Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Cyklotúra Cez Veľkú Javorinu, Březovú a Bošácu

Ak by som do mapy zabodla kružidlo priamo do Bratislavy, na znázornenie mojej neprebádanej oblasti mi stačí nakresliť dve kružnice. V priestore medzi nimi budú miesta, ktoré sú na jednodňový výlet trošku ďaleko, na viac dní zas príliš blízko. Aj Veľká Javorina preto predstavovala na mojej pomyselnej mape pomyselné biele miesto, o ktorom však Viktor často a rád básnil. Napokon ale predsa len prišiel na psa mráz a na nás zdanlivo nekonečné horúčavy. Naložili sme teda bicykle do auta a hor sa na kopanice, kde mal chlad miernu prevahu nad teplom o deň skôr než v našom hlavnom meste.

Vzdialenosť
56 km
Prevýšenie
+900 m stúpanie, -900 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
leto – 25.08.2012
Pohoria
Biele Karpaty (CHKO Biele Karpaty)
Trasa
  • Štart: mapa
  • Koniec: mapa
  • Najvyšší bod: 970 m n. m.
  • Najnižší bod: 222 m n. m.
Voda
Holubyho chata na Veľkej Javorine, Březová, Nová Bošáca, Zemianske Podhradie, Bošáca, Dolné Srnie, Moravské Lieskové, Cetuna
Doprava
trekový alebo horský bicykel
SHOCart mapy
» č.1074 Biele Karpaty, Považsk… (1:50.000)

Často som od Viktora počúvala chválospevy na bicyklovanie po moravsko-slovenských kopaniciach a bielokarpatských vrchoch, pri každej príležitosti si nenechal ujsť možnosť navrhnúť výlet práve do tohto kraja bez ohľadu na to, či vonku pučali stromy, pripekalo slnko, padali listy alebo snežilo.
Vytrvalo som odolávala, predovšetkým však jeho cyklonápadom. Predstava výšľapu na 970 metrov vysokú Veľkú Javorinu ma úspešne odrádzala a vidina vozenia sa po kopaniciach, kde sa jazdí do kopca len preto, aby sa z neho mohlo hneď zísť, ma lákala ešte menej. Hovorí sa však, že čo nie je, môže byť, a tak to bolo aj s mojím odhodlaním. V jedno príjemné ráno sme sa ocitli na autobusovej zastávke na kopanici Barina, pod nami bicykle a pred nami Veľká Javorina.

Trasa

Barina – Holubyho chata – Veľká Javorina – Kamenná bouda – Hrabina, bus – Březová, bus – Březová – Nová Bošáca – Zemianske Podhradie – Bošáca – Dolné Srnie – Moravské Lieskové – Brestové – Cetuna – Barina

Hladký výstup

Hoci sme sa vyviezli pomerne vysoko a hneď po prvých metroch sme si mohli vychutnať prvé krátke výhľady, začiatok bol krutý. Stúpanie sa tu s nikým nemazná a už vôbec nie s tými, ktorí predtým presedeli viac než hodinu a pol v aute. Aspoň že asfalt bol, ako sa patrí. Na úvod tabuľa, vraj sprístupňovanie pohraničia, a potom už len pekná novučičká hladká strmá asfaltka. A ešte samozrejme my dvaja, šliapajúci do pedálov, a potom ďalší dvaja, podobní, len rýchlejší. Keď ma predbiehali v jednej z najlepších zákrut, ten z nich, ktorý vládal hovoriť, mi vystrúhal poklonu, vraj mi to ide. Potešila, čoby nie, hoci sama som na svoj krvopotný výstup mala trošku iný názor. Potom ešte chvíľu pokecali s Viktorom, ktorý mi robil predvoj, a podľa ich reakcie sme zjavne neboli jediní, ktorých kvalita cesty prekvapila. „Na naší straně se vys*** pes a ještě to rozšlapal kůň,“ citoval mi Viktor výrok jedného z týchto Čechov, keď sa po chvíli odpojil a vrátil sa zistiť, či ešte žijem. Tiež mi s neskrývaným nadšením predviedol bublinku, ktorá sa mu vytvorila na zadnom plášti. Skôr som riešila dilemu, či mám viac veriť informáciám o nadmorskej výške, ktoré si GPSk-a vypočítala, alebo tým, ktoré som odčítala z mapy. Rozdiel bol občas aj 30 metrov, čo sa mi v tom momente zdalo dosť podstatné. Hlavou mi navyše vírili asi štyri slová nejakej pesničky, čo jasne naznačovalo, že som už preladila na stúpací režim.

Hoci som sa s dlhou jazdou do kopca postupne zmierila, pohľad na Holubyho chatu ma úprimne potešil. Žiadalo by sa napísať, že aj chata sa úprimne potešila nám, no pozatvárané dvere a okná a stavebný neporiadok naokolo nič také nenaznačovali. Našťastie nás prichýlil bufet Krb vedľa chaty, kde sme neodolali polievke, haluškám, čaju ani pivu. Okolo nás plné energie pobehovali deti, kočíky odparkované vedľa našich bicyklov. Kým my sme boli radi, že môžeme po výšľape chvíľu oddychovať a čo to zjesť, oni sa tešili, že sa môžu po výjazde konečne vyšantiť a polievku odhodlane vypľúvali späť do lyžíc a tanierov. Keď sa deti unavené chystali počas zjazdu si zdriemnuť, my sme sa zas so znovanadobudnutou energiou vydávali na záverečné stúpanie na úplný vrchol Veľkej Javoriny k vysielaču. Už počas výstupu sa za našimi chrbtami odkrývali zamračené, no krásne pohľady na Považie, Považský Inovec a Strážovské vrchy. Viktor však namiesto výhľadov radšej fotil moje trápenie a krajinky mi nechal ako odmenu za úspešne zvládnutý výstup. Hoci sa nám slniečko schovalo za mraky, už len samotné „panoramata“ za ten boj stáli. Z tak príjemného miesta sa neodchádzalo ľahko, no odvážne plány nás hnali vpred. Ešte posledné obzretie sa z druhého vrcholíka, kde stálo auto s anténou a karavanom, z ktorého sa ozýval hlas ostravského rádioamatéra: „Tady expedice Tukan Velká Javorina, hlaste příjem,“ a mohli sme sa presvedčiť, či mali českí cyklisti pravdu, čo sa kvality cesty na moravskej strane týka.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Skackavý zjazd

Mali. Teda, exkrementy sme nepostrehli (asi už boli naozaj rozšliapané), zato po ceste kolesá viac hopsali než sa kotúľali. Kamienky – malé, väčšie, menšie, stredné v rôznych tvaroch, množstvách a pomeroch. K tomu kde-tu jamy a raz za čas dopravné značky – pozor, „silnice se v zimě neudržuje“ (mala som silný dojem, že ani na jar, v lete, na jeseň a vlastne nikdy) alebo prudká zákruta. Aj s Viktorovou bublinkou (alebo skôr bublinou) na plášti sme však napokon zdarne doskackali na križovatku turistických a cyklistických trás - Kamenná bouda, kde stojí malebný kamenný domček natretý nabielo so zelenými okenicami. Okrem neho tu stávajú tiež rôznofarebné autá, ktoré využívajú pomerne rozsiahle parkovisko.

Ďalej pokračujeme spolu s červenou turistickou značkou postupným klesaním až na cestu medzi Stráním a Slavkovom. Kamienkov na ceste postupne ubúda, zato však pribúdajú výhľady a keď prichádzame k hlavnej ceste, po ktorej sa valí jedno auto za druhým, vôbec sa nám do tejto mely nechce. Najmä keď červeno značený turistický chodník vyzerá podobne ako cyklotrasa, ktorou sme zišli z Veľkej Javoriny. Je síce pravda, že po niekoľkých desiatkach metrov sa naša široká lesná cesta zmenila na úzky lesno-lúčny chodník, no na zjazdnosti mu to veľmi neubralo. Ešte krátky výstup a potom už len postupný zjazd až na cestu medzi Stráním a Korytnou. Na okolitých lúkach sa pásli kravy, ktoré sa pri prežúvaní už trošku vyschnutej trávy kochali pohľadom na zvlnený kraj pod Veľkou Javorinou a vyzerali spokojne. Veď kto už by nechcel mať z roboty taký výhľad?

Dlhá cesta dole

Červeno značená hrebeňovka nás ďalej viedla úhľadnými pokosenými lúkami, ale aj lesom, ktorým sme vystúpali na križovatku Březová, bus. Tam už oddychovalo niekoľko hrebeňovkárov, iní akurát prichádzali a my sme sa práve tu s hrebeňovkou lúčili. Serpentínový zjazd do Březovej bol príjemný a asi prvý, v ktorom som predbehla Viktora. On, ktorý sa s vervou spúšťa z každého briežka, si kvôli bubline na plášti nechal tento pôžitok ujsť, vďaka čomu som si mohla vychutnať svoje neobvyklé prvenstvo. Březová, kedysi známa pre svoje pramene sírovodíkovej vody, dnes na prvý pohľad zaujme pekne opraveným kostolom Cyrila a Metoda, ale aj krásnou prírodou, ktorá ju obklopuje. Neprehliadnuteľný je vrch Veľký Lopeník s rozhľadňou, pod ktorým sa Březová krčí.

Pokračovanie zjazdu na Slovensku bolo rovnako pomalé ako jeho začiatok ešte na českej strane. Vďaka tomu sme si ale mohli lepšie pozrieť Novú Bošácu, ktorá sa od hraníc ťahá takmer nekonečne dlho popri ceste. Možno boli už všetky slivky obraté, no táto surovina, z ktorej sa vyrába najznámejší bošácky výrobok, bola v oveľa menej hojnom zastúpení než jablká, ktorých bolo všade neúrekom. Zemianske Podhradie s renesančným kaštieľom (dnes domovom sociálnych služieb) a pamätným domom Holubyho a Riznera sme len rýchlo prešli a už sme boli v Bošácej. Namiesto v pálenici sme však zaparkovali na námestíčku a asi trochu nešťastne pozerali na Viktorove koleso, z ktorého začali vytŕčať prvé chlpaté vlákna. Hneď nás totiž odchytila pani bývajúca v neďalekom domčeku s tým, že v žltom dome s dieľničkou a viničom pod oknami býva opravár bicyklov. Pani bola veľmi svojská a pán opravár ešte viac. Zo svojho depa, ako nazýval dielňu, v ktorej mal neakademický neporiadok, však akoby zázrakom vytiahol presne taký plášť, aký sa nám hodil. Ochota pána ale presahovala všetky naše očakávania a keď sa Viktor po výmene plášťa nesmelo spýtal na trochu vody na umytie rúk, za okamih sme mali vonku lavór s vodou a „originál solvinu“. Keď však pán vytiahol z „depa“ na utretie rúk obrovitánsku handru, ktorá mohla byť kedysi závesom, Viktorov pobavený pohľad vystriedalo nefalšované zdesenie. Rýchlo sme teda dohodli cenu za plášť i výmenu a zaplatili. So zánovným plášťom a výborným hroznom, ktoré sme dostali ako výslužku, sme mohli vypustiť náhradné plány pre prípad, že by plášť a duša nevydržali, z hlavy a veselo pokračovať ďalej.

Nie je všetkým kopcom koniec

V povznesenej nálade sme si vychutnávali malebnú cestu cez kopček medzi Bošácou a Dolným Srním. Slniečko sa zjavne tešilo s nami, pretože sa konečne na chvíľu ukázalo a teplými podvečernými farbami osvetlilo kopaničiarsku krajinu okolo nás. Ešte nás čakala pizzovo-kofolová zastávka v Dolnom Srní a potom už len aktívne naberanie výškových metrov, ktoré sme počas dlhého zjazdu stratili. Viktor si už doma vyhliadol cestu do Bariny cez Brestové, na čo som v slabej chvíli prikývla. V Moravskom Lieskovom sme teda opustili cyklotrasu, ktorá mierila do Bziniec pod Javorinou, a pár kilometrov sme si užili aj po hlavnej ceste Nové Mesto nad Váhom – Strání. V Brestovom sme z nej však už odbáčali cez potok Klanečnica. Hneď nás čakala strmá zákruta, za ktorou sa kopec vôbec nevyrovnal. Práve naopak, tých 150 výškových metrov sme si skutočne „vychutnali“. Zato výhľady z kopčeka boli úžasné. Slnko znova vykuklo spomedzi mrakov a všetko naposledy zaplavilo nádhernými farbami. Zvlnenú kopaničiarsku krajinu sme si teda krásne užívali, zvážali sme sa z kopcov, aby sme mohli na ďalšie vystúpať, kochali sme sa romantickými domčekmi a tešili z pekného večera. Ani sme sa nenazdali a boli sme späť pri aute.

Záver

Biele Karpaty sú skutočne ako stvorené na cykloturistiku. Treba sa však zmieriť s ľahkými prevodmi a strmými kopčekmi. Potom si možno vychutnávať prívetivú krajinu, kľúkaté cestičky a malebné výhľady. A to aj na oveľa dlhších a náročnejších trasách. Stačí otvoriť mapu a vybrať si podľa vlastných predstáv, možnosti sú nepreberné. Vzdialenosť od Bratislavy napokon tiež nie je až tak veľkou prekážkou.


Fotogaléria k článku

Najnovšie