MTB

Cez Slavošovský a Koprášsky tunel

21.02.13
Už tretíkrát sa tohto roku v rámci mojich tretích cyklotúlačiek po Slovensku ocitám v Revúcej. Je 24. 8. 2012 a po včerajšom voľnom (necyklistickom) dni je opäť načase zažiť niečo, čo som ešte nezažil. Už tradične – ako to býva zvykom, keď som na takýchto potulkách, slnko nemilosrdne pečie. Preto nápad ponoriť sa do tmy 2,4 kilometra dlhého Slavošovského tunela na nedostavanej železničnej trati mi dnes pripadá ako najlepšie riešenie.

Trasa

Revúca – Mokrá Lúka – Revúcka Lehota – Lubeník – Magnezitovce – Kopráš – Slavošovský tunel pod Homôľkou – Slavošovce – Slavošovce, stanica – Slavošovce – Slavošovský tunel pod Homôľkou – Koprášsky tunel – Mníšanský most (Koprášsky viadukt) – Magnezitovce, Mníšany – Lubeník – Revúcka Lehota – Mokrá Lúka – Revúca

Gádžo na cudzom území

Hneď, ako absolvujem všetky dopoludňajšie činnosti, ktoré sú s pobytom v záhrade u uja Dušana nevyhnutné (nachovanie zajacov, vypustenie sliepok z kurína a pod.), prichádza aj samotný ujo a pri raňajkách ma varuje, že v Kopráši sú snáď najagresívnejší Cigáni z celého Gemera. O nič lepšie na tom nie sú ani Mníšany. Pravdepodobnosť úrazu, či potýčky, je tu veľmi vysoká, najmä keď som sám a že práve z týchto dedín pochádzajú Cigáni, ktorí tu roky terorizovali a stále terorizujú okolitú menšinu Slovákov a kvôli ktorým sú teraz neprávom vo väzení policajti z Revúcej. Vďaka našej „dobráckej“ únii a jej „právnemu“ systému samozrejme. Výborná to informácia hneď zrána - čo poviete? Odhodlaný som však na všetko a vo svojej rodnej, domovskej a milovanej krajine sa rozhodne nemienim báť tej časti tohto etnika, ktoré ju čoraz viac devastuje. So zmiešanými pocitmi a po dlhoročných nedobrých zážitkoch s Cigánmi na Gemeri v rámci turistiky nasadám na bicykel.

Myslím úplne na všetko (aj na prípadnú zimu v tuneli) a tak si veziem jedlo na dva dni, teplé oblečenie, lekárničku a podobne. Toľko vecí má samozrejme za následok to, že som si vpredu aj vzadu ponechal cyklistické tašky a nejdem len tak naľahko s batohom. „Naťažko“ sa mi jazdí asi najlepšie. Je to úžasný pocit, keď mám naložený bicykel, aj keď ho potom volám opachou. Na chate nechávam iba karimatku, stan, spacák, pár tričiek a sandále. Úsek medzi Revúcou a Jelšavou som už popísal v inom článku, keď som tadiaľto pred vyše troma týždňami prechádzal, preto spomeniem len to, že sa tu nič nezmenilo. Úzka cesta a šialení šoféri budú ešte asi dlho „maskotom“, či atrakciou tohto úseku.

Po niečo vyše kilometri od konca Lubeníka zabáčam pred jelšavskou magnezitkou doľava a prechádzam popri veľkej, rachotiacej, syčiacej, fučiacej a prášiacej fabrike, ktorá ako keby ušla z nejakého industriálneho hororového filmu. Za fabrikou je už kľud a oddávam sa príjemnému, jemnému a pozvoľnému stúpaniu do Kopráša, po vcelku dobrej asfaltke, väčšinou v tieni. Po štyroch kilometroch od odbočky však idylka končí a nastáva žiaľ už častá slovenská realita (ktorú si kompetentní v Bratislave asi nikdy neuvedomia). Na začiatku dediny je pri ceste množstvo Cigánov, ktorí keď ma zbadajú, okamžite mi začínajú vulgárne nadávať a zatarasujú mi cestu.
„Hééj, kadé idéš? Tu nemáš čo robíť, dilinó!“ To je našé uzemié!“ ozývajú sa hlasy z davu.
„Ja som v tejto krajine doma!“ syčím cez zuby a doslova špurtujem cez živý cigánsky zátaras, lebo ak sa chcem dostať k tunelu, inú možnosť jednoducho nemám. Akoby zázrakom sa mi ho podarí preraziť, čo spôsobuje asi takú reakciu, ako keď pobúchate po úli. Väčšina z nich za mnou okamžite beží a mne pohľad pred seba nenavodzuje práve najlepšiu náladu. Cesta začína stúpať čoraz strmšie a vôbec to tu nepoznám. Nesmiem však zastať, to mi je absolútne jasné. Po chvíli asfalt končí a našťastie aj krátka cigánska bežecká ukážka. Cesta sa mení v kamenistú a pozvoľna stúpa dolinou.

11:00 h – „Stolický cykloexpres“ je na prvom nástupišti pripravený na odchod!

Cesta k tunelu je dobre vyznačená šípkami, takže netrafiť sem je doslova nemožné. Zdolávam jednu serpentínu a po poldruha kilometri od konca Kopráša prichádzam k tunelu pod Homôľkou. Cesta k nemu vedie od lesnej cesty vysekaná v skalách, po telese nedokončenej trate v úseku asi sto metrov a potom som ho konečne zbadal. Tajomný a čierny otvor do hlbín Zeme, z ktorého sem vanie poriadny chlad. Nad zárezom v skalách a pred tunelom samotným sa vznáša hmla ako v horore. Presne na tento častý tunajší fenomén ma upozornil aj ujo. Vyzerá to tu naozaj akoby z iného sveta. Absolútne ticho a len táto hmla a veľká čierna diera, ktorej dych cítiť na celom tele, až sa mi ježia chlpy a naskakujú mi zimomriavky. Celé to tu má na mňa silný emočný vplyv, ako aj fakt, že o chvíľu pôjdem dnu, kde ma čaká ktoviečo. Zaujímavé je aj to, že teraz je v tieni 32 stupňov a tu, v záreze pred tunelom, si na normálne tričko obliekam termotričko a ešte aj cyklistický dres. Môže tu byť maximálne 12 – 15 stupňov. Paráda! Stačí sa vyštverať dva, či tri výškové metre vyššie a ste znova v trópoch.

Zo zárezu vedú hore, ponad mokré, tu a tam machom obrastené skaly, drevené schody a nad tunelom nachádzam na úzkej plošine lavice, stôl a malé ohnisko. Pôsobí to tu ale dosť nevábne. Napriek tomu sa posilňujem čerstvým a lahodným údeným ovčím syrom, ktorým som sa včera výdatne aj do zásoby napakoval na družstve v Revúcej. Balím si poživeň, utieram nôž a zostupujúc spotený z rekordných teplôt po schodoch sa opäť ponáram do hmly a chladu. Fínska sauna v prírode, na Stolický spôsob. Chvíľu na to už zbalený stojím pred portálom, pripravený na odchod. „Tak a poďme na pivo do Slavošoviec,“ odštartujem nahlas svoju jednočlennú výpravu do hlbokých a tmavých útrob Stolických vrchov. Dramaticky zažínam všetky tri svetlá, z ktorých sa mi rozsvietia len dve a brodím sa blatom, vodou a hustou hmlou asi sto metrov. Vďaka hmle vidím ledva meter pred seba, čo len umocňuje tento nevšedný zážitok. Chcelo by to halogénové svetlo a nie túto malú sliepňajúcu baterku a čelovku, v ktorých mi už dochádzajú batérie.

Po kritickom úseku sa ocitám na suchom kamennom podklade tunela, so šikmým profilom. Uprostred je veľký žľab na odvádzanie vody, kam sa snažím nespadnúť. Celý tunel vedie v dvoch oblúkoch s neustálym stúpaním a po pár sto metroch hmla mizne a dávam si krátku prestávku. Ako malé decko sa totižto teším, že vyskúšam aj akustiku tejto stavby. Širokú škálu zvukov a pazvukov, ktoré sa vzápätí rozniesli tunelom, nebudem publikovať. Tí, ktorí ma poznajú, si dobre vedia predstaviť, čo za koncert sa tu odohral. Nachvíľu aj zhasínam obe svetlá (síce iba jedno – to druhé už zhaslo samé od seba) a som úplne potichu. Naozaj pôsobivé! Som ďaleko, hlboko, v tme a mám svätý pokoj od všetkého nedobrého na povrchu. „Tuneloterapia“ vo mne zanecháva pozitívne účinky. Hlavne ale obdivujem um, s akým je táto unikátna stavba postavená, ale k detailom okolo samotného tunela a jeho výstavby sa dostanem na spiatočnej ceste. Čas tu plynie naozaj akosi ináč a tak až po hodnej chvíli pred sebou vidím malé svetielko v tvare polkruhu. Vzápätí sa ocitám na štrku a čím som bližšie k východu, tým som bližšie k stropu. Asi to tu bolo zasypané. Na konci tunela však vidím akési mreže, tak dúfam, že sa cez ne s naloženou opachou prepchám. Veď idem predsa na pivo do Slavošoviec, dočerta!

Vyliahnutie sa v inom svete

Pravdupovediac, čakal som tu kadečo. Potkany, netopiere, medveďa, rozvodnený potok, mimozemšťanov, ale to, že na konci tunela ma čaká rebrík a strmé schody ako v Slovenskom raji, to som tu veru nečakal vôbec. Najprv pozerám na obložený bicykel a potom s obavou dvíham zrak hore. Ale keď preleziem cez drevené mreže, zisťujem, že to ani omylom nie je žiadna prekážka. To len z tunela to vyzeralo tak hrozivo. Každopádne, ťažký bicykel musím po rebríku vyniesť, no je to pohodička. Leziem teda z diery von a slepý som ako súdny dvor. Hneď sa však spamätávam a rozhliadam sa, kde som sa to vlastne vyliahol. Priamo z útrob Zeme som sa vynoril v krásnej dolinke, v objatí smrekového lesa a keďže takéto prekvapenia naozaj môžem, teším sa ako malý chlapec. Som v úplne inej krajine, inom chotári a inej doline. Paráda! To je ale vec, taký tunel! Nedá mi nezaspomínať si na staré časy a na dlhý horský tunel „Kupreška vrata“ v bývalej Juhoslávii, kde je na severnej strane vegetácia ako v Tatrách, no po výjazde z južného portálu vás čakajú tropické teploty a vyprahnutá krajina, ako z Winnetoua.

Príliš sa tu nezdržiavam a mierim do Slavošoviec. Veď tadiaľto pôjdem aj naspäť. Dole dolinou vedie po traťovom telese štrková cesta a dúfam, že nevyústi v cigánskej osade. Dúfam zbytočne. Ústi priamo v epicentre, no títo sú absolútne nekonfliktní, pohodoví a dokonca tu po mne ani nikto nepokrikuje. Iný kraj, iný mrav. Prekračujem železničnú trať Slavošovce – Plešivec a už sa ocitám priamo v Slavošovciach. Tu sa napájam na hlavnú a odbáčam doľava, pretože železničná stanica Slavošovce, ako aj papiereň a prakticky celá druhá časť obce sa nachádzajú o kilometer povyše. Mojim cieľom je samozrejme železničná stanica.

Po krátkom stúpaní sa ocitám v cieli dnešného výletu. Po ľavej strane mám papiereň, v ktorej sa ešte stále vyrába, no už to nie je to, čo to bývalo. Spomínam si, že každý jeden zošit, ktorý som „za komunistov“ v škole používal, bol vyrobený práve tu, v tejto fabrike. Zaujímavosťou je, že fabrika funguje od roku 1817 a strojovú výrobu školských zošitov tu zaviedli v roku 1956. Tróni v nádhernej doline, ktorá je obklopená krásnymi zmiešanými lesmi a vysokými horami. Na západe sa už nad dolinou dvíhajú Stolické vrchy. Hrebeň Kohúta, vysoký 1409 metrov, na ktorý sa práve dívam, je odtiaľto vzdušnou čiarou vzdialený len niečo cez šesť kilometrov. 1477 metrov vysoký vrchol samotnej Stolice, odtiaľto, kde stojím, síce nevidno, no vidieť jej masív.

Teplo, pivo a sentiment

Presúvam sa na samotnú železničnú stanicu, kde ma teší pohľad na päticu štvornápravových vozňov na prepravu dreva. Aspoň niečo sa odtiaľto vozí po železnici a nie stále len kamiónmi. Avšak manipulačný vlak tu zavíta len párkrát do týždňa, ak nie iba raz. Osobná doprava je na trati Plešivec – Slavošovce zrušená a tak sa o občasné ošúchanie hrdze na koľajniciach tejto trate stará už spomínaný manipulačný vlak, so záťažou len niekoľkých vozňov z papierne, príležitostne s vozňami s drevom zo stanice. Samotná stanica pôsobí veľmi romantickým dojmom koncovej stanice lokálky, s oku lahodiacim okolím, s veľkými gaštanmi a lipami. Znova musím spomínať. Je to nádherný motív na stavbu modelového koľajiska – túto činnosť sme bežne praktikovali „za komunistov“, pretože železničné modely boli vtedy veľmi lacné, ako aj doplnky k nim a človek si tak mohol vymodelovať svoju krajinku, podľa vlastnej ľubovôle. Moja sa podobala práve tejto stanici, ako aj papierenskej vlečke. Dôvod bol jediný – dávny rodinný výlet do týchto pekných miest.

Motám sa po južnom záhlaví stanice a všetko dokumentujem. Teleso nedostavanej trate vedie cez areál papierenskej vlečky, aby tak trať veľkým oblúkom nabrala potrebné výškové metre. Škoda len, že ju nedostavali. To by bola atrakcia. S týmto povzdychom sa poberám do staničnej krčmy, kde si dávam výborné, ale hlavne až neuveriteľne lacné pivo (pre Popradčana absolútne sci–fi). Sedia tu aj Cigáni, ale všetci sú už na prvý pohľad slušní a kultivovaní. Tak, ako by to malo byť a ako sa na človeka patrí. Človek len prejde tunelom a hneď takéto pozitívne rozdiely – až sa mi nechce ísť naspäť. Dávam si preto ešte jedno a vychutnávam si ducha Slavošoviec. Má to tu veľké čaro. To bez debaty. Ak hľadáte pokoj príjemného okolitého prostredia a krásu hôr a chcete to spojiť s turistikou, tu nájdete oboje.

Časom sa lenivo zberám na odchod a po tej istej ceste sa vraciam k Slavošovskému tunelu pod Homôľkou. Okolie Slavošovského portálu tunela sa s Koprášskym vstupom nedá absolútne porovnávať. Široké okolie portálu je vysypané štrkom, sú tu navozené väčšie či menšie kamene a terén je veľmi šikovne skultivovaný. Nájdete tu množstvo lavíc zo starých kmeňov, stoly, hojdačky, prístrešky, pódium nad potokom pre muziku a v prístreškoch, vybudovaných z hrubánskych starých kmeňov, masívne drevené kreslá. Sú vyrezané z kmeňa obzvlášť hrubých smrekov a bukov a pripomínajú tak kniežacie tróny z čias starých Slovenov. Toto miesto je preto ideálne na rôzne gulášové, či opekacie akcie, či rôzne iné aktivity v prírode a v prípade nepriazne počasia sa tu dá aj núdzovo prespať v prístreškoch. Treba však mať karimatku a spacák. Starostovi Slavošoviec evidentne záleží na svojom okolí a je to aj hneď poznať.

Prečo vás tu vlak nikdy nezrazí

Samotný portál tunela je „utopený“ pár metrov pod dnom doliny. Je to preto, že roky tadiaľto tiekol Rejdárský potok a vchod sa postupne zanášal vysokými vrstvami nánosov a blata, ale aj preto, že táto strana tunela nie je dokončená tak, ako na strane Magnezitoviec. Tam je koniec tunelovej rúry domurovaný, chýba už len obmurovka samotného portálu. Tunel sa začal stavať v roku 1941 a v roku 1944 bola stavba ukončená. Je to presne tak, ako mi spomínal aj ujo – pri prechode tunelom máte neustále pocit, akoby stavbári len teraz opustili pracovisko. Výstavba trate Slavošovce – Revúca a teda aj samotného tunela pod vrchom Homôľka sa uskutočnila kvôli Viedenskej arbitráži, „vďaka“ ktorej na zdecimovanom území Slovenska ostali na Gemeri navzájom neprepojené úseky tratí, prístupné len cez územie Maďarska. Dotklo sa to tratí Rožňava - Dobšiná, Plešivec – Slavošovce, Plešivec – Muráň a Jesenské – Tisovec – Brezno.

Rozhodlo sa preto o výstavbe troch prepojení v úsekoch Nižná Slaná – Štítnik, Slavošovce – Lubeník (vtedy Chyžnianska Voda) a Revúca – Tisovec (svojho času sa uvažovalo aj o prepojení Dobšinej s Popradom). Po skončení druhej svetovej vojny však všetky územia, zabraté a okupované Maďarskom, pripadli naspäť Československu a premávka sa tak obnovila po pôvodných úsekoch tratí, po ktorých za čias maďarskej okupácie jazdili slovenské vlaky len na základe tzv. peážnej zmluvy. Gemerské spojky tak definitívne stratili svoj význam a preto sa už neuvažovalo o ich možnom dokončení. Množstvá materiálu, ktorý tu po zastavení stavby tunela, ako aj samotnej trate ostal, sa použili pri stavbe „Trate mládeže“ z Hronskej Dúbravy do Banskej Štiavnice.

Znova sa vnáram do útrob tunela a keďže teraz už bezpečne viem, že v tuneli sa nemám o čo rozčapiť, mám v úmysle v klesaní vyvinúť čo najväčšiu možnú rýchlosť a užiť si tak trochu adrenalínu. Prechod tunelom peši by vraj mal trvať 30 – 40 minút, ak máte baterku. Bez baterky neviem. Každých 60 metrov sa tu nachádzajú výklenky, ktoré mali slúžiť na vyhnutie sa traťových robotníkov pred idúcim vlakom. Šírka tunela je 4 metre a výška 6,5 metra. Samotná stavba tunela, to je niečo neskutočné (tak ako všetky naše staré železničné tunely, ktorých máme na Slovensku požehnane). Každý jeden žulový kváder s hmotnosťou 150 – 200 kg je otesaný ručne a s takou presnosťou, že klenba dokonale tesní a preto tu na vás nepršia prúdy vody. Dokonalá precíznosť vtedajších majstrov, hrdých na svoju robotu a dielo, tu na vás dýcha z každého kameňa. A teraz nám padajú diaľničné mosty či domy a rozpadávajú sa nám cesty. Každý chce len rýchlo zbohatnúť a kvalita akýchkoľvek stavieb sa už ani len v náznakoch nedá porovnávať s kvalitou niekdajších kamenárskych prác. Klobúk dole pre umom starých majstrov.

Rútiť sa dolu tunelom v plnej rýchlosti s naloženým bicyklom – to je teda zážitok. Keď už sa mi ale vidí, že sa ním rútim akosi pridlho, vidím pred sebou svetlo z baterky. V rámci srandy kričím „Pozóóóóór, vláááák!“, ale keď sa k dotyčným približujem (naivne si mysliac, že sú to turisti), počujem len „Díg dáj cigaretú gadžó!“ a stavajú sa mi do cesty. Nekompromisne sa však rútim ďalej, až sa neprispôsobiví bleskom prispôsobujú vzniknutej situácii a uskakujú do strán. Je mi jasné, že Kopráš je už blízko. Dedine sa však musím jednoznačne vyhnúť, aby tam na mňa nečakala pomsta. Ktovie, či mi už za ten čas v dedine nevyhlásili džihád.

Most v objatí džungle, Mníšanský Jean-Claude Van Damme a vedroterapia

Po vynorení sa z tunela preto pokračujem ešte poldruha kilometra, až sa ocitám pred Koprášskym tunelom, ktorý je však dlhý len 245 metrov a je bez problémov priechodný, len pozor na hovná. Svojho času tento tunel slúžil ako sklad ovocia a zeleniny a preto boli obidva jeho vchody zamurované. Za tunelom, ktorého oba portály sú aj vrátane oporných múrov úplne dokončené, sa ocitám pred Mníšanským mostom (Koprášsky viadukt). Ide o dlhý železobetónový viadukt, nápadne podobný tomu, ktorý sa nachádza nad Telgártom, na Telgártskej slučke. Tento má však päť oblúkov, výšku 36 metrov a dĺžku 120 metrov. Na most vystupujem peši a rozhliadam sa po krajine. Kvôli hojnému výskytu „fest“ neprispôsobivých však radšej utekám k bicyklu a neskôr po lesnej, až neuveriteľne prašnej ceste, obchádzam dolinku, ponad ktorú viadukt vedie. Ocitám sa na lúke, kde je salaš a po dlhej dobe zase konečne vidím Slovákov. To sa však zase zmení, pretože nasleduje zjazd do dedinky Mníšany (časť Magnezitoviec). Tu ma v strmom kopci bezdôvodne atakuje dvojica agresívnych Cigánov a dnes ich už mám absolútne plné zuby. Len o pár centimetrov sa vyhýbam výkopu z výskoku jedného z dvojice. Rútiac sa dolu strmou cestou dedinou, červený od hnevu, nadávam tak strašne hromovo a tak nahlas, že Európsky súdny dvor pre ľudské práva v Štrasburgu sa otriasa v základoch a padá im tam na hlavy omietka aj s lustrami.

Slavošovskí Cigáni a títo z Magnezitoviec, to je naozaj niečo absolútne neporovnateľné. Nakoniec, bol som na to upozornený. Upaľujem odtiaľ červený od jedu a hnev na toto (zákonom chránené etnikum viac, než národné parky), si radšej vybíjam v rámci stíhacieho tempa, ktoré je také rýchle, že sa ani neviem ako, po štrnástich kilometroch od Mníšan, ocitám v záhrade uja Dušana, kde mám konečne kľud. Záhradou sa šíri príjemná vôňa medu, lebo ujo akurát robí so včelami. Oáza pokoja, vôní a dobrých energií je jednoducho úžasná! Vzhľadom na umárajúcu horúčavu okamžite mierim do „vedroterapeutického centra“, kde neodkladne podstupujem vedroterapiu. Procedúra má rýchle, ale hlavne blahodarné účinky. Urobil som prakticky len to, že som si ponoril hlavu do vedra s vodou pri veľkej kadi. Vedroterapiu, ako liečebnú metódu, som vymyslel už pomerne dávno, na chate s kolegami, no odvtedy ju úspešne praktizujem a dokonca sme ju raz dávnejšie zorganizovali na metalovom koncerte, kde si fanúšikovia pod pódiom pchali hlavy do vedier (niekedy aj dvaja naraz), aby za odmenu dostali tričko.

Sumárizmus

Celý adrenalínový výlet, s dĺžkou 46 kilometrov tam, aj späť, vo mne zanechal hlboké dojmy z úžasnej technickej pamiatky, ktorá sa pomaly, ale isto, dostáva do čoraz väčšieho povedomia širokej verejnosti a ak som k tomuto faktu čo i len trošičku prispel, budem veľmi rád. Dnes už takéto stavby totižto nikto postaviť nedokáže, nehovoriac o tom, že prejazd tunelom je malou dobrodružnou výpravou za poznaním a technickým dedičstvom našej minulosti, na vysokej úrovni.

Neviem si predstaviť, čo by sa dialo, ak by som bol skinhead, či bol inak, dobrovoľne, alebo nedobrovoľne plešatý. Už som si zvykol, že keď som sám, tak s nabaleným bicyklom zakaždým priťahujem Cigánov z osád ako magnet, no pokiaľ viem, tak väčšina väčších skupín turistov tu žiadne problémy nikdy nemala. Asi som mal fakt blbý deň.

--
Pozn. redakcie: Prosíme všetkých MTB bikerov, aby sa počas jazdy správali ohľaduplne k iným účastníkom "premávky" a prispôsobili svoju rýchlosť v úsekoch, kde existuje predpoklad stretu s pešími turistami.

 
 
Najnovšie články autora
 
Cyklotúra Starý Majer – Čertovica – Štrba – Poprad Nachádzam sa v malom starom rozheganom prístrešku na hrebeni nad Starým Majerom, pod Ľubietovským Veprom. Noc v spoločnosti horúčky nemala … » celý článok 06/03/14 Peter Miler Nízke Tatry, Veporské vrchy
Túra Strieborná hora – Oľšavica – Zimná hôrka Zobúdzanie sa na Striebornej hore sa paradoxne nesie v zlatistých farbách. Ranné slniečko opäť do zlatista vyfarbuje beztak zlaté „červené smreky“, ktoré teraz majú najkrajší odtieň žltej. Dnes večer by som sa chcel k spánku uložiť niekam nad Uložu, nech je sranda. Na Zimnej hôrke mám od februára vytipované miestečko s krásnymi výhľadmi, od ktorého ma delí smiešnych 22 km. Dnes ma čaká pre mňa najkrajší úsek celej 75 km dlhej túlačky, nakoľko pôjdem krajinou, kde rastú výlučne zlatisté smrekovce opadavé a lúky, po ktorých pôjdem, mi poskytnú veľmi lukratívne výhľady. 21/02/14 Peter Miler Levočské vrchy
Cyklotúra Králiky – Čerín – Povrazník – St. Majer Po dvoch mesiacoch som opäť v rekreačnom stredisku nad Králikmi vysoko v Kremnických vrchoch. Včera som tradične naťažko naložený dofrčal z Popradu v rámci 135-kilometrovej etapy. Nemám z nej žiadny fotomateriál, tak z nej nebude ani reportáž. Bol to veľmi zrýchlený presun a stál som len minimálne. Dnes je nedeľa a o 15-tej popoludní vyrážam do okolia Poľany, no tentoraz do miest, kam som sa dlho chystal a kde som ešte nikdy nebol. 23/01/14 Peter Miler Starohorské vrchy, Kremnické vrchy, +
Najnovšie články na titulke
 
Rada Čo má perie, všetko letí – detailne o páperovej výbave Používanie peria pri výrobe outdoorového vybavenia je dlhodobou záležitosťou. Perie spolu s kožušinou tvorilo základ pre vybavenie … » celý článok 31/07/19 Boro Tomis Začíname
Recenzia Zakarpatí - Sprievodca bývalou Podkarpatskou Rusou Podkarpatská Rus sa presne pred 100 rokmi (1919) stala súčasťou Československa, odkedy začali vychádzať výpravné cestopisy o kraji pod Východnými Karpatami. Klub československých turistov začal zakladať na Podkarpatsku svoje odbory, budovať značené chodníky a stavať horské chaty. Aby prilákali výletníkov z ostatných častí republiky, boli vydávaní knižní sprievodcovia po podkarpatských horách i obciach. 24/07/19 Tomáš Trstenský Mapy a knihy
Prístrešok Pod Surovinou Pri mojich túlačkách Vrchdobročom som dvakrát prechádzal popri väčšom prístrešku, ktorý je v tejto oblasti raritou, a tak pri turistike určite pomôže znalosť prístrešia, lebo vrcholové výhľadové lúky nepriťahujú len peších ale aj cykloturistov. 13/07/19 Henrich Tomáš Veporské vrchy

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Cez Slavošovský a Koprášsky tunel 10/12/13 15:22 37 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Slovenské rudohorie: Stolické vrchy, Revúcka vrchovina
  • Počet dní
    • 1
  • Nadmorská výška
    • max: 480 m n. m.
    • min: 265 m n. m.
  • Vzdialenosť
    • 46 km
  • Náročnosť
    • 2
  • Ročné obdobie
    • leto
  • Dátum túry
    • 24.08.2012
  • Štart trasy
    • šírka: 48.68256 ° SŠ
      dĺžka: 20.11618 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 48.68256 ° SŠ
      dĺžka: 20.11618 ° VD
      » Mapa
  • Voda
    • Vlastná
  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • horský bicykel
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.

0.72