Trasa

Sekcia – Čierťaž – prameň Ipľa – Biele Vody – Vrchlom – Lom nad Rimavicou – Vrchlom – Chlipnačky – Banský Grúň

Prvý deň

Ráno po prebudení sa o pol deviatej zisťujem, že práve sedím pred stanom a raňajkujem. Zaujímavé... Ktovie, kedy som vlastne vstával, keď som sa prebral k vedomiu až teraz. Prv, než na to stačím so spuchnutými očami prísť, zaostrujem oproti slnku a vzápätí už zdravím baču, ktorý si to namieril rovno ku mne. Ovečky zvonia, slnko svieti a dozvedám sa, že odpadky pod smrekmi tu väčšinou nechávajú „tí na drahých terénnych autách“. Nič nové, tento neduh je žiaľ rovnaký na celom Slovensku. Vymieňame si pár zdvorilostných viet o počasí, kam idem a tak, no o chvíľu už akosi nie je čo preberať. Po polhodine si neviem vysvetliť, prečo bača neustále usmievajúc sa stojí bez slova nado mnou a len pozerá a stojí a stojí. Človek by si potreboval aj odskočiť, ale čože ja viem, či mu to tu všetko môžem nechať napospas? Zbieram si preto sušiace sa tričká z okolitých konárov a s burácajúcimi črevami sa veľmi komplikovane a zdĺhavo balím. Bicykel si musím oprieť o dvadsať metrov vzdialený stĺp, lebo naležato ho proste nenabalím. Balím stan, oblečenie, jedlo a pozerám na hodinky. Je štvrť na desať a bača len bez slova sa usmievajúc stále stojí ako socha a pozerá. Nuž, naozaj divné. Pravdu však povediac, u mňa nič neobvyklé. O pol desiatej už mám všetko zbalené a nahodené na bicykel a živej soche hovorím: "Dovidenia". Akonáhle vchádzam do lesa, stáčam to na odbočujúcu lesnú cestu a okamžite utekám do kríkov. Neskôr, vracajúc sa už ako iný človek vidím, že bača si pravdepodobne všimol, že som zle odbočil a mieri mojím smerom.

To už ale ukrajujem prvé metre z poriadneho, no našťastie len krátkeho strmáku, ktorý mám namiesto rannej rozcvičky. Cesta vedúca popod elektrické vedenie ma spoľahlivo privádza rovno na Čierťaž do výšky 1102 metrov a ostávam užasnutý stáť doslova paralyzovaný rozsiahlym výhľadom. Predo mnou sa rozprestierajú rozľahlé lúky popretkávané cestičkami, lesíkmi a pasienkami. Všetko je malebne zvlnené, v dolinkách zurčia potôčiky, žblnkocú studničky a kdesi uprostred celej tejto panorámy sa na vrchole jedného z malebných kopcov Sihlianskej planiny rozkladá ako na otvorenej dlani Lom nad Rimavicou, najvyššie položená dedina na Slovensku. Kúsok napravo vykúka osada Drábsko a na kopcoch pod hrebeňom vzadu vidieť roztrúsené osady Sedmák a Kysucu a okolo nich políčka, pasienky a pasúce sa ovce, či kravy, alebo kone. Celej tejto scenérii dotvára mohutnú zadnú kulisu majestátna a pôsobivá hradba Nízkych Tatier, ktoré odtiaľto vidieť v celej svojej kráse. Neskutočnô voľačo, ako sa tu vraví. Výhľad je naozaj neuveriteľný. Napravo vidieť Klenovský Vepor a desiatky, ba možno stovky dolín a doliniek skrášľujúcich okolitú rozľahlú krajinu, ale čo to? Ako keby som v diaľke v kalnej hmlovine videl domovské Vysoké Tatry... Zaostrujem a naozaj! Tak toto je už niečo. Usadám do trávy a hodinu sa len dívam a dívam, ako ten bača ráno na mňa.

Dostatočne pokochaný sa napokon poberám ďalej s príjemným a nanajvýš hrejivým vedomím, že sa v tomto kraji budem motať celé dva nasledujúce dni. Pokračujem po červenej značke po lúčnatom hrebeni plnom neopakovateľných výhľadov na juhozápad až ku križovatke lesných ciest, kde sa červená stáča vnárajúc sa do lesa doľava smerom k prameňu Ipľa, kde si mám v úmysle nabrať vodu. Prichádzam k prameňu a zisťujem, že úmysel síce mať môžem, no to ešte neznamená, že sa tak aj stane. Prameň je doslova nepoužiteľný a de facto nanič. Okolie „vylepšuje“ prístrešok, stôl a lavice v dezolátnom stave a samozrejme, ako sa na naše končiny sluší a patrí, hromada odpadkov po okolí. Vodu si napokon naberám v hustých porastoch lopúchov a záružlia asi dvadsať metrov poniže prameňa a hneď sa aj poberám preč na nejaké krajšie miesto. Pokračujem po červenej až na rázcestie, na ktorom dokumentujem staré javory a pokračujem už po modrej značke smerom na Bratkovicu. Po asi päťsto metroch odbáčam na cestu vedúcu doprava cez rúbanisko dolu strmým svahom v snahe dostať sa na Biele Vody k penziónu za účelom pivnej revitalizácie organizmu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Vzhľadom na intenzívnu ťažbu dreva v tejto lokalite sa zjazd po ceste stáva doslova snom pre všetkých „blatofilov“ a podobných fajnšmekrov. Len čakám, kedy ma vyvráti do tejto miestami riedkej, inde zase hustej, mľaskavej a lepkavej brečky, ktorá strieka na všetky strany, batožinu, chrbát, hlavu a tvár. Dúfajúc, že si nedám čelovku s nejakým „elkátéčkom“ či traktorom, alebo nedajbože koňom, sa mľaskajúc, čľapkajúc a špliechajúc, no pomaly, ale isto sa balzamujúc a konzervujúc napokon dostávam na koniec tejto „feinschmecker strasse“ a okamžite mierim k potoku a predlho sa venujem „deblatizačnému“ procesu. Cesta, po ktorej som išiel na mape nie je, ako ani tá, na ktorú som sa napojil a ktorá evidentne vedie na Biele Vody, len nevedno do ktorej časti. Keďže ale Biele Vody zrejme nie sú Tokyo, tak k tomu penziónu už hádam nejako trafím. Vychádzam na lúku a hneď pri prvom dome po mne vybieha šialene rozzúrený malý čokel. No konečne. Už mi to tak strašne chýbalo.

Cesta sa stáča doprava, stúpa kolmo na vrstevnice poriadne strmo a mne ako naschvál zozadu padá zle upevnený spacák a kotúľa sa oproti brechajúcemu čoklovi. Toto zrejme nečakal a tak vzápätí prchá a tým pádom nehryzie a ani netrhá a pokračujem spokojne ďalej. Penzión nikde nevidím a ani nikoho, koho by som sa mohol opýtať, kde vlastne je. Nakoniec sa peši vydávam na prieskum okolia, až mi vo finále ochotne radí jeden milý ujček a že vraj môžem ísť kľudne aj krížom dolu po ešte nepokosených lúkach, že tu mi veru nikto nič nepovie.

Vraciam sa sem teda aj s bicyklom a fotím nádhernú panorámu, ktorá mi opäť vyráža dych. Roztrúsená osada Biele Vody sa rozkladá v polkruhu na strmých lúkach v závere úzkej doliny (respektíve už nad ňou) a celá je vlastne otočená na juh. Hlavne z východu a zo severu ju obkolesuje hradba kopcov a rozľahlé lesy. Celému tomuto nádhernému panoramatickému výhľadu však dominuje z tohto uhla pohľadu mimoriadne krásny a majestátny masív legendárnej, 1458 metrov vysokej Poľany. Odtiaľto to však vyzerá, akoby bola Poľana oveľa vyššia. Tak teraz už absolútne chápem, prečo je tento nadmieru charizmatický vrch toľko odpradávna ospevovaný v ľudovej slovesnosti a piesňach tunajšieho ľudu a prečo očaril aj napríklad Andreja Sládkoviča. Sedím na až neuveriteľným množstvom lúčnych kvetov zakvitnutej medzi a nekonečne vychutnávam...

