Keď počujete názov "priehrada Ružiná", možno tiež na chvíľu zaváhate, kde to asi je. Prečo? Lebo aj názov „priehrada Ružín“ znie podobne ako názov „priehrada Ružiná“. Rozdiel je iba v rode názvov. Priehrada (ten) Ružín sa nachádza na východe Slovenska v regióne Spiš a priehrada (tá) Ružiná sa nachádza na juhu stredného Slovenska, v regióne Novohrad severne od Lučenca. V článku sa spomína priehrada (tá) Ružiná, ktorá je, ako mäkko hovoria stredoslováci, „doľe na Maďaroch“, hoci tu žiadny Maďar nežije. Popri priehrade Ružiná sa často pohybujem na cestnom bicykli a počas letnej sezóny vídavam veľa športujúcich ľudí, ako krúžia na horských bicykloch nekonečné nudné kolá po rovinatej asfaltovej ceste okolo priehrady. Mnohí z nich možno ani netušia, že neďaleko za humnami sa ukrývajú úžasné turistické klenoty Slovenska. Stačí prekonať stereotyp, pohodlnosť a možno strach z dlhého šliapania do kopca.

Trasa

Hrádza priehrady Ružiná – pláž na Divínskej strane – Divín – Mýtna – sedlo Vlčia jama – Dobroč – Dobročská dolina- osada Strhár – osada Brestina – osada Vrchdobroč – Veľká Dolina – Šušňov vrch – Dobročská dolina – Dobroč – sedlo Vlčia jama – Mýtna – Divín – pláž na Divínskej strane – hrádza priehrady Ružiná

Stredoslováci z horniakov akosi podvedome očakávajú, že krajina tu „doľe na Maďaroch“ je rovinatá a nudná, ale nie je to tak. Žiadna rovina - priehradu Ružiná obklopuje pestrá a malebná krajina pohoria Ostrôžok s členitými hrebeňmi lesov, lúkami a pahorkami a „čo by kameňom dohodil“ sú Veporské a Stolické vrchy. V okolitých vrchoch sa nachádza hustá sieť používaných a udržiavaných lesných ciest. Mnohé z nich sú aj značenými cyklotrasami alebo aspoň turistickými trasami. Takže na MTB sa tu môžete doslova zatúlať kamkoľvek. Pri dobrej viditeľnosti poskytujú okolité lúčne kopce a hrebene panoramatické výhľady na veľkú časť Slovenska (vidno až na Kriváň) a je samozrejmé, že sa dá nakuknúť (na bicykli aj zabehnúť) do Maďarska. A čo sú pre mňa spomínané turistické klenoty? Napríklad divoká Dobročská dolina alebo rozprávkovo nádherný svet slovenských lazov s lúkami, na ktorých sa pokojne pasú kone, kravičky a ovečky. Svet ako vystrihnutý z čias už dávno minulých. A do tohoto čarovného sveta mám namierené.

Priehrada Ružiná

Svoju cestu začínam priamo pri hrádzi priehrady Ružiná. Z Ružínskej strany hrádze je parkovisko a začína tu aj modrá cyklotrasa trasa č. 2559 Ružiná – Látky. Z hrádze je skvelý výhľad na priehradu a krajinu okolo. V diaľke nad hladinou priehrady vidno obec Divín, uprostred nad obcou jej dominujú ruiny Divínskeho hradu a v pozadí je lúčny kopec Jasenie (771 m n. m. - výborný vyhliadkový bod). Pri pohybe po hrádzi možno tak ako ja vyrušíte divoké kačice, ktoré sa tu veľmi rady zdržujú, alebo odplašíte húfy rýb, plávajúce tesne popri brehu. Cyklotrasa pokračuje po asfaltovej ceste popod chatovú osadu, ukrytú v lesíku, autokemping, ponad obľúbenú trávnatú pláž, ďalej k rozľahlej obci Divín. Na hlavnej ceste pri centre obce Divín odbočím doprava smerom na Mýtnu. Hneď za Divínom vedľa cesty stoja za povšimnutie „božie muky“ - ohradený biely kríž s ukrižovaným Kristom.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Mýtna

Po krátkom miernom zjazde ma privíta obec Mýtna železničnou staničkou. Pred železničným priecestím so zdvihnutými rampami iba pribrzdím, ale na križovatke s hlavným južným ťahom Bratislava - Zvolen – Košice už musím zastať. Premávka na budúcej rýchlostnej ceste R2 je naozaj hustá. Pokračujem vpravo po hlavnej ceste smerom na Lučenec a asi po 300 metroch odbočím vľavo do centra obce. Centrum obce Mýtna tvorí malé námestie s parkoviskom, trochou zelene, kamennou fontánou a symbolickou kamennou studňou. Pokračujem po modrej cyklotrase smerom na obec Dobroč, ktorá je ukrytá za obzorom v susednej doline východne od Mýtnej. Keď odchádzam z námestia, po ľavej ruke míňam fontánu, studňu a pri zvonici odbočujem vpravo. Takmer každý cyklista, ktorý je tu prvýkrát, omylom odbočí hneď na prvú cestu vpravo a ocitne sa v slepej ulici. Treba odbočiť vpravo, ale až na druhej odbočke. Tá správna cesta je ukrytá až za domom! Nasleduje mierne stúpanie do sedla Vlčia jama medzi Mýtnou a Dobročom. Na vrchole v sedle cesty sa ešte chvíľu pokochám pohľadom na malebnú krajinu, patriacu do chotárov obcí Mýtna, Dobroč a Kotmanová a spustím sa dole do obce Dobroč.

Dobroč

Rozľahlá obec Čierny Balog pri Brezne má tiež jednu svoju časť pomenovanú Dobroč, ale v našom prípade ide o samostatnú obec v okrese Lučenec s názvom Dobroč. Dobroč je pekne upravená obec, ktorá je na rozdiel od Mýtnej ušetrená od hluku spôsobeného premávkou kamiónov na hlavnom cestnom ťahu na Košice. Prirodzený stred staršej časti obce tvorí línia regulovaného Dobročského potoka. Naši predkovia si pri zakladaní obce dopriali veľkorysý priestor zelene, so stromoradím a dve cesty, každá z jednej strany potoka. Dobročský potok priteká z Dobročskej doliny, a tak ma do doliny aj zavedie. Prejdem cez most pri požiarnej zbrojnici a zabočím vľavo proti prúdu potoka. Pozor! Tu už schádzam z modrej cyklotrasy č. 2559, smerujúcej cez Kotmanovú na Látky. Pri obecnom úrade v obci Dobroč (kultúrny dom) začína lokálna červená cyklotrasa vyznačená a udržiavaná miestnymi priaznivcami horskej cyklistiky, ktorá, bohužiaľ, zatiaľ nie je uvedená v turistickej mape. Odteraz sa budem pohybovať výhradne po tejto lokálnej červenej cyklotrase.

Dobročská dolina

Na konci dediny pred vstupom do Dobročskej doliny vás „prekvapí“ tabuľa B1 „Zákaz vjazdu všetkých vozidiel v oboch smeroch“ s výnimkou vozidiel štátnych lesov. Ale keďže žijeme v Kocúrkove zvanom Slovensko a červená cyklotrasa vedie do doliny, smelo pokračujem. Nikdy sa mi nestalo, aby ma niekto v doline zastavil, chcel pokutovať, prípadne mi bránil v ceste do doliny. Hneď nad obcou po ľavej strane cesty je vybudovaná protipovodňová hrádza, ktorá chráni obec Dobroč pred prívalovými dažďami. Jej dôležitosť a opodstatnenosť si človek uvedomí vtedy, keď aspoň raz prejde dolinou.

Nie som tu prvýkrát, ale Dobročská dolina ma vždy, keď ju navštívim, fascinuje. Asi je to spôsobené jej divokým vzhľadom. Svahy doliny sú strmé, posiate balvanmi a pomedzi tieto balvany akoby zázrakom divoko vyrastajú mladé aj staré listnaté stromy. Ak tu padne strom, zostane tam, kde padol, až kým sa nerozpadne. Ťažký terén bráni ťažbe. Dolina miestami strmo klesá a voda v potoku vytvára na balvanoch malé kaskády. Pri silných dažďoch nenasiakavé skalné podložie, prudký spád a úzky profil doliny spôsobí, že prúd vody sa nemá kde rozliať ani spomaliť. Z okolitých svahov zbiehajú kolmo do doliny strmé skalné žľaby. Normálne sú bez vody, ale počas dažďov sa naplnia a voda z nich znásobuje silu potoka. Tak vzniká veľmi nebezpečná prívalová vlna. V čase mojej cesty tu tečie len malý, neškodne zurčiaci potôčik.

Po pár kilometroch prechádzam okolo druhej protipovodňovej hrádze. Nachádza sa po pravej strane cesty a je skrytá za stromami. Jej prítomnosť vopred signalizuje strmšie stúpanie cesty. Vedľa hrádze je už cesta miernejšia, ale neskôr sa znova zdvíha tak prudko, že ak nechcem bicykel tlačiť, musím preradiť na najľahší prevod. V najstrmšej časti cesty aj tak zastavím. V tomto exponovanom mieste je terénny zlom a zaujímavou dominantou je tu bralo týčiace sa nad potokom, ktoré je veľké asi ako rodinný dom. Hrubé kmene stromov husto rastúce pri ňom vyzerajú ako tenké paličky. Prekročím lanové zábradlie a zvedavo nakúkam aj do potôčika, ktorý aj tu vytvára malé kaskády. Vraciam sa k bicyklu, chvíľu tlačím, a až sa sklon cesty trocha umúdri, naskočím do sedla a pokračujem rýchlejšie. Po pravej ruke míňam odbočku lesnej cesty, smerujúcu cez most do Veľkej Doliny. Veľkou Dolinou sa vracia červená cyklotrasa naspäť do Dobročskej doliny. Keď som sa z Veľkej Doliny na toto miesto vrátil po prvýkrát, zaplavil ma pocit „déja vu“. Zdalo sa mi, že tu som už bol, ale na chvíľu som si nedokázal uvedomiť, kde to vlastne som. Pokračujem rovno asfaltkou popri betónových oporných múroch až ku „parkovisku“ a pred „parkoviskom“ odbočím vpravo. Pozor, nie je tu odbočovacia šípka!

Červená cyklotrasa pokračuje vpravo po spevnenej lesnej ceste. Cestou vľavo cez „parkovisko“ by som sa lesnou cestou dostal až na lazy Herman. Na bicykli si aktivujem tlmiče, asfaltová cesta končí. Po pravej strane pod „parkoviskom“ je tretia protipovodňová hrádza. Celá je zanesená naplaveninami a priamo z vody vyrastajú náletové dreviny. V týchto miestach sa dolina stáča vpravo a postupne stráca zo svojej divokosti. Aj sklon cesty sa výrazne zmierni. Keď míňam poľovnícku chatu po ľavej strane cesty, idem už takmer po rovine.

Za poľovníckou chatou (asi po 450 m) je odbočka vľavo do osady Strhár. Na strome pred odbočkou je namaľovaná červená šípka ukazujúca odbočiť vľavo, ale v rýchlosti ju môže človek prehliadnuť, pretože pohodlnejšia lesná cesta pokračuje rovno. Cesta rovno by už nebola taká atraktívna, ako bola v spodnej časti Dobročskej doliny. Dostal by som sa síce na to isté cieľové miesto – Brestinu, ale bol by som ukrátený o niekoľko pekných výhľadov. Odbočím teda vľavo a asi 100 m tlačím bicykel strmou lesnou cestou. Dostávam sa do osady Strhár.

Strhár

Je tu len zopár starších domov, ktoré vyzerajú, že sú opustené. Keď však po krátkom strmom stúpaní vystúpim na otvorenú lúku, zbadám osamelo sa pasúceho koníka a pár štekajúcich malých chlpáčov, ktorí od vzdialenej chalupy vpravo bežia rovno ku mne. Krikom a hádzaním malých kamienkov sa mi podarí udržať chlpáčov v bezpečnej vzdialenosti. Na konci lúky je Strhárske sedlo s rázcestím. Keď sa priblížim k rázcestiu, predné koleso bicykla mi zrazu začne plávať a len horko-ťažko udržiavam rovnováhu. Radšej zoskočím z bicykla. Pozor! Po celej trase sa miestami vyskytujú nebezpečné naplaveniny „tekutého“ piesku. Už zďaleka som zaregistroval na strome namaľovaný výkričník a farebné cyklistické značky: červená šípka vpravo a modrá šípka vľavo. Normálne by tu mal byť postavený rázcestník, ale miestnym nadšencom v núdzi musel postačiť aj strom. Šípka vľavo ukazuje na lokálnu modrú cyklotrasu, vedúcu ľavým hrebeňom späť do obce Dobroč s peknými výhľadmi cez kopec Prievratok a okolo lazov Herman. Šípka vpravo ukazuje na pokračujúcu lokálnu červenú cyklotrasu na Vrchdobroč.

Na Strhárskom sedle je taká spleť lesných ciest, že je problém zorientovať sa. Asi preto sú tu nielen cykloznačky, ale aj žltozelené stužky, označujúce tu správnu trasu. Takže, ak sa chcem dostať na Vrchdobroč, musím ísť vpravo a z vyjazdenej lesnej cesty znova odbočiť vpravo na červenú cyklotrasu, vedúcu hore lúkou označenú aj zeleno-žltými stužkami. Po chvíli už lapám po dychu, sklon terénu ma prinúti tlačiť bicykel. Odmenou sú mi pekné výhľady na okolitú krajinu a pohľad na vyplašenú jeleniu zver. Nad lúkami pri lesnej škôlke sa cyklocesta znova spája s lesnou cestou, z ktorej som na Strhárskom sedle odbočil. Po pár metroch mi vedľa cesty do zeme zabodnutá kovová tabula s červenou šípkou signalizuje odbočenie cyklotrasy vpravo. Keď som tu išiel prvýkrát, tabuľka bola natočená do priameho smeru, a tak som sa neplánovane ocitol na asfaltke pri horárni v Hornej Bzovej. Stratil som vtedy pár stoviek výškových metrov, ktoré som si musel znova vyšliapať na osadu Brestina hore po asfaltke a bol som ukrátený o pekné výhľady. Cesta vpravo nevyzerá veľmi vábne, je strmá s výmoľom uprostred. Neostáva mi nič iné, iba znova zoskočiť z bicykla a tlačiť. Po pár stovkách metroch prichádzam k odpočívadlu s výbornými výhľadmi na Brestinu, Vrchdoroč a Ostrôžky.

Brestina

Sedím na odpočívadle a priamo pred sebou vidím cieľ mojej cesty: Vrchdobroč a časť osady Brestina s domami roztrúsenými po obzore, lúky a na nich košiar s ovcami. Pohľad zaostrujem na laznícku špecialitu - maličký kostolík. Nedočkavo sadám na bicykel, pokračujem lúkou, aby ma po pár metroch pohltila hustá hora. Lesná cesta v hore je vzorne udržiavaná. Dokonca aj nebezpečne vyčnievajúci kúsok z veľkého balvana v strede cesty je pre istotu označený červenou farbou. Je to zásluha lazníkov, žijúcich v neďalekých domoch, ktorí používajú Škodu 105 (jej motor má olejovú vaňu dosť nízko). Naďabil som na nich vtedy, keď sa tu trápili s niekoľkými statnými smrekmi. Silná víchrica pováľala meter hrubé stromy krížom cez lesnú cestu. Spomínali, že kedysi tu nebola žiadna hora, ale iba role a ich predkovia si tu dopestovali celú obživu. Dôkazom toho sú medze stále viditeľné aj v hustom lese.

Príjemná lesná cesta končí na asfaltovej štátnej ceste, vedúcej z Dolnej Bzovej cez Hornú Bzovú na Vrchdobroč, Čechánky, Detviansku Hutu, resp. Látky. Zablokujem tlmiče na bicykli a pokračujem hore úzkou asfaltkou. Pomaly stúpam do vyššej nadmorskej výšky a odkrývajú sa mi čoraz krajšie výhľady na okolitú malebnú krajinu. Po pravej strane míňam malý kostolík, ktorý som videl z odpočívadla. Málo ľudí - malý kostolík. Blíži sa vrchol mojej cesty - Vrchdobroč. Otvorenou náručou ma víta čarovná krajina lazov. Rozľahlé lúky, políčka, polia, role, roličky, len sem-tam porasty stromov, roztrúsené domčeky. Pripadám si ako v nebíčku, na veľkú časť krajiny za obzorom sa totiž pozerám zhora. Kochám sa pohľadom na pokojne sa pasúce domáce zvieratá, kedysi celkom bežné, dnes už vzácne. Tam sa pasie kravička, tu zase kobylka so žriebäťom, v diaľke počujem cengať ovečky. Postoj, čarovná chvíľa! Zrazu z neohradeného pozemku pri domoch vybehne malý, zúrivý havkáč a v sekunde ma prinavráti do reálneho sveta. „Zježí sa mi chrbát“ a zo všetkých síl špurtujem preč z dosahu jeho zubov. Tŕpnem, aby sa mi nezamotal do predného kolesa. Vytrvalo beží po asfaltke vedľa mňa. Mať tak dlhšiu pumpu, tak to schytá. Striekam naňho vodu z fľaše a... zabralo to.

Vrchdobroč

Ocitám sa v najvyššom bode svojej cesty. Z nadmorskej výšky 250 m (hrádza priehrady Ružiná) som sa dostal do nadmorskej výšky 875 m a prekonal som prevýšenie 625 m. Ako odmenu za vynaloženú námahu mi krajina lazov ponúka skvelé panoramatické výhľady na severnú časť malebnej krajiny. Vľavo je legendárny vulkán Poľana s roztrúsenými lazníckymi obydliami na úpätí, vpravo ponad obzor "tísícových" Veporských vrchov prečnieva hrebeň "dvojtísícových" Nízkych Tatier so známymi kopcami: Chabenec, Chopok a Ďumbier. Mám šťastie, je dobrá viditeľnosť, a tak severovýchodne nad obzorom Veporských vrchov vidno vo veľkej diaľke vytŕčať špičku legendárneho tatranského štítu. Treba však dobre zaostriť zrak. Je to naozaj on, vzdušnou čiarou asi 75 km vzdialený 2494 m vysoký Kriváň.

Chvíľu ešte oddychujem, občerstvujem sa pri obchodíku s potravinami, spotené spodné tričko vymením za suché, obliekam si vetrovku a vraciam sa k odbočke na Veľkú Dolinu. Za obzorom úzkej asfaltovej cesty už na mňa nedočkavo čaká parádny zjazd smerom na juh. Asfaltová cesta sa postupne viac a viac zvažuje a moja rýchlosť sa zvyšuje. Ruky na brzdách sú v pohotovosti, v plnej rýchlosti prefrčím smrečinou a len neprehľadné zákruty a diery v asfalte ma občas prinútia znížiť rýchlosť. Asfaltka vybieha z lesa na lúky, sklon cesty sa zmierňuje a mne sa znova odkrývajú výborné výhľady, tentoraz na južnú časť malebnej krajiny. Nikde neodbočujem, asfaltová cesta ma neomylne vedie okolo lazov, nazývaných Veľká Dolina práve tam, kam chcem ísť, pod Šušňov vrch.

Šušňov vrch

Šušňov vrch (750 m, tento názov je uvedený vo vrcholovej knihe umiestnenej na kopci) je lúčny kopec, na ktorom je umelo navŕšená halda kameňov. Vztýčená vetrom otrhaná slovenská vlajka a malý biely dvojkríž svedčia o národnom cítení domácich turistov. Šušňov vrch je výborný vyhliadkový bod. Ponúka pohľady hlavne na južnú časť stredného Slovenska (Novohrad). Kochám sa ešte pohľadom dole na ligotajúcu sa hladinu priehrady Ružiná, okolitú malebnú krajinu Stolických vrchov s dominantami: Jasenina, Tri chotáre (neďaleko je aj Šútova jama známa z Hornohradského cyklomaratónu), Sebenina, Hradné, Strieborná hora, vpravo je pohorie Ostrôžky s dominantami: Sedem chotárov, Lysec (paradoxne zarastený stromami), Bralce, Jasenie, Javor (s telekomunikačným stožiarom) a Ostrôžka (zvláštny kopec s reliéfom ostrohy, podľa ktorého sa volá celé pohorie).

Zapíšem sa do vrcholovej knihy a pokračujem spevnenou cestou až tam, kde asfalt končí, na križovatke nespevnených lesných ciest. Ak by som pokračoval rovno (po žltej turistickej značke), čakal by ma adrenalínový zjazd do obce Dobroč. Môj pud sebazáchovy, ktorý je s pribúdajúcimi krížikmi čoraz silnejší, mi nekompromisne hovorí, že dole po žltej iba ak vedľa bicykla. Vpravo je kovová tyč zabodnutá do zeme so značkou červenej cyklotrasy, ktorá ukazuje vpravo na lesnú cestu. Tá sa vracia do Dobročskej doliny síce po dlhšej, ale hlavne bezpečnejšej a atraktívnejšej trase.

Veľká Dolina

Serpentínami lesnej cesty sa spúšťam späť do Dobročskej doliny. Je to technicky najnáročnejší úsek dnešnej cesty. Brzdy a tlmiče na bicykli dostávajú miestami poriadne zabrať. Prebrodím sa cez plytký potôčik, kútikom oka zaregistrujem už len pozostatky nedávno vybudovaných "Kravčíkových" hrádzok a tam, kde sa cesta znova prudko zvažuje a dolina zužuje, zastanem. Terénny zlom plný balvanov signalizuje výskyt prírodnej zaujímavosti. Vpravo tesne nad cestou je to strom vyrastajúci priamo z pukliny medzi dvoma veľkými balvanmi, ktorý vyzerá ako párok v rožku a dole v koryte potoka vytvára skalnatý a strmý terén asi meter vysoké vodopády. Pokračujem cestou dole okolo poslednej (štvrtej) protipovodňovej hrádze, pred môstikom pri potoku zabalansujem na blate, aby som s úľavou vybehol konečne na asfaltku.

Som späť v Dobročskej doline. Asfaltka v Dobročskej doline bola v roku 2011 kompletne zrekonštruovaná, a tak nechávam bicykel rútiť sa dole naplno. Pohľad upretý čo najďalej vpred, ruky pripravené na brzdách. Rýchlosť si obmedzujem iba pomocou zvýšeného náporu vzduchu na maximálne vztýčený trup. Asfaltka je dosť úzka, a preto pred zákrutami pribrzďujem aj brzdami, aby ma nevyniesla odstredivá sila. Súčasne natŕčam uši, či sa v protismere náhodou nepribližuje nejaký „motor“. Asi po desiatich minútach úžasného zjazdu som v centre obce Dobroč. Z Dobroča sa vraciam tou istou trasou, ako som prišiel (modrá cyklistická trasa č. 2559 Látky – Ružiná) cez sedlo Vlčia jama, obce Mýtnu a Divín, späť na Ružínsku priehradu. Po asfaltke je to ešte asi 7 km. Svoj výlet zakončím na hrádzi priehrady Ružiná.

Poznámky k cyklotrase

Cyklotrasu a odpočívadlá vybudovalo občianske združenie Dobrocha a Obecný úrad v Dobroči s použitím konta Orange. Cyklotrasa vedie po asfaltkách aj nespevnených lesných cestách. Na trase v lokalitách s peknými výhľadmi sú umiestnené dve odpočívadlá s prístreškami (na lúke na Brestine a pri asfaltke pod Šušňovým vrchom). Ak pôjdete po trase prvýkrát, musíte pozorne sledovať hlavne odbočky, ktoré sú označené buď len maľovanou šípkou na strome (v čase bujnej vegetácie môže byť zakrytá prevísajúcim konárom), alebo pomaľovanou plechovou tabuľkou so šípkou. Plechová tabuľka je namontovaná na asi 1 meter vysokú oceľovú trubku a tá je len zastoknutá do zeme, preto sa niekedy môže stať, že ju „niekto“ schválne natočil do nesprávneho smeru. Treba si preto skontrolovať pokračovanie značenia na stromoch ihneď za odbočkou a prípadne sa aj vrátiť do správneho smeru. Problémové miesta v teréne zarastenom hustou vegetáciu sú miestami označené aj zeleno-žltými stužkami. Voľne pobehujúce psy pri lazníckych obydliach sú väčšinou malého vzrastu, nie sú zvyknuté na cudzích ľudí a iba si strážia svoje teritórium.

Užitočné odkazy

www.dobroc.sk (pozri sekcia Šport/Súčasnosť)
www.regionjavor.sk
www.ruzina.ocu.sk
www.divin.sk
www.kotmanova.ocu.sk

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek