zatiaľ môžeme len predstavovať, a po chvíli už usilovne kujeme plány na ďalší výlet. Šumava nám totiž učarovala a pochopili sme, že z nej nestačí len ochutnať z každého rožku trošku.

Užitočné a zaujímavé odkazy

Zaniknuté obce
Online cykloatlas ČR
Online cyklosprievodca Šumavou

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek