Trasa

Murava – Nevoľné – Kremnica – Toliar – Partizánska dolina – Krahule – Symbolický stred Európy – Horný Turček – Dolný Turček – Horná Štubňa – Dolná Štubňa – Nový dvor – Požehy – Dubové – Budiš – Jasenovo – Vyšehradské sedlo – Vyšehradné – Nitrianske Pravno – Kľačno – prameň Nitry – Fačkovské sedlo – Fačkov – Rajecká Lesná – ústie Čiernej doliny

Kremnica

Počasie je zatiaľ pekné, ale barančeky na oblohe dávajú tušiť, že celý deň tomu tak nebude. Poldruha kilometra sa terigám po poľnej ceste, až napokon schádzam dolu na sedlo na konci Nevoľného, kde sa už tradične a po včerajšku do tretice čvachtám vo válove a samozrejme tankujem vodu aj do všetkých fliaš. Druhý raz sa spúšťam po nadmieru rozbitej ceste do Kremnice. Celú cestu výdatne nadskakujem a natriasam sa tak, že sa z toho už pomaly idem zblázniť. Žičlivý a na všetko mysliaci osud mi zrejme práve preto prihráva do cesty rovno blázinec, stojaci hneď na začiatku Kremnice. Prechádzam cez trať a cesta klesá strmo dole smerom do centra. Pred ním leziem do supermarketu a pri porovnávaní cien s Popradom konštatujem, že tu asi budem chodievať na nákupy. Všetko je tu v niektorých prípadoch až priepastne lacnejšie.

V momente, keď sa ocitám pred bránami starého mesta, musím konštatovať podobne ako včera v Banskej Štiavnici, že aj Kremnica na mňa okamžite dýchla neopakovateľnou atmosférou a aj ona má svoje jedinečné čaro, ktoré mi lezie až pod kožu. Historické centrum je jednoducho nádherné, no hlavne majestátny mestský hrad, dominujúci celej doline Kremnického potoka, ktorý pretekajúc Kremnicou má neustále bystrinný charakter. Samotná Kremnica a jej okolie disponuje toľkými zaujímavosťami, že by to vydalo na samostatnú a poriadne siahodlhú reportáž. No keď sme už pri tej vode, tak nikoho snáď ani neprekvapí, že okolie mesta je doslova prešpikované rôznymi starými štôlňami, v ktorých sa (tak ako sa predpokladá) ťažilo zlato a striebro už v desiatom storočí a práve preto je mesto doslova obklopené množstvom kvalitných a výdatných prameňov. Z vlastnej skúsenosti musím povedať, že voda tu chutí naozaj skvele. Nachádza sa tu aj unikátny Turčekovský vodovodný systém z roku 1507, ktorý odvádza vodu z povodia Váhu do povodia Hrona. Samozrejme, netreba zabudnúť ani na legendárnu a jedinečnú mincovňu, ktorá razí mince nepretržite už od roku 1328 a tak by sme mohli pokračovať donekonečna.

Prechádzam cez starú mestskú bránu a ocitám sa na slávnom námestí, na ktorom oproti Banskej Štiavnici vládne úplný kľud. Na konci starého centra vychádzam na hlavnú cestu, pokračujúcu na Martin, no po čase to opäť stáčam doľava smerom dolu, aby som sa v meste ešte trochu pomotal. Úplne sa zatiahlo a začína popŕchať a tak ani tu, podobne ako aj včera v Banskej Štiavnici, nebude z fotodokumentácie nič. Mesto už ale obliehajú davy turistov a mne sa tu už akosi nechce predierať sa s nabalenou opachou a tak sa popri zurčiacom potoku Skalka poberám do kopca hore úzkou a malebnou uličkou a smerujem do Partizánskej doliny. Po horúčavách a suchu v uplynulých dňoch ma táto svieža a zavodnená dolina príjemne osviežuje a idúc popri posledných domoch v rámci stiesnenej zástavby v uzučkej doline konštatujem, že Kremnica ma teda dostala.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Blaufuss

Na strmom úbočí sa na pravej strane medzi cestou a železničnou traťou, ktorá vedie vysoko nad dolinou, rozprestiera najrozsiahlejší súvislý porast mohutnej borovice Vejmutovkovej v Európe. Pri kaplnke pri ceste neskôr dokumentujem vysokánske lipy a len čo odkladám fotoaparát do kapsy, opäť začína popŕchať. Míňam rekreačné stredisko Toliar a vchádzam do uzučkého tunela, ktorým vedie cesta cez vysoký železničný násyp, po ktorom trať oblúkom prekonáva dolinu a vnára sa do tunela. Neskôr stojím a v rámci hygienicko-technicko-občerstvovacej prestávky leziem pod most pod cestu, kde sa kompletne celý pohodlne umývam, avšak v tak veľmi ľadovej vode, že sa až trasiem, čo samozrejme logicky neuniká pozornosti zvedavého a začudovaného trasochvosta, ktorý tu zrejme hniezdi.

O pár sto metrov opúšťam Partizánsku dolinu a zatáčam doľava smerom na lyžiarske stredisko Krahule. Cesta vedúca Partizánskou dolinou pokračuje ďalej až na 1232 metrov vysokú Skalku, taktiež významné stredisko zimných športov. Aj tam by som sa niekedy rád pozrel... „Moja“ cesta už samozrejme stúpa poriadne zostra. Tri kilometre neustáleho stúpania končia a vchádzam do obce Krahule. Na Krahuliach je zaujímavé napríklad aj to, že ide o jedinú obec na Slovensku, kde je podiel nemeckého obyvateľstva väčší ako 20 percent. V tomto prípade ide až o 31-percentné zastúpenie nemeckej menšiny a preto aj tabuľa na začiatku obce je dvojjazyčná a dozvedám sa, že Krahule sú po nemecky Blaufuss. Okrem iného je to aj známe lyžiarske stredisko a typická čistá a úhľadná horská obec, ležiaca vo výške 872 metrov.

Pochopiac, kde to vlastne som, logicky hľadám nejaký Gasthof, či nejakú Schenke, za účelom prehnania nejakého Bier-u cez moje útroby. Pani pri ceste sa teda pýtam na nejakú krčmu. Posiela ma za roh akejsi budovy, kde nachádzam menšiu terasu, no dvere sú zatvorené. Chlapík, ktorý tu stojí pri aute, tvrdí, že vchod je z druhej strany. Chytám za kľučku a ono je zatvorené. Vedľa sú potraviny, kde riešia nejaký zapeklitý problém, hádajte s čím – no predsa s kasou! Neuveriteľné. Ja to snáď privolávam. Včera v Babinej a teraz tu. Ak je toto iba náhoda, tak som potom čínsky boh srandy. Krčmu vraj otvárajú až o jednej a keďže teraz je len dvanásť, nemám chuť tu čakať. Posielajú ma však kamsi hore, kde je nejaká reštaurácia s veľkou terasou hneď pod zjazdovkou a vlekmi. Vchádzam dnu a tu je snáď tristo detí a hluk ako na metalovom koncerte. Od jednej pani sa dozvedám, že tu pivo nečapujú, že mám ísť „vedľa, tu hneď“. Idem teda „vedľa tu hneď“ a aj tu narážam na davy detí, ktoré práve obedujú a čudujú sa, čo za dlhovlasý a brčkavý zjav sa to tu medzi nimi smädný, spotený a zmätený motá. Pípu však nevidím nikde a ani žiadneho chlapa, ako natruc. Len samé učiteľky a kuchárky. Chlap predsa musí vedieť, kde sa čapuje pivo. Obchádzam teda budovu, pred ktorou vonku konečne vidím dvoch domorodcov na kávičke a dozvedám sa, že sa mi dostalo iba dezinformácií, že pivo dostanem až o jednej v krčme. Neprekáža, čo už. Len som sa tu polhodinu nemusel motať ako blbec stále dookola. Žien sa vraj také veci pýtať nemám – vravia mi so smiechom. Pýtam sa ich na počasie, keďže neustále popŕcha a vravia, že tu veru žiadne predpovede počasia neplatia. Mení sa tu vraj veľmi rýchlo. Presne ako u nás v Tatrách! Takže som vlastne „doma“. Pijem radšej kremnickú pramenitú vodu a pokračujem v ceste v snahe dostať sa do dedinky Turček.

Stredoeurópske blúdenie

Cesta Krahulami strmo stúpa a je vidieť, že turistický ruch tu zrejme prosperuje, pretože nové štýlové drevenice, priváty, či malé penzióny tu rastú tak, ako budem rásť od radosti, keď si zvlažím hrdlo oroseným pivom. Pri jednej takejto stavbe nachvíľu odbáčam z cesty doprava a po pár metroch sa už dívam dolu, do hlbokých dolín podo mnou, na vodnú nádrž Turček a na hradbu vrchov Flochová a Svrčinník, ktoré sa týčia nad tým všetkým až do výšky cez 1300 metrov. Pohľad na rozľahlé a hlboké smrekové lesy ukľudňuje, len keby nepršalo. Po dvoch kilometroch zjazdu prichádzam ku kláštoru kapucínov, kde je ďalší z mnohých „zaručených“ geografických stredov Európy. V samotnej Európe je ich paradoxne niekoľko a neustále sa o tom vedú polemiky nielen v odborných kruhoch, no tento sa spomína už koncom osemnásteho storočia a nielen preto je teda vysoko pravdepodobné, že toto je ten „pravý“. Hlavu mi tu však zamotala iná záležitosť, než je nejaký stred. Do Turčeka sa mienim dostať po cykloceste, ktorú tu avizuje smerová tabuľa. Vydávam sa teda vytýčeným smerom a po chvíli sa ocitám pod Svätojánskym vrchom na lúkach, kde cesta končí. Niečo mi vraví, že asi budem trochu blúdiť. Ale keďže už svieti slnko, až tak mi to neprekáža. Smer poznám – vidím, kam sa chcem dostať a peši by to nebol problém strihnúť rovno za nosom, no s touto naloženou opachou je to už ale trochu iné. Aj tak by to ale nabudúce chcelo podrobnú mapu... Stretávam tu dievča na prechádzke so psom a tak sa jej pýtam na cestu. Vraj sa musím vrátiť a na križovatke poľných ciest odbočiť doľava. Ešte sa uisťujem, kadiaľ vlastne tá cesta vedie. Ukazuje na les opodiaľ.

Cyklotrasy bývajú v mnohých prípadoch veľmi zle značené (hlavne na križovatkách lesných, či poľných ciest, kde chýba obyčajná namaľovaná šípka) a s klasickým turistickým značením, ktoré je na Slovensku v celosvetovom meradle na špičkovej úrovni, sa porovnávať rozhodne nedá. Prichádzam na križovatku poľných ciest a odbáčam doľava. No niečo mi tu podvedome nesedí. Cesta totižto po pár metroch smeruje inam. Vraciam sa teda naspäť ku kostolu a celých štyristo metrov dávam maximálny pozor, či tu nie je aj nejaká iná cesta. Nie je. Vraciam sa teda opäť naspäť. Veď iná križovatka poľných ciest tu vôbec nie je. Opäť nič nenachádzam, no našťastie vidím, ako oproti mne ide auto. Natešený ho zastavujem, no v ňom však sedí tá istá nie príliš ochotná dievčina, ktorá už nado mnou prevracia nevedno prečo očami. Vraj tam tá cesta je, no vysvetľuje to veľmi zvláštne. Nuž čo, opäť sa vraciam ako debil a tam, kde mi hovorila, že mám odbočiť aj odbáčam a tak sa opäť logicky dostávam na tú istú cestu, z ktorej som sa pred chvíľou vrátil. Pokračujem však ďalej rozhodnutý ísť na vlastnú päsť, čo som nevedno prečo neurobil už dávno a nevykašľal sa na celú cyklocestu. Cesty sú aj tak väčšinou tam, kde si na nich človek pomyslí...

Opäť prichádzam na lúky pod Svätojánskym vrchom, len z druhej strany. Inej cesty tu jednoducho niet. Našťastie tu však stretávam pohodového traktoristu kosiaceho lúku, ktorému so smiechom reprodukujem nedávno zažitú motanicu. Ten sa len rehoce a vraj či neviem, že báb sa také veci pýtať netreba... To už som dnes niekde zhodou okolností počul... Vecne a jasne mi vysvetľuje, kadiaľ oná inkriminovaná cesta vlastne vedie. Odbočiť vraj bolo treba trochu inde. Mne sa už ale rozhodne vracať nechce a tak sa pýtam, čo je to za cestu, ktorá mizne v rohu lúky napravo v lese. Vraj aj tadiaľ sa dá ísť. Výborne, to je reč! Lúčim sa s vysmiatym chlapíkom a na pravom okraji lúky vchádzam do lesa po lesnej ceste („vchod“ z lúky je však vcelku nenápadný), ktorá sa po chvíli napája na už evidentne frekventovanejšiu lesnú cestu kopírujúcu vrstevnice. Odbáčam teda doprava a po kilometri križujem neskutočne rozblatenú, neskutočne strmú, ale hlavne totálne rozjazdenú cestu, ktorá vedie kolmo na vrstevnice z doliny nahor. Toto je teda tá prekliata cyklocesta! Pri pohľade na ňu som však rád, že som po nej nešiel. Toto nie je cesta, ale zvážnica a nechápem, prečo cyklotrasa nevedie absolútne pohodlnou a nestrmou cestou, po akej som sa sem dostal. Ale ako som už svojho času (keď som išiel z Bielych Vôd do Lomu nad Rimavicou) spomínal, za trasovaním cyklotrás nestojí len dobrá vôľa, či úmysel samotného „trasovateľa“ a tak treba byť ohľaduplným k tejto problematike.
„Nicméně“, chuť na pivo sa stupňuje, pretože začína byť poriadne dusno a tak už nešpekulujem „co kdyby“ a valím sa rozblatenou strminou na milú a útulnú dedinku Turček, ktorý už leží v regióne Turiec. Hneď pri krátkom tuneli, ktorým vedie cesta popod trať, sa nachádza prameň a tak pre istotu dotankovávam H2O doplna.

Turčianskou záhradkou

Vyjdúc z tunela sa ocitám v Turčeku, ktorým rozhliadajúc sa na všetky strany prechádzam a za dedinou pri ihrisku usadám vonku pred krčmu, kde sedia pohodoví a milí domáci, vrátane krčmárky, ktorých udivuje, že sa napriek medveďom nebojím jazdiť sám. Slniečko pekne svieti a konečne hasím smäd s tým, že „v horách predsa nečapujú“, čo vyvoláva úprimný úsmev na tvárach príjemných domácich. Po pivnej revitalizácii organizmu a dôkladnom štúdiu automapy našej vlasti sa poberám dolu dolinou a v Dolnom Turčeku sa len veľmi nerád napájam na enormne frekventovanú cestu na Martin, po ktorej pôjdem nejakých desať kilometrov. Po chvíli sa cesta stáča doprava a ocitám sa v Diviackej pahorkatine. Cesta sa však po chvíli mení v širokánsku autocestu s širokánskou krajnicou a keďže mi ešte aj vietor fúka do chrbta, o chvíľu som už v Dolnej Štubni. Tu odbáčam doľava smerom na Nový Dvor, ale hneď za traťou odbáčam doprava na asfaltovú, zrejme poľnú cestu, aby som po necelom kilometri zabočil doľava na Požehy a Dubové, kam vedie takisto asfaltová poľná cesta. Chvíľu pauzujúc a obedujúc na križovatke s nevôľou zisťujem, že je natoľko kalné počasie, ani keby som bol v Kalnej nad Hronom. Neoplatí sa urobiť jediný záber okolitej krajiny. Strašná škoda. Panorámu Veľkej Fatry mám odtiaľto totižto ako na dlani. Nuž čo, dnešný deň veľmi zdokumentovaný nebude. Presnejšie - technikou nie.

V hlave si však všetko pekne krásne uchovám až do konca tohto života a ešte sa mi to v ďalšej inkarnácii bude v snoch v hlave vynárať... Aj tak by ma ale zaujímalo, kde presne som žil (už na to pomaly prichádzam) konkrétne v jednom z mnohých životov, pretože sa mi svojho času snívali „seriálové“ sny o nevídaných krajinách a horstvách mamutích rozmerov, akých na Zemi niet. Všetko som si ale zdokumentoval a každý deň kreslil mapu, takže teraz je už kompletná a porovnával som ju s každou jednou lokalitou na Zemi a nenašiel som jedinú podobnosť. Dosť sa to podobá mixu Álp a Vysokých Tatier – preto už chápem, prečo som sa narodil práve v Tatrách, len nadmorské výšky štítov sú omnoho väčšie, ako v Himalájach. Krajina to ale bola úrodná, plná porozumenia, ohľaduplnosti, súladu s planétou a vyspelou technikou na inej báze (a úplne jednoduchej – možno preto doposiaľ napriek svojmu veku nerozumiem tejto zbytočne komplikovanej pozemskej), ale hlavne plnej lásky, takže vyzerá to tak, že sa ta znova (keďže už mám, čoby večný turista mapu) vrátim, ak tu nenastane zmena k lepšiemu... Čas sa totižto rýchlo kráti a zmena je len a len v rukách ľudí a rozhodne nie v rukách tých, čo takpovediac ťahajú za špagátiky... Nech je preto Island živým príkladom, že sa to naozaj dá...

Po troch kilometroch a týchto rozjímaniach už duchom aj bicyklom opäť prítomný v hre na život prekračujem po moste riečku Turiec. Tu sa na moste zastavujem a s ľúbosťou sa pozerám, ako sa vlnky tejto peknej riečky ihrajú so slniečkom a s kamienkami, či konármi v tôňach, v ktorých odpočívajú pod podmytými brehmi staré pstruhy. Turiec je sám o sebe veľmi zaujímavou a jedinečnou riečkou. Neustále meandruje (kľukatí sa), čím sa vlastne stáva veľmi zaujímavým nielen pre svoje meandre, ale aj svojský biotop v jeho bezprostrednom okolí. Za zmienku určite stojí fakt, že v jeho dolnom toku sa medzi Moškovcom a Martinom nachádza národná prírodná rezervácia Turiec, ktorej účelom je ochrana ohrozených druhov vzácnych živočíchov a rastlín viazaných práve na túto jedinečnú lokalitu.

S pokojným úsmevom práve videného sa preto poberám ďalej. Pri Požehoch míňam rybník a prechádzajúc okolo družstva smerujem na Dubové. Poľná asfaltka ma slnečným dňom vedie do Dubového, v ktorom si v rámci pomalého prejazdu vychutnávam dedinskú atmosféru, ktorú mám odjakživa veľmi rád. Za dedinou sa opäť skoro stretávam s riečkou Turiec, no tesne pred ňou odbáčam doľava napájajúc sa na už hlavnejšiu cestu vedúcu z Turčianskych Teplíc do Budiša. A práve v Budiši mám v pláne tankovanie známych to minerálnych vôd priamo z prameňa. Poľná krajina sa tu pozvoľna vlní a časom dvíha až pod okolité kopce pohoria Žiar, ktoré geomorfologicky spadá do Fatransko-tatranskej oblasti. Podchvíľou prichádzam do dedinky Budiš a obzerám sa po prameni, keďže som tu jakživ nebol. Za dedinou ho však po pravej strane bez problémov nachádzam. Schádza sa nás tu niekoľko a tak sa pri čakaní neskôr nakrátko rozprúdi debata na margo mojich ciest a skutočných hodnotách života medzi mnou a postarším pánom a neskôr aj príchodiacim, evidentne športovcom. Staršiemu pánovi so zrejme trpkými životnými skúsenosťami (ktorý si však evidentne uvedomuje, čo bolo príčinou jeho trpkých skúseností), čoby človek nevlastniaci auto vysvetľujem, že žiadne materiálne bohatstvo, či bezhlavá honba za ním nemá zmysel a ani nikdy nemala a že len to duchovné je to jediné a pravé a že na toto veru netreba žiadne náboženstvá, či sekty na svete. Len sa tomu stačí otvoriť a pochopiť, o čom ten život vlastne je...

So vzájomným prianím šťastnej cesty sa lúčim a vyrážam na cestu s plnými fľašami vskutku výbornej vody. Budiš som doposiaľ príležitostne pil len z plastovej fľaše. Nikdy v živote to už však z pochopiteľných dôvodov neurobím... Je to ako lízať med cez sklo... Prameň je jednoducho prameň!
Prichádzajúc na hlavnú cestu, spájajúcu Martin s Prievidzou, odbáčam doprava a na kopci pred Rudnom to stáčam doľava a pri ihrisku nad dedinou nechávam naloženú opachu, aby som si pešo vybehol hore pod les do kopca nad dedinou a pokochal sa výhľadmi na Turčiansku záhradku. Turčianska záhradka je vlastne starý výraz pre Turčiansku kotlinu, no hrdí Turčania ho s obľubou hojne používajú a mne takisto znie oveľa poetickejšie, než kotlina. S vráskami na čele sledujem veľmi silný kal v ovzduší a nech robím, čo robím, fotografie stoja tak akurát hádajte za čo... Pri pohľade na Veľkú Fatru je to vskutku veľká škoda. Motám sa teda aspoň po lúkach a ukladám si nádherný výhľad do pamäte.

Cyklista a kamionista

Neskôr už pokračujem po silne frekventovanej ceste v poriadnej páľave pekným údolím smerom na Prievidzu. V Jasenove sa zastavujem v priľahlej krčme, tentoraz za účelom tankovania chmeľových vôd, keďže predo mnou sa už cesta dvíha na Vyšehradské sedlo. Aj tu sme spolu s naloženou opachou terčom otázok milej a veľmi peknej krčmárky s dobrými životnými názormi a tak chvíľu debatujeme nad stavom spoločnosti, ako aj o tom, ako rapídne ubudlo rôznych trampov, čundrákov, či tulákov. Stačí sa pozrieť do kempu na Dedinkách. V plnej sezóne tam teraz nájdete maximálne tri stany. Svojho času sme si ešte v polovici deväťdesiatych rokov v preplnenom kempe nemali kde postaviť ten náš. Teraz všetko sedí pri počítačoch a chorľavie z každej zmeny počasia. Fuj...

Vyjdúc na rozpálenú cestu dostávam opäť teplotný šok a normálne cítim, ako sa zo mňa okamžite vyparuje práve vypité horké osvieženie. Vzápätí už však spotený ako dvere od chlieva stojím na Vyšehradskom sedle pochvaľujúc si energiu obsiahnutú v pive a rozhliadam sa po krajine. Výhľad je odtiaľto aj napriek kalnému počasiu obstojný, no neviem sa dočkať, ako sa schladím pri zjazde do Nitrianskeho Pravna. Púšťam sa do zjazdu a všímam si, že typickú horskú ihličnatú vegetáciu v okolí vystriedali agáty, buky a duby a samozrejme je tu ešte väčšia horúčava. Dnes už teda po tretí raz striedam podnebné a vegetačné pásmo. Keďže už dlhší čas ma nepostretol žiaden problém, tušil som, že sa niečo v blízkej dobe udeje. Cesta je tu v neveľmi dobrom stave a tak, keď ma predbieha kamión, nemám na výber a vletím do veľkej diery. Poriadne ma to roztancuje a z prednej kapsy mi v momente na cestu vypadáva peňaženka, z ktorej sa veselo sype naša milovaná euromena a vyjavený hľadím, ako sa všetky tie mince kotúľajú každá iným smerom. Vôbec sa im však nečudujem, lebo každá minca je z inej krajiny a keď sa takto znenazdajky ocitajú na slobode, každá si ide po svojom. Je to asi ale hlavne preto, lebo som si v Jasenove poťažkal, koľko zbytočného kovu teraz človek so sebou oproti „predeurovej dobe“ musí vláčiť. Neuveriteľným spôsobom sa mi však zakrátko darí eliminovať finančnú stratu len na mínus dve eurá.

Zakrátko sa už ocitám v regióne Hornej Nitry v Nitrianskom Pravne, v ktorom sa chvíľu motám, aby som si to tu poobzeral. Po oboznámení sa s mestečkom naberám smer Žilina a Fačkovské sedlo. Idúc pekným údolím popri riečke Nitra, ktorú až do Kľačna lemuje súvislá zástavba, rozmýšľam nad tým, že by som sa mohol v Kľačne zastaviť v obchode a doplniť pred Fačkovským sedlom cukry. Daný zámer aj po chvíli realizujem a čokoládu zapíjam jednou fľaškovou desiatkou a vzápätí už stúpam do kopca. Čaká ma náročné stúpanie v dĺžke osem kilometrov, ktoré je v závere pekne ostré. Cesta vedie prevažne lesom a vzhľadom na to, že je už večer, sa už konečne ochladzuje a tak ma táto nadmieru sympatická dolina príjemne osviežuje. O poriadnom osviežení však môže byť reč až po pár metroch, keď schádzam pod cestu k poriadnej horskej bystrine tečúcej z doliny po pravej strane a kompletne sa v nej kúpem. Toto je vždy ten najkrajší kúpeľ na svete. Pramenitá a čistá voda z hôr má na rozdiel od tej z vodovodu ducha, ktorý do vás pri takomto kúpeli vstúpi a dodá nevídanej sily. Len sa pred kúpaním treba naladiť na tú správnu frekvenciu a samozrejme nezabudnúť poďakovať bystrinke.

Obdarený potrebnou energiou sa mi už oveľa ľahšie pokračuje v stúpaní. V prvej serpentíne sa napravo odbáča k prameňu Nitry a cesta začína stúpať priam alpsky. Po kilometri pred sebou vidím vyhasnutý kamión a šoféra pri krajnici, ako koriguje premávku. Keďže som sám jazdil, automaticky stojím a pýtam sa, či nepotrebuje s niečím pomôcť. Sympatický a pohodový päťdesiatnik s rozprávkovými fúzami sa prekvapený pýta, ako je možné, že cyklista sa pristaví a z motoristov za celý čas nikto.
„To je ale národ!“, nadáva úprimne.
Vraj mu ale nemám ako pomôcť, pretože tento starý črep proste odmieta ísť v tomto strmáku ďalej. Že ho nechá ešte chvíľu chladnúť a potom to skúsi. Debatujeme asi polhodinu o svojich kamionistických zážitkoch z Európy a zhodujeme sa v tom, že najhoršie sa jazdí pre slovenské firmy a po slovenských cestách, na ktorých sa prepadávajú krajnice jedna radosť a nikto s tým až na výnimky poväčšine nič nerobí.

Rajeckou dolinou

O ôsmej večer šťastlivo prichádzam na charizmatické Fačkovské sedlo, ktorého charizmu znásobuje nemenej charizmatický, 1352 metrov vysoký impozantný Kľak, ktorý je dominantou celej Lúčanskej časti Malej Fatry a na ktorý je odtiaľto absolútne úžasný pohľad. Hapruje mi fototechnika, no napokon sa mi darí zachytiť tento skalnatý horský majestát, aj keď v už poslabšej svetelnosti. Atmosféra na sedle je však úžasná. Dovolím si tvrdiť, že cez deň to tu určite nie je ono. Večer totižto vypúšťa uväznené vône z každej rastlinky, ako bača ovce z košiara a preto to tu teraz všade nádherne vonia. Večer v horách je proste večer v horách! Nasávam a absorbujem – ako inak... Prehadzujem tu pár slov s jedným turistom – dobrodruhom, ktorý pod Kľakom spal. Vzápätí do sedla dýchavične dofučí aj starý známy kamión a s pohodovým šoférom opäť debatujeme. Dozvedám sa, že na náš štátny útvar sa valí rozsiahla tlaková níž, ktorá tu vraj má kempovať najmenej týždeň. Čo už, presne toľko ešte mienim byť na cestách a cez Kysuce, Oravu a Poľsko sa vrátiť do Vysokých Tatier. Lúčim sa teda s tým, že dnes už rozhodne nemôžem spať v stane a musím si nájsť nejaký senník, či niečo podobné, aby som si ráno v daždi nebalil mokré veci.

Večerný zjazd zo sedla je famózny, aj napriek rozbitej ceste. Premávka je už o poznanie slabšia a rútiac sa dolu smrekovým lesom vo veľkej rýchlosti míňam odbočku na legendárne Čičmany, kam mám v pláne zavítať niekedy nabudúce. Vidiac okolitú vegetáciu si uvedomujem, že dnes už vlastne štvrtý raz striedam vegetačné a podnebné pásmo. Hneď, ako cesta prestáva prudšie klesať, spomaľujem a intenzívne sa rozhliadam po nejakom senníku, krmelci, či posede. Vedľa mňa si veselo zurčí riečka Rajčanka a Rajecká dolina sa mi páči hneď na prvý pohľad. Autom, či autobusom som už tadiaľ párkrát išiel, no prejsť krajom autom, autobusom, či motorkou vlastne znamená nebyť tam vôbec. Len peši, na koni, alebo na bicykli človek všetko precíti na vlastnej koži. Len vtedy na sebe cíti chlad vlniaci sa od Rajčanky, len vtedy cíti všetky tie vône, len vtedy počuje štebot vtáčikov, či koncert svrčkov...
Pozvoľna prichádzam do príjemnej a veľmi peknej horskej dediny Fačkov, kde opäť nasávam vidiecke vône. Každá dedinka totižto vonia úplne inak – ani toto človek z auta nezistí...

Kilometre ubiehajú a stále nikde nevidím vhodný objekt na spanie. Vyzerá to, že dnes, podobne tak ako včera, to bude opäť na hrane. V tejto hlbokej doline sa však stmieva oveľa skôr, ako nad Nevoľným a tak sa už netrpezlivo hniezdim v sedle. Intenzívne si prajem spať v niečom drevenom – kým niečo také nenájdem, neprestanem hľadať. Jasne stanovený cieľ jednoducho nepustí. Po chvíli sa už ocitám v Rajeckej Lesnej a pomaly už začínam pochybovať. Pred dedinou Šuja, po štrnástich kilometroch z Fačkovského sedla stojím a hľadím do mapy. Predo mnou už je len Rajec a tam dnes ísť nechcem. Rozhodujem sa vrátiť do Rajeckej Lesnej a vydať sa hore Rajeckolesnianskou dolinou do útrob hôr. Buď – alebo. V Rajeckej Lesnej teda odbáčam doľava a mobilizujúc všetky sily nahadzujem nekompromisne rýchle tréningové tempo, pretože sa už začína zošerievať a mňa už poriadne tlačí čas. Malebnosť Rajeckej Lesnej však vnímať stačím, aj keď zatínam zuby stúpajúc hore dolinou.

Hladný som už priam šialene, no zdržiavať sa s jedením nebolo kedy. To by som tu už teraz blúdil za tmy. Aj takáto nepohoda zvykne často koreniť cykloturistické etapy, no keďže jazdím sám, môžem situáciu hrotiť, koľko len chcem. Sám sebe si za to po papuli predsa nedám. Rajeckolesnianska dolina je taktiež veľmi sympatická, ako aj fakt, že neustále idem po úzkej lesnej asfaltke. Po šiestich kilometroch je už viditeľnosť poriadne slabá. Od brutálneho hladu nariekajúcim žalúdkom neustále driem dolinou a kde nič, tu nič. Odhodlanie ma však neopúšťa a aj keby som tu mal črevá vypľuť, ten senník si nájdem – kričím si sám pre seba.

Striasanie myší

Po siedmich kilometroch prichádzam k ústiu doliny Čierne. Na sklade dreva nechávam bicykel a peši bežím do kopca hore dolinou. Po sto metroch mi doslova podskočí srdce od radosti. Na ľavej strane vidím utešenú malú chatku. Po tom, ako chytám do rúk kľučku, mi však radosť klesá. Je zamknutá. Veď čo som mohol čakať? Lenže mňa ešte osud (či všeduch) nikdy nenechal na podobných túlačkách v štichu. Pri chatke je malá kôlňa, či drevárka a – dvere sú otvorené! Výborne! Ďakujem všeduchovi, chatke, lesom a stromom a utekám pre opachu. Medzitým sa už tak zošerilo, že je už takmer tma. Tak opäť som to vyhrotiac situáciu do poslednej minúty stihol – no paráda. Táto chatka tu na mňa celý ten čas čakala a všetka tá drina, ktorú som musel už oslabený v závere vynaložiť sa tak, ako vždy, oplatila a odmena je tu! Som neskonale vďačný za existenciu tohto lesného domčeka.

Vnútri sa nachádza niečo, s čím som nerátal ani v najtajnejších snoch – železná pružinová posteľ. Na pružiny si pokladám karimatku, rozprestieram spacák a cvične si líham. „Éj, tak to je niečo! To sa mi to ale bude spinkať!“ mädlím si ruky pôžitkársky sa rozvaľujúc a vystierajúc ubolené telo po dnešnom výkone. Prezliekam sa, obúvam si sandále a utekám sa umyť do veselo si žblnkotajúceho Čierneho potoka, nad ktorým sa v strmom svahu vypínajú vysoké staré smreky. Až teraz konečne už pri svetle čelovky večeriam. Najedený vypínam svetlo a chvíľu sediac na lavičke pred chatkou na seba nechávam pôsobiť atmosféru doliny.

Nachádzam sa vo veľmi uzučkej, možno tak tridsať metrov širokej doline, ktorá sa strmo zvažuje až pod vrch Skalky, pod ktorým aj pramení Čierny potok. Citeľne sa ochladzuje a som rád, lebo celodenná páľava zo mňa vyciciavala sily tak, ako neprispôsobiví štátny rozpočet. Podchvíľou počujem hneď za potokom v lese poriadny lomoz a čakám, čo odtiaľ vylezie. Dúfam, že nie vedúci. Pri potoku už ale vzápätí rozoznávam tmavé obrysy veľkého zvieraťa, z ktorého sa našťastie namiesto medveďa vykľul jeleň. Keď som sa umýval, tak som si podľa stôp všimol, že sa na toto miesto chodí napájať lesná zver, preto sa ani nehýbem, aby som nerušil a čakám, až sa jeleň napije. Potom zaliezam do kôlne a len čo sa pôžitkársky naťahujem na posteli, začína pršať. Paráda. A som v suchu! Tak takéto situácie na túlačkách jednoducho milujem. Vôňa dažďa preniká do teplého a suchého interiéru kôlne, ktorá je taká úzka, že sa mi tu vedľa postele ledva podarilo natrepať bicykel. Vnútri ešte rozvešiavam vypraté ponožky, ktoré som si vypral ešte za Kremnicou. a o chvíľu sa už nechávam uspávať príjemným šumom dažďa.

Časom sa však budím na to, ako po mne niečo lezie. Mysliac si, že sa mi to zdá, sa snažím opäť zaspať, ale keď už na krku cítim niečo mäkké a živé, beriem do rúk baterku a s obrovskou nevôľou zisťujem, že kôlňa je doslova preplnená davmi myší, ktorým v tomto počasí neostáva nič iné, len tiesniť sa tu so mnou. To by mi vôbec neprekážalo, lenže myšky sú poriadne drzé a absolútne bez zábran cítiac poživeň v taškách po mne pre nedostatok priestoru lozia. A tak strašne som túžil vyspať sa! Do rána sa preto neustále obšívam a neustále zo seba striasam myši. Tie sú tohto roku mimoriadne premnožené v každom regióne. Ale hlavne, že som v suchu – čo som chcel, to mám.

Sumárizmus

Dnešná etapa merala 103 kilometrov, v rámci ktorých som okúsil všetky povrchy ciest a spoznal toľko krás našej rodnej hrudy, že sa mi opäť bude mať nadlho o čom snívať. Náročnosť dnes bola pomerne veľká, hlavne v záverečnom hladomornom stúpaní. A ponaučenie z dneška? Keď si budem nabudúce niečo priať, tak to prianie musím špecifikovať do najmenších detailov, nezabudnúc ani na takú prkotinu, akou sú obyčajné myši.

Ospravedlňujem sa za chabý fotomateriál, no nie vždy sa podarí. Budúce pokračovania sú už na tom omnoho lepšie.

Fotogaléria k článku