Cyklotúra

Nová Sedlica – Záhorská Ves nonstop

06.12.12
Myšlienka prejsť na bicykli skoro 600 km vznikla po absolvovaní tretej Trnavskej stovky. Moje možnosti v diaľkovej chôdzi sú tak na úrovni 100 km a plány každý rok prejsť to až do Trenčína sa rozplynuli vždy v klesaní do Brezovej pod Bradlom. Po operácii kolena som ju už ani neprešiel. Späť k novej výzve. Ak dokážem prejsť chôdzou 100 km, tak na bicykli štyri, možno päťkrát viac? A hovoríme o nonstop jazde bez spánku. Takto vznikol nápad prejsť z najvýchodnejšej obce do najzápadnejšej. Trasa popod Vysoké Tatry. Sumár podľa mapy 593 km. Možno to stihnem za 40 hodín s prestávkami na jedlo.

Príprava

Na takto odvážny plán potrebuješ mať aspoň dve veci. Bicykel a najazdených pár stoviek kilometrov. Teda aspoň pár celodenných cyklotúr nad stodvadsať až stopäťdesiat kilometrov. A potom ostatné technické vybavenie od cyklotašiek až po reflexné doplnky. Môj trekový bicykel bez odpruženej vidlice bol adept na hranici možností. Nesklamal ma počas desiatich rokov na cestách ani na troch MTB cyklomaratónoch. Sústredil som sa skôr na oblečenie a obutie. V rámci úspory miesta v taškách nepripadalo do úvahy mať so sebou cyklotopánky s upínacím systémom na pedále a obutie na cestu vlakom na východ. Časom vyhrali topánky, ktoré sa neosvedčili na Trnavskú stovku. Ako najlepší termín som si vybral koniec leta, a to z dôvodu, že nie je až tak teplo a na konci cyklosezóny mám najazdených najviac kilometrov. S tým súvisel aj výber oblečenia a viac vecí so sebou.

Pokus číslo 1

Takže vlakom tam a späť na bicykli. Výber dátumu bol na poslednú chvíľu, dva dni pred odchodom, hlavne kvôli predpovedi počasia. 14. september 2009 - deň pred štátnym sviatkom. Voľný deň, tým aj menej áut na cestách. Nastupoval som do rýchlika, že sa naspäť vlakom určite nevrátim. Vedel som, že polovica úspechu je v hlave. Cesta tam hneď s komplikáciami, ale ochotný vodič autobusu pri výluke vlakov v Bánovciach nad Ondavou ma zobral do autobusu s bicyklom! Neuveriteľné. Ak by ma tam nechal, ďalší spoj by som na bicykli nestihol. Zo Stakčína do Novej Sedlice štyridsať kilometrov na bicykli. S ušetreným časom som sa mohol pokochať okolo priehrady Starina. Príchod na miesto štartu okolo siedmej večer. Popri večeri som si urobil rozpis kilometrov s približnými časovými intervalmi. Štart ráno o 8.00 h a povinné foto pri tabuli. Prvé kilometre aj nejaké tie fotky rannej rosy s pavučinami, ale takto by som to neprešiel ani za 4 dni. Ranných osem stupňov, poobede neskutočných dvadsaťšesť. Keďže som spoľahlivému bicyklu venoval menej pozornosti, ozvala sa reťaz pískaním už v obci Príslop, čo bolo na šestnástom kilometri. Počul som motorovú pílu vo dvore domu a kde je píla, tam je aj olej. Ochotne mi ju namazali a prvé komplikácie boli za mnou.

V skratke: potom to išlo celkom dobre, kríza Levoča, malá v Poprade, odhodlanie bicyklovať počas tmavej noci nechýbalo. Myšlienky boli už pod Strečnom, ako prejdem tie štyri kilometre v zúženom pruhu. Takto to išlo až po Liptovský Mikuláš. Foto pred tabuľou na vstupe do mesta a hor sa ďalej. A tu scéna ako z Foresta Gumpa, keď krížom-krážom pobehal celú Ameriku. Prídem do vysvieteného mesta z tmy, ktorá sa dala krájať a zrazu ma to prestalo baviť. „Ja chcem ísť domov...“ tak to znelo vo filme, ale mňa to jednoducho prestalo baviť. Po 285 kilometroch som to zabalil s pocitom, že sa to dá prejsť. Napriek tomu, že som necítil únavu ani bolesti. Vzdal som to. Ako odmenu za svoj neúspech som dostal preplnený vlak a cestu v stoji alebo v sede na tvrdej dlážke vlaku.

Pokus číslo 2

Po pauze v roku 2010 som sa rozhodol to vyskúšať znova. Termín o trochu skôr. Začiatok septembra 2011. Večera v penzióne, večerná porada so svojím odhodlaním to úspešne zvládnuť. Lenže nie všetko vyjde podľa plánu. Ráno o druhej v noci ma v posteli postihli kŕče v bruchu a následne štyri návštevy toalety do plánovaného vstávania. Ráno štart bez raňajok a s pribalenými dvomi banánmi. Sŕkanie koly, ktorá sa vo mne neudržala ani 10 minút. Horko-ťažko som došiel do Stakčína, čo je asi 36 kilometrov od štartu. Začal som tušiť neúspech, ale nádej umiera posledná. Odhodlanie ešte bolo, ale telefonát kamaráta s argumentom, že lepšie skončiť teraz na svojich, ako v Prešove v nemocnici na infúziách. Dehydrovaný som ešte potiahol na stanicu v Kamenici nad Cirochou, vidiac komín v Humennom. Nevládal som prejsť ani tých päť kilometrov, tak som sa odviezol lokálkou a nasadol na rýchlik smer domov. Teraz už viem, že pravdepodobne ma dostala choroba špinavých rúk, asi som to chytil vo vlaku. Poučenie! Najbližší pokus sa nejde bez dezinfekčných prostriedkov na ruky.

Kolená

Každý rok, keď som toho chcel viac prejsť na bicykli, tak som mal úraz s kolenom. Nie z točenia pedálov, ale z futbalu. Nepoučil som sa. Tento rok bol asi posledný, čo som si kopol do lopty. Desiateho mája mi vyskočilo ľavé koleno a len tak-tak som nemusel ísť na operáciu ako s pravým pred tromi rokmi. V kolene mi zostala cysta, ktorá ma ešte obmedzovala. Po povolení od doktora nemusieť nosiť ortézu som začať bicyklovať. Mesiac a pol tréningu na MTB cyklomaratón a potom uvidím, čo s mojím nápadom. Maratón kvôli chorobe nedopadol podľa mojich predstáv, aspoň som dúfal, že bude vhodné počasie na ďalší pokus východ - západ. Po skvelej dovolenke s deťmi, sledujúc každý deň webovú stránku SHMÚ, vo výhľade dvoch termínov som sa rozhodol pre ten prvý. 28. augusta 2012 cesta vlakom na východ a 29. 8. štart smer západ.

Itinerár

Nová Sedlica 7.00, Stakčín 8.45, Humenné 10.25, Vranov nad Topľou 11.30, Prešov 14.00, Levoča 17.46, Poprad 19.30, Východná 22.35, Liptovský Mikuláš 23.47, Ružomberok 1.30, Vrútky 03.55, Žilina 5.14, Považská Bystrica 8.22, Trenčín 11.16, Nové Mesto nad Váhom 14.08, Piešťany 15.28, Trnava 17.47, Vinosady 20.08, Pezinská Baba 21.11, Záhorská Ves 22.30

Na tretíkrát

Kúpiť novú, lepšiu baterku, výživové doplnky, balenie a výber hudby do mobilu do pol jednej v noci. O štvrtej ráno budíček na vlak. Na poslednú chvíľu som si akurát nenechal lístok na vlak a kúpil som si ho deň vopred. Miesta na bicykel sú v IC vlakoch obmedzené, nechcel som mať bicykel na konci vlaku a sledovať ho počas celej cesty. Takže už poznaná cesta do najvýchodnejšej obce. Ešte z vlaku volám kvôli ubytovaniu na jednu noc. Aj keby mali plno, stále majú voľnú izbu pre personál. Je to taká malá izba 1,5 x 2,5 metra. Poučený a vybavený dezinfekčným prípravkom na ruky, s použitím pred každým jedlom počas celej cesty vlakom. Nové vlaky z Košíc do Humenného boli prekvapením. Do Stakčína klasická vyhriata hučiaca súprava. Ohlásený príchod do penziónu som stihol skôr o 6 minút, čo po prejdení Slovenska a 36 kilometrov na bicykli bolo perfektne naplánované. Však som tu už tretíkrát. Večera a druhá večera s rozpisom trasy, teraz bez časových intervalov. Síce som mal optimistický odhad na 36 hodín, ten reálny maximálne do polnoci druhého dňa. O desiatej do postele, mobily na nabíjačkách, pitie v chladničke a hor sa zaľahnúť. Ešte musím podotknúť, že tento pokus absolvujem na novom trekingovom bicykli, už aj s odpruženou prednou vidlicou. Váha s nabalenými taškami a jedlom 26 - 28 kilogramov, podľa toho, koľko mám aktuálne nápojov.

Vstal som o šiestej. Raňajky svoje, nutričná ovsená kaša, aby som nemusel čakať na raňajky v penzióne. Jedálniček na cestu spočíval v proteínových vločkových tyčinkách každých 20 - 30 kilometrov a väčším jedlom po 50 kilometroch, napríklad jeden - dva rožky. Prešov - polievka a Poprad - teplá večera. Ďalej sa uvidí cestou. Pitie minerálka a v druhej fľaši hypotonický nápoj. V zálohe kola, iný nápoj si kúpim podľa chuti na pumpách. Vonku deväť nad nulou, odchádzam k tabuli na začiatku obce a povinné foto. O siedmej ráno vyrážam s veľkým predsavzatím, že tento raz to vyjde. Počas dlhej cesty je vždy o čom premýšľať. Takže prvá dilema bola, či som mal ešte dostatok miesta na návleky na topánky. Nemuseli by ma od nízkej teploty oziabať prsty na nohe. Rukavice mám, prečo som nemyslel na návleky. Ešte k tomu hlásili v rádiu: „Poprad 2 °C...!" Tabuľa a ukrajinská štátna hranica 2 km, zájdem sa pozrieť? Nápad ma prešiel a šliapem 14 kilometrov do mierneho kopca. Zjazd do Stakčína a plánovaný nákup v potravinách. Desať rožkov, šunka, syr a jedlo po štyridsiatich kilometroch. Tri rožky, paštéta do seba a ide sa ďalej.

Do Humenného to išlo ako po masle, spokojný s priemernou rýchlosťou podľa tachometra 24,8 km/h. Snažím sa porovnávať jazdu s tou, keď som sa pokúšal prvýkrát. Každý nápad si popremýšľam zo všetkých strán. Kedy sa prezliecť, zase mám stáť? Rozhodnutie padlo na podchod pri stanici v Humennom. Však tade asi nikto nechodí. Obzerám sa vôkol, nikto, zbehnem do podchodu a tu, z ničoho nič, slečna. Zahanbený, od pása dolu bez ničoho. Ešte som sa stihol zakryť a ospravedlniť. Takže krátke cyklonohavice, ešte si nechávam tričko s dlhým rukávom z merina a osvedčený dres. Posielam povinnú SMS-ku frajerke podľa dohody. Je jediná, ktorá vie, kde sa aktuálne nachádzam. Prečítam spätnú správu s podporou. Do Vranova nad Topľou som si vybral menej frekventovanú cestu cez dediny. Krátka zastávka pred nemocnicou a výmena merina za moiru. Na mne najviac cyklotúrami preverený kus oblečenia. Otepľuje sa. Dnes má byť 28 °C. Na moje prekvapenie sú cesty bez pirátov, bez kamiónov, však je sviatok. Ale kvalita ciest zrazu výborná, nestačím sa diviť. Opravené cesty, na tabuli informácia o oprave ciest s názvom: Zmiernenie rizika na cestách I. triedy v Prešovskom kraji. To sa na Slovensku musí pár ľudí zabiť, aby tie cesty aj opravovali. Povinná tyčinka s vločkami a lámem si hlavu nad názvom jednej obce. Hanušovce. Kus cesty ubehol a ako som nechcel jesť zas v Bystrom na zastávke, tak som musel. V zastávke ale pár dospievajúcich spoluobčanov, nebudem ich odtiaľ vyháňať. Tiež to nie je najlepšie miesto na rozloženie pikniku. S nechcenou okľukou som sa rozložil pri kostole. Dva kilometre naviac oproti rozpisu. Rožky, syr, šunka a mini paradajky. Ešte mi chutí jesť. Sýty štartujem smer Prešov. Mesto, kde som strávil vojenčinu. Okolité obce sú mi známe, pochodil som ich s tímom Ľubotíc, hral som za nich futbal. O druhej v Prešove by som mohol dať aj niečo teplé na obed, rozhodol som sa len pre polievku. Čašník na pešej zóne asi nevidí, že nemám čas vyčkávať na jeho ochotu a polievkou ma tiež neohúril. Platím pri pulte a odchod na výpadovku, kde sa chcem umyť na pumpe a doplniť tekutiny. Krátky rozhovor s ochotným pumpárom a začínajú prvé kopce. Pohľad na nový privádzač diaľnice, o to menej áut na mojej ceste. V obci Široké nasadzujem prvý gél s cukrami. A motivačná hudba. Pravidelnému tempu na vyšliapanie Braniska ďakujem v tomto prípade Madonne a záznamu z jej koncertu Confession Tour. Z tejto strany je to oveľa ľahšie. Tyčinka, zjazd a očakávaná najvyššia dosiahnutá rýchlosť na celej trase. Je to o desať kilometrov za hodinu viac ako minule, presne 83,7 km/h. Ja aj bike sme to prežili.

Už od rána sa snažím dávať pozor, ako držím riadidlá. Z dôvodu tŕpnutia rúk. Na moje prekvapenie je to zatiaľ bez problémov, ako aj celá cesta. Dávam si pozor na pitný režim. Spišský hrad, foto počas jazdy, krásne slnečno, sem-tam neškodný obláčik, slabý vietor. Ovlažujem sa pri prameni, ale tú sírnatú „smradľavú“ vodu nepijem. Vchádzam do Levoče, zjazd mestom, predbieham dve autá. Tentoraz volím pumpu na západnej strane mesta. Skúsenosť z minula, nechoď tam, kde bola neochotná pumpárka. Ovlaženie na toaletách a obliekanie tričiek z rána, merino vyschlo, ale fľaky od minerálov riadne. Minerálka, fľaša hroznového nápoja, na kolu, čo vláčim z domu, nemám dnes chuť. Osadzujem aj svetlá, ak by som prichádzal pod Tatry za šera. Áut viac, diaľnica sa len buduje. Slúchadlá nemám od zjazdu z Braniska, šetrím baterku v prehrávači na noc. Uvažujem, aké jedlo na večeru. Vchádzam do Popradu, foto tabuľa. Ako cyklista si skracujem po poznanej skratke do stredu mesta a študujem menu reštaurácie. Neochota čašníčky namiesto opekaných zemiakov pripraviť varené, odchádzam smerom ku stanici a reštaurácii Marco, kde čašníčka vyhovie mojej požiadavke na vysmážaný rezeň s varenými zemiakmi. Chystám si veci na noc, idem na toalety a chalani od susedného stola mi postrážia bicykel s vecami rozloženými na tri stoličky. Na stole ma čakal čaj a hneď aj hlavné teplé jedlo. Vedel som, že táto prestávka bude aj hodinová. Minerálku som ešte mal, ale podcenil som to s doplnením hypotonického nápoja. Mal som len štyri vrecká na 1,6 litra vody. Ak by som mal kŕče, mám ešte šumivé magnézium. Dojedám jedlo, chystajúc sa z reštaurácie ma osloví pani od susedného stola. Kam idem takto na noc. Je šokovaná z mojej odpovede a do noci mi želá úspech, ale predtým ma ešte stihne upozorniť, že by sa v dnešnej dobe neodvážila v noci vychádzať na ulicu. Vďaka.

Opúšťam Poprad o deviatej večer v dobrom medzičase s nasadením všetkých blikačiek a odraziek. Správa frajerke na telefóne. V ušiach rádio, je mi jedno, čo sa deje vôkol mňa, sústredím sa len na svetlo predo mnou. Áut ubúda, ale aj tých málo, čo ide, potrebuje diaľkovými svetlami zistiť, čo im ide naproti. Na zápästie si dávam reflexnú pásku a po prekrytí očí vypínajú diaľkové. Aspoň že tak. Tento rok sa rozhodujem pre cestu cez Štrbu, nie cez Tatranskú Štrbu. V ušiach mi znie The Subways. Pri prvom pokuse tu bola tma ako v rohu. Ale dnes mám super pomôcku. Mesiac skoro v splne. Aj taká maličkosť poteší. Vidím obrysy Tatier a ak by som sa neponáhľal, sadnem si na lavičku s altánkom. Predo mnou dva kopce, ktoré by som najradšej obišiel, ale čo si navyberám. Doplnené značenie popri ceste, ale vyblednuté pruhy. Zjazd do Východnej je opatrný, nevidím, ako sa točí cesta. V Liptovskom Hrádku tyčinka a pridávam štvrtú vrstvu oblečenia. Je niečo po jedenástej a citeľne sa ochladzuje. Všetko tenké, ale teraz je mikroklíma akurát. Šatku na hlave si stiahnem aj na uši. O pätnásť minút polnoc a vchádzam do Liptovského Mikuláša. Večierka pri pekárni, kde si dávam tri rožky a zapíjam to kolou. Na cestu si kupujem lekvárové šišky. Čo mám robiť, keď mám na ne chuť? S policajnou hliadkou ešte konzultujem cestu, či ísť vrchom okolo priehrady, alebo po osemnástke. Ešte SMS-ka a ide sa.

Cesta okolo Liptovskej Mary je v dosť zlom stave. Vôbec prvýkrát v živote po nej idem. Som v pohode, trochu cítim svaly na stehnách, k jedlu ešte dopĺňam gél. Gél účinkuje naozaj za chvíľku, mám ľahké nohy. Míňam tri obce a oproti mne cyklista. Zdravím ho, ale je to len miestny. Možno z roboty. Cestou dolu kopcom mi hrá Adagio for strings od Tiesta, mesiac ako reflektor a som ako v tranze. Neviem, či endorfínmi alebo v tom géli bolo niečo navyše. Míňam Bešeňovú a tu už fičia autá a kamióny. Aspoň niekto, nejaká spoločnosť. Vchádzam do Ružomberka, kde si na pumpe dávam teplý čaj a fornet. Kontrola bicykla a už šliapem ďalej. Myšlienky pri mojich deťoch, ako sa im asi dobre spí v teplej posteli. Zajtra sa aj mne bude určite dobre spať. Táto časť do najbližšej zastávky má tridsaťsedem kilometrov. Približne dve hodiny. Priemerná rýchlosť sa mi už nemení, cyklopočítač to vzdal. Cítiť blízkosť Váhu, tvorí sa mierny opar. Aby cesta nebola taká nudná, púšťam si Two doors cinema club, tento rok som na nich skákal na Pohode. Míňam Kraľovany a v zákrute okolo Rieky krátka pauza. Pár kamiónov tu má prestávku. V tomto čase tu nikto nepredáva med a čučoriedky. Za zákrutou sa mi otvára pohľad na cestu pri Šútove. Sučany a už vidím svetlo nad Martinom. Vrútky a dávam si dva rožky s paštétou. Pozerám si doterajší sumár. Sú skoro štyri hodiny ráno, prejdených 341 kilometrov za 20 hodín 55 minút, čistý čas na bicykli je 16 hodín a jedna minúta, prestávky 4 hodiny 54 minút. Vychádza mi to po hodine jazdy pätnásť minútové prestávky. Dobré - zlé, uvidíme.

Nasadám a blížim sa podľa mňa k najnebezpečnejšej časti cesty. Strečno. Tabuľa pre zákaz jazdy cyklistov tu nie je. Najprv sa cesta rozšíri na dva pruhy. O pár kilometrov je to zas klasická dvojprúdovka a čakám, kedy sa to zmení na dva oproti a jeden v mojom smere. Ešte k tomu úzky pruh, kde na polovici tohto úseku sú zvodidlá hneď za odstavnou čiarou. Žiadne miesto navyše. Obzerám sa za seba, či sa objavia nejaké svetlá. Prvý kamión vidiac moje svetlá a odrazky spomaľuje a snaží sa vmestiť medzi mňa a tabuľky na dvojitej plnej čiare. Musí zastaviť, som už opretý o zvodidlo a aj tak má problém prejsť. Takto to asi nepôjde. Oproti nejde nič, preskakujem plastovú prekážku a jazda v protismere, kde sú dva pruhy. Keďže je noc, dobre vidieť svietiace autá oproti. Zbadám svetlá a manéver k opornému múru. Nechápem, že som v odvodňovacom kanáli vo vysokej burine po pás. Kto sa tu o to vôbec stará? Chcel by som vidieť do tváre vodičov, keď zbadajú moje svetlá v protismere. Takto manévrujem trikrát. Posledná zákruta. Trochu pridám, za mnou žiadne svetlá a preskakujem plastový oddeľovač do môjho pruhu. Končí sa táto divočina. K tomuto krátka poznámka. Možno riešenie tých pruhov pomohlo plynulosti jazdy. Ale prečo nestačili dve plné čiary, bez tých prekážok. Neviem si predstaviť, ako tadiaľto jazdí záchranka.

Osvetlený hrad Strečno a už len kúsok k ďalšej méte. Moje svetlo svieti slabšie, dochádzajú baterky a nechce sa mi ich teraz meniť. Už som si myslel, že zle vidím od únavy. S blikačkou dopredu si vystačím a aj tak už vchádzam do vysvietenej Žiliny. Cez veľkú križovatku rovno a až neskôr mi napadlo, že prestávku môžem mať pri hypermarkete, ktorý je otvorený non-stop. Otočka, zastavujem na 365 kilometri. Kríza. Neviem, čo do seba, oblečenie na mne chladne. Strážnik mi dovolí vojsť do chodbičky a ochotne mi postráži bicykel s vecami, pokiaľ si niečo kúpim. Ešte suché veci na seba. Kyselina v krku, hodím to na tú lekvárovú šišku. Dve, čo mi zostali, dávam bezdomovcom. Čo s nimi, nebudem ich zo sebou vláčiť, ak ich nezjem. Ďakujú za tú dobrotu. Ja si dávam jogurt a zajedám to ryžovo-pšeničnými plátkami. Tu sa motám, dlhá prestávka. Vymieňam batérie vo svetle, aby bola baterka prichystaná. Vonku je už svetlo. Ešte koketujem s myšlienkou dať si kávu v automate. Radšej nie. Hor sa ďalej. Nepoznám stred mesta, cez pešiu zónu sa premotám k výpadovke. Táto časť cesty bez hudby. Správa od informujúceho kamaráta a frajerky. Je dobré vedieť, že mi niekto drží palce. Odpisujem, kde som a koľko kilometrov je za mnou. Všetko počas jazdy, však som mal dlhú pauzu. Dnes by som mal prísť do cieľa, takto si dvíham morálku. Túto časť cesty si veľmi nepamätám, ako keby som ju prespal. Vchádzam do Považskej Bystrice o 8.22 h s padajúcimi viečkami. Päť minút rozmýšľam pred motorestom, či si dať teplé raňajky. Idem na benzínku oproti a dávam si keks a kávu. Nie som kávičkár, ale potrebujem sa prebrať. Za Považskou Bystricou ma čaká mierny kopec, asi predposledný na ceste. V Beluši sa zastavujem v potravinách. Beriem minerálku a neviem si vybrať medzi sladkosťami. Stačí len voda. Kamarát mi radí, aby som prebral telo nejakým kofeínom. S hudbou to išlo lepšie, nasadzujem si slúchadlá. Slnko na oblohe bez oblakov a mňa opantáva eufória z blížiaceho sa cieľa. Ale raz si hore a potom dolu. Ešte sa stihnem prezliecť pred Dubnicou nad Váhom. Krátke letné veci na seba. Dopĺňam energiu tyčinkou, ale nedokážem ju dojesť celú. O pár kilometrov skúšam zjesť tyčinku zo sezamu, mandlí, medu. Nesadla a neviem, ako si s tým žalúdok poradí. Veľká dilema, či s ňou von. Lepšie pri ceste ako v strede mesta. Pijem viac ako v noci. Musím, ak nebudem, tak je to začiatok konca. Vchádzam do Trenčína o jedenástej s plánovanou prestávkou na teplý obed. 441 kilometrov. Vyberám si reštauráciu, v ktorej som bol s deťmi pred týždňom. Výber bol vopred jasný. Bravčový rezeň tentoraz s ryžou. Čakám trochu dlhšie, ako keby som si dal menu. Prezerám si mapu, krátim si čas. Akosi neviem obsedieť. Nečudujem sa. Veľká porcia, ani ju radšej nedojedám. Prestávky sa predlžujú, ale odhodlanie dokončiť cestu mi nechýba. Ani si to nepripúšťam.

Poludnie a teplota stúpa k predpovedanej tridsiatke. Na výpadovke vchádzam na starú cestu. Ako píšem - stará. Jemný štrk na krajnici, v ňom burina, samá záplata, ešte aj tých áut a kamiónov je priveľa. Ako keby po Novom Meste nad Váhom kamióny obchádzali mýtne brány. Obieha ma ťahač Tatra a koniec prívesu ma míňa o milimetre. Spŕška nadávok, gestikulácia. Táto cesta ma chce asi dostať. V Melčiciach zrazu nevládzem. Zosadám z bicykla, neisté nohy. Musím sa dať do vodorovnej polohy a uvidím, čo ďalej. Líham si na zem vo vlakovej zastávke, pod hlavu bunda. Pol hodinka v tejto polohe, možno mikrospánok, o ktorom neviem. Ale musím pokračovať. Kríza-nekríza. V Trenčianskych Bohuslaviciach v motoreste káva a o pár kilometrov v Novom Meste nad Váhom na pumpe ďalšia. Kruhový objazd na konci mesta a zrazu žiadne autá. Asi som s tým mýtom mal pravdu. Únava ma prechádza, táto minietapa podľa rozpisu má dvadsať kilometrov. Polovicu z tejto trasy šľapem v stoji, neviem si nájsť vhodný posed. Krátka prestávka na osvieženie vodou na cintoríne hneď pri ceste. O pol štvrtej som v Piešťanoch. V miestom nákupnom centre sa snažím kúpiť nejaký hypotonický nápoj, alebo prášok. Na obchode nápis „Prídem o 5 minút“, nečakám. Mám ešte jeden gél, šetrím si ho na posledný kopec. Namiesto nápoja si kupujem broskyne, teda za tie štyri si pani nevypýtala ani cent. Umývam si ich a všetky zjem. Zdvorilo jej odpovedám na otázky a prekvapená mi želá šťastnú cestu. Ešte konzultujem s kamarátovou priateľkou, kde by som zohnal nejaké tie dovolené podporné prostriedky. Nechce sa mi ten obchod hľadať. Bez odbočenia pokračujem rovno cez celé mesto.

Posledných sto kilometrov

Keď už je cesta v norme, tak si musí proti mne zafúkať vietor. Rozmýšľam nad tým, že ak sa mi to podarí, či napíšem o tejto ceste. Lenže som ju ešte nedokončil. Táto časť cesty je rovina. Vpravo jadrová elektráreň Jaslovské Bohunica, možno už uvidím aj televíznu vežu v Bratislave. Lenže to nie je cieľ cesty, aj keď mi to napadlo. Predbieha ma cyklista, ušiel mi asi tristo metrov, lenže na miernom kopčeku ho pomaly dobieham. Keby ten vedel. Tempo zvoľňujem, aby som to neprehnal. Nie som ešte v cieli. Kruhový objazd a Trnava. Skoro osemnásta hodina a 514 kilometrov podľa rozpisu. Hľadám benzínku, ale zbadám rýchle občerstvenie. Na túre v Maďarsku som jedol teplé jedlo len u nich. Dávam si nugetky a hranolky. Zapíjam kolou a rýchlo odchádzam. Netrafím cestu na Cífer, ale idem smerom na Budmerice. Myslel som si, že ma čaká už len jeden kopec. No v úpätí Malých Karpát je to tu ako na vlnovke. Niekde v poli si odskakujem a keď už stojím, dávam si dlhé cyklonohavice. Konečne Modra a zjazd. Tu mi napadla obchádzka smerom na Šenkvice, ale aj tak si vyberám cestu do zákazu na Vinosady. Stometrový úsek volím cez stavenisko a druhý radšej cez obchádzku pre domácich. Na konci obce pod lampou sa chystám na dlho očakávanú Pezinskú Babu.

Posledný ušetrený gél zapíjam ionťákom z benzínky. Cez telefón dohadujem uvítací výbor v cieli a vyrážam o 20.15 h do kopca. Osvedčená Madonna v ušiach, Branisko bolo s ňou malina. Najprv dlhé rovinky a od tabule štartu automobilov do vrchu rátam zákruty pretekov. Šliape sa mi neskutočne ľahko. Preraďujem na ťažší prevod a uisťujem sa, či mám ešte tašky na bicykli. Tridsaťštyri zákrut, trinásť kilometrov do vrchu za päťdesiatpäť minút. Volám frajerke, že môžu vyraziť do Záhorskej Vsi. Na zjazd z Baby si obliekam tenkú bundu. V Perneku som za chvíľku a čaká ma posledných dvadsaťsedem kilometrov. Cez vojenský priestor mi svieti od chrbta mesiac ako pouličná lampa. K tomu hudba a začínam cítiť neskutočnú eufóriu, teraz až do cieľa. Vjazd do Malaciek ponad diaľnicu a tu sa začínam obzerať, či nezazriem kamarátovo auto. Skôr či neskôr ma dobehnú. Pozerám odjazdené kilometre a pridávam k nim pätnásť. Začínam odpočítavať posledné kilometre. Obec Kostolište a moji ešte nikde. Asi idem príliš rýchlo, dokonca by som zo seba dal dolu bundu. Za mnou spomaľuje auto a blikajúce svetlá naznačujú, že ma konečne dobehli. Skúšajú mi niečo hovoriť, ale hlasne znejúca hudba mi ich nedovolí počuť. Šliapem tak, ako len vládzem, už sa nemusím šetriť. V Jakubove nechápe oprotiidúca policajná hliadka, prečo ide tesne za cyklistom auto. Mimo obce mi môj sprievod svieti diaľkovými svetlami na cestu. Ešte päť kilometrov a v prehrávači mi došla baterka. Vyberám si slúchadlá z uší. Teraz už konečne za sebou počujem auto. Posledné dva kilometre a už vidím svetlá v cieli. Posledná zákruta a v dohľade tabuľa. Dvíham ruky nad hlavu ako víťaz etapy.

Cieľ

Záhorská Ves o 22.30 h a 593 kilometrov. Opieram bicykel o tabuľu, prijímam gratulácie, objatie od frajerky a môjho bicyklového priateľa Vojtecha. Fotím si tabuľu. Opretý bicykel z ničoho nič padá. Išiel k zemi skôr ako ja. Rozoberám ho, nakladám do auta. V aute na zadnom sedadle sa na veľa slov nezmôžem. Ale to podstatné je, že sa mi to podarilo! Ďakujem priateľke - frajerke Ľubici, až teraz si uvedomujem ako mi jej podpora pomáhala.

Cyklozáťah sa uskutočnil v termíne 29. - 30. 8. 2012


 
 
Najnovšie články autora
 
Cyklotúra Nová Sedlica – Záhorská Ves nonstop Myšlienka prejsť na bicykli skoro 600 km vznikla po absolvovaní tretej Trnavskej stovky. Moje možnosti v diaľkovej chôdzi sú tak na úrovni … » celý článok 06/12/12 Marian Meszaros Slovensko, Malá Fatra, +
Najnovšie články na titulke
 
Túra Kalinovo – Bôrček – Breznička Mala to byť čisto botanická akcia! Chcela som nafotiť korunkovku strakatú a krivec najmenší. Cestou od jednej lokality k druhej sme však … » celý článok dnes Danka Tomášiková Juhoslovenská kotlina
MTB Jarný cyklobudíček v Malých Karpatoch a nový trail Slalomka Veľkonočné sviatky vyšli tento rok až po skialpovej uzávere v Tatrách, preto sme ostali v Bratislave, kde je pekná sýtozelená jar. Keďže množstvo ľudí vyrazilo za rodinami a horami, malokarpatské lesy v okolí hlavného mesta boli bez zvyčajných davov, ktoré sa tam bežne premávajú v každý slnečný pekný deň. V sobotu sme sa vybrali s Mišom a Maťom prevetrať bicykle, skontrolovať niektoré singletraily a bufety. 16/05/19 Ľubomír Mäkký Malé Karpaty
Cyklotúra Náhornou plošinou Pokljuka s cyklovozíkom Už pri prvom pohľade do mapy mi bolo jasné, že Podjelje nebude nič všedné. Husté vrstevnice, kľukatá asfaltka a na lúkach roztrúsené domčeky sľubovali exkluzívny cyklistický zážitok. Keďže sme však po týchto končinách blúdili aj so 17-mesačnou Luciou v cyklovozíku, rozhodli sme sa potrápiť na tomto úseku namiesto svalov radšej brzdy. Aj vďaka tomu sme si užili nádherný výlet Triglavským národným parkom s luxusnou čerešničkou na záver. 09/05/19 Jitka Švarcová Svet

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Nová Sedlica – Záhorská Ves nonstop 14/12/12 23:25 30 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Bukovské vrchy, Beskydské predhorie, Šarišská vrchovina, Branisko, Hornádska kotlina, Kozie chrbty, Podtatranská kotlina, Veľká Fatra, Turčianska kotlina, Malá Fatra, Žilinská kotlina, Považské podolie, Podunajská nížina, Malé Karpaty, Borská nížina
  • Počet dní
    • 2
  • Nadmorská výška
    • max: 915 m n. m.
    • min: 140 m n. m.
  • Vzdialenosť
    • 593 km
  • Náročnosť
    • 5
  • Ročné obdobie
    • leto
  • Dátum túry
    • 29.08.2012
  • Štart trasy
    • šírka: 49.04334 ° SŠ
      dĺžka: 22.51309 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 48.38232 ° SŠ
      dĺžka: 16.8347 ° VD
      » Mapa
  • Voda
    • vlastné zásoby
  • Doprava
    • trekingový bicykel
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.

1.2