Po dlhej chvíli schádzam po zakvitnutej lúke dolu na uzučkú asfaltku, ktorá sa sem šesť kilometrov miestami pomerne strmo stúpajúc kľukatí z doliny, kde odbáča z cesty, vedúcej z Hriňovej do Brezna. Prichádzam do penziónu Biele Vody, kde spoznávam milú a sympatickú Janku, ktorá má penzión na starosti. Dávame sa do reči a že by sa jej vraj zišla moja mapa Veporských vrchov, lebo žiadnu nemá. Mapu jej preto podarovávam a dávam si nejaké to pivo, na ktoré som mal už odvčera chuť. Vonku na dvore popíjajúc sa zase dávam do reči s dvomi sympatickými učiteľkami, ktoré sú tu so školákmi na týždňovom pobyte. Deti po celý ten čas napriek nádhernému počasiu sedia v penzióne, kde duní rap, či hip–hop (ja sa v tom nevyznám) a ani „za svatoho“ sa im nechce do prírody. Učiteľky sú z nich nešťastné a celkovo sklamané z nastúpivšej prehnane počítačovo–facebookovo fanatickej a závislej generácie, ktorá stráca akýkoľvek kontakt s prírodou, lebo tam nie je internet a rap. Vedieme veľmi plodné debaty na tieto a na iné témy a človek je rád, že sa po dlhej dobe môže porozprávať s rozumnými a spriaznenými ľuďmi s perfektnými názormi. Pamätná a múdra veta z ich úst na záver: "Ale aj tak je veľmi dobré že sú tu, pretože časom si snáď niekto z nich spomenie na tú okolitú krásu a niečo sa v ňom neskôr prebudí."

Po dlhšej dobe strávenej v penzióne si ešte na recepcii z počítača cez TuristickaMapa.sk fotím mapu okolia, kam sa chystám, aby som bez mapy neblúdil. Lúčim sa s tým, že zajtra sa tu pravdepodobne objavím znova. Dnes sa však mienim túlať po okolí a tak sa hneď za penziónom napájam na medzinárodnú cyklotrasu, na ktorú som sa pýtal a na ktorú ma navigovala Janka. Pravdupovediac, nikdy som sa nedržal žiadnych cyklotrás, ale skôr inštinktov a toho, kam chcem ísť a čo chcem vidieť. Už len avizovaná vzdialenosť do Lomu nad Rimavicou mi prišla akási veľká. Cyklotrasy sa väčšinou motajú kdejakými okľukami a vedú len po trasách, ktoré boli takpovediac povolené urbárnikmi, poľovnými združeniami, lesnou správou, či ochranármi. Lepšiu skúsenosť mávam s lesnými cestami, či chodníkmi a jazdou na vlastnú päsť.

S rozhodnutím, že pôjdem a uvidím, križujem zakvitnutú zjazdovku, z ktorej opäť venujem pohľad Poľane a vnáram sa do lesa. Na prvej križovatke lesných ciest zabáčam doľava, pretože cyklocesta sa stáča strmo do svahu doprava a pokračuje okľukou ponad Biele Vody, lemujúc menšiu chatovú oblasť, odkiaľ sú síce pekné výhľady, (ako som sa o tri týždne neskôr mohol osobne presvedčiť), ale drzo usudzujem, že tu niekde musí byť nejaká lesná cesta, ktorá pôjde po vrstevniciach až do Lomu nad Rimavicou. Cesta je kamenistá a miestami príkro stúpajúca, až si napokon všímam nenápadnú zarastenú lesnú cestu odbočujúcu doľava mierne dolu do rozblateného jarku. Dávam sa na prieskum a peši vybieham po ceste, po ktorej idem hore na rúbanisko, občerstvujúc sa kysličkami rastúcimi pod smrekmi. Táto cesta sa neskôr hore na lúkach taktiež napája na cestu do Lomu nad Rimavicou. Nakoniec, ako akákoľvek lesná cesta odbočujúca doprava. Schádzam naspäť a už po odbočení doľava križujem rozblatený jarok, pretože som už dlho nebol zaprasený od blata „jak dziva šviňa“, ktorú vzápätí aj osobne stretávam. Nuž, spomeň čerta...

Po chvíli evidentne veľmi dlho nepoužívaná a značne zarastená cesta, vedie cez nefalšované medvedie teritórium plné malinčia, vývratov a vysokej trávy. Na vedúceho preto radšej ani nemyslím, aj keď čerstvé stopy v blate hovoria jasnou rečou. Zrak mi po chvíli padne doľava a opäť tak, ako už po x-týkrát na tejto túlačke ostávam užasnutý nádherným pohľadom ako z rozprávky. Naľavo, nad dolinou uprostred kopcov a hustých a zdravých smrečín priam udrie do očí veža bieleho kostolíka z Lomu nad Rimavicou. Nič iné nie je vidieť, iba tento kostolík a okolo smreková divočina a nekonečná zeleň. Tak pre takéto pohľady sa oplatí počúvať inštinkty. Niekedy ako keby mi našepkávali lesní škriatkovia. Fotodokumentácia nesmie chýbať a onedlho sa po predretí sa hustou metrovou trávou, ktorou je porastená lesná cesta vynáram na lúkach. Napravo hore vidím Čierťaž, na blízkom úbočí sa pasú ovečky, pod salašom si švitorí malý potôčik a smerujem po vyjazdenej ceste doľava do dediny.

Tá človeka očarí hneď po príchode. Ľudia sú tu veľmi milí, o čom sa presviedčam hneď v potravinách, či neskôr na ulici, kde sa mi každý zdraví. Vysmiaty a potešený vľúdnou ľudskosťou, krásou a čistotou obce a miesta na akom sa rozkladá, stúpam ku kostolíku, za ktorým je pri hlavnej ceste krčma. Usadám pod smreky k masívnym dreveným stolom, pod nohami ihličie a vychutnávam si atmosféru miesta a výborné pivo. Popíjajúc pivo sa rozhodujem, že dnes na Poľanu nepôjdem, že radšej spočiniem niekde v blízkom okolí na jednom z týchto malebných kopcov a niečo večer pofotím. Mapu síce nemám (lebo som si odfotil len časť Kamenistej doliny a samotnú Poľanu), ale neprekáža.

Poberám sa strmo dolu kopcom dedinou podľa vlastného uváženia v snahe dostať sa na hrebeň, ktorý som si doobeda vyhliadol ešte z Čierťaže. Inštinkt však tentoraz mlčí, škriatkovia už asi majú o pol šiestej fajront a víly na mňa strapatého, brčkavého a spoteného absolútne kašlú. A tak opúšťajúc dedinu odbáčam do poriadne kamenistej strminy, ktorá ledva pripomína cestu, že aj v blízkosti sa pasúca krava sa na mňa divne zahľadela. Po kilometri neustáleho strmého klesania rezignujem, keďže som sa dúfajúc, že nejaká cesta bude odbáčať na hrebeň evidentne predúfal. Tvrdohlavo si ako blbec napokon razím cestu húštinou a strmým úbočím nahor aspoň peši a to až tak, že doslova „ker mi dere tvár“. Na hrebeni sa nakoniec síce ocitám, ale na nesprávnom. Utekám preto dolu, sťa by som z Utekáča zdrhol a v chvate nasadám a dupem do pedálov v šialenej strmine nazad ceriac a zatínajúc zuby. Mám dosť naponáhlo, lebo nechcem prísť o večerné farby na hrebeni. V horúčave zo mňa neskutočne leje a snáď som vypotil aj to, čo som vypil ešte v materskej škôlke. V dedine mi radí ochotný (ako inak) a milý chlapík a nakoniec nadobúdam správny smer. Na Banský Grúň sa ide hodný kus po modrej, ktorá končí na rázcestí kúsok pod Čierťažou. Chvíľu teda idem po ceste, po ktorej som sem z Bielych Vôd prišiel, no po osemsto metroch odbáčam doľava popri drevenom plote stále po modrej do dolinky, v ktorej si pri prameni naberám výbornú vodu. Cesta potom stúpa zostra nahor až na Čierťaž. Podchvíľou stojím a kochám sa výhľadmi a fotím. Neskôr nechávam bicykel tak a motám sa po krajine peši unesený večernými farbami a už doobeda popísanými výhľadmi, ktoré sú už ale v objatí hebkých farieb oveľa zaujímavejšie.

Pri ceste na modrej značke, asi päťsto metrov pod Čierťažou sa nachádza aj akási pomerne priestranná kôlňa, či skôr starý senník, v ktorom sa dá v prípade núdze a nečasu bez problémov prespať. Interiér je však sprznený odpadkami. Motám sa po večerným svitom zaliatych lúkach, ktorých okolie lemujú košaté smreky, na ktorých usilovne kukajú kukučky, ktorých je tu naozaj požehnane. Tu a tam si precupká zajac, na susednej lúke sa zakráda líška, pod lesom sa pasie srnčia, ale čo ma naozaj vzhľadom na nadmorskú výšku udivuje, počujem tu v krovinatých medziach bažantov. Úžasné. Kam som sa to ja zase dostal? Už v rámci výdatného zvečerievania sa schádzam poniže a napájam sa na cestu vedúcu po dva a pol kilometra dlhom hrebeni na Banský Grúň. Teším sa prameňu nad cestou. Táto oblasť je naozaj veľmi bohatá na vodu, čo určite poteší každého turistu. Kdekoľvek sa človek pohne, nemá problém s vodou. Dotankovávam teda pre istotu ešte H2O.

Cesta na Banský Grúň je veľmi malebná. Nadskakujem na všemožne pokrútených koreňoch smrekov, naľavo pod cestou na strmom úbočí badám salaš a dúfam, že na Banskom Grúni budem môcť niekde stanovať. Napokon sa vynáram na lúke. Napravo podo mnou je pár domov, no smerujem ďalej, lebo naľavo, asi sto metrov od cesty som na lúke zbadal starý, hrubý a veľmi charizmatický buk, ktorý v týchto smrečinách pôsobí ako zjavenie. Pôsobí až neskutočným rozprávkovým dojmom. Priťahuje ma ako magnet a okamžite po príchode k nemu vnímam, že je to obojstranné priateľstvo na prvý pohľad. Budem tu môcť prespať! Výborne! Veľmi sa teším, ďakujem buku a staviam stan. Rastie na prekrásnom mieste, z ktorého sú nádherné a ďaleké výhľady do krajiny. Presne takto som si to nejako ráno predstavoval. Potom, už v pokoji večerajúc sa pozerám do jeho majestátnej koruny, ktorú poznačili roky a poveternostná nepriazeň, s ktorou tento samotár musí neustále zápasiť, no napriek tomu nie je dokaličený. Konáre má hrubánske, mocné a hustá i veľká koruna ponúka útočisko nejednému vtáčikovi. Neustály veselý štebot ozývajúci sa z koruny hovorí za všetko.

Lúka neopísateľne krásne vonia, keďže je akurát obdobie kvitnutia väčšiny lúčnych kvietkov. Chlieb s revúckou bryndzou mi v tomto prostredí chutí priam šialene. Hneď pri mne rastie materina dúška. Skúste niekedy ochutnať chlieb s bryndzou a materinou dúškou – všetko sú to chute, na ktoré sa už žiaľ, akosi pozabudlo. Dojedám za neustáleho kukania kukučiek a vychádzam vyššie na lúku a skoro mi zabehlo. Viditeľnosť sa zlepšila a dívam sa na hrebeň Vysokých Tatier v diaľke na severe. Pozerajúc sa domov zisťujem, že vidím väčšinu štítov hlavného hrebeňa, s Lomnickým štítom napravo počnúc a so Soliskom naľavo končiac. Samozrejme, hrebeň Nízkych Tatier nevynímajúc a majestátny Klenovský Vepor, týčiaci sa po pravej strane nad hlbokými dolinami, do ktorých už zavítal súmrak, taktiež. Pozerám na sfarbené zore po západe slnka, ktorých výrazné oranžové a neskôr ružové farby pomaly blednú, kukučky pozvoľna utíchajú a preto usudzujem, že nastal najvyšší čas na večernú prechádzku po okolí. V noci bude určite pršať, pretože ovce sa výdatne „flákajú“ po oblohe a tak ešte igelitom prikrývam bicykel. Pred odchodom si ešte dvakrát mocne uhýnam z malinovice, ktorú si so sebou nosím „na medvede“ a ktorá sa mi už pri strete s medveďom osvedčila na Muránskej planine. "Táák!", hovorím si sám pre seba, "A teraz už môžem stretnúť aj päť medveďov naraz a bude mi to úplne jedno, he, he." Keď sa zotmelo a na náprotivných kopcoch sa nad hlbokou dolinou rozblikali svetielka samôt a roztrúsených gazdovstiev, vraciam sa domov. Dolinou sa nesie vzdialený brechot slovenských čuvačov a na lúke cvrlikajú nočné cvrčky. Medveď zrejme aj túto noc obchádza salaš. Pred spaním ešte tradične čítam Krásy Slovenska a onedlho unesený tunajšou atmosférou zaspávam.

Druhý deň

Banský Grúň – Čierťaž – Biele Vody

Už po polnoci mi stanom lomcuje silný vietor a tak o spánku už samozrejme nemôže byť ani reči a dupľom, keď sa o chvíľu ešte pridávajú prívalové vlny dažďa. Keď už je deväť hodín a situácia sa nezlepšuje, leziem von. Enormne sa oproti včerajšku ochladilo, fúka veľmi silný a ľadový vietor a prívaly vody mi vytápajú rozospaté oči. Opäť teda zaliezam a po dohode samého so sebou som rozhodnutý, že ak do polhodiny neprestane pršať, vyrazím za každú cenu aj v tomto nečase.

Ubieha dvadsať minút a dážď ustáva. Akonáhle mám všetko oblečenie, karimatku a spacák zo stanu von, aby som to všetko mohol zbaliť, prichádza ďalší mohutný príval vetra a silného dažďa, že v momente je všetko do nitky premočené a tým pádom aj o pár kíl ťažšie. Napriek tomu dobre naladený si nahlas nôtim jednu hardrockovú vypalovačku a čvachtajúc sa rýchlo balím. S počasím som dokonale zmierený, lebo aj toto patrí k turistike. Teplo oblečený a tým pádom aj celkovo v pohode sa vraciam v nárazovom protivetre a neustálom daždi po tej istej ceste, po akej som sa sem včera z Lomu nad Rimavicou dostal. Pod hustým smrekom ešte raňajkujem a neskôr, keď sa dostávam na otvorené priestranstvo vidiac široko – ďaleko rozsiahlu tlakovú níž sa rozhodujem, že sa vrátim na Biele Vody, dám si nejaké pivo, vysuším si veci a uvidím čo ďalej.

Obloha vyzerá veľmi zaujímavo, pretože rýchlo postupujúci studený front spolu s vetrom dávajú roztrhaným franforcom mračien, ktoré majú snáď všetky odtiene sivej, zaujímavé tvary. Cestu si preto opäť vychutnávam. Nad Čierťažou visia až takmer čierne mraky, pod ktorými rýchlo postupuje pás roztrhanej bielej oblačnosti a vyzerá to naozaj zaujímavo a tak tam podchvíľou v lejaku stojím ako tĺk a kochám sa týmto divadlom. Na lúkach pod Čierťažou totálne zablatený volím pre zaujímavosť inú lesnú cestu, ktorá sa však neskôr aj tak napája na už starú známu vedúcu priamo k penziónu. Tam sa dozvedám, že nemá byť pekne ani zajtra a tak sa rozhodujem prespať tu, lebo aj sprcha by mi po dlhej dobe bodla a aj veci by sa zišlo vysušiť. Už podvečer sa však zrazu obloha trhá, svieti slnko, vietor všetko vysušuje a natešený sa peši vyberám na zhruba dvojhodinovú obchôdzku po okolí.

Malebnosť Bielych Vôd ma úplne očarila. Poniže, pri cintoríne sa pasie ťažný norik, povyše zase kravy a pod cestou jazdecké kone. Po strmých lúkach a pasienkoch sú pomedzi usadlosti roztrúsené staré veľké košaté jablone, čerešne, či hrušky. Najprv sa poberám popri vleku hore na kopec. Na zjazdovke ešte Janke zbieram materinu dúšku a o chvíľu sa už kochám čarokrásnym výhľadom na Poľanu, na okolité doliny, na vzdialené vrchy na juhu a v neposlednom rade na celé Biele Vody, ktoré mám odtiaľto ako na dlani. Neskôr sa opäť od Poľany valia čierne mračná, no neprší. Schádzam naspäť dolu na cestu. Naľavo pri ceste, asi päťsto metrov od penziónu je pod jedným domom výdatný prameň, ktorého vodu okamžite degustujem. Motám sa po voňavých lúkach a neskôr pokračujem po asfaltke smerom do doliny a potom, keď sa už zošerilo sa vraciam naspäť. Večer ešte pri pive debatujeme o okolí, o medveďovi, čo dnes strašil malé deti na Látkach a o všetkom možnom. Zajtra mám konečnú v neďalekej 37 kilometrov vzdialenej Zvolenskej Slatine a tak sa rozhodujem vyraziť až na obed, nech mi všetko pekne preschne.

Súmárizmus

Táto „závratne dlhá“ dvojdňová oddychová etapa, či skôr motanica merala 27 km. Nerátam dlhé pešie prechádzky po okolitých kopcoch a lúkach za účelom „šantenia“ a fotodokumentácie. Práve tá bola totižto hlavným cieľom uplynulých dvoch dní a cieľ som dosiahol k veľkej spokojnosti. Povrch ciest bol neasfaltówy, „barzo zbrutalyzowany“. A z tego pan sajrajtem blatówym paralyzowany, impregnowany, konzerwowany i balzamowany. Náročnosť bola aj vzhľadom na stav niektorých lesných ciest, ktoré boli na niektorých úsekoch kvôli ťažbe dreva, či neskôr dažďa v katastrofálnom stave, bola fyzicky vzhľadom na kilometráž prakticky nulová.

Prvá časť cykloputovania Slovenským rudohorím
Druhá časť cykloputovania Slovenským rudohorím

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek