Cyklotúra

Aquacycling cez Oravu a popod Tatry

31.01.13
Zobúdzajúc sa vytopený pod mostom pod Mrvovou Kykulou, za absolútne hmlistého a oblačného rána konštatujem, aké mám v živote šťastie, že nie som vodofobik. Nielen vzhľadom na to, že je 11. 6. 2012, si pre seba ospalo mrmlem a nadávam sám sebe snáď jedenásťkrát v prečvachtanom a vodou napitom spacáku a vytopenom stane kompletne mokrý niečo o tom, že na kieho frasa som stan včera staval, keď som ho v smršti musel beztak v noci iba zbytočne ratovať. Nuž, čo vám poviem. Vzhľadom na danú situáciu a na plánovanú 120-kilometrovú trasu, ktorá ma čaká, som hneď zrána opäť nútený, tak ako predvčerom, preriecť nasledovné a rozhodne neprekvapivé slová. Do riti!

Aquacycling, alebo „Szalenstwo rowerowe – barzo zbrutalyzowane“

Trasa

Mrvova Kykula – Oravská Lesná – Lomná – Krušetnica – Lokca – Oravská priehrada – Trstená – Liesek – Suchá Hora – Chocholów – Witów – Kościelisko (Nedzówka) – Zakopane – Kielbasówka – Zazadnia Polana – Lysá Poľana – Tatranská Javorina – Vojtasova poľana – senník pod Gorkówym Wierchom pred Jurgówom (poľana Podokólne) – Vojtasova poľana – Podspády – Ždiar – Tatranská Kotlina – Tatranská Lomnica

Prvý deň

Atrakcia

Nad strmým úbočím a v hmlistom tichu, ktoré občas naruší prechod auta po moste, krúži krkavec a vidí, ako sa z pračudesnej farebnej a mokrej búdy zo syntetickej látky liahne divný tvor, akého ešte jakživ nevidel. Tento tvor sa správa veľmi zvláštne už po vyliahnutí sa z prapodivnej farebnej schránky. Krkavec je bytosť veľmi zvedavá, a tak neustále nízko krúži a pozoruje nevšednú udalosť v jeho teritóriu. Pračudesný tvor sa motá, vydáva divné zvuky a zhadzuje zo seba vrstvy divných a farebných koží, peria alebo srstí? To nevie, a tak neustále krúži a pozoruje. Tvor vyzerá, akoby mal práve zdochnúť. Lenže krkavec nevie, že ranné špecifiká tohto tvora sú práve takéto. A tak krúži a krúži, pretože aj tvor krúži po okolí, no vôbec netuší, že tvor, vzhľadom na prebdenú noc, takto zrána nekrúži na rozdiel od neho cielene.

Ako – tak sa preberám k vedomiu, keď zakopávam o konár, ktorý mi včera takmer rozbil hlavu. Logicky sa tak dostáva k slovu veľmi intenzívna nadávka nepublikovateľného charakteru, ktorá sa v tomto tichu nesie dolinou. Krkavec pochopiac, že som viac ako živý, odlieta preč. Pomaly sa poberám k prameňu a umývam sa v nadmieru ľadovej vode. Tá ma čiastočne preberá k životu a v hlave spriadam plány počkať tu aj pár hodín, kým sa nevyčasí (v rámci predimenzovane drzého optimizmu), aby som mohol z mosta odfotiť panorámu Malej Fatry a Oravy. Tých vyše 120 km s náročným tatranským stúpaním na záver som ochotný dať aj v rámci popoludnia a hrotiť situáciu a sily na doraz. Kvôli tejto panoráme sa to rozhodne oplatí. Po raňajkách sedím pred stanom a až teraz si všímam, koľko je tu na okolí odpadkov, ktoré neandertálci hádžu z okien plechových vozidiel z mosta. A to všetko zoči – voči tomuto nádhernému výhľadu, ktorý nikde nemá obdoby. Je to hrubá a cynická urážka toho, čo Zem človeku dáva. Ako keby touto scenériou naschvál pohŕdali. Fuj. To je zase ráno.

Tvor sa preto okamžite nasiera a túži po guľomete v kokpite bicykla, s ktorým by prevzdušňoval pneumatiky na plechových vozidlách tých, ktorí tu toto v tomto až rozprávkovo krásnom kraji dokážu urobiť. Zamýšľam sa nad zástancami evolučnej teórie, akoby asi vedecky dokázali vysvetliť fakt, že sa na Zemi opäť nachádza čoraz viacej neandertálcov, kromaňoncov a ľudoopov, či opov, ale hlavne mimozemšťanov. Evolučná teória je jedným z najväčších podvodov v dejinách. Stačí sa rozhliadnuť okolo seba a aj debilovi dôjde, že značné množstvá ľudí zdegenerovali. Naopak, niekoľko ľudí stúpa na duchovnej úrovni, čo je pre nás všetkých smerodajné a dôležité. Ale o tomto sa už budem podrobne rozširovať na iných miestach. Teraz mám hlavne veľký problém sám so sebou, keďže je ráno.

S mojou trpezlivosťou je koniec, no dážď trpezlivo padá ďalej

Čakajúc, sediac a hľadiac do hustej hmly a neustáleho dažďa sa o pol dvanástej balím, pretože toto na vyčasenie vôbec nevyzerá. Čo tam po mojich fotkách, veď nech len prší. Dážď je poživeň Zeme. Čo – to odpadkov pchám do batožiny, no veľa sa mi ich tam nevmestí a poberám sa naspäť po lesnej ceste hore na sedlo pod Mrvovou Kykulou. Tam nachádzam po ľavej strane prístrešok, v ktorom by sa ale aj tak nedalo v rámci nočného „masakru burkowego“ spať.

Po vylezení z hmlistého lesa sa dostávam na otvorené priestranstvo, odkiaľ by som mal mať široký výhľad na okolitú krajinu a Oravskú Lesnú podo mnou. Realita je však taká, že mraky zmiešané s hmlou tu visia až po zem a husto prší a tak z okolitej krajiny nevidím takmer nič. Oproti Kysuciam je tu aj poriadna zima. Aj napriek týmto poveternostným okolnostiam však vidím, že som opäť v nádhernom kraji, ktorý vyráža dych. V rámci krátkeho zjazdu sa dostávam do najchladnejšej obce na Slovensku – Oravskej Lesnej, ktorá leží v nadmorskej výške zhruba 800 metrov a to, že je najchladnejšia, je tu citeľne okamžite jasné.

Obec sa rozkladá okolo hlavnej cesty, ale aj po okolitých kopcoch a ide o nadmieru čistú a upravenú dedinu v krásnom prostredí, že ju vo svojom rebríčku okamžite zaraďujem medzi top 5 najkrajších dedín na Slovensku. Po ceste sa valia prúdy vody a prechádzajúc okolo veľmi peknej a zaujímavej stavby miestneho kostola a pomaly sa sunúc, obzerám na všetky strany. Sem sa raz musím vrátiť a pár dní tu ostať – je tu tak veľmi krásne, že srdce tuláka túži po motaní sa po okolí do zblbnutia. Zastavujem pred miestnym obchodom, pretože si už musím doplniť zásoby potravín. Tu sa dávam do reči s milými a usmievavými predavačkami, ktoré potvrdzujú známy fakt, že v krajoch s najdrsnejšími podmienkami na život žijú tí najmilší a najstatočnejší ľudia. Horali sú jednoducho horali. Prežiť celý život v drsných podmienkach nedokáže len tak hocikto – chce to tvrdú povahu a veľkú telesnú aj duševnú odolnosť. Preto sú miestni ľudia tak vyrovnaní, len tak niečo ich nerozhodí a z každého miestneho človeka vyžaruje silná charizma.

Príjemne naladený preto v hustom daždi balím poživeň a dážď už akosi prestávam vnímať. Úplne som si naň zvykol a vôbec si už ani neuvedomujem, že prší. Klesajúc dedinou popri Bielej Orave ma každú chvíľu zdraví miestny dorast, vracajúci sa zo školy domov. Za Oravskou Lesnou sa ocitám v peknom horskom údolí, s burácajúcou Bielou Oravou po pravici, ktorá je vzhľadom na neustále zrážky poriadne rozbúrená.

V Zákamennom odbáčam z hlavnej cesty doprava, aby som sa v rámci menšej, asi osemkilometrovej obchádzky dostal cez Lomnú do Krušetnice popri rieke. Pred Lomnou mám v úmysle omrknúť a zdokumentovať starú lipu, ale hlavne sa na chvíľu vyhnúť hlavnej ceste, pretože okoloidúce kamióny ma neustále sprchujú tak, ako keby ma niekto ostriekaval wapkou. Radšej moknem prirodzenou formou. Po širokej lesnej ceste po moste prekračujem tok Bielej Oravy a ocitám sa v malebnej uzučkej doline v spoločnosti rozbúrenej rieky, bez akejkoľvek civilizácie okolo. Po necelých troch kilometroch po pravej strane na lúke vidím stáť mohutnú, vyše tristoročnú lipu malolistú, s úctyhodným priemerom kmeňa – 537 centimetrov. S fotodokumentáciou je v tomto daždi trocha problém, ale na asi desiaty pokus sa mi to darí.

Prenasledovanie Bociana czarnego, fantoma žabowego i postracha rybowego

Medzi dedinou Lomná a Krušetnicou vidím stáť na lúke poriadnu vzácnosť – bociana čierneho, ktorý teda rozhodne na lúkach a pri ceste len tak postávať nezvykne. Tento vzácny vták žije v odľahlých lesoch veľmi skrytým životom a živí sa najmä rybami. Tradične hniezdi napríklad aj na Pieninách (v Poľsku aj u nás), kde som ho videl najčastejšie, no takto na lúke ešte jakživ nie. Hneď ako zastavujem, tento mimoriadne plachý vták vzlieta a pristáva o hodný kus ďalej. Bicykel preto opieram o stĺp pri ceste a po premočenej lúke si čvachtajúc v studených a premočených topánkach nadbieham stovky metrov, aby som ho prípadne odfotil z opačnej strany. Pomaly sa zakrádam poza kríky, no keď som od neho vzdialený už asi len sto metrov, ani neviem ako, registruje ma a odlieta na druhú lúku. Opäť si teda nadbieham stovky metrov a krčím sa za porastom, aby ma nevidel, no len čo opatrne vykuknem spoza kríka a opäť od neho môžem byť vzdialený tak sto metrov, zbadal ma a odlieta na druhú stranu cesty. Ten má snáď oči okolo celej hlavy. Nemám už akosi náladu motať sa tu, a tak naň nakoniec kašlem a čvachtám sa k bicyklu.

Za Krušetnicou sa znova napájam na hlavnú a opäť ma výdatne sprchujú autá. Za sútokom Mútnianky s Bielou Oravou si pred dedinou Breza dávam obedňajšiu pauzu v búde na zastávke. Voda z okoloidúcich áut, no hlavne kamiónov, ktorá strieka až dnu, mi trocha „vylepšuje“ gurmánsky zážitok, a tak teda vlastne obedujem aqua paštétu s aqua chlebom. Zapíjať obed už preto logicky ani nemusím.

V Breze sa celá dolina stáča doprava a rieka tu tečie v plytkom a širokom koryte. Pohľad na tento kút krajiny je naozaj nádherný, no rozhodujem sa nahodiť stíhacie tempo na ťažkom prevode, až pokiaľ budem vládať, a nikde sa už nezastavovať. Maximálne na hraniciach. Čaká ma ešte ohromná štreka a času je málo. Vzhľadom na neustály hustý dážď a prakticky nulové výhľady nemám čo riešiť a ani čo ľutovať. Mienim si dať poriadne do tela a oddychovať až zajtra. V obci Lokca sa napájam na ešte hlavnejšiu cestu a sprchy od kamiónov a autobusov pribúdajú. Rozmýšľam, či sa dá na bicykli chytiť aquaplanning, no tu skôr dostanem hydrofóbiu. Pozvoľna za jazdy pojedám hroznový cukor a čokoládu a driem smerom k „Oravskému moru“. Časom, prechádzajúc popri priehrade, zisťujem, že tu nie je čo obdivovať, pretože leje ešte intenzívnejšie a z priehrady nie je kvôli hmle vidieť takmer nič.

Svetlo si vždy nájde cestu

Časom po osemnástich kilometroch „pretekárskej“ jazdy na priehradnom múre trocha zvoľňujem stíhacie tempo, aby som na chvíľu zregeneroval, no napriek tomu napredujem veľmi rýchlo. Dostávam sa na vedľajšiu cestu, ktorá vedie do Trstenej. Cesta tu po čase stúpa do kopca. Na mňa sa leje, zo mňa sa leje, a tak som zliaty komplet a iné to už dnes asi nebude. Za normálnych okolností odtiaľto musia byť úžasné výhľady. Škoda, že z Oravy vidím absolútny prd. Chce to určite repete, len ešte natrafiť na dobré počasie. Na konci Trstenej sa napájam na medzinárodnú cestu E77, pretože som v Trstenej zle odbočil na Liesek. Po napojení sa na správnu cestu prekvapený zisťujem, že prestáva pršať, mraky sa trhajú a v Lieseku už svieti slnko. Tak z tohto som teda príjemne zaskočený. Vysoké Tatry sú však kompletne zahalené v mrakoch, ako aj akýkoľvek vyšší kopec v okolí. Je to veľká škoda, pretože práve to, že uvidím a odfotím neopozeranú tatranskú panorámu zo severozápadu, bolo jednou z vecí, na ktoré som sa na tejto výprave tešil najviac. Chvíľu rozmýšľam, či tu niekde v okolí Suchej Hory neostanem stanovať a nepočkám na lepšie počasie, a tak telefonujem domov, aby som zistil, aké bude počasie. Zajtra má neustále liať a iné to nebude ani v nasledujúcich dňoch. V momente teda zavrhujem tento variant. To, že sa tu takto vyčasilo, je zrejme iba obrovská náhoda, pretože rozhliadajúc sa z jedného pahorku po okolitej krajine zisťujem, že prší úplne všade naokolo.

Vo Vitanovej ma jeden šofér, nedajúc mi prednosť v jazde, úplne vytláča z cesty a nemám kde uhnúť, až sa začínam báť o svoj život, a tak mu ukazujem, aby mi dal miesto, na čo vôbec nereaguje a všímam si, že ide z pohrebu. „Keď ma aj ďalej budeš vytláčať, tak tu bude ďalší,“ vravím šoférovi. Toto však tolerujem, lebo ísť z pohrebu psychicky na dne nie je sranda. Mne však ale aj tak pripadá, že na Slovensku akoby z pohrebu jazdilo až sedemdesiat percent šoférov.

Zaujímavé je to, že všade v blízkom okolí nepretržite prší a len nad cestou, po ktorej idem, svieti slnko, ktorého lúče ostro kontrastujú s olovenou, takmer až čiernou oblohou na okolí. Opäť sa mi teda dostáva zaujímavého zážitku pri putovaní, či skôr pri veľmi zrýchlenom presune touto podhorskou pahorkatinou. Burcujem sily a opäť pridávam ako na časovke, až sa ocitám v goralskej obci Hladovka a pri strmom stúpaní hore dedinou nedostávam hlad, ale paradoxne smäd. Míňajúc miestne pivné revitalizačné zariadenie napokon neodolám, pretože som si akurát spomenul, že si aj tak musím nabiť telefón, a tak sa vraciam a leziem dnu. Sedia tu miestni štamgasti, ktorých pozornosť logicky okamžite pútam a ktorí nechápu, ako môže byť niekto taký blázon a toľké kilometre sa v takomto počasí trepať na bicykli.

„A ty si odkiaľ?“ pýta sa jeden.
„Z Tatranskej Lomnice,“ vravím.
„Východniar!“ reaguje druhý. Darmo vysvetľujem, že okres Poprad je na druhej strane Tatier.
„To je už pre nás všetko šaleny vyhod!“ - ako keby som Bratislavčana počul... A vraj či si nedám poldeci. Vravím, že nemôžem, ale chlapi trvajú na svojom – vraj aby som mal guráž na ceste.
„Však u vás pije každý a stále!“ konštatuje ďalší.

Horko – ťažko sa mi podarí presvedčiť miestnych pohostinných ľudí, že pálenku naozaj nemôžem na cestách piť a že Tatranská Lomnica nie je východ, ale sever a plním si vodou všetky fľaše a na chvíľu si sadám do rohu, kde sa nachádza zásuvka. Posedenie v tejto veľmi príjemnej drevenej krčme má však jednu veľkú chybu – celou krčmou doslova otriasa odporná umelá počítačová diskotéková „hudba“ bez ducha, až ma napína na zvracanie. Vôbec tomu nerozumiem, keďže okrem mladej krčmárky a postarších štamgastov, ktorí sa v tomto hluku musia neustále prekrikovať, tu nikoho iného niet. Na ex do seba preto lejem práve donesenú desiatku s tým, že telefón si radšej vôbec nenabijem a prchám kade ľahšie. Aj tak musím ťahať rýchlym tempom minimálne až do Zakopaného. Konečnú mám plánovanú až v Tatranskej Javorine, u kamaráta Jara, ktorý tam pracuje vo výskumnom ústave horskej biológie a tam aj spáva.

Diskobordel vyháňam okamžite z tela v rámci stíhacieho tempa, ktoré opäť nasadzujem. Keby som celé dopoludnie nečakal pod tým mostom na zlepšenie počasia, nemusel by som teraz takto drieť. Nuž, kto mohol vedieť, že sa nedočkám žiadnych výhľadov. Letím cez ďalšiu goralskú obec Suchú Horu a vzápätí sa ocitám v Poľsku. Poveternostná situácia je stále rovnaká. Slnko svieti len na moju cestu a naokolo prší, až si pripadám, ako osvietenec.

Podhale, Zakopane i szalenstwo rowerowe – barzo zbrutalyzowane!

Pred Chocholovom (Chocholów) prekračujem Čierny Dunajec (Czarny Dunajec) a zabáčam doprava smerom na Tatry a Zakopane. Nepoľavujem ani v Poľsku. Do Zakopaného to momentálne mám už len nejakých 19 kilometrov. Sám seba v duchu hecujem a neustále pridávam. Mám v úmysle špurtovať hore Zakopaným, až ku skokanským mostíkom, kde už končila nejedna etapa cyklistických pretekov Okolo Poľska. Naťažko som tam ešte s toľkými kilometrami v nohách nešiel, a tak si chcem vyskúšať, čo všetko vydržím, dostať zo seba maximum a splniť si tak jeden menší sen.

Idúc rozťahanou dedinou Witów sa rozhliadam na všetky strany, pretože odjakživa strašne milujem poľskú goralskú architektúru. Čarovné drevené rozprávkové domčeky, aké nikde inde na svete nenájdete, neustále lemujú cestu, ako aj jeden pútač na ubytovanie na priváte za druhým. Popri ceste sa motajú davy turistov a z početných reštaurácií sa šíria vône každého druhu. Prechod medzi Slovenskom a Poľskom (vlastne aj medzi Slovenskom a Ukrajinou), by sa dal prirovnať k prechodu z pohrebu rovno na folklórne slávnosti. U nás už dávno zdochol pes a otázne je, či vlastne vôbec niekedy aj žil. Do toho mi svieti na cestu žičlivé slniečko, ktorého lúče nádherne kontrujú olovenej oblačnosti nad Tatrami. Je príjemné teplo a mokro už mám len v topánkach a v batožine. Tak toto som naozaj nečakal a ide sa mi fantasticky. Chalúpky a honosne veľké, štíhle a vysoké domiská v niektorých prípadoch až architektonických (avšak pôsobivých) patvarov neprestávajú prekvapovať a pútať, no škoda, že Tatry sú zamračené až po zem, preto nezastavujem, lebo bez tatranskej panorámy by to bola zbytočná fotka.

Cesta neskôr pokračuje príjemným smrekovým lesom, ktorý je kde–tu popretkávaný poľanami. Teší ma aj výskyt okolo storočných smrekov či javorov v okolí cesty. Na jednej takejto poľane už opäť v daždi pri ceste stojím, pretože si všímam nasledovný pútač – „Restauracja Ziebówka“. Oprotiidúcej partii je divné, prečo sa toľko rehocem a pútač si ešte aj fotím. Poľština nesklame. Za Ziebówkou s úsmevom prekračujem Siwu wodu, ktorá sa o necelých dvesto metrov spája s Kirowou wodou a spoločne tak dávajú vzniknúť Czarnemu Dunajcu. Siwa woda vyteká z Chocholowskej doliny, ktorou vedie vyhľadávaná turistická trasa do Roháčov, no dolina je vhodná aj na ľahké prechádzky, ktorých čaro vďaka nádhernému prostrediu vo vás ostane ešte dlho–predlho. Celkovo severná časť Tatier je nenormálne malebná a nádherná, plná dreveničiek, širokánskych korýt horských potokov, ktorých je na našej strane pomenej, ktorých korytá sú vyplnené nádherne bielymi a oblými žulovými kameňmi či balvanmi. Vždy tu obdivujem aj množstvo polian, lúk, pasienkov a rôznych cestičiek, po ktorých sa dá motať donekonečna aj niekoľko dní. Vždy sa do tohto nadmieru čarovného kraja kvôli tunajšej unikátnej atmosfére rád vraciam, no jedinou miestnou nevýhodou sú miestami až abnormálne davy turistov, hlavne v sezóne. Ale aj tu sa prekvapivo dajú nájsť miesta, kde budete mať svätý pokoj. Pohľad na Tatry je odtiaľto neopakovateľný, až neobvyklý a máte pocit, že ani nieste v Tatrách, ale akoby na inej planéte. A práve toto ma tu vždy, už odmalička fascinovalo. Neustály vidiecky ráz krajiny prirodzene zakomponovaný do hôr tak, ako je tomu v podstate v celom Podhalí.

Tempo mám neustále vražedné, a tak sa po chvíli už poriadne splavený ocitám na sedle Gronik, odkiaľ mám pred sebou príjemný štvorkilometrový zjazd až do centra Zakopaného, v rámci ktorého do seba tlačím hroznový cukor, pretože potom ma už čaká náročné horské stúpanie takmer až na hranice. Cesta je neustále lemovaná množstvom obchodov, reštaurácií či penziónov. Poväčšine drevené domy sú obkolesené záhonmi farebných kvetov od výmyslu sveta podobne, ako aj ich balkóny, no a cestu už tradične po oboch stranách okupujú množstvá turistov.

Jedziesz szybko, jedziesz twardo

Rýchly zjazd ubieha mihnutím oka a v centre sa stáčam doprava a zo všetkých síl rýchlo stúpam do kopca hore mestom k skokanským mostíkom. Dopravný chaos večne preplneného mesta chcem mať čo najskôr za sebou a navyše chcem trhnúť svoj časový rekord na tejto trase aj „naťažko“, čo som si ešte nevyskúšal. Vždy som sa na tejto strane Tatier motal len naľahko. Zároveň chcem ale zistiť, čo vo mne dnes ešte je. Nasledujúce tri kilometre preto driem neustále v stojke a pot zo mňa strieka na všetky strany. S vyše deväťdesiatimi kilometrami v nohách, väčšinou v stíhacom tempe, je to teraz poriadny záber.

„Jedziesz szybko, jedziesz twardo!!!“ kričí na mňa partia metalistov z chodníka a musím sa smiať. Svojho času sme mali takú „akožekapelu“ s názvom „Zyncyca“, ktorá propagovala svojský štýl - „metal szalasowy“. Spotvorili a pretextovali sme nejednu metalovú hymnu z osemdesiatych rokov a presne táto veta figurovala v texte spotvorenej starej pecky od Helloween z legendárneho albumu Walls Of Jericho...

Ľudia sú tu neuveriteľní – povzbudzujú ma a tlieskajú mi tak, ako je to bežné všade v stúpaniach v Alpách. To sa u nás nevidí. U nás, nielen že zdochol pes, ale úplne všetko, čo zdochnúť mohlo a to, čo ešte nezdochlo, pomaly, ale isto zdochýna. Zatiaľ. Povzbudzovanie dodá človeku neuveriteľnú energiu a úplne vyšťavený napokon šťastlivo brzdím pod skokanskými mostíkmi nad mestom a dlho sa vydýchavam. Som dosť zdevastovaný, no ešte ma čaká bezmála tridsať náročných kilometrov s tatranským stúpaním v dĺžke trinásť kilometrov, aj keď vrámci troch kilometrov je uprostred jedno rovinaté uvoľnenie. Na veci to ale nič nemení. Bude to drsné. Opachu opieram o plot a dávam si dlhú, asi hodinovú pauzu. Chcem sa dočkať vyjasnenia, pretože od západu sa to trhá, no Tatry sú neustále ako zakliate. Až tesne pred odchodom lúče zapadajúceho slnka na malý moment osvetľujú areál mostíkov, a tak robím aspoň dva zábery. Po minúte je opäť všade temno a iné to už ani nebude.

Jedzem w górę

Dávam sa radšej do boja s kopcom smerom na Lysú Poľanu. Po zdolaní serpentín až na Kielbasówku stojím a dokumentujem temné tatranské štíty s roztrhanými franforcami zlovestných čiernych mrakov, ako aj miestny kostol so zamračenou Gubalówkou na horizonte, nad ktorým je malý pásik oranžovo sfarbenej oblohy, ktorý v objatí temných mrakov pôsobí ako zázrak. Súmrak je však neúprosný, a tak zažínam všetky tri svetlá (vpredu mám dve, nech to stojí za to) a stúpam ďalej. Za Brzezinami začína pršať a dostávam sa na dlhú naklonenú rovinu, kde sa mi vynárajú spomienky na minulý rok, keď sme tu za súmraku na Veľkú noc s priateľkou stopovali autá. V nohách sme už mali slušnú štreku a nikto nám nechcel zastaviť a nemali sme sa ako dostať do Popradu, pretože nás v Zakopanom bezohľadne nechal v noci napospas jeden starý známy poľský prepravca, „zabezpečujúci“ prepravu medzi Popradom a Zakopaným zrejme podľa vlastnej ľubovôle, neustále aj do dnešných dní.

Telefonujem kamarátovi do Tatranskej Javoriny a dozvedám sa, že je doma vo Veľkej Lomnici a v Tatranskej Javorine už nespáva. No nič. Večerná debata v teple a v suchu pri pive teda odpadá a v tejto tme, zime a daždi sa dnes bude tvrdo improvizovať. Poznám na blízku jeden rozostavaný senník a tak na konci poľany mierim k nemu, no na mieste ma víta krásny slovenský čuvač a mocná zámka na dverách a zisťujem, že z rozostavaného senníka sa vykľul obývaný salaš. Tak dnes to bude zaujímavé. Cesta sa neskôr opäť v rámci serpentín zvíja strmo do kopca a v stojke driem ako zmyslov zbavený, len nech už som na Lysej Poľane, kde hádam v areáli bývalej colnice prespím. Dvakrát sa ešte zastavujem a skúmam jednu zamknutú chatku a jednu lesnú cestu, kde nenachádzam žiaden senník či posed. Tvrdohlavo si staviam cieľ – za každú cenu spať v suchu. Ciele si na cestách zvyknem plniť, no ak dnes toto vyjde, tak to bude snáď zázrak.

Únava z dnešného neustále plného záberu už robí svoje a nakláňajúc opachu v stojke zo strany na stranu, až mi padá stan na cestu, konečne prichádzam na križovatku, kde odbáčam doprava na hranice a cesta konečne klesá. Zjazd dávam na doraz, keďže premávka je biedna ako naše platy a ocitám sa na Lysej Poľane. Na colnici sa veľmi spať nedá a rozmýšľam potiahnuť to až do Tatranskej Lomnice. Tým by som mal svätý pokoj a v nohách cez 150 kilometrov v rámci dnešného popoludnia. Lenže to by som tam dorazil okolo pol dvanástej, a keďže chcem prespať u rodičov, ktorí chodievajú skoro spať, bolo by to dosť blbé. Opäť teda šliapem do kopca, až mi je to už jedno a po poldruha kilometri odbáčam doľava na lesnú asfaltku, ktorá ide popri hranici a je dlhá cez šesť kilometrov. Táto cesta vyúsťuje na hlavnú z Podspádov do Jurgówa, blízko Vojtasovej Poľany. Bol by v tom čert, aby som niekde pri nej nenatrafil na nejaký prístrešok. Lenže k hustému dažďu a tme sa pridáva ešte aj hmla a zima až nepríjemne silnie. Vysoké Tatry ma teda po troch týždňoch vítajú, ako sa na ne patrí. Ale tak to má byť. O tom tieto moje milované rodné hory v skutočnosti predsa sú.

Tajomné nočné stretnutie, alebo prekvapená šelma (aj „nešelma“) v hmle


Na cestu si svietim dvoma svetlami, pre istotu si medzi zuby pchám ešte malú, no zato veľmi silnú baterku a napredujúc po výbornom asfalte sa obzerám na všetky strany. V jednom vcelku rýchlom úseku, kde je výskyt akéhokoľvek prístrešku prudko nepravdepodobný, to púšťam celkom odvážne dolu kopcom a vyjdúc zo zákruty vidím asi desať metrov od cesty po ľavej strane akúsi zavalitú pohyblivú siluetu, ktorej svietia oči. „Ááááá!!!“ zhúknem od prekvapenia na medveďa. „Hhhhmŕŕŕŕŕmmm!!!“, odpovedá podobne prekvapený medveď a obidvaja sa tak rútime ďalej.

Intenzita tohto nečakaného stretnutia na mňa dolieha až po minúte, no unavenému mi je to už úplne fuk. Malinovicu „na medvede“ mám založenú hlboko v taške a stáť sa mi nechce, aby mi to medveď nevychľastal. No zahriať by som sa teda zahrial. Chvíľu váham, či zastať, no zahriatie si nechávam až na miesto, kde budem spať. Po pár metroch pri ceste opäť niečo stojí, no tentoraz je tých očí, ktoré tiež v tejto hmle zaostrujú, oveľa viac. Uff, sú to len jelene. Napravo vidím zemľanku, kde sa uchovávajú mladé sadenice, no je v nej voda a blato. Škoda. Medveď už o mne vie, a tak by tu bolo bezpečne. Neúspešne, totálne premočený a už poriadne unavený prichádzam na už spomínanú hlavnú cestu a rozmýšľam, čo s načatým neskorým večerom. Vonku je predsa tak krásne a bola by škoda ísť spať.

Smerom na Ždiar sa pri ceste žiaden senník nenachádza, a tak to stáčam smerom na sever a dnes už druhý raz opäť mierim do Poľska. Drzo dúfam, že pred Jurgovom (Jurgów) nájdem pri bývalých salašoch pod Gorkówym Wierchom útočisko a že si tak mocne uhnem z tej malinovice, že „Maria skare“ ako sa vraví na východe. Pred Jurgovom (Jurgów) teda pod sedačkovou lanovkou zabáčam doľava, opachu nechávam pri ceste a dávam sa na prieskum. Na sebe mám oblečenú reflexnú vestu, v rukách dve baterky a motám sa pomedzi bývalé salaše, ktoré sú od doby, keď som tu bol naposledy, už väčšinou zrekonštruované, pozamykané a niektoré sú úplne prerobené a vyzerá to tak, že sa budú prenajímať turistom.

Policija, dziewczyna, pokoj szalasowy i wyglad gwiazdowy

„A pan jest od policije?“ prekvapuje a zaskakuje ma zároveň veta spoza rohu, až ma mykne. „Tak!“ odpovedám suverénne, aby som nečelil ďalším otázkam ktoviekoho a unavene pokračujem v prieskume svietiac si na všetky senníky a salaše okolo, za skúmavého pohľadu akejsi mladej dievčiny, ktorá po chvíli aj s nejakými ľuďmi nasadá do „malucha“ a valí smerom na Jurgov (Jurgów). Ostala tu len sladkastá dymová clona. Ďalej v lese sú niektoré z týchto dreveničiek v už dezolátnom stave, niektoré sú rozpadnuté a niektoré vyzerajú ako z nejakej strašidelnej rozprávky. Musia tu už stáť poriadne dlho, pretože cez torzo jednej z nich vyrastá odhadom 70-ročný statný smrek. Celkovo to tu vyzerá veľmi zaujímavo. Je ich tu plný les a naozaj to evokuje akúsi tajomnú rozprávkovú lesnú dedinu. O pol jedenástej konečne nachádzam ideálny a evidentne nikomu nepatriaci senník v tejto podivnej „dedine duchov“, ako sme ju pred časom s vtedajšou priateľkou nazvali, keď sme to tu po jednej túre objavili. Bicykel opieram pod strechu a vylezúc po drevenej stene ako ninja na horné poschodie zisťujem, že sa tu zrejme chodí niekto výdatne ožierať, pretože hneď skraja sa nachádza veľké množstvo prázdnych fliaš od pálenky. Svietiac si dnu skúmam, či tu niekde nie je nasraté. Všetko je zdá sa v poriadku, a tak si vyberám miesto v zadnom rohu a okamžite skáčem k bicyklu, ktorý na noc prikrývam igelitom, potrebné veci vyhadzujem hore a všetko, čo sa tu zavesiť dá, aj vešiam na svoje „také gumené naťahovacie oné, s háčikmi na koncoch“. Ešte aby som teraz rozmýšľal, ako sa to volá.

Keď všetko visí, do rohov inštalujem svetlá, líham si do teplého sena a po tom, ako som si doprial malinovice na zahriatie, sa večerajúc cítim lepšie, ako v obývačke. Prezerám si nafotený materiál z celej trojtýždňovej „flákačky“ a spomínam, zohrievajúc sa malinovicou, zababušený až hrôza. Bože môj - Muránska planina, Veporské vrchy, starý dubový háj Gavurky, Kremnica – to bolo dávno.

Po čase som už dostatočne zohriaty, aj keď stále premočený, a tak si sadám na trám na druhom konci senníku, ktorého čelná strana je otvorená a dívam sa na hviezdy, ktoré na desať minút vykukli, keď sa roztrhli mraky. Keďže tu neexistuje svetelný smog, pohľad do vesmíru je úžasný. Takýto ostrý pohľad na vesmír som naposledy zažil pred vyše polrokom hore vo Fínsku. Po desiatich minútach však kino končí a k slovu sa opäť dostáva dážď. Poberám sa teda spať.

S neskutočne príjemným pocitom, že sa mi predsa len napokon splnil zdanlivo nesplniteľný sen spať v senníku a spokojný s dnešným náročným výkonom (a s vnútorným malinovicovým výhrevom), v momente zaspávam spomínajúc na to, ako som si už podobné prial v Rajeckolesnianskej doline a za šera už pomaly strácal nádej. Napokon som prístrešok pred dažďom našiel. Vždy mi to tak vychádza. Stačí si len priať, rozsievať vďaku po okolí a byť v pohode.

Druhý deň

Co sie tu do cholery dzieje?

Skoro ráno ma zobúdza akási vrava pri senníku, no po uistení sa, že bicykel mi nikto nekradne, pokračujem v spánku. Zobúdzam sa až okolo pol desiatej, a tak som konečne dospal uplynulé noci. Pomaly raňajkujem, ešte pomalšie sa balím a vykúkam zo senníka. Prší a je poriadne chladno. Zdá sa, že do Tatier teda konečne zavítalo typické leto.

Topánky mám úplne premočené a zavesené veci v tomto počasí, aj keď vnútri pod strechou, vôbec nevyschli. No je mi to jedno, pretože dnes ma čaká už len dojazd do Tatranskej Lomnice, vzdialenej 31 kilometrov. Čvachtám sa teda naspäť na Slovensko a hneď za Podspádmi ma čaká ranná (či skôr „predobedná“) rozcvička v podobe stúpania na sedlo Príslop. Zjazdujúc zo sedla sa dívam na panorámu Belianskych Tatier po pravej strane a pri pohľade na Ždiarsku vidlu spomínam, ako sme tam vďaka už spomínanému kamarátovi, horskému biológovi na oficiálne povolenie minulý rok vystúpili. Bol to zážitok na celý život. Niekto si na výstup musel počkať celý život, v mojom prípade 34 rokov (a to som tu doma) a niekto sa tam bezohľadne trepe každý deň a to v hojných počtoch a bez povolenia. Nehovoriac o tom, že svojím nadmieru hlučným správaním tieto tlupy plašia kamzíky, ktoré majú na severovýchodnej strane tzv. kamzíčiu škôlku, kde sústreďujú svoju mlaď, aby tam mali pokoj od davov turistov, no žiaľ, nemajú. Kde sú teraz ochranári? Nielen bezohľadní, skupinoví a hluční návštevníci, ale hlavne developeri nám pred očami doslova valcujú Tatry, tak kde sú dočerta ochranári teraz? Ale keď si v zime išla mama natrhať čečinu do vázy zo spadnutej jedle v lokalite, v ktorej po kalamite začala rásť sľubná mladinka a ktorú zakrátko začali devastovať buldozéry developerov, vtedy sa ochranár zo známej inštitúcie objavil a dožadoval sa zaplatenia pokuty. Lenže nie je ochranár, ako ochranár – to môžem našťastie potvrdiť a rozvádzať to tu do detailov tiež nechcem.

Toto všetko sa mi ženie hlavou počas daždivej cesty dolu Ždiarom do Tatranskej Kotliny. Z Tatranskej Kotliny vedie aj jedna z mojich obľúbených jarných oddychových prechádzkových trás. Ide o modrú značku Zbojníckym chodníkom, vedúcu do Kežmarských Žľabov. Trasa meria len päť kilometrov, no už pod Zákľukami rastú vysokánske a staré jedle a v okolí ústia doliny Siedmych prameňov sa nachádzajú husté jedľové mladiny, ktoré kobercovo rastú pod hrubánskymi jedľami, a keď okolo kvitne záružlie močiarne, je tu naozaj nádherne. Tieto veľké jedle vám spoľahlivo dobijú baterky. Pred Kežmarskými Žľabmi stojím a fotím nerozlučnú partiu – Lomnický, Huncovský a Kežmarský štít zahalenú v dramaticky roztrhaných mrakoch a tam, kde je v mrakoch diera, belejú sa rozsiahle snehové polia v sutinách, kotloch či na lavinóznych svahoch. Stojím a opäť, tak ako po celé tri týždne, čo sa motám po našej vlasti, sa kochám. V daždi, na rúbanisku, premočený až hrôza, no vnútorne veľmi, veľmi šťastný. Tatry sú jednoducho Tatry. Človek je rád, že je opäť doma.

Posledná zastávka a posledná fotografia na tejto túlačke dávajú pomyselnú bodku za celou touto „výpravou“. Mňa už čaká len zjazd do Tatranskej Lomnice, ktorý si aj náležite vychutnávam, ako aj samotný zjazd centrom (s tradičným klopením v zákrute nad poštou), až na dolný koniec. V hlave však už plánujem ďalšiu túlačku, pretože ešte mám resty v okolí Poľany, Čierneho Balogu či Gemera. O necelé tri týždne to teda zase roztočím!

Sumárizmus

Včerajší deň bol naozaj náročný, hlavne vzhľadom na to, že som v rámci popoludnia, prakticky bez spánku v sťažených daždivých podmienkach trielil v stíhacom tempe vyše 120 kilometrov z Kysúc cez Oravu až pred Jurgov (Jurgów). Dnešných 31 kilometrov vôbec nestojí za reč, no napriek tomu, že som išiel po trase, ktorou ako domáci už od mala prechádzam veľmi často, si ju viem stále náležite vychutnať a mám taký pocit, že sa mi páči stále viac a viac.

P. S.: Ale ten medveď bol aj tak dobrý!


 
 
Najnovšie články autora
 
Cyklotúra Starý Majer – Čertovica – Štrba – Poprad Nachádzam sa v malom starom rozheganom prístrešku na hrebeni nad Starým Majerom, pod Ľubietovským Veprom. Noc v spoločnosti horúčky nemala … » celý článok 06/03/14 Peter Miler Nízke Tatry, Veporské vrchy
Túra Strieborná hora – Oľšavica – Zimná hôrka Zobúdzanie sa na Striebornej hore sa paradoxne nesie v zlatistých farbách. Ranné slniečko opäť do zlatista vyfarbuje beztak zlaté „červené smreky“, ktoré teraz majú najkrajší odtieň žltej. Dnes večer by som sa chcel k spánku uložiť niekam nad Uložu, nech je sranda. Na Zimnej hôrke mám od februára vytipované miestečko s krásnymi výhľadmi, od ktorého ma delí smiešnych 22 km. Dnes ma čaká pre mňa najkrajší úsek celej 75 km dlhej túlačky, nakoľko pôjdem krajinou, kde rastú výlučne zlatisté smrekovce opadavé a lúky, po ktorých pôjdem, mi poskytnú veľmi lukratívne výhľady. 21/02/14 Peter Miler Levočské vrchy
Cyklotúra Králiky – Čerín – Povrazník – St. Majer Po dvoch mesiacoch som opäť v rekreačnom stredisku nad Králikmi vysoko v Kremnických vrchoch. Včera som tradične naťažko naložený dofrčal z Popradu v rámci 135-kilometrovej etapy. Nemám z nej žiadny fotomateriál, tak z nej nebude ani reportáž. Bol to veľmi zrýchlený presun a stál som len minimálne. Dnes je nedeľa a o 15-tej popoludní vyrážam do okolia Poľany, no tentoraz do miest, kam som sa dlho chystal a kde som ešte nikdy nebol. 23/01/14 Peter Miler Starohorské vrchy, Kremnické vrchy, +
Najnovšie články na titulke
 
Cyklotúra Podhorie Slanských vrchov 3 Po týždni opäť pokračujem po trase podhorím Slanských vrchov a teším sa na nové dedinky, ktoré sú v jeho blízkosti a od ktorých vedú … » celý článok 31/05/19 Marián Jaššo Slanské vrchy
Túra Česká Kanada počas Veľkej noci Aj tento rok som privítal ponuku a s kamarátmi z TK Štart som sa rozhodol, ako pešiacka menšina, stráviť Veľkonočné sviatky. Pelé vybral Českú Kanadu a ubytovanie v kempe Komorník pri rybníku podobného mena a obci Strmilov. Dopravili sme sa sem v piatok piatimi autami pätnásti a desať bicyklov. Cestou sme sa zastavili v Jindřichovom Hradci a prezreli si pekné historické mestečko, zámok a Krýzovy Jesličky. Vraj je to najväčší, ľudový, pohyblivý Betlehem na svete s dĺžkou 17 m. Po príchode do kempu som obišiel rybník, ktorý je obklopený lesíkom, a tak množstvo chát nie je až tak na očiach. 21/05/19 Miroslav Svítek Svet
Túra Kalinovo – Bôrček – Breznička Mala to byť čisto botanická akcia! Chcela som nafotiť korunkovku strakatú a krivec najmenší. Cestou od jednej lokality k druhej sme však prešli krajinou, ktorá je síce turistom neznáma, ale určite nie nezaujímavá. Radi sa túlame menej známymi lokalitami a vždy tam dačo objavíme. Zaujímavé bývajú aj reakcie miestnych ľudí, s ktorými sa občas dáme do reči. Najskôr sa veľmi prekvapia, keď zbadajú turistov, potom sa pýtajú odkiaľ sme, no a keď počujú Zvolen, prekvapia sa ešte viac. Ich reakcia je väčšinou v duchu: „Veď nie tu, ale tam máte hory!“ Ale sú doslova hrdí, keď pochválime ich kraj, aj keď občas, akoby tomu ani neverili. 20/05/19 Danka Tomášiková Juhoslovenská kotlina

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Aquacycling cez Oravu a popod Tatry 16/02/13 10:51 14 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Podbeskydská vrchovina, Oravská kotlina, Podtatranská brádza (Rów Podtatrzański), Tatry (Západné a Východné Tatry), Podtatranská kotlina (Popradská kotlina)
  • Počet dní
    • 2
  • Vzdialenosť
    • 155 km
  • Náročnosť
    • 4
  • Ročné obdobie
    • leto
  • Dátum túry
    • 11.06.2012
  • Štart trasy
    • šírka: 49.36661 ° SŠ
      dĺžka: 19.10434 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 49.16526 ° SŠ
      dĺžka: 20.27926 ° VD
      » Mapa
  • 1. nocľah
    • šírka: 49.31799 ° SŠ
      dĺžka: 20.15379 ° VD
      » Mapa
  • Nocovanie
    • senník pod Gorkówym Wierchom (poľana Podokólne)
  • Voda
    • prameň pod mostom pod Mrvovou Kykulou, Tatranské Matliare (Loischov prameň)
  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • trekový alebo horský bicykel
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.

0.56