Trasa

Matejovce nad Hornádom – Šikľavá skala – Chrasť nad Hornádom – Vítkovce – Hora – Olcnava – Hura – rybníky Zahura – Svätojánska dolina – poľovnícka chata Galmus – Nad Sejkovou – Zbojský stôl – Poráč – Poráčska dolina – Chata Čierny bocian – Slovinky – Krompachy – Richnava – Kluknava – Štefanská Huta – železničná zastávka Kluknava

Koniec augusta sa slovenskému cyklistovi zdá byť vhodným časom aj na náročnejšie cyklotúry s väčším objemom kilometrov i stúpania. Tohtoročné leto nás však chce presvedčiť o opaku. Keď ráno vystupujeme v Matejovciach nad Hornádom, slnko už poriadne pripeká. Utešujeme sa, že čoskoro vojdeme do lesa. Tešíme sa na bicyklovanie po suchých chodníkoch, veď už nepršalo poriadne dlho. Dnes nemáme GPS, je v oprave, takže sa budeme prísne držať (cyklo)turistického značenia.

Najprv sa vydávame po červenej smer rybníky Za hurou. Značky sú maľované veľmi sporadicky - vždy na konci dediny je posledná a ďalšia až na začiatku tej ďalšej, ale zablúdiť sa nedá - Hornád, trať a strmé svahy nás nepustia nikam odbočiť. Prvá zastávka je pri Šikľavej skale. Je to zlepencový previs, po ktorom v lete - v zime stekajú drobné pramienky vody, zrejme z prameňa niekde vo svahu. V zime vytvárajú nádherné ľadopády. Ako nám už povedali domáci, včera tu bola poriadna búrka aj s víchricou, takže skale ozaj "tečie z nosa" a voda hlučne dopadá do malých jazierok pod skalou. Na tienistých miestach trasy je poriadne blato a hlboké veľkoplošné mláky, kolesá na vlhkom piesčitom povrchu miestami riadne prešmykujú. Cez Chrasť nad Hornádom len tak prefrčíme a pokračujeme do Vítkoviec. V tejto peknej dedinke je starý prastarý ranogotický kostol, v ktorom sú fresky zo 14. storočia. Okrem toho tu majú krytú lávku cez potok (skoro ako miniatúru dreveného mosta v Kluknave) a krásnu murovanú kaplnku-vežičku na konci dediny. Prudko okolo nej stúpame na kopček s trefným názvom Hora. Blatko je excelentné, takže občas aj trošku tlačíme, kým Kika nepríde na to, že po tráve to ide lepšie. Zhora sa nám naskytá pekný pohľad späť na hlboký zárez, v ktorom tečie Hornád, trať kopírujúcu reliéf a domy Vítkoviec učupené v zeleni.

Strmým zjazdom kamenistou cestou schádzame do Olcnavy. Prechádzame cez malú modrú lávku a chvíľu ideme po miestnych asfaltkách. Na konci dediny pozor na značku, nečakane prudko odbočuje spolu so zelenou turistickou značkou doprava do novej ulice a už sa opäť dostávame na poľnú cestu. To, čo sme hore ulicou vystúpali, opäť klesáme okrajom polí a lúk do ústia doliny na lesnú cestu. Ideme k rybníkom Za hurou, teda logicky máme vyliezť na Huru, kóta má hodnotu 500 m a volá sa Blatná. Na mape je nakreslené aj jazero, my sme tu ale našli len krásne zelené lúky, lesy, výhľad na Tatry, Spišský hrad a Sľubicu a chaty „na stračej nôžke“ - kedysi možno podnikové rekreačné zariadenie alebo pioniersky tábor – dnes priestor pod nimi využíva miestny chovateľ na minikošiare – aspoň na jeho ovce v noci neprší.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pokračujeme pomalým tempom, lebo cestou rastú maliny, ktoré samozrejme nemôžeme ignorovať, až sa dostávame k rybníkom Za hurou - je tu krásne, romanticky ako vždy a majú tu novinku - veľký biely nápis - skoro ako v tom americkom filmovom meste - ZAHURAWOOD – trochu americkej recesie, hovorí však niečo aj o hrdosti majiteľa tohto kúta na to krásne, čo môže ponúknuť a patrične sa o to stará - krásny čistý rybník, udržiavané brehy s kosenou trávou – zelená pažiť (nevdojak mi príde na um to staré slovo z rozprávok starej matere). Smutná vŕba a brezy na poloostrove, rybár podriemkávajúci pod nimi pri udiciach a drevený kiosk ponúkajúci priamo na brehu občerstvenie – Slovákov raj. Posedíme, dáme si nejakú desiatu a občerstvenie, ešte foto na lavičke a už nasadáme na naše tátoše a ideme hľadať žltú cykloznačku.

Žltá je taká ako v mape – 5 km dlhá, kľukatá a stále dohora. Svätojánska dolina po pravej strane je pod nami stále hlbšie a hlbšie, až vychádzame na jej horný koniec. Ešte 2 serpentíny a sme pri bielej chate a smerovníku Galmus. Je to dnes celkom technické jazdenie, zväčša po šotoline a vyčnievajúcich balvanoch. Na Galmuse nás čaká doslova les smeroviek – museli na ne postaviť až 2 stĺpy. Trošku nás zmiatol väčší počet modrých značiek, ale nakoniec sa orientujeme správne – smer Zbojský stôl a Poráč. Cesta na modrej sa nám zdá byť výrazne lepšia a pohodlnejšia ako žltá, ale len na chvíľu. Čoskoro mäkký povrch končí a ako na húsenkovej dráhe - stále hore a dolu pôjdeme až do Poráča po technicky náročnejšom povrchu sypaných skál, vyčnievajúcich balvanov, blatka a mlák. Nad Galmuskou tisinou sa nám otvára prekrásny výhľad na celú dolinu od Sľubice na prvej strane až po Tatry na ľavej, ešte aj kostol na Mariánskej hore nad Levočou vidíme, len Tatry sú akoby za závojom, skôr ich tušíš, ako vidíš. Darmo, poriadne pripeká a horúci, chvejúci sa vzduch výhľadom nepraje.

Tesne pod Zbojským stolom sa cykloznačka odpája na cestu doľava. Keby sme to nemali naštudované v mape, veru o tom ani nevieme a trieskame sa hore cez tie mláky po kolená, ako nám to farbisto opisuje miestny domorodec, zhadzujúci drevo z vlečky traktora. Našťastie sme ale trafili správne a čaká nás prudký zjazd doľava pomedzi vytŕčajúce vápencové bloky, a potom ako za odmenu prejazd nádhernými lúkami aj s dvomi klasickými krasovými závrtmi a opäť stúpanie. To už ale vidíme do Poráčskej doliny a po našej ľavej strane sa vypína masív Bukovca. Zdanlivo úplne nezmyselne klesáme, aby sme si mohli dať záverečnú vrcholovú prémiu do dediny na kopci – Poráča. Samozrejme potrebujeme doplniť tekutiny. Je jedna popoludní, tak krčma je už otvorená. Digitálny teplomer ukazuje 33 stupňov. Pre cyklistu nepohodlne sa čapuje na poschodí, tak si teda kofolu prinášame dolu a sedíme v tieni domov na horúcom asfalte. Vyžívame sa v myšlienke, že odteraz nás čaká už len zjazd a pekná nová asfaltka – ako sme zistili neskôr, nie je to celkom pravda.

Asfaltka na červenej značke smer Slovinky ozaj prudko klesá k lyžiarskemu stredisku, ale vôbec nie je pekná, je celá poplátaná a navyše za hotelom Park sa začína celkom strácať. Červená značka tiež odbočuje niekam do lesa vysoko nad potok a my začíname tušiť, čo nás čaká. Máme ešte v živej pamäti prejazd dolinou tesne po povodniach pred pár rokmi, keď naši oddieloví kolegovia strávili na prechode tejto doliny asi 5 hodím prenášaním a tlačením bicyklov povyše kolien vo vode. Potok sa k nám blíži čoraz viac, jednu z jeho návštev na ceste prekonávame po lávke z 3 brvien – to ešte nevieme, že to je ten lepší prípad. V ďalšej fáze našich stretnutí s potokom nás čaká rýchla jazda našťastie širokým a plytkým korytom potoka a záver zaklincuje romantická tíšina s hlbokou vodou krížom cez celú cestu lemovaná peknými skalkami. Neostáva nám nič iné len prudký rozbeh, nohy hore a dúfať, že zotrvačnosť nás dostane až na plytčinu – našťastie boli naše želania vyslyšané a dostávame sa suchou nohou aj cez poslednú vodnú prekážku. V podstate si to užívame, je teplo a prípadné namočenie by nebolo vôbec nepríjemné. Pri Chate Čierny bocian sa pripájame opäť na novú asfaltku. Kedysi sme tu boli na Silvestra, chatu bolo možné si prenajať. Dnes je zrejme v súkromných rukách. Odtiaľ je to už dosť jednoduché a jednotvárne až do Sloviniek – po pomerne dobrej ceste stále mierne z kopca po červenej značke, ktorá sa vrátila na cestu. Zjazd nám spestruje proti nám v zomknutom šíku postupujúce stádo oviec. Nemienime sa poddať presile, pridávame rýchlosť a s hlasným pokrikom, beeeee, vyrážame po ľavej strane stáda. Stalo sa to, v čo sme dúfali, ovečky sa dali do cvalu jedna za druhou pekne len po polovici cesty a tú druhú prenechali nám.

V Slovinkách ešte venujeme pár pohľadov peknému kostolu a zreštaurovanému starému banskému vláčiku, vystavenému pri ceste. Tu sme už boli viackrát, tak bez prestávky pokračujeme ďalej. V Krompachoch sme o 10 minút. Pohľad na hodinky – do odchodu vlaku máme ešte viac ako hodinu času. Nechce sa nám len tak sedieť na stanici – pohľad do mapy a je rozhodnuté – prejdeme nadjazdom na druhú stranu železnice a Hornádu a pokúsime sa dostať do Richnavy, a ak nám ostane čas, aj do Kluknavy.

Ak chcete niekam rýchlo trafiť, najlepšie je opýtať sa miestnych. Tak sa teda včas dozvedáme, že nadjazd už neexistuje – vraj zhrdzavel, tak ho zbúrali. Sme už ale rozhodnuté, že pokračujeme ďalej, hoci aj po hlavnej ceste, veď je to po odbočku do Richnavy len cez kopec. V tom najlepšom rozbehu začujem známy, cyklistami nenávidený zvuk fučiacej duše a bicykel pláva na ceste zboka nabok – defekt... a na zadnom, nenávidím to. O 12 minút je ale duša vymenená a pokračujeme ďalej. Prechádzame popod osadu známu pod názvom Manhattan, ktorú istotne všetci poznajú aj z filmu Cigán, a našťastie odbočujeme z hlavnej cesty do Richnavy. Snažíme sa nájsť najkratšiu cestu k historickému drevenému mostu v Štefanskej Hute – väčšiemu a staršiemu bratovi mostíka vo Vítkovciach, pri ktorom sme sa fotili ráno. Trochu blúdime, ale cez 2 lávky a okolo cintorína sa dostávame na správnu cestu. Na moste zastavujeme a nasávame zvláštnu vôňu starého dreva – prichádza mi na um trampská pesnička, že „pražce voní karbólem“. Neviem, či to je karbolová vôňa, ale pod horúcim slnkom to drevo vonia úžasne. Na zastávku v Kluknave je to už len pár metrov.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek