Cyklotúra

Šumava - Poledník

27.12.12
Ešte sme ani neboli rozhodnutí, či ideme dovolenkovať na Šumavu, a Viktor mal už vybratý svoj cieľ – Poledník. Ja som však tiež mala jasno – v žiadnom prípade. V letnej horúčave domova sa mi 1300-metrový kopec a bicykel zdali byť nezlučiteľnou kombináciou. Niekto múdry však kedysi povedal, že nikdy nemáme hovoriť nikdy, a mal, potvora, pravdu. Našťastie.

So zvyšujúcou sa zemepisnou šírkou narastá aj nadmorská výška. Aspoň pri našom putovaní Šumavou. Kým na juhu v okolí priehrady Lipno sme sa kochali štavnato zelenou zvlnenou krajinou a pokojnými zákutiami, o čosi severnejšie v okolí Kašperských Hor túto romantickú idylku vystriedali vyššie vrchy neraz presahujúce nadmorskú výšku 1 000 metrov. Drsnejšie podmienky sa podpísali pod celkový charakter tejto časti najväčšieho českého národného parku. Zatiaľ čo okolie Lipna pôsobí ako malé letovisko a i napriek všadeprítomným vŕškom ukrýva aj pohodlné rovinaté trasy vhodné na najrodinnejšiu cykloturistiku, o pár kilometrov ďalej sa už dvíhajú skutočné hory, kde nie je jednoduché nájsť čo i len krátku rovinku a kde väčšina rodičov mení cyklovozíky a cyklosedačky za detské nosiče a cyklistické tretry za vibramy. Pre cykloturistov, ktorí nepohrdnú nekonečnými stúpaniami a zjazdmi po pomerne kvalitných širokých lesných cestách, práve tu začína pravý pôžitok.

Trasa

Kašperské Hory – Rejštejn – Čeňkova pila – Srní – Plavební kanál – Pod Kostelním vrchem – Pod Hakešickým mostem – Schätzův les – Tříjezerní slať – Pod Oblíkem – Javoří pila – Tmavý potok – Za Oblíkem – Vaňkova cesta – Bavorská cesta – Předěl – Poledník – Předěl – Liščí díry – Prášilské jezero – Liščí díry – Gruberg – Velký Bor – U Křemelné – Stodůlky – Malý Babylon – Hartmanice – Kundratice – Štěpanice – Zálužice – Malý Radkov – Velký Radkov – Radešov – Kašperské Hory

Svieže ráno v Kašperkách

Ráno v Kašperských Horách je svieže. V jednom z najvýznamnejších šumavských turistických stredísk vstávame do krásnych letných 13 stupňov Celzia, čo je číslo, ktoré sme toto leto až pričasto zvykli čítať sprava doľava. Takýto detail nás ale nemôže odradiť. Letne naladení a oblečení teda vyrážame za odvážnym plánom a zatiaľ čo pred obchodom v strede pekného námestia čakám na Viktora, kým dovlečie „mamuta“ v podobe pečiva a šišiek, zisťujem, že oblečenie mám presne do 13 stupňov. Už na úvod mám oblečené všetko, čo môžem, a radšej ani nerozmýšľam o tom, čo spravím, ak sa ešte viac ochladí.

V takýchto príjemných letných podmienkach si doslova až do špiku kostí vychutnávame strategickú polohu Kašperských Hor na kopci a po 150-metrovom rýchlom zjazde premrznutí vchádzame do Rejštejna, ktorého nemecký názov Reichstein (Bohatý kameň) dodnes pripomína zlatú históriu tohto útulného mestečka. Ešte teraz možno na námestí nájsť kamennú misku na ryžovanie zlata a počas mierneho, no vytrvalého stúpania proti prúdu Otavy nie je vôbec ťažké predstaviť si, ako sa z nej už od nepamäti získavalo zlato.

Otava ľuďom však ani zďaleka neslúžila len na ryžovanie zlata. Obyvateľom husto zalesnenej Šumavy tiež poskytovala pomerne jednoduchý spôsob prepravy dreva, vďaka čomu tiež na sútoku Vydry a Křemelnej, ktoré spoločne tvoria rieku Otava, vznikla koncom 60-tych rokov 19. storočia Čeňkova pila. Obchodník s drevom Čeněk Bubeníček si na mieste dnešnej malej osady postavil pílu na drevo, ktoré odtiaľto po Otave a neskôr Vltave pokračovalo až do Prahy. Dnes tu možno nájsť vodnú elektráreň Čeňkova pila z roku 1912, ktorá je národnou technickou pamiatkou, a tiež vodnú elektráreň Vydra z rokov 1934 – 1938. Toto miesto preslávil tiež Bedřich Smetana, ktorý práve tu získal inšpiráciu na napísanie úvodného motívu svojej známej symfonickej básne Vltava. Čeňkova pila je navyše ideálnym východiskovým bodom do Povydria, čarovného údolia rieky Vydra.

Odbočka za vydrami

Aj táto veselá žblnkajúca riečka sa už od 16. storočia využívala na plavbu dreva, avšak len v prípade vysokého vodného stavu. Podľa plánov z 18. storočia však mali byť všadeprítomné veľké balvany, vďaka ktorým Vydra pôsobí až rozprávkovo, vyhodené do vzduchu, čo by značne zlepšilo využitie rieky na hospodárske účely. Našťastie tento plán z dôvodu vysokých nákladov stroskotal a dnes patrí Povydrie medzi najromantickejšie miesta na Šumave. Jeho príťažlivosť ešte umocňuje štýlová drevená Turnerova chata, ktorá je jedinou verejne prístupnou chatou v 1. zóne Národného parku Šumava. V pokojnom prostredí malebného údolia si tu možno pochutnať na nejednej miestnej špecialite vrátane hríbovej polievky, stehien divokých kačíc alebo domácej zmrzliny s lesnými plodmi. To všetko možno zapiť viacerými druhmi českého piva.

Pre cyklistov má však Povydrie jednu veľkú nevýhodu – zákaz vjazdu bicyklov. Široká lesná cesta s miernym sklonom, ktorá vedie popri Vydre, by pritom bola na bicykle ako stvorená. Je však zrejmé, že povolenie vjazdu cyklistom by z tohto už aj tak hojne navštevovaného miesta spravilo cyklistický „Václavák“, kde by kolízie rôzneho druhu boli len otázkou času. Treba však uznať, že počas sedemkilometrovej prechádzky k Turnerovej chate a späť si „spievajúcu rieku“ možno vychutnať oveľa lepšie než na bicykli slalomujúc medzi rôzne početnými rodinkami a skupinkami dôchodcov. Mnohým za ten čas istotne príde na um aj idylická scénka, kedy Zdeněk Svěrák alias František Louka vysvetľuje malému Koljovi, prečo sa rieka volá Vydra, hoci v nej žiadne vydry nežijú. Kolja všetko správne pochopil: „Ryby kaput, vydry tóže kaput.“ Pritom to dnes nie je až tak úplne pravda. Okrem vynikajúceho jedla a príjemného prostredia možno v Turnerovej chate obdivovať tiež dve vydry. Kto pozná rozprávku Vydrýsek, práve tu sa môže stretnúť s jej hlavným predstaviteľom, ktorý je celou svojou dušou herec a užíva si, keď môže pred zvedavými turistami ukazovať svoju šikovnosť. Vo vedľajšom výbehu zas ako kuriatko píska druhá, menšia vydra, ktorá sa tiež dožaduje pozornosti, a len čo získa divákov, predvádza sa, ako len vie.

Prvá horská prémia

Odbočka na Turnerovu chatu z Čeňkovej pily nás teda právom láka, hoci vtedy ešte ani sami nevieme čím. Odolávame však, znova sadáme na bicykle a odhodlane sa vrháme na 250-metrové stúpanie do Srní. Z niekoľkých dlhých serpentín na lúkach sa postupne odkrývajú pekné výhľady na hlboké údolie Vydry, ktoré urputný boj s gravitáciou aspoň trochu spríjemňujú. V cieli dnešnej prvej horskej prémie stretávame jeden so šumavských cyklobusov, ktoré brázdia miestne cesty a aj bez auta umožňujú spoznať i tie najodľahlejšie zákutia Šumavy.

Vchynicko-Tetovský kanál

Počas krátkeho chladivého zjazdu klasicky rozmýšľame, prečo sa to tu dá a u nás nie, a hoci naše úvahy čoskoro preruší objav Vchynicko-Tetovského kanála, pocit rozdielnosti týchto dvoch svetov nás sprevádza ešte veľa dní. Pri usmerňovaní Viktorových plánov na dobytie Poledníka bolo mojím hlavným kritériom čo najmenej strmé stúpanie a akosi som si zabudla všimnúť, čo nás po ceste čaká. O to príjemnejšie sme boli prekvapení upraveným plavebným kanálom z prelomu 18. a 19. storočia, v ktorom ešte dnes zurčí voda. Teraz už však neslúži na plavenie dreva, ale na výrobu elektrickej energie až v elektrárni Vydra. Navyše spolu s pohodlnou cestou pre peších a cyklistov, malebnými kamennými mostíkmi a takmer nepostrehnuteľným stúpaním tvorí ideálnu cyklotrasu pre veľkých aj malých.

Takto príjemné kilometre ubiehajú vskutku nebadane a nebyť pôvodne krátkej fotograficko-fyziologickej prestávky, kedy som ako správna baba vyskúšala rašelinový kúpeľ, na rázcestí Schätzův les by sme boli čo nevidieť. Na Šumave si totiž treba dávať dvojnásobný pozor na to, kam človek stúpa. Inak je v tom až po..., ja našťastie len po členky.

Rašelinisko Tříjezerní slať

Po krátkom kufrovaní na rázcestiach Schätzův les sa aj so zúrodnenými teniskami lúčime s príjemnou rovinkou pri kanáli a znova sa opierame do pedálov – smer Tříjezerní slať. Ani tentokrát nevieme, čo nás čaká, teda okrem 130-metrového stúpania. Tento výlet je plný prekvapení. Hoci sme po odpojení sa od Vchynicko-Tetovského kanála stretli len málo ľudí, Ťríjezerní slať sa nimi len hemží.

Tušíme, že sme znova narazili na niečo zaujímavé. Pohľadom rýchlo zbehneme informačné tabule, z ktorých sa dozvedáme, že za drevenou ohrádkou je jedno zo sprístupnených rašelinísk, uložíme bicykle k ostatným a vyberáme sa na krátku prechádzku po drevenom chodníčku. Sivé nebo je prudko nefotogenické, no tri rašelinové jazierka aspoň pôsobia autenticky. Pred záverečnými metrami tejto horskej prémie sa ešte chvíľku bavíme sledovaním koníka, ktorý sa neďaleko lopotí pri ťažbe dreva, čoskoro však pokračujeme ďalej. Pár metrov hore a niekoľkonásobne viac zas dole. To aby sme o chvíľu mohli o to viac stúpať.

Posledné stúpania na Poledník

Na križovatke Javoří pila však ešte nevieme, aký kopec si na nás Šumava prichystala. Zatiaľ sa len kocháme Javořím potokom, ktorý tu vytvára krásne mokriny prerastané šťavnatozelenými trávami. To ale len do chvíle, kým neprídeme na rázcestie Tmavý potok a nezazrieme rovnú sivú čiaru stúpajúcu takmer až k nebu – našu cestu. Sklon sa našťastie po chvíli aspoň vizuálne trošku zlepší, no tých 120 výškových metrov je skutočne kvalitných. Odmenou za ich zvládnutie je krátka rovinka a tiež slniečko, ktoré sa nad nami aspoň na chvíľu zľutovalo a vykuklo.

Nič z toho však dlho nevydrží a od rázcestia Vaňkova cesta znova stúpame, našťastie už menej prudko. Kulisu nám robia sivé, lykožrútom zničené lesy a prvý pohľad na rozhľadňu na Poledníku, vykúkajúcu spoza uschnutých stromov tiež pôsobí stiesňujúco. Aj napriek tomu sa však od rázcestia Předěl hustota ľudí značne zvyšuje, hoci cesta sa z asfaltky pretransformovala na šotolinu. Posledných 80 výškových metrov teda nebojujeme len s gravitáciou, ale aj so zákernými kamienkami, ktoré majú o našom pohybe vpred úplne iné predstavy ako my. Na rozdiel od mnohých, ktorí posledný strmší úsek odovzdane či nahnevane tlačia, nakoniec všetky nepriaznivé okolnosti úspešne prekonávame a na bicykloch dorážame na Poledník (1 315 m n. m.) – vytúžený vrchol dnešnej trasy.

Poledník? Nie, Sibír.

Okamžite chápeme, že dnešné počasie bolo len ľahkou prípravou na to, čo nás čaká na Poledníku. Teplota okolo 10 °C, vietor ako besný a na dôvažok čochvíľa popŕcha. Keď sme sa doma v 35 stupňoch balili, ani vo sne nám nenapadlo, že nás na letnej dovolenke bude čakať toto. Uchmatli sme teda strategické miesto pod strechou v čiastočnom závetrí, obliekli si okrem pršiplášťa úplne všetko, čo sme so sebou mali, a v miestnom bufete si namiesto piva a kofoly dali dva čaje. Aj tak sme si však až na vrchol rozhľadne, pôvodne základne na sledovanie leteckej a pozemnej premávky v susednom Nemecku a tiež rušičky televízneho a rádiového signálu, netrúfli. I napriek špinavých sklám a mušom cintoríne za nimi sme sa uspokojili s výhľadmi z jedného z krytých poschodí. Hoci tam nefúkalo, tiež to nebola veľká výhra a cez staré, neveľmi tesniace okná dnu veselo prúdila zima. Výhľadom aj tu uberalo na kráse množstvo suchých stromov, ktoré priťahovali zrak oveľa viac než kopčeky v pozadí.

Vrchol dnešného výletu sme si teda patrične užili a s veľkým potešením ho opustili. Zjazd síce bol mrazivý, no po vetrisku na Poledníku to bola úplná lahoda. Pri čaji sme si ako zostupovú trasu vyhliadli dolinu Jezerního potoka s Prášilským jazerom. Hrkajúc dole strmou šotolinovou cestou sme boli úprimne radi, že sme sa tadiaľto nevybrali opačným smerom. Viktor si síce s blaženým výrazom predstavoval, ako by som strašne nadávala, no myslím, že by si výstup touto cestou tiež nie veľmi užíval.

Krátka odbočka za kačicami

Vďaka správnej konštelácii hviezd a neletnej zime nás Prášilské jezero potešilo dvojnásobne. Prvým pozitívom bolo, že sme k nemu museli ísť do kopca. Vyfúkaní z Poledníka a vymrznutí zo zjazdu sme túto skutočnosť úprimne ocenili a tých 60 výškových metrov, ktoré sme absolvovali na kolesách, a ďalších 20, ktoré sme prešli pešo, nám skutočne spravilo radosť. Pod jazierkom na konci asfaltky sme síce museli bicykle odparkovať a ďalej pokračovať po vlastných, no oplatilo sa. Z jazierka samotného si pamätám len veľmi málo, zato mám stále v živej pamäti kačaciu rodinku s maličkými guľatými pískajúcimi hravými kačičkami, ktoré sme kŕmili horalkami (a ktorým všetky omrvinky aj tak zožrala ich mama). To bolo radosti.

Keď došla horalka, kačice našťastie odišli, takže sme mohli pokojne pokračovať v putovaní. Bicykle nás našťastie počkali a odviezli na rázcestie Gruberg, kde do roku 1948 stávala osada s dvanástimi domami a od roku 1952 zas tanková strelnica. Tú dodnes pripomína nevybuchnutá munícia v okolitých lesoch, na ktorú upozorňujú znepokojivo pôsobiace tabule pri ceste.

Okolím bývalej strelnice

Na naše veľké prekvapenie nachádzame cyklochodník, vedúci paralelne s cestou medzi Prášilmi a Srním. Výstupovú trasu na Poledník som naplánovala celkom presne, zjazd som však už neriešila, takže znova tuho dumáme, kadiaľ pokračovať. Napokon pokračovanie do Prášil zavrhujeme a namiesto toho sa rozhodujeme pre ďalšiu kvalitnú horskú prémiu. Najskôr si však ešte krátko užívame pekný nový cyklochodník, ktorým pomaly stúpame na rázcestie Velký Bor. Odtiaľ si zas vychutnávame príjemný zjazd k potoku Křemelná, ktorý bude ešte draho vykúpený. To však zatiaľ netušíme. Stačí ale jediný pohľad z rázcestia U Křemelné a je nám jasné, čo nás čaká. Vedeli sme, že máme pred sebou 200-metrové stúpanie, nevšimli sme si však, že prvých 80 metrov vyškriabeme na vzdialenosti 700 metrov.

Čo sme si navarili, to sme si napokon aj zjedli, a po chvíli trápenia sme sa z rázcestia Stodůlky pozerali na maličkú vežu rozhľadne na Poledníku. Z mapky na informačnej tabuli zisťujeme, že sme práve vyšliapali „extrémní stoupání“, a tiež sa dozvedáme, že názov Stodůlky je jednou z mála dochovaných pamiatok na obec, ktorá tu bola až do roku 1946, kedy bola pre odsun nemeckého obyvateľstva vyľudnená. Jej zánik spečatilo vybudovanie neďalekej vojenskej strelnice o šesť rokov neskôr, ktorá vyľudnené domy a územie okolo nich využívala ako terč. Hoci po Stodůlkach toho veľa neostalo, len polorozpadnutá usadlosť na Pustině, krížik na mieste jedného z domov a zdivené ovocné stromy a egreše, na nevybuchnutú muníciu každých pár metrov upozorňujú tabule.

Pochmúrnu históriu tu síce cítiť na každom kroku, no nepríjemný pocit trochu zmierňujú oku lahodiace výhľady z nebezpečne krásnych lúk do údolia rieky Křemelná a na okolité vŕšky. Aj počasie sa nad nami zľutovalo a po prvom nesmelom vykuknutí modrej oblohy nám už na rázcestí Malý Babylon, na mieste bývalej osady, ktorá padla za obeť vzniku vojenského výcvikového priestoru Dobrá Voda, svietilo slnko.

Podvečerná idylka

Aj zjazd do Hartmaníc je krásny. Zo slnkom zaliatych lúk sa nám naskytajú výhľady na okolité vŕšky a dramatické mraky, z ktorých ešte stále miestami prší. Hartmanice, bývalé zlatokopecké mestečko s dochovanou židovskou synagógou, prechádzame len okrajovo a popod vrch Hamižná s príznačným názvom a lyžiarskym vlekom pokračujeme zvlnenou cestou cez Kundratice, Štěpanice do Zálužíc. Prechádzame pokojnými dedinkami, v Kundraticiach míňame spustnutý zámoček a úzka kľukatá cesta nás vedie idylickým krajom. Zo Zálužíc ešte chvíľu stúpame na Malý Radkov, kde sa z pekných lúk kocháme výhľadom na krajinu, kúpucu sa v mäkkom svetle zapadajúceho slnka.

Počas zjazdu do Velkého Radkova, dnes úhľadne upravenej chatárskej dedinky, sa i napriek pokročilému času nechávame zlákať odbočkou k Radkovskej peci a po niekoľkých desiatkach metrov stúpania lesným chodníčkom narážame na zvláštnu stavbu kruhového pôdorysu s oblou strechou schovanú uprostred lesa. Z informačnej tabule sa dozvedáme, že táto pec postavená niekedy začiatkom 20. storočia, pravdepodobne určená na výrobu kozmetických prostriedkov zo živice ihličnatých stromov, nebola nikdy dokončená. Jej vznik je s najväčšou pravdepodobnosťou spojený s istým holičom z Viedne, ktorý sa do Velkého Radkova priženil a takýmto spôsobom chcel podnikať. Dohady o tom, prečo pec nikdy nedokončil, sa však rôznia, predpokladá sa ale, že dôvodom bolo nedodržanie stavebného plánu.

Po úspešnom prejazde Velkým Radkovom, z ktorého nás oduševnene vyprevádzal neurotický pes, našu pozornosť zas zlákali ovečky, ktoré sa prudko rozbehnuté prišli pozrieť, čo za bláznov sa trepe touto kamenistou vyhrkanou poľno-lesnou cestou na bicykloch. Na rozlúčku nám ešte pekne zapózovali a konečne sme si mohli do sýtosti vychutnať pomalý skackavý zjazd, pri ktorom som mala chvíľami pocit, že sa mi plne vybavený krosový bicykel rozpadne na tisíc malých kúskov.

Ešte jeden kopec na záver

Asfaltka v Radešove, na ktorú sme sa napojili, bola vykúpením. Časový sklz, ktorý sme si úspešne vyrobili, rozhodol o výstupovej trase do Kašperských Hor za nás, takže sme len poprehadzovali na slabšie prevody a po hlavnej ceste s rovnomerným celkom príjemným stúpaním dali bodku za nespočetným množstvom kopčekov tohto výletu. A to bodku veľmi štýlovú. Po opustení lesa sa nám totiž odhalili krásne výhľady na hrad Kašperk a podvečerne sfarbené sýtozelené lúky. Pri takých výhľadoch človeka aj po 70 kilometroch a 1 800 výškových metroch koniec výletu trošku zamrzí.

Záver

Príjemne unavení sedíme v jednej z mála reštaurácií v Kašperských Horách, ktoré sú otvorené aj po siedmej večer, a kým čakáme na jedlo, na plastickej mape si pozeráme dnešnú trasu. Musím uznať, že výjazd na Poledník napokon nebol vôbec zlý nápad a zatiaľ čo prstom znova putujem všetkými miniatúrnymi kopčekmi, pohľad mi už zabieha na tie, ktoré sme ešte prebádať nestihli. Vôbec ma to však nemrzí, pretože máme pred sebou ešte dva dni dovolenky a na stole mapu, ktorá len čaká na to, kým sa do nej zahĺbime a vyhliadneme si odvážne ciele na ďalší deň.


 
 
Najnovšie články autora
 
Cyklotúra Náhornou plošinou Pokljuka s cyklovozíkom Už pri prvom pohľade do mapy mi bolo jasné, že Podjelje nebude nič všedné. Husté vrstevnice, kľukatá asfaltka a na lúkach roztrúsené … » celý článok 09/05/19 Jitka Švarcová Svet
Cyklotúra Na Poledník z Modravy s cyklovozíkom Neplánované výlety bývajú častokrát najlepšie. Len tak sa nechať viesť chuťou, intuíciou či počasím a vychutnávať si to, na čo máme práve v tom okamihu náladu. Môže sa zdať, že s bábätkom, navyše dostatočne náročným, sú tie časy už dávno preč, no opak je pravdou. Vďaka cyklovozíku si môžeme aj naďalej užívať slobodu jazdy na dvojkolesových tátošoch a po rokoch znova navštíviť Poledník. Neplánovane, trošku nechcene, no o to príjemnejšie. Pretože tentokrát sme si nevybrali my jeho, ale on nás. A stálo to za to. 29/11/18 Jitka Švarcová Svet
Svet Traunsee, Langbathseen a Offensee s cyklovozíkom Známy pohľad na traunkirchenský kostolík „plávajúci“ na Traunsee so siluetou majestátneho Traunsteinu v pozadí, ale aj menej okukaný Hinterer Spielberg „kúpajúci sa“ v neveľkom jazere Vorderer Langbathsee. Pokojná atmosféra menších jazier schovaných uprostred lesov, ale aj cyklochodík vedúci v rovnakom tuneli ako vyťažená hlavná cesta. Bicyklovanie nad jazerom, pri rieke aj v lese. To všetko za jeden deň aj s 15-mesačnou slečnou. Aj taká vie byť Soľná komora - Salzkammergut. 18/10/18 Jitka Švarcová Svet
Najnovšie články na titulke
 
Správa Nový cykloturistický most cez Moravu pri Kopčanoch Dovoľujem si oznámiť turistickej a cyklistickej verejnosti, že nový most, spájajúci archeopark Mikulčice (Morava) a slovenskú časť … » celý článok 12/10/19 Boro Tomis Správy
Cyklotúra Okruh cez Stelvio, Mortirolo, Gaviu a Umbrailpass Bol koniec leta a počasie sa mierne kazilo, ako aj tento rok. Stále koncom augusta boli nejaké búrky a my sme nemohli nájsť správny termín, kedy vyraziť na v poradí už druhý cyklovýjazd do Dolomitov. V pláne bolo prejsť dvojdňovú trasu cez tri sedlá, so začiatkom v kempe v Trafoi a prespaním v penzióne Belvedere, tesne pod Passo Mortirolo. Návrat bol plánovaný cez Passo Gavia. 03/10/19 Michal Mikuláš Svet
Rozhovor M. Dobšovič: rekreácia je hlavnou funkciou mestských lesov Mestské lesy v Bratislave sme dlhodobo vnímali ako organizáciu, ktorá nevie alebo nechce skĺbiť ťažbu dreva s požiadavkami obyvateľov a návštevníkov hlavného mesta na rekreáciu v prírode. Tí v sezóne prichádzajú na územie lesoparku rádovo v tisícoch, existuje údaj zo spočítavania návštevníkov spred pár rokov, ktorý hovorí o 7 tisícoch návštevníkov denne. Dôležitou zmenou v roku 2014 bolo zníženie ťažby v lesoparku z 18 000 m³ ročne na 5 000 m³ ročne. Tento rok mestskí poslanci prijali na slovenské pomery revolučnú zonáciu, ktorá ponecháva 54 % územia bez zásahov a aj vo zvyšku sa bude hospodáriť veľmi citlivo. O nej, ale aj o iných témach sme sa rozprávali s riaditeľom MLB Matejom Dobšovičom. 29/09/19 Soňa Mäkká Rozhovory

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Šumava - Poledník 27/12/12 00:00 nová téma
Fakty
  • Pohoria
    • Česká republika: Šumava (Národný park Šumava)
  • Počet dní
    • 1
  • Nadmorská výška
    • max: 1315 m n. m.
    • min: 550 m n. m.
  • Prevýšenia
    • stúpanie: 1800 m
    • klesanie: 1800 m
  • Vzdialenosť
    • 70 km
  • Náročnosť
    • 4
  • Voda
    • Poledník, pohostinstvá v dedinách a mestečkách na trase
  • Doprava
    • crossový alebo horský bicykel
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.

0.47