Život na Šumave bol oddávna úzko spojený s lesom. Množstvo dreva, ktoré hlboké šumavské lesy poskytovali, podnietilo rozvoj drevorubačstva, ale aj vznik sklárskych hút. Hoci sa na prepravu dreva využívala už od 12. storočia Vltava, veľký prelom nastal o 700 rokov neskôr, kedy vznik Schwarzenberského kanála sprístupnil pre lesné hospodárstvo dosiaľ nedostupné oblasti. Kým pred 200 rokmi postupne zapĺňali brehy kanála drevorubači, dnes ich nahádzajú cyklisti. Jeho mierny sklon je rovnako ideálny na plavbu dreva ako na nenáročné bicyklovanie. Kto si navyše pri kľukatení sa 44 kilometrov dlhou najdlhšou šumavskou rovinou, ako sa kanál s obľubou označuje, nechce lámať hlavu premýšľaním o jeho minulosti či súčasnosti, odpovede na mnohé zo svojich otázok nájde na zaujímavých informačných tabuliach či v ľudovo stvárnenom múzeu, venovanom tejto kultúrno-technickej pamiatke. Všade naokolo sú navyše príjemné lesy a voňavé lúky, ktoré spolu s nespočetnými kopčekmi vytvárajú ideálne podmienky aj na nejaké bodkované „vrcholové prémie“.

Trasa

Nová Pec – Ovesná – Pěkná – Černý Kříž – Stožec – U Mlynů – České Žleby – Mlaka – V Podkově – Nové Údolí – U Rosenauerovy nádrže – Hučina – U Stříšky – Plešné jezero – U Stříšky – Hučina – Schwarzenberský horní portál tunelu – Medvědí cesta – Medvědí kámen – Medvědí cesta – Jelení vrchy – Schwarzenberský kanál a Koňský potok – Rossbach – Raškov – Klápa – Nová Pec

Vltavskými luhmi – neluhmi

Do Novej Pece prichádzame s bicyklami na streche auta a veľmi nejasným plánom v hlavách. Na mape nás svojím názvom zlákala prírodná pamiatka Vltavský luh a zvyšok sme nechali na náhodu či sympatiu. Po úvodnom pive, kedy nám na tachometrovej obrazovke so vzdialenosťou svietila krásna nula, sme s mnohými ďalšími cyklistami a korčuliarmi vyrazili po kľukatej cestičke s hladučkým asfaltom vlniacej sa lesom. Jeho vôňa sa striedala s dechtovou vôňou koľajníc, s ktorými sme sa neraz križovali. Z rozhovorov cyklistov, ktorých sme predbiehali, sme pochopili, že pre niektorých nie sú koľaje len romantickým spestrením výletu, ale aj návratovou trasou. Stačí šliapať do pedálov, koľko vládzu, potom nasadnúť na vláčik a o chvíľu sú pri aute. Kiežby to takto pekne fungovalo aj u nás.

Cesta príjemnou prírodou rýchlo ubieha a ani si nestíhame uvedomiť, že Vltavu sme naposledy zahliadli necelý kilometer za Novou Pecou a že nás asi nečaká nič na spôsob dunajských luhov. Až doma sa dozvedáme, že Vltavský luh je vlastne rozsiahlym rašeliniskom na sútoku Teplej a Studenej Vltavy, vo veľkej miere porasteným borovicami a mnohými ďalšími rastlinami, ktoré nie je verejnosti prístupné. Šťavnato zelené trávy, medzi ktorými sa prepletá riečka s hladinou ako zrkadlo, boli teda len mierne zavádzajúcim marketingovým ťahom tunajšej prírody. Niet jej však čo zazlievať. V rukáve má totiž schovaných množstvo ďalších tromfov.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Nielen príroda však na Šumave vyráža dych. Na začiatku Stožca, pôvodne drevárskej osady, sme sa nechali zlákať rozsiahlou príjemne pôsobiacou budovou jedného z informačných stredísk Národného parku Šumava, a nestíhali sme sa čudovať. Veľkorysé, no útulné priestory, množstvo informačných materiálov, pani, ktorá vedela a chcela poradiť dokonca aj cez obednú prestávku, tematická výstava bohatá na informácie, hry a hračky pre deti (čo si budeme klamať, aj pre dospelých)... to všetko z prírodných materiálov v peknom prostredí obklopené lavičkami, stolíkmi, stojanmi na bicykle a krásnou prírodou.

Do kopcov

Keďže náš prvotný plán končil v Stožci a pokračovanie prenechával na momentálne vnuknutie, nebránili sme sa trase, ktorú nám poradila pani v informačnej kancelárii, a zamierili sme do Českých Žlebov. Na mostíku sme sa rozlúčili s Vltavou a potom už len šliapali do pedálov a prehadzovali na čoraz nižšie prevody. Z mapy som si pamätala celkom prijateľný rozstup vrstevníc, pár stoviek metrov pred Českými Žlebmi som však začala dosť vážne pochybovať o tvorcoch mapy a vlastnom úsudku. Pohľad späť na zvlnenú šumavskú krajinu však zahnal všetky nepekné myšlienky, ktorých so zväčšujúcim sa sklonom cesty pribúdalo, rovnako dobre ako zbierka starých turistických topánok pred jedným z domov, z ktorých vyrastali žlté kvietky. Po odbočení smerom na Mlaku sa už nebolo treba kvôli výhľadom obzerať dozadu, vďaka čomu bolo posledných 70 výškových metrov takmer až príjemných. Hoci bol najvyšší bod tohto stúpania len nenápadným sedielkom, drevené posedenie a tabuľa náučného chodníka nás zlákali na krátku zastávku. Miesto, kde kedysi stávala osada Kamenná hlava pomenovaná po skupine žulových balvanov, dodnes ponúka pekný výhľad na okolité lúky, na ktorých až do odsunu nemeckého obyvateľstva v roku 1946 a vzniku hraničného pásma v roku 1955 panoval čulý život.

Krátky zjazd na križovatku Mlaka by bol len jedným z mnohých šumavských a postupne by upadol do väčšieho či menšieho zabudnutia, ak by sme počas neho nezažili niečo, v čo sme už ani nedúfali. Po týždňoch letného potenia sa v betónovej džungli nášho hlavného mesta mi začala byť skutočná nefalšovaná zima. Vtedy sme ale ešte nevedeli, že tento pocit bude našim verným spoločníkom až do konca dovolenky.

Trochu pohraničnej histórie

Zjazd šírymi lúkami, ktorý nasledoval, by aj bol pekný, keby nebolo treba mať oči na stopkách a snažiť sa aspoň čiastočne usmerniť hopsanie bicykla na väčších či menších kamienkoch, ktorých bolo na ceste neúrekom. Po niekoľkých zastávkach, foteniach a poradách s mapou sme napokon zdarne doskackali do Nového Údolí, ktoré po mnohých rokoch opäť slúži ako hraničný priechod medzi Českou republikou a Nemeckom. Drevárska osada Nové Údolí v lone nádhernej šumavskej prírody ťažila z existencie Schwarzenberského plavebného kanála a od roku 1910 aj železnice, ktorá pokračovala cez colnicu v Haidmühle a viedla až do Passau a privážala sem okrem iného aj prvých turistov. Druhá svetová vojna však zmenila celý tunajší život. Všetci Česi boli vyhnaní a Nové Údoli bolo obsadené hitlerovským Nemckom. Oslobodenia sa dočkalo až 1. mája 1945, pričom bolo jednou z posledných nemeckých únikových trás. Svedčí o tom aj nález vagónu plného zlata o deň neskôr v neďalekom Haidmühle. V roku 1947 bolo Nové Údolí poznačené zas odsunom nemeckého obyvateľstva a nezdarným pokusom o jeho opätovné osídlenie reemigrantmi z Rumunska. Poslednú, tentokrát už smrteľnú ranu dostalo Nové Údolí o rok neskôr, kedy sa po komunistickom prevrate ocitlo v stráženom hraničnom pásme, z ktorého sa od roku 1951 stala nepriestupná Železná opona. O dva roky neskôr bolo Nové Údolí zrovnané so zemou a v roku 1957 dokonca aj vymazané z mapy. Za obeť padla aj železničná trať do Nemecka, ktorá bola prerušená vytrhaním niekoľkých desiatok metrov koľajníc na českej strane. Od 70. rokov 20. storočia do tejto oblasti prestali chodiť všetky vlaky s výnimkou niektorých drevárskych a v roku 1974 bol rozobratý 18 kilometrov dlhý úsek železnice z Haidmühle do Jandelsbrunnu na nemeckej strane. I napriek nepriazni osudu však nebol ani tu všetkým dňom koniec a od roku 1989 sa do Nového Údolí začal postupne znova vracať život. O rok neskôr tu vznikla colnica a bola tiež obnovená osobná železničná doprava, ktorá dnes tento prekrásny kút sveta sprístupňuje úplne každému.

