Trasa

CHA Gavurky – Sása – Babiná – Holý Vrch – Odrobinovo Pole – Horné majere – Studenská dolina– Svätý Anton – Banská Štiavnica – kalvária – štôlňa Ferdinand – Podhorie – sedlo Jasenová pažiť – Močiar – Močiarska dolina – Jalná – Trnavá Hora – Jastrabský mlyn – Ihráčska Píla – Ihráč – Nevoľné – Kremnica – Nevoľné – Murava

Hneď zrána a dolu kopcom,
Nie však ako pod Smokovcom.
Ale aj tak, ako zdá sa,
Podo mnou už leží Sása.

Bezčoklovo

Keďže ďalšie dva verše tohto chorého ranného výplodu, ktorý sa mi z ničoho nič zjavil v hlave, sú už prudko nepublikovateľné, rehocem sa ako debil a vzápätí už prechádzam Sásou, v ktorej ešte vrámci rehotu stíham odbočiť doprava, aby som dočasne nabral smer Zvolen a po troch kilometroch sa napojil na hlavnú cestu vedúcu zo Zvolena do Šiah. Dominantu obce tvorí malebný kostolík hneď nad obcou, okolo ktorého rastú staré lipy, no vykrúcajúc si krk tým smerom natoľko, že by sa aj Štefan Skrúcaný čudoval, narýchlo konštatujem, že v protisvetle sa mi nič dokumentovať nechce a ani neoplatí a tak nechávajúc Sásu za sebou pokračujem v ceste.

Na hlavnej odbáčam doľava a po dvoch kilometroch sa už ocitám v potravinách v Babinej, kde podivuhodne statočne odolávajúc regálu s pivom dopĺňam zásoby minerálnych vôd. Samozrejme, že to by som nebol ja, aby som neprivolal nejaký problém. V obchode som len ja a dve predavačky a v momente, keď prichádzam k pokladni, sa pokladňa kazí, nevedno prečo a hodnú chvíľu nad ňou špekulujú... Ešteže som odkázaný na vlastný pohon a neponáhľam sa na autobus.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Kvôli jednému prašivému kilometríku sa musím opäť napojiť na neskutočne frekventovanú hlavnú, no čo nevidieť zabáčam doprava k usadlosti Holý Vrch. Po päťsto metroch na pravej strane uzučkej cesty dokumentujem mohutný a evidentne aj veľmi starý javor. Cesta je asfaltová a povrch je v dobrom stave, čo ma hneď v úvode stúpania dolinou popri Suchom potoku teší, ako aj to, že cesta vedie lesom a tak sa nesmažím na slnku v úpeku. Všímam si, že potok je vskutku suchý, bez kvapky vody. No super. Ak budú v tomto suchu a horúčave povyschýnané aj pramene, asi sa budem musieť dať na urino terapiu...
Po dvoch kilometroch ma na ľavej strane cesty prekvapuje mohutné prastaré dubisko, ktoré opäť dokumentujem a mne sa tak utešene rozrastá zbierka zdokumentovaných starých stromov v slovenských lesoch. Cesta po čase stúpa o niečo strmšie, až sa napokon po šiestich kilometroch ocitám na rozľahlých lúkach, na ktorých sa rozkladá malebná osada Holý Vrch. Je tu naozaj nádherne a tak stojím a rozhliadam sa po okolí, no než stihnem vytiahnuť fotoaparát, z priľahlého domu na mňa vybiehajú ako inak - nepríčetne rozzúrené malé čokle a tak sa musím nedobrovoľne pratať preč. Rýchlo šliapem do príkreho kopca v snahe dostať sa čo najrýchlejšie nad osadu.

Špecialitou týchto čoklov, ktoré prechovávajú agresiu voči všetkému, čo je väčšie ako oni, je totižto dobiedzať cyklistom do kolies. A keďže s kamiónom som psa nikdy neprešiel, dupľom to teda nemienim urobiť na bicykli. Na sklade dreva nad osadou je už bezpečne „bezčoklovo“ a tak sa kochám výhľadom a konečne aj niečo fotím. Značne kamenistou a neskôr miestami aj poriadne strmou lesnou cestou sa po chvíli poberám listnatým lesom na sedlo, na Odrobinovo Pole. Po ľavej strane mám vrch so zaujímavým názvom – Ľauchňa. Výhľady odtiaľto na okolitú krajinu a na Štiavnické vrchy nad Svätým Antonom, či na juh sú úchvatné, ale len za predpokladu, že vstúpite na súkromný pozemok. Z cesty, ktorá vedie krajom lesa (a po ľavej strane máte lúky) toho veľa neuvidíte. Najlepšie je preto opýtať sa miestnych o dovolenie čo–to pofotiť. Cesta vedúca neustále listnatým lesom smerom na Horné majere poriadne natriasa a ľutujem, že som si v Babinej k minerálkam neprikúpil aj smotanu, keďže nemám maslo, na ktoré mám chuť.

Prefackanie

Na jednej križovatke lesných ciest opäť v mladom poraste dokumentujem prastaré dubisko a neskôr aj vysokánske buky aj javory. Výskyt vedúceho v tejto lokalite akosi (ani sám neviem prečo) nepredpokladám a tak malinovica „na medvede“ (funkcia je podrobne popísaná v článku Sihlianska planina - okolie Bielych Vôd) ostáva na svojom mieste v cyklotaške. V sedle pod Dielmi narážam na modrú značku vedúcu zo Žibritova cez Banský Studenec na sedlo Caniar. Prudko sa zvažujúcou a nadmieru kamenistou (pod kolesami sa mi trochu rozšantil makadam) cestou schádzam na náhorné lúky v okolí Horných majerov. Kraj je tu veľmi malebný a veľmi sa mi odtiaľto nechce. Byť tak večer, okamžite by som tu zakempoval. Možno niekedy nabudúce. Okolité pasienky skrášľujú roztratené košaté stromy a všímam si, že asi šesťdesiat metrov odo mňa zo zeme ťažko vzlieta orol, len na tú diaľku nedokážem rozoznať, či ide o orla krikľavého, alebo o orla kráľovského.

Z náhornej planiny Horných majerov odbáčam doľava do Studenskej doliny. Cesta sa tu po prekročení potoka od skladu dreva neskôr poriadne strmo zvažuje dole a navyše je poznačená intenzívnym zvážaním dreva a tak mám pri technickom zjazde plné ruky práce, no aj tak ma dokázal po ceste poriadne vyfliaskať jeden konár po tvári. Prekvapený, z vyfliaskania ešte nespamätaný, ale tak či onak dôkladne prefackaný už vzápätí prudko brzdím pred protiidúcim traktorom, ktorý sa štverá hore uzučkou dolinou.

Po štyroch kilometroch rútiac sa dolinou a vidiac všetkých svätých, vchádzam do Svätého Antona. Hlavne začiatok obce je v rámci stiesnenej zástavby v ústí Studenskej doliny veľmi zaujímavý. Úhľadné domy a záhradky plné voňavých kvetov od výmyslu sveta lemujú okolie uzučkej asfaltky a Studenského potoka. Brzdím, stojím, sedím, vnímam, nasávam, vychutnávam, absorbujem... Svätý Anton má čarovnú atmosféru! Celkovo musím povedať, že obec ako taká mi celkom učarovala napriek tomu, že hneď po vylezení z lesa ma tentoraz prefackala snáď samotná Sahara a bojujem s neodolateľnou chuťou na orosené pivo. Boj však vyhrávam, pretože zdržiavať sa mienim až niekde v kopcoch za Banskou Štiavnicou a tak nakoniec ani známy kaštieľ, ani krčmu nepoctím svojou prítomnosťou.

Genius loci Banskej Štiavnice

Šliapem radšej do kopca v silnom protivetre ďalej do Banskej Štiavnice, idúc sympatickou úzkou dolinou popri zurčiacom potoku Štiavnica. Rozmýšľam, že by to už aj chcelo niečo zjesť, no nechávam to na neskôr. Pred samotným mestom tu prebieha rekonštrukcia cesty a tak výdatne inhalujem prach a výfukové splodiny. Výborne, predjedlo by teda bolo za mnou. Nakŕmený sajrajtom vchádzam do mesta, ktoré človeka okamžite udrie doslova po hlave neopakovateľnou a natoľko svojskou atmosférou, až si dovolím tvrdiť, že žiadne mesto v Československu nie je také pekné, podmanivé, tajomné, špecifické a čarovné, ako práve silne charizmatická Banská Štiavnica. Genius loci tu jednoducho nadobúda pravý význam doslova v každej uličke a za každým rohom. Úžasné je, že jej starobylá a vzorne zrekonštruovaná časť je zakomponovaná do prírodného prostredia tak, že sa človek cíti doslova ako v rozprávke. Určite je to aj poloha v horách, ktorá robí mesto jedinečným. Keď som kedysi ako malý sopliak čítal knižku od Nikolaja Nosova - Nevedkove dobrodružstvá, tak takto nejako som si predstavoval mestečká opísané v knižke.

História tu na vás dýcha tak, že jej dych cítite priamo na pleci... Tak, ako som to svojho času uviedol v cyklocestopise „Prvé cyklistické peripetie – cez Alpy k Jadranu“ – tak, ako každá žena, tak aj každá hora, či dedinka má svoju špecifickú a omamnú vôňu a to isté platí aj o takýchto nádherných a malebných mestečkách, akým je aj Banská Štiavnica. Vonia mi nádherne – a to nie som čoby Tatranec vyslovený mestofil! Štiavnica je jednoducho neskutočná! Veľmi sa mi páči, že sa historická časť tohto útulného a bez preháňania rozprávkového mesta nachádza v strmom kopci a je to práve architektonicky dokonale využitá členitosť terénu, čo človeka fascinuje. Presne toto môžu obdivovať (a aj obdivujú) davy turistov v prímorských mestečkách na úbočiach kdesi v Stredomorí a pritom poniektorí vôbec neboli v Banskej Štiavnici! Aká to škoda!

Naposledy som tu bol čoby malý sopliak (našťastie som ešte nebol tínedžer, no zato pionier som musel byť...) niekedy v polovici osemdesiatych rokov, takže na mesto si spomínam len matne a preto som neskutočne rád, že tu môžem byť znova. Opäť si už samozrejme tradične závidím, že som tu. A ako si tak závidím, nechávam sa spontánne strhnúť a horúčava–nehorúčava, bez zastavenia čoraz intenzívnejšie a rýchlejšie šliapem hore mestom a užívam si to na plné pecky. Davy ľudí okolo, samé autá a po samom kraji naložený šliapem z celej sily, až sa zo mňa leje tak, ako keď vypúšťali Ružín. Tieto pocity mám veľmi rád. Čo už so mnou. Kopce sú proste kopce...

Na hlavnom námestí (v strmom kopci) stojím a hltám uvarené minerálne vody, ktoré sem trepem z Babinej. Stojím, predychávam a rozhliadam sa po krčme. No ako sa tak rozhliadam, tak konštatujem, že sa tu určite ešte (hádam aj tohto roku) musím vrátiť, lebo toto čarovné mesto a jeho bezprostredné okolie nie je stvorené na jednodňový pobyt, ale na minimálne štvordňový. Preto podobne ako aj vo Svätom Antone odkladám návštevu miestnej krčmy (lebo by som sa vzhľadom na pekné baby určite zasedel) a púšťam sa do obhliadky mesta. Idúc naspäť prevažne dolu kopcom a odbočiac sem–tam do nejakej okúzľujúcej uličky som opäť unesený atmosférou, ktorú inhalujem z plných zmyslov. Po chvíli sa vraciam zase naspäť hore kopcom a odbáčam doprava a prechádzajúc popod botanickú záhradu sa neskôr napájam na hlavnú a neustále stúpam v pekelnom úpeku nahor. V meste som neurobil ani jedinú snímku. A práve tento fakt sa snažím prehrýzť, pretože ak by som tu mal fotiť, tak sa odtiaľto nevyhrabem do rána. On je ale aj niekedy celkom problém nechať bicykel plný batožiny len tak bez dozoru a flákať sa mestom. Ale mienim sa sem vrátiť, tak uvidíme.

Po chvíli prichádzam na sedlo, kde je križovatka. Doľava hore pokračuje cesta na Hodrušu-Hámre, dolu kopcom pokračuje cesta na Zvolen a doprava ide cesta okolo rodinných domov smerom ku kalvárii. Mňa však zaujíma strmá poľná cesta, ktorá vedie prudko a strmo hore na pahorok, taktiež smerom ku kalvárii. Neváham. Drhnem hore a odmena prichádza okamžite po zdolaní pahorku – nádherný panoramatický rozhľad na šíre okolie, až mi vyrazilo dych. No hladný som už tak strašne, že vyťahujem zásoby a konečne obedujem. Nikomu nemusím vysvetľovať, že tu obed chutí tak, ako by mi nikde dolu v meste (aj napriek jeho kráse) nechutil. Sedím na vrchole trávnatého pahorku obklopený akurát kvitnúcimi nádhernými klinčekmi karpatskými a vychutnávam si širokouhlý rozhľad na krajinu podo mnou, ktorá je taká pekná, že by som bol najradšej v každom jej kúsku naraz.

Boj čerešní s pivom

Nuž, toto je moja večná dilema. Ale hádam stačí popracovať na schizofrénii (a minimálne „rozdvadsiatení“ sa) a bude to raz realizovateľné. Dosýta pokochaný a najedený smerujem po hrebeni lúčnatého pahorku smerom na kalváriu, no na malom sedle zabáčam doprava na ulicu k rodinným domom a po pár metroch sa znova napájam na hlavnú smerujúcu na Zvolen, ale podobne, tak ako aj ráno, len dočasne. Aj napriek tomu si však vychutnávam príjemne strmý zjazd, až kým pri štôlni Ferdinand v ostrej zákrute neodbáčam doľava do kopca na vedľajšiu cestu, vedúcu do dedinky Podhorie. Cesta pozvoľna stúpa a lemujú ju čerešne, ktoré sú už zrelé a tak si dávam niekoľko ovocných prestávok. Prichádzajúc však do krásne situovanej a príťažlivej dedinky Podhorie ale konštatujem, že už by to naozaj chcelo nejaké to pivo. Len čo s tou kopou čerešní v bruchu. No, uvidíme. Pred sebou mám štvorkilometrové strmé stúpanie na sedlo Jaseňová pažiť, tak prečo si nedožičiť pár energydrinkov.

Okamžite preto v centre dedinky na križovatke odbáčam doprava rovno pred krčmu k drevenému stolu, na ktorom už o pár minút tróni orosené pivečko. Dedina je situovaná v kopci a silnejúci nárazový vietor mi miestami znemožňuje štúdium mapy, z ktorej sa snažím dozvedieť, kam ma to vlastne ďalej čerti zavejú. Napriek poveternostnej nepriazni zisťujem, že ma zavejú do dedinky Močiar, zastrčenej hlboko v horách, kde cesta končí. Super! Totálne zapadákovy milujem nadovšetko už odmalička. Preto sa vzápätí natešený púšťam do druhého pivečka a neskôr odbáčam do kopca doprava, na uzučkú asfaltku. Cesta doľava vedie cez Sklené Teplice do Hliníka nad Hronom. V Sklených Tepliciach vyvierajú termálne minerálne vody a liečia sa tam choroby pohybového a nervového ústrojenstva. Mne však v Podhorí stačil výskyt našťastie netermálnych chmelových vôd a taktiež som si vyliečil nervové ústrojenstvo a zároveň dal energiu tomu pohybovému.

Odkrajujúc prvé kilometre do zhruba osem kilometrov vzdialenej dedinky Močiar sa nadchýnam malebnosťou prvého kilometra cesty a jej okolia. Po prekročení potoka však cesta strmo stúpa a k slovu sa dostáva pivná energia, ktorá mi spoľahlivo, ale hlavne s prehľadom umožňuje bezproblémovo v pomerne solídnom tempe napredovať nahor, až kým sa neposeriem z čerešní, pravdaže. Totižto, zatiaľ čo bojujem s kopcom, tak v mojom žalúdku oveľa statočnejšie bojujú čerešne s pivom. Na ceste je takmer nulová premávka. Bude to zrejme aj tým, že Močiar nie je Rio de Janeiro. O zákruty na ceste nie je núdza a vzhľadom na takmer žiadnu frekvenciu strihám v zákrutách podľa ľubovôle zo strany na stranu, v snahe využiť čo najmenšiu príkrosť stúpania. Cesta vedie takmer neustále lesom, v ktorom sa aj občas vyskytne zaujímavý a starý jedinec, podobne ako starý a vysoký smrek v jednej zo zákrut, s ktorým na pamiatku zvečňujem môj pedálostroj.

Zo sedla Jaseňová pažiť cesta klesá až pod Brevecie. Odtiaľ vedie mierne do kopca až ku krížu, ktorý je obkolesený lipami. Odtiaľto je veľmi pekný výhľad do dolín napravo, aj naľavo. Boj čerešní s pivom akoby zázrakom ustal a natešený výhľadom vôbec nezisťujem, kto vlastne vyhral. Dokumentujem radšej časť Kremnických vrchov v diaľke naľavo, kam mám dnes namierené a schádzam do dedinky Močiar. Už len pri vjazde do dedinky je už na prvý pohľad jasné, že toto je teda riadne rázovitá a veľmi svojská vrchárska obec. Idem preto invalidným tempom a absorbujem atmosféru. Takéto diery (samozrejme v tom najlepšom slova zmysle) mám veľmi rád. Raz aj tak v takej nejakej a hádam aj v zastrčenejšej nadobro skončím. Na poriadne schátranom „námestí“ tu pred zrejme bývalou predajňou potravín, či taktiež bývalou krčmou stojí Tatrovka s návesom na zvoz dreva a nikde nikoho. Cesta Močiarom neustále klesá, no moja nálada stúpa. Teším sa totižto, že najbližších sedem kilometrov budem klesať tak, ako životná úroveň v tomto štáte až do Trnavej Hory. Cesta je prašná a kamenistá, ale zjavne hojne využívaná miestnym motorizovaným obyvateľstvom.

Cez most Iron Maiden

Nuž, dostať sa sem odkiaľkoľvek nie je práve med lízať. Po chvíli sa cesta mení v širokú (!) asfaltku, no skôr, než ma stihla zhýčkať, sa opäť vracia do svojich pôvodných „koľají“. Neprekáža, veď nie som z cukru, ale z mäsa a kostí a z piva a z čerešní. Okoloidúce autá vždy na suchej a nadmieru prašnej ceste zvíria také kúdoly prachu, že po chvíli vyzerám ako svedok výbuchu vápenky. Nič to, veď hádam aj v tomto suchu, ktoré sužuje celý náš štátny útvar, nájdem možnosť osvieženia v nejakej horskej riave. Po pár kilometroch sa tak aj stáva a natešený sa na holáka čvachtám v plytkom potôčiku hneď pod cestou, ktorý v tomto suchu len lenivo lezie dolu dolinou. Osvieženie je to priam luxusné. Neskôr ešte tankujem H2O z prameňa pri ceste a potom už nádherne vychladený, ale hlavne konečne čistý už vzápätí ozlomkrky (chladiac sa pre istotu ešte aj vzduchom) trielim dedinkou Jalná a prechádzam popod skutočne na jednotku revúcu „er jednotku“, až napokon cez most Iron Maiden (je to na ňom napísané) v Trnavej Hore prekračujem Hron a akosi znenazdajky sa ocitám v krásnej a romantickej krčme s milou krčmárkou, vtesnanej medzi Hron a železničnú trať a pod starými stromami si už vzápätí vychutnávam orosené občerstvenie a pohľad na Hron a na lodičky priviazané k brehu podo mnou.

Po dobrej skúsenosti s dvoma pivami v stúpaní na sedlo Jaseňová pažiť si aj tu dožičím dvojitý doping, pretože tento raz ma čaká stúpanie pätnásťkilometrové (aj keď teda reč o naozajstnom stúpaní môže byť až od Ihráča nad Nevoľné). Podvečerné farby vykresľujú Trnavú Horu v tom najlepšom svetle a stúpam hneď zostra nad Trnavú Horu potom, čo som odbočil doprava. Po chvíli v rámci železničného priecestia križujem železničnú trať, vedúcu z Hronskej Dúbravy cez Kremnicu do Diviak a vzápätí sa vnáram do prudko malebnej Ihráčskej doliny, zaliatej večerným slnkom, ktorou cesta stúpa len pozvoľna. Za Ihráčskou pílou míňajúc pasúce sa koníky však už zarezávam o sto šesť, až neustále stúpajúc prichádzam do Ihráča, ktorý je učupený v uzučkej doline a nad ktorým sa na začiatku dediny po pravej strane nad cestou nachádza Ihráčske kamenné more. Dedina je to úhľadná a čistá a všade pred domami sú vzorne udržiavané záhony plné kvetov.

Nevedomé Nevoľné

Cesta neustále prudko stúpa a za dedinou ma už čakajú prvé serpentíny. Minimálna premávka znásobuje radosť z večernej jazdy do kopca. Veľmi rád si totižto nechávam rôzne priesmyky, či sedlá na večer, pretože až vtedy to má to správne čaro a mňa oveľa viac baví hrať sa s kopcom večer, než ráno. Nehovoriac o tom, že práve večer mávam vždy najviac energie no a večer aj totižto oveľa viac chápem jeho podstatu a tvar. Ráno zväčša nechápem vôbec nič. V ostrej pravotočivej serpentíne pred a pod Nevoľným odbáčam doľava na poľnú cestu a vydávam sa zmapovať terén. Sú odtiaľto pekné výhľady na Štiavnické vrchy, no po necelom kilometri sa vraciam s tým, že to zapichnem až niekde nad Kremnicou. Cesta Nevoľným neustále strmo stúpa až na sedlo hneď za posledným domom v obci. Po ľavej strane ma pri ceste veľmi milo prekvapuje výdatný prameň aj s válovom na umývanie. Okamžite sa kompletne celý oblievam vodou a púšťam sa do zjazdu na Kremnicu.

Po štyroch kilometroch zjazdu po neskutočne rozbitej, ale zato širokej asfaltke zisťujem, že už som vlastne takmer v Kremnici a tu si miesto na kemping určite nenájdem. Dívam sa preto naspäť na Nevoľné a rozhodujem sa vrátiť sa hore a skúsiť to niekde v kopci nad touto veľmi sympatickou dedinou. Opäť teda bojujem s kopcom a po chvíli sa už opäť celý spotený čvachtám vo válove, kde stretávam domácu pani s malým potomkom a pýtam sa jej, či je z blízkeho kopca, len pár sto metrov nad dedinou nejaký výhľad. Nevie. Inštinkt ma tam ale ťahá a tak to driem do poriadneho strmáku po poľnej ceste smerom doprava. Na lúkach nad dedinou stretávam pastiera aj s ovečkami a pýtam sa ho, či je z druhej strany kopca, odkiaľ práve ide nejaký výhľad. Nevie. Tak tomu už naozaj nerozumiem. Pýtam sa teda, či tu niekde môžem stanovať. Ani to nevie. Nič teda, čoskoro už bude tma a nemôžem už strácať čas a tak sa vydávam na samostatný prieskum.

Nakoniec sa ocitám na nádhernom vrchu Murava, 742 metrov vysoko, z ktorého sú až neskutočne nádherné panoramatické výhľady, o ktorých tu ale žiaľ asi nevedia. Lenže z tohto omylu ma okamžite vyvádza fakt, že v okolitých kríkoch sú navezené hromady odpadkov od výmyslu sveta. Hrozné. Na vrchu sa uprostred lúky nachádza posed s luxusným výhľadom a preto rýchlo staviam stan a vzápätí už večeriam na posede vychutnávajúc si nenormálne výhľady v rámci padajúceho súmraku na okolitú krajinu. Pozerám sa smerom na sedlo nad Močiarom v diaľke, na hradbu Štiavnických vrchov, na pohoria Vtáčnik a Tríbeč, za ktoré práve zapadá slnko. V diaľke podo mnou blikajú svetlá Žiaru nad Hronom a v hĺbke priamo pod Muravou sa kľukatí železničná trať, nazývaná Slovenský Semmering, ktorá neustále zarezaná v svahoch tunajších hôr stúpa už z Hronskej Dúbravy až do Kremnických Baní. Až na posed preto dolieha „koncert motorowy“ ťažkého a dlhého nákladného vlaku, ktorý sa hadiac v neustálych oblúkoch dolinami štverá nahor. Zaujímavosťou tejto trate je, že v úseku Hronská Dúbrava – Horná Štubňa sa na nej nachádza až desať tunelov.

Akonáhle chcem zísť z posedu, vynára sa z lesa asi dvadsaťčlenná črieda diviakov a v už naozaj tmavom súmraku postupujú smerom ku mne. Tak toto je absolútny bonus dnešného opäť raz úžasného dňa. Polhodinu tu sedím a pozorujem, ako sa aj malé svinky usilovne rypáčikmi prehrabujú v poli spokojne si pokrochkávajúc. Keď črieda mizne v tme predo mnou, chystám sa spať. Po chvíli však opäť počujem diviaky až opovážlivo blízko stanu. Dúfajúc, že ich nenapadne ryť okolo, zaspávam unesený nespočetnými dojmami z dnešného dňa a z nádhernej krajiny, ktorou som dnes prechádzal. Už teraz sa preto teším na zajtra, na Kremnicu, Kremnické vrchy, Turiec, Malú Fatru, Fačkovské sedlo a Rajeckú Lesnú, kam mám zajtra namierené...

Sumárizmus

Dnešná turisticky nadmieru atraktívna etapa merala 80 kilometrov a keďže v drvivej väčšine prípadov viedla po „najvedľajších“ cestách, neinhaloval som toľko spálených ropných produktov, okrem prípadu, keď ma v stúpaní na Nevoľné predbiehal moped.

Fotogaléria k článku

+9 ďalších fotiek