Nielen pohnutá história však robí toto miesto zaujímavým. Na slepej koľaji skoro na hranici sa možno občerstviť v skutočne štýlovom bufete v starom nákladnom vagóne. O pár vozňov ďalej zas zaujme múzeum pošumavských lokálok, Nového Údolí a jeho okolia. V historickom chladiacom vagóne z 20. rokov minulého storočia na návštevníka dýchne história a na okamih sa tu každý môže preniesť do idylických predvojnových čias, ktoré však rýchlo vystriedajú zimomriavky pri pohľade na exponáty z obdobia, kedy už Nové Údolí postihli kruté časy. Neveľký a neokázalý priestor múzea aspoň na chvíľu pohltí každého a nie vždy je jednoduché z neho odísť.

Výlet bez búrky? V žiadnom prípade!

Po príjemnej prestávke nechávame Nové Údolí v údolí a odhodlane stúpame po červenej značke do sedielka medzi kopcami Kamenná a Špičák, odkiaľ je to k Schwarzenberskému kanálu už len kúsok. Na križovatke U Rosenauerovy nádrže nás však najskôr víta od ťažby dreva zablatená cesta a až po tomto úvodnom pozdrave si všímame kanál, ktorý na rozdiel od nášho prvého stretnutia pôsobí oveľa pôvabnejšie. Priezračná voda, kameňmi vyložený breh a mach či šťavnato zelené rastlinky. Viktor neodoláva a okamžite lezie do kanála umývať nevábne špinavé tretry. Zatiaľ odkladám bicykel do kríkov a cez všadeprítomné blato sa pomaly po vlastných prepracovávam k Rosenaurovmu pomníku, ktorý bol postavený na pamiatku tvorcu Schwarzenberského kanála. Uprostred mazľavého blata sa rýchlo vzdávam akéhokoľvek pokusu o hľadanie Rosenauerovej nádržky, ktorá bola vybudovaná na zvýšenie hladiny v kanáli. Úplne mi stačí, že bez ujmy doťapkám späť k Viktorovi, ktorý sa ešte stále máča v kanáli, no na rozdiel odo mňa počuje slabé hrmenie.

Nasadáme teda rýchlo na svojich dvojkolesových tátošov a kľukatým romantickým single trackom kopírujeme kanál. Hrmenie už počujem a uvažujem, ako sa budeme po tých uzučkých cestičkách s koreňmi kľukatiť v lejaku. Čoskoro sa našťastie napájame na spevnenú cestu, s pribúdajúcou rýchlosťou sa však zintenzívňuje aj hrmenie a na nás postupne začínajú dopadať prvé nesmelé kvapôčky. Šliapem, čo to dá, Viktor ma solidárne čaká a Schwarzenberský kanál nás v tom okamihu úprimne nezaujíma. Ako na zavolanie sa zanedlho zjavuje drevená chata s priestrannou terasou, kde na chvíľu parkujeme a čakáme, čo na to búrka. Tá zjavne pochopila, že si na nás už tak ľahko nezgustne, takže tento kúsok sveta ladne obišla a mohli sme pokojnejšie pokračovať ďalej.

Plešné jezero

Aj vďaka tomu, že sa nám búrka vyhla, sme si za nasledujúci cieľ mohli smelo stanoviť Plešné jezero, od ktorého nás z križovatky Hučina delilo krásnych a patrične strmých 200 výškových metrov. Znova sme sa teda opreli do pedálov a v miernom výstupovom tranze zdolali aj túto výzvu. Rozhodne sme neboli jediní, kto sa na takéto čosi podujal. Okolo tohto ľadovcového jazera, nad ktorým sa týči strmý zráz porastený kôrovcom napadnutými stromami, sa motalo množstvo peších aj cyklistov, ľudia posedávali na lavičkách aj v prístreškoch, no zdalo sa, že sú tu zvyknutí na viac návštevníkov. Aj napriek tomu, že brehy jazera lemovala šťavnatá zelená tráva, pôsobili choré stromy trochu stiesňujúco a Viktor si neodpustil trošku frflania o ničomnom výzore skalnatej steny nad jazerom a podobne.

Posledný český medveď

Po zjazde už bol spokojnejší a čoskoro sme parkovali pri najväčšom samostatnom technickom diele kanála – 429 metrov dlhom, 2,7 metra vysokom a 2,5 metra širokom tuneli. Jeho hĺbenie prebiehalo v rokoch 1821 – 1823 a cena predstavovala 1/6 z celkových nákladov na budovanie kanála. Na oboch stranách tunela prekvapia zdobené vstupné portály s vežičkami. Nebyť mreží niekoľko metrov od vchodu, celý tunel by sa dal prejsť suchou nohou po meter širokom chodníku. To by sme ale museli vynechať medvedí kameň. Tento pamätník zastrelenia posledného medveďa v Českej republike v roku 1856 na čistinke poniže žltej značky nie je ničím zvlášť zaujímavý, no ako inak by sme na to prišli? Prečítali sme si teda aspoň o posledných chvíľach posledného lovu na posledného českého medveďa a hor sa na druhú stranu tunela do Jeleních Vrchov.

Záver bohatý na informácie

Pôvodne drevárska osada Jelení Vrchy, ktorej existencia je tiež úzko spätá so Schwarzenberským kanálom, ponúka ideálne východiskové miesto k tejto technickej pamiatke pre tých, ktorým sa veľmi nechce šliapať do kopca. Parkovisko, krčmy, trošku schovaný severný portál tunela, jazierko, kanál, múzeum kanála a desiatky možností na výlet. Čo viac si môže návštevník želať?

Nechali sme sa zlákať ľudovým múzeom umiestneným v prerobenej stodole, ktorému nesporne dominuje veľká trojrozmerná maketa tunela. Tú dopĺňajú krátke, no zaujímavé informácie napísané na plagátoch na stenách. Zahŕňajú mnohé aspekty existencie kanála od dôvodov jeho výstavby, cez samotnú výstavbu, fungovanie, ale aj zánik a obnovu. Podrobnejšie informácie zas možno nájsť na pekných drevených tabuliach 9-kilometrového náučného chodníka, ktorý vedie od Jeleních Vrchov po Raškov nad Novou Pecou. Tiež sme sa touto príjemnou lesnou cestou, akoby stvorenou na bicyklovanie, nechali viesť, avšak nielen do Raškova, ale až na Klápu, odkiaľ nás čakal pekný zjazd do Novej Pece a potom už len 70 kilometrov s bicyklami na streche do Kašperských Hor.

Záver

Znova sme sa presvedčili, že Šumava je krásna, zaujímavá a cyklistická. Že stačí mapa, bicykel, odhodlanie a za jeden deň sa toho dá vidieť a zažiť skutočne veľa. Od romantických zákutí cez ospalé dedinky či pohnutú históriu až po technické pamiatky. K tomu dobré jedlo a pitie, čo viac si môže cykloturista priať?

Užitočné odkazy

Zaniknuté obce
Online cykloatlas ČR
Online cyklosprievodca Šumavou

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek