Trasa

Gazdovstvo na Medzi – Čertove Potôčky - gazdovstvo na Medzi – Línia – Močiar (bivak) - Línia – Homračka – Šoltýska – Ďubákovo – Klaťa – Chladná Studňa – Ďubákovo – Šoltýska – Homračka – Línia – Kokava–Háj – sedlo Prašivá – Látky – Nový Svet – Detvianska Huta – Čechánky – Táňovo – Žihľava - Surovina (bivak)

Kozy a Čertove Potôčky (1. deň)

Balím si veci, nabaľujem bicykel a schádzam od prístrešku dolu lúkou. Prechádzam lesom a na gazdovstve sa už bez naloženej opachy štverám do kopca, pozrieť Popradčanov, či už sú hore. Sú a jednohlasne schvaľujeme návrh ísť sa peši prejsť na Čertove Potôčky, kde je vraj pekne, ale až neskôr popoludní. Medzitým si vychutnávame atmosféru miesta v spoločností ostatných pozostalých, ktorí ešte nešli domov. Je tu naozaj veľmi príjemné prostredie. Sediac pri dlhom stole, na ktorom je domáce maslo, kozí syr a zelenina, sa otáčam smerom k bicyklu, ktorý je v obliehaní množstva kôz. Poniektoré ho oblizujú, poniektoré naň iba zízajú, iné zase chodia okolo a všetko si zo záujmom prezerajú. Rehoceme sa z toho, akú odbornú verejnosť dokáže taký obložený bicykel pritiahnuť. Fakt je ale ten, že tieto kozy ešte nemali kde niečo také vidieť.

Keď prichádza čas na prechádzku, kupujeme si ešte od Žiarislava nakladaný kozí syr s bylinkami. Popradčania už potom pôjdu rovno domov, no ja sa sem ešte vrátim po bicykel. Odbočka k Čertovým Potôčkom sa nachádza po piatich kilometroch po hlavnej z Kokavy nad Rimavicou, v prvej 90 stupňovej a ľavotočivej zákrute, hneď napravo. Je tu provizórna šípka s nápisom „svadba“ a poniektorí si už robia zálusk na koláče. Po kilometri chôdze lesom po lesnej ceste z neho vychádzame von a cestu tu lemujú černice, na ktorých sa pasieme ako medvede. Po pár metroch sa k tomu ešte pridáva aj slivka stojaca pri ceste a my sa napchávame sladučkými a aromatickými slivkami - jedna báseň. Napravo je pod nami v lúčnatej strmine jarok, kde sa pasú kravy a na protiľahlom úbočí vidieť roztratené laznícke domčeky a okolo nich políčka a pasienky. Veľa ľudí tu už síce nežije, no ešte sa tu stále gazduje. Aj gazdovstvo, okolo ktorého práve prechádzame, je obývané. Dávame sa tu do reči s domácim, zatiaľ čo nás víta hravé šteniatko. Svadba vraj bola v dome na náprotivnom svahu. Hlavne sa ale dozvedáme, že niektoré domy tu vlastnia realitky a sú tak neprimerane drahé, že nemajú kupcov aj niekoľko rokov a len zbytočne chátrajú. Tak, ako aj priľahlé gazdovstvo pod kopcom. Je ho veľká škoda.

Sadáme si do trávy, jeme ešte kyslé zimné jablká, od ktorých sa konáre doslova prehýbajú a vychutnávame si čaro tohto nádherného kraja. Táto jabloň už niečo pamätá. Jej hrubé konáre boli už neraz obťažkané takou bohatou úrodou, až sa polámali. Aj tuhé mrazy a víchrice, či záľahy snehu skúšajú jej odolnosť každým rokom, no napriek tomu neustále každý rok na sklonku leta vystiera svoje žičlivé končatiny k prichádzajúcim, aby ich obdarovala.
Množstvá starých jabloní, ktoré sú obťažkané mimoriadnou úrodou jabĺk, sú tu doslova na každom kroku. Vzduchom sa nesie vôňa jabĺk a blížiacej sa jesene, ktorú už v druhej polovici augusta zatiaľ len jemne cítiť. Cítiť tu však aj niečo iné – cit prvých usadlíkov pre zakomponovanie obydlí či gazdovstiev do celkovej kompozície krajiny, teda nielen do tvarov okolitých svahov. Čertove Potôčky - je tu čertovsky božský kľud a také čarovné prostredie, že sa odtiaľto nikomu nechce. Je tu ako v raji. Voňavé lúky, krásne úbočia, na nich kde–tu kravička či ovečka. Úzke cestičky, ktoré človeka dovedú len na pekné a príjemné miesta a kopčeky ako z obrázku. A do toho všetkého sú ešte zakomponované hebké a skrášľujúce podvečerné farby, s oku lahodiacim svitom. Len tie gazdovstvá by som ako maliar namaľoval udržiavané. Hlavne však to, pri ktorom sedíme. Keby len nebolo také drahé.
Prichádza nepríjemný čas odchodu, lebo Popradčania pred sebou ešte majú dlhú cestu, aj keď autom, no chcú sa ešte zastaviť na výborné halušky v povestnej bryndziarni v Tisovci. Pozeráme jeden na druhého a nikomu sa nechce ani pohnúť - ani za Boha a ani za národ. Napokon veľmi neochotne opúšťame toto čertovsky čarovné miesto a schádzame do doliny, sporadicky sa kŕmiac černicami. V doline sa pri aute lúčime a ja sa vraciam hore strmým chodníkom pre bicykel. Ten opäť nachádzam v obliehaní kôz. Lúčim sa s gazdinou a gazdom s tým, že keď niekedy zase pôjdem okolo, tak sa určite zastavím. Sú to veľmi príjemní ľudia a určite by bolo o čom debatovať aj celý deň. Žiarislav je totižto nielen bývalý novinár, ale hlavne šíriteľ vedomectva a našej pôvodnej duchovnej kultúry, spisovateľ, hudobník – multiinštrumentalista, vyrába aj fujary či koncovky a iné nástroje, ale hlavne je to veľmi zaujímavý a múdry človek.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Skleróza fakt bolí

Zaskočeným kozám teda beriem atrakciu rovno spod nosa a po chvíli sa už ocitám na hlavnej a stúpam smerom na Hriňovú. Ulepený som ako môj prvý plastikový model lietadla z KP Prostějov, a preto skúmam brehy potoka, kde by som sa výdatne vyčvachtal. Po nájdení vhodného miesta tak aj s obrovskou úľavou činím. Mokrý ako fanynka na koncerte superstáristov sadám do sedla a niečo sa mi so stúpaním nezdá. Keď som tadiaľto išiel minule, nezdalo sa mi stúpanie až také príkre.

„Dočerta! Tak čo je?“ kričím sám na seba a cerím zuby do kopca, ba aj na kopec samotný. „Čo nevládzeš? Veď zabééér!“ hecujem sa a snažím sa ísť do kopca tak rýchlo, ako sa mi to poľahky darilo včera. No dnes evidentne vôbec nie som vo forme. Spánok a jedlo sú dôležité veci. Lenže dôležitý je aj môj zámer chytiť hore na hrebeni na Močiari večerné svetlo a nafotiť pár panorám. Driem teda v stojke a čo najskôr sa snažím byť hore. Lenže snažiť sa môžem, koľko chcem, keď mi je to prd platné. Hneď, ako cesta vychádza z lesa, oči mi oslepia lúče slnka, ktoré je už nízko nad obzorom a automaticky siaham po okuliare, lenže siaham do prázdna. „Ancikrista jeho!“ nadávam nahlas, no vzhľadom na krátiaci sa večer musím okamžite konať, či sa mi to páči, alebo nie. Tri a pol kilometra som teda do kopca drel úplne zbytočne, lebo okuliare som si zabudol pri potoku. Logicky preto nasleduje šialený zjazd, pri ktorom ma len–len že nevyhodilo z cesty, pretože asfaltka, ktorú opravujú, je plná drobulinkých kamienkov a to je pri nekompromisných zjazdoch naozaj fakt paráda.

Pri potoku zo seba narýchlo opäť zmývam pot, beriem okuliare a znova driem do toho istého kopca a všetko sa pekne krásne opakuje. Sedemkilometrová zachádzka a neustále klesajúce slnko za vysokú hradbu hôr sú však okolnosti, ktoré ma nútia vydávať zo seba všetko a ponáhľať sa na sedlo medzi Homračkou a Močiarom. Ešteže jazdím sám, lebo tieto moje maniere by sa isto kdekomu nepáčili. Celý úsek som si patrične vychutnal minule a výdatne ho aj zdokumentoval, takže nič neľutujem (síce možno aj, no kto má nad tým v tomto tempe rozmýšľať) a po relatívne krátkom čase už výdatne prepotený stojím na sedle pri Línii pred penziónom. Expresne rýchlo tu tankujem pohonné hmoty v podobe vody a piva so sebou a už po odbočení doprava trielim po poľnej ceste cez chatovú oblasť po hrebeni smerom na vrch Močiar. Cesta je plná veľkých kameňov a veľmi rýchlo sa po nej ísť nedá. No po poldruha kilometri, keď sa pod vrchom Močiar cesta zvažuje k osade Močiar, stojím, bicykel si opieram o malú briezku pri ceste, vyberám fotoaparát a utekám ešte asi tridsať metrov za poslednými lúčmi slnka, aby mi tesne pred nosom v zlomku sekundy zmizli rovno spred nosa v momente, keď som začal fotiť panorámu. „Dočerta aj s poondiatou sklerózou!“ krútim hlavou. „Čo budeš robiť, keď budeš mať sedemdesiat, človeče?“ Nebyť tých zabudnutých okuliarov, tak by som všetko pekne stihol pofotiť v nádhernom večernom násvite. Čo už. Hlavné je, že som tu, kde som sa toľko tešil a to je to najdôležitejšie. Nie prehraté preteky s večerným svetlom. Odkladám fotoaparát a už kľudný si vychutnávam nádherný panoramatický výhľad na okolitú, blízku aj vzdialenú krajinu.

Kravský pedagogický dozor

Len nejakých päť kilometrov predo mnou sa nad dolinou, v ktorej leží malinké mestečko Utekáč, vypína Cisárska hoľa. Z ľavej strany sa tiahne hradba Veporských vrchov, za nimi je vidieť Muránsku planinu, za ňou vo veľkej diaľke Kráľovu hoľu a napravo na obzore najvyššie kopce Stolických vrchov nad Revúcou a Muránskou Zdychavou – Kyprov, Stolicu a Kohút. Stojím na oblom trávnatom hrebeni, ktorý sa po oboch stranách pozvoľna zvažuje do hlbokých dolín. Kam len oko dovidí, je vidieť na okolitých kopcoch gazdovstvá či malé osady, kde sa na rozľahlých pasienkoch s roztratenými stromami pasú kravy, kozy, ovce alebo kone. Vzduchom sa nesie vôňa krásneho kraja a radšej už ani nerozmýšľam nad tým, aké krásne fotky by som urobil, keby všetko bolo nádherne nasvietené so zapadajúcim slnkom za chrbtom. Byť tu tak teraz stelesnená skleróza, tak ju chytím za nohy, roztočím a tak odhodím, že poletí až do Utekáča.

Pozerám na naloženú opachu, opretú o briezku, a konštatujem, že tu môže ostať. Lenže podľa stôp si všímam, že práve okolo briezky zvyknú chodiť kozy na pašu. Nikde inde však túto opachu oprieť nemôžem, keďže nie je kde. Drzo preto dúfam, že ráno sa cezo mňa nepoženie stádo „pašechtivých“ a hladných kôz. Rozkladám sa asi desať metrov od bicykla na lúke. Keď mám všetko nachystané, beriem si do ruky večeru a za šera sa vyberám na tradičnú večernú prechádzku po okolí. Spokojný konštatujem, že som si našiel jedno z najkrajších možných miest na nocľah v tomto kraji. Výhľady sú neskutočné. Na prechádzke stretávam pod lesom diviaky, neskôr srny a po návrate pri bicykli líšku, ktorá tam snorila. „Ideš ho odtiaľ!“ kričím z diaľky, lebo som si tam nechal položenú tašku s jedlom, ktorého mám veľmi málo a musí mi vydržať do zajtra večera.

Moje kempovanie pri briezke pritiahlo pozornosť kráv, ktoré sa donedávna pásli dole v doline, no keď videli, že som už naspäť, všetky prišli až ku mne. Nebyť oplôtky pri ceste, dýchali by mi do tváre. Zvyknem priťahovať akékoľvek zvieratá, ktoré mám aj rád a keďže cítia, že ich už nejem (keď mám na výber), často mi prejavujú svoju náklonnosť. Okrem čiváv, samozrejme. Ale tie tiež nejem, preboha! Tým to však človek nevysvetlí. Po zotmení už len ležím na karimatke a vychutnávam si čistú hviezdnatú oblohu bez svetelného smogu a sviežu vôňu kraja. „Proces zaspávania“ mi spríjemňuje jemné poštrngávanie kravských zvoncov len pár metrov odo mňa.

Krásne letné ráno (2. deň)

Ráno vstávam už o pol piatej, aby som sa dostatočne prebral, než začne vychádzať slnko, a aby som niečo pri východe slnka aj pofotil. Spalo sa mi veľmi dobre, zobudil som sa len raz, keď blízko pri mne zabrechal srnec. Noc bola veľmi teplá a znamená to, že dnes ma opäť čaká úpek. Chcem sa tu pomotať po okolitých hrebeňoch krížom–krážom, a potom ísť niekde do okolia Detvianskej Huty a tam niekde, pokiaľ možno na hrebeni, večer zakempovať.
Vychádzajúce slnko spúšťa už tradične bezkonkurenčné divadlo a hru farieb, žltého svitu a tieňov. Najprv je v diaľke nasvietený vrchol Kráľovej hole, a potom všetky ostatné najvyššie kopce. Motám sa, fotím a neskôr sa po raňajkách okolo pol siedmej poberám z tohto krásneho miesta preč. Vraciam sa na Líniu po rovnakej ceste, po ktorej som sem včera prišiel. Pri penzióne prekračujem hlavnú a po štrkovej ceste mierim k lyžiarskym vlekom, popri ktorých sa dostávam na kopec Homračka, z ktorého sú opäť ukážkové výhľady. Bicykel preto opieram o veľkú, starú a mohutnú čerešňu, ktorá moju pozornosť priťahovala už včera a motám sa po blízkom okolí. Na druhej strane kopca moju pozornosť púta ďalšia čerešňa, ktorá jednak svojím vekom, ale aj tvarom silno pripomína bonsaj. To by sa Japoncom rovnali očičká, keby vedeli, že nám to tu rastie len tak, hocikde na lazoch, he he.
Solitérnych ovocných stromov je v tomto kraji pomerne dosť. Okolité laznícke osídlenie v tomto kraji vznikalo už v pätnástom storočí v rámci valašskej kolonizácie. Tam, kde neboli svahy okolitých kopcov také príkre, odlesňovali ich a postupne menili na pasienky. Okolie gazdovstiev neskôr lemovali políčka a ovocné sady, ale aj práve solitérne vysadené ovocné stromy, väčšinou čerešne, hrušky, jablone a orechy. V dnešnej dobe, keď tu už ani zďaleka nebýva toľko ľudí, staré pasienky zarastajú, a to najmä v blízkosti lesov, prirodzenými náletmi.

Z Homračky mám o trošku iný výhľad, ako opísaný včerajší či dnešný ranný, aj keď veľmi podobný – kopec Močiar, kde som spal, mám cez dolinu priamo oproti. Hneď pri zjazdovke sa pasú jazdecké kone, ktoré mi však utekajú zo záberu a nedajú si povedať. Nuž, nie každý sa rád fotí. V zime tu nenároční lyžiari nájdu štyri lyžiarske vleky so svahom ako stvoreným hlavne pre začiatočníkov či deti. Aj bežkárski fanatici sa tu bezpochyby musia vyblázniť do sýtosti, pretože okolitá krajina je na tento šport ako stvorená (sú tu aj značené trasy podobne, ako aj cyklotrasy). Rozmýšľajúc nad tým, kde a ako by som si tu v zime dával okruhy, sa pomaly vraciam k bicyklu, lebo som si všimol, že ďalej je náučná trasa, a tak sa idem niečo naučiť. Som príjemne vyspatý, a tak si aj hádam niečo zapamätám. Naďabil som na náučný chodník Ipeľ, ktorý má dĺžku 7,2 kilometra a vedie z rekreačného strediska Kokava–Háj v doline Hájskeho potoka cez Líniu, Šoltýsku a Ďubákovo. Náučná trasa má dvanásť zastávok a tri informačné centrá a v budúcnosti by mala mať zastávok až dvadsať. Trasa celého náučného chodníka je nenáročnou prechádzkou, hlavne pokiaľ sa na trasu tak, ako ja, napojíte pri penzióne Family v osade Línia. Od chaty Strojár v doline Hájskeho potoka treba na Líniu pomerne strmo, zato však krátko, vystúpať.

Dívam sa do diaľky na juh, kde sa v diaľke, hlboko v doline, zrkadlí modrá obloha na hladine vodnej nádrže Málinec, ktorá je veľkou zásobárňou pitnej vody. Svahy v okolí priehrady, ale aj v celej doline pokrývajú husté lesy, no nebolo tomu vždy tak. Už v roku 1964 začalo plánované vysídľovanie horských lazov spod 1111 metrov vysokého masívu Bykova a ich postupné zalesňovanie. Neskôr sa vysídľovalo aj v celej doline horného Ipľa, pretože toto územie dostalo funkciu výroby pitnej vody. Boli to práve podmienky využívania ochranných pásiem nádrže, ktoré si vyžiadali úplné vysídlenie a čiastočné zalesnenie celej doliny. Samotná vodná nádrž sa začala stavať začiatkom 90-tych rokov a historický kolorit lazníckej krajiny tým pádom už takmer úplne zanikol. Čaro má ešte aj dnes. Je to kraj ako stvorený na pomalé a dlhé prechádzky. Preto sa len pomaly hýbem smerom do maličkej dedinky Šoltýska. Jednako preto, že už je šialená horúčava a ostré a bodavé lúče doslova terorizujú tatranskú, teraz už opäť uvarenú hlavu, ale aj preto, že sa absolútne nemám kam ponáhľať a chcem si tento kraj čo najviac vychutnať a pustiť si ho takpovediac pod kožu. To, že okolitý kraj bol hlavne v minulosti známy a preslávený sklárskou výrobou, by okamžite pochopil aj slepý, pretože by bezpochyby dostal defekt na množstve skla, ktorým je kamenistá cesta pred Šoltýskou doslova posiata. Slalomujem tu ako blázon a rozmýšľam, že kto, ale hlavne prečo, dostal takýto geniálny nápad pripomenúť tieto fakty aj cykloturistom takýmto ukážkovým spôsobom. V útulnej dedinke Šoltýska sa vyprahnutý, ale hlavne šťastný, že som tentoraz obišiel bez defektu, poberám do malého obchodu s veľmi milou predavačkou a tankujem PHM v podobe jedného fľaškového piva za cenu, o ktorej môžeme u nás len snívať a ktoré len tak zasyčí, a poberám sa ďalej do Ďubákova.

Cesta do Ďubákova

„A kdeže sa to trepete s toľkými vecami, pre Boha živého?“ kričí na mňa od jedného domčeka babka.
„Len tak, motať sa po okolí,“ vravím.
„A že sa vám to chce?“
„Ja to mám ako chorobu, teta,“ odpovedám, čo na jej tvári okamžite vyčarováva nadmieru súcitný a chápavý pohľad.
„Chudák,“ prerečie ticho babka a poberá sa do chyžky.

Cesta do Ďubákova. No neznie to úžasne? Alebo čo takto výprava do Ďubákova. Aj to je dobré. Dobrá (až na pár dier) a široká je tu však najmä cesta, po ktorej teraz stúpam na kopec Pereš. Takže aj tu majú Pereš. Ten neslávne preslávený košický (vďaka dvom komixovým postavičkám) to tu však našťastie nepripomína a cítim sa tu bez preháňania božsky. Po dvoch serpentínach som hore a odbočka na lúku doľava sľubuje pekné výhľady, no keďže sa tadiaľto budem vracať, idem ďalej, pretože onedlho možno bude táto cesta históriou, ako aj celé Ďubákovo, učupené medzi svahmi Jaseniny a Skleným vrchom. V budúcnosti sa tu plánuje výstavba veľkej prečerpávacej vodnej nádrže Ipeľ (podobnej tej, aká je na Čiernom Váhu) a celá utešená krajinka sa má zmeniť na nepoznanie a Ďubákovo vysídlia a zbúrajú tak, ako v prípade výstavby vodnej nádrže Málinec. Je to len otázka času. Preto som teraz veľmi rád, že idem do Ďubákova. A idem veľmi pomaly, takmer krokom.

Ale keďže všetko má svoj koniec, preto aj expedičná výprava v počte jedného dobrodruha do Ďubákova po vyše troch kilometroch zo Šoltýsky končí a pred dedinkou odbáčam doprava, na kamenistú cestu, ktorá sa po čase mení na poľnú cestu s parádne ujazdeným hlineným povrchom, rovným ako asfalt, a nad dedinkou sa dostávam na rozľahlé lúky. Po nich mierne stúpam smerom k vrchu Klaťa. Na kóte 910 výškových metrov sa nad Chladnou Studňou rozvaľujem na lúke a dívam sa do diaľok. Výhľady sú tu všade už od rána fantastické. Či sa otočím doľava, či doprava, všade ma obklopujú vence viac či menej vzdialených hôr. Toto je presne to, čo potrebujem k životu. Len to vidieť a tešiť sa z toho. Nič viac – veď je to tak veľa! Ozýva sa hlad, a tak z tašky vyťahujem jedlo, lebo na takýchto miestach chutí človeku najlepšie. Rozvaľujem sa, kým mi vytrávi a obzerám sa po okolitých lúkach a pasienkoch, ktoré tu majú šírku zhruba 800 metrov a na dĺžku od Ďubákova až po Klaťu asi tri kilometre. Nikde nieto živej duše, všade je absolútny kľud a zdá sa, že som v tomto rozľahlom kraji úplne sám. No nie je tomu tak. Nad lúkami sa tu v miernom vetre trepocú množstvá škovránkov a bez prestávky vyspevujú, v rýchlosti im vlastnej, šialené stupnice, z ktorých by sa zakrútila hlava nejednému virtuózovi. Rozmýšľam, že zahrať toto napríklad na elektrickej gitare – tak to by bol teda „nářez“. Alebo, ktovie, či by sa to dalo v takejto šialenej rýchlosti vôbec zahrať na píšťalke – to by sa pritom nesmelo ani nadychovať. Tieto vtáčiky sú jednoducho neprekonateľné. Vôbec sa nečudujem, že ľudskú reč vnímajú asi tak, ako keď si my pustíme veľmi, ale veľmi spomalenú nahrávku. Vtáčiky si totižto v priebehu pár sekúnd dokážu vymeniť neuveriteľné množstvá informácií. Započúvajte sa niekedy hlbšie do ich reči a pochopíte tak mnoho vecí.

Dostávam sa na kopec Klaťa vysoký 914 metrov. Za ním už svahy padajú strmo na juh a aj odtiaľto sú nádherné výhľady, od ktorých neviem oči odtrhnúť. Vedie tadiaľto aj červená značka s pokračovaním do Málinca a mňa tak napadá, že prejsť niekedy peši úsek Málinec – Kokava nad Rimavicou, by naozaj stálo za to. Už len kvôli lazníckej malebnosti tohto kraja, absolútnemu kľudu a výhľadom.

Absurdity na slovenský spôsob a pivo zo siedmeho schodu

Po krátkom rozjímaní a absorbovaní čara tohto miesta sa poberám naspäť, ale trošičku inou trasou. Prechádzam popri Chladnej Studni, za ktorou moju pozornosť púta vysoká, hrubá a stará lipa, ku ktorej okamžite mierim. Nachádzam aj úplne nový turistický prístrešok, pod ktorým je stôl a dve lavice a ktorý môže počas dažďa poslúžiť ako útočisko. Je tu aj malé ohnisko a jazierko. Vody mám dosť a tak neskúmam, či je tu aj prameň. Po zdokumentovaní ďalšieho starého stromu do mojej zbierky sa po lúkach vraciam do Ďubákova, kde mi cez cestu prebieha čiernobiela mačka. Asi to znamená, že budem mať aj taký, aj onaký deň.

Opäť sa ocitám na asfaltke. V zákrute na kopci Pereš však odbáčam na lúku, ktorá mi sľubovala toľké výhľady. A naozaj. Pod sebou mám Šoltýsku ako na dlani, ako aj celý okolitý kraj. Toto leto sa tu však udiala jedna strašná ohavnosť. Nejaký duševne retardovaní jedinci (a najmä tí, ktorí im to dovolili) tu mali dva týždne (!!!) hnusnú nonstop technopárty! V tomto kraji! Veď je to jasná a očividná vlastizrada! Odporná zmes odporných počítačových pazvukov tu dlhé dva týždne svojimi ohlušujúcimi detonáciami urážala a prznila krásu malebného kraja. Tak toto sa naozaj môže stať len u nás. Čo za beštiu vôbec mohlo pripustiť takéto niečo? A akým právom? Tých pár ľudí, čo tu ešte býva, si to rozhodne nezaslúžilo, ako ani ich predkovia, ktorí tu po dlhé stáročia žili. Veď takúto potupu bez štipky úcty k predkom a ku kráse krajiny, či zveri v okolitých lesoch tu nikto predtým nezažil. A to tu zažili aj Turkov. Počítače jednoducho do prírody nepatria a ani ich pazvuky. Fuj!

Rozmýšľajúc, čo by som asi tak urobil s organizátorom, keby sa mi tak dostal do rúk, schádzam naspäť do Šoltýsky. A keďže milá pani v tunajších potravinách dosiahla v chladničke povestnú teplotu siedmeho schodu, opäť sa osviežujem jedným pivom. Za Šoltýskou už kvôli sklu radšej tlačím a mierim na kopec doprava k informačnej tabuli, kde sa dozvedám, že tu niekde by malo stáť nové Ďubákovo, ktoré sa má po presídlení stať aj rekreačným centrom. Opäť sa dívam na hrebeň Nízkych Tatier, ktorý je odtiaľto vzdušnou čiarou vzdialený 37 kilometrov, ako aj na Kráľovu hoľu, vzdialenú 45 kilometrov. Samozrejme, Veporské a Stolické vrchy mám ako na podnose, spolu s Muránskou planinou. Mňam! V neznesiteľnej horúčavou trápenej tatranskej hlave sa vzápätí rodí nápad, prečkať aspoň tento najväčší úpek niekde v tieni. Cieľ je preto jasný – Línia a niečo chladené. K penziónu však idem inou cestou, keďže nemám rád stereotyp. Pod prístreškom v tieni sa naťahujem na lavicu a čakám.

Ipeľský kúpeľ

Keď si myslím, že už som prečkal to najväčšie teplo, vychádzam von, rozpálená vyhňa mi však dáva rázne najavo, že tu môžem čakať aj do rána. A keďže to práve nechcem, poberám sa ďalej smerom na Detviansku Hutu. Stúpam po tej istej ceste, ktorú som podrobne opísal vtedy, keď som sem išiel z Revúcej pod Čierťaž, a tak sa nebudem opakovať pri opisovaní úžasných krás a výhľadov, ktoré sa počas cesty dajú vidieť, až kým sa cesta po poldruha kilometri neponorí na sedle do lesa. Cestu tu stále rekonštruujú, no tentoraz ma cestári nezdravia po anglicky. Na tom istom mieste, ako aj minule, stojím a bežím sa nedočkavo vyčvachtať do Ipľa, ktorý tečie len pár metrov pod cestou, ako kačka. To je teda úľava! Ako úplne iný človek už stúpam na sedlo Prašivá. Na sedle, vo výške 968 metrov a po 6,6 kilometroch stúpania od Línie, sa rozhliadam po okolí, ale keďže tu nič zaujímavé nevidím, oddávam sa radšej prudkému klesaniu do Látok.

Cesta klesá peknučkou dolinkou, ktorú najmä po pravej strane lemujú množstvá chatiek. A práve tento úsek je až zarážajúco podobný istej časti mestečka Langhus v Nórsku, kam som s kamiónom raz za týždeň vozil záchody z Fínska, aby mali Nóri kde tentovať. Pri tejto príležitosti som si vypracoval aj vlastnú fekálno-armatúrnu štatistiku, koľko nových záchodov pripadá na jedného Nóra, ale to tu nebudem rozoberať. Okolie sa mi veľmi páči, čo je samozrejme dôvodom na nadmieru dobrú náladu, a tak zdravím každého pri ceste. Aj čiernu mačku. Vzápätí sa už ale ocitám v Látkach, presnejšie v ich južnom okraji. V blízkom okolí sa nachádza päť vlekov a pri pohľade na okolitú krajinu „misím konštatúvať, že tunáka sa v zime bohu otcu prisám, misím už na tích krepích bežkách vybrať!“ Aj baby tu majú pekné, ktoré samozrejme tiež zdravím. Aj v Látkach sa vyrábalo sklo, no poslednú sklenú hutu na výrobu tabuľového skla tu zatvorili ešte v roku 1895, vraj pre nedostatok odborníkov. Drzo preto dúfam, že je tu aj nedostatok odborníkov na rozbíjanie skla na ceste. Lebo v Šoltýske sa zase na ich núdzu sťažovať rozhodne nemôžu. Nuž ale ktovie, či to sklo neporozbíjali účastníci spomínaného festivalu.

Tak, či onak, páči sa mi tu a z tejto časti Sihlianskej planiny začínam byť úplne unesený (reklamu tomuto kraju robím preto, aby ma sem nabudúce pozývali do krčiem a pohostinstiev). Ale vážne, ak ste tu ešte neboli, tak okamžite prestaňte čítať a utekajte na Sihliansku planinu. Lebo či už sa vyberiete do jej severovýchodnej časti a do okolia Lomu nad Rimavicou (Sihla, Drábsko, Kysuca), alebo do okolia Detvianskej Huty, či Látok – neobanujete. Tento kraj vás svojou ľúbou vznešenosťou pohladí s takou radosťou, že do vás okamžite vlezie a už ju budete mať v srdci naveky. Duch zrodu krásy a romantiky v tejto lazníckej krajine, na horskej planine, polial svojou poéziou políčka, lúky, pasienky, pohladil kopčeky, potôčiky či lesíky, aby tak vznikla dokonalá harmónia tejto, akoby uzavretej krajiny. Krajiny, ako z pekného sna, v ktorej máte neodolateľnú túžbu túlať sa donekonečna po lúkach, malých osadách, gazdovstvách či kopčekoch.

Na juhozápade, na konci planiny, vidím na kopci nejaký vysielač, vzdušnou čiarou odhadom vzdialený asi šesť kilometrov a je mi jasné, že na tom kopci budem spať, pretože inštinkt tuláka tam cíti nádherné výhľady. Mapu kraja ale nemám, a tak sa od miestnych dozvedám, že kopec sa volá Surovina.
„Tak sa tam surovo „nasáčkujem“ a bude,“ teším sa ako malý chlapec, čo na tvárach domácich vyvoláva úprimné úsmevy. Surovina ale neutečie, a keďže do večera je ešte ďaleko, budem sa len tak motať po krajine. V rovnakej nadmorskej výške, akú má moja rodná Tatranská Lomnica, za Látkami odbáčam doľava na žltú značku a bez plánu sa nechám unášať cestou, nevedno kam. Presne takto to mám rád. Bez mapy, bez GPS, len ja a neznáma krajina. Eufória vo mne preto logicky bujnie, ako zabudnutý burčiak na slnku. Prechádzam okolo družstva (ja to stále volám JRD) a vzápätí prudko klesám do úžľabiny, z ktorej zase prudko stúpam nahor. Volá sa to tu Vyhnanec, no hladnému sa mi naložený bicykel vyhnať do kopca veľmi nedarí. Pri domoch teda odbáčam doľava na Pstružno, čo je vlastne jeden z tunajších malých kopčekov a tu, na okraji až neuveriteľne prašnej cesty, do seba tlačím veľmi neskorý obed či skôr olovrant. Veľmi ale neriešim, čo je čo. Na túrach či cyklotúlačkách jem jednoducho vtedy, keď som hladný. Svojho času som to praktikoval aj v jednom z mojich mnohých bývalých zamestnaní, čo sa neustále nepáčilo otrokárskemu majiteľovi. Nevedel pochopiť, že jedlo dáva silu a že jesť treba a že každý má iné telo, a teda aj iné potreby. Blbec.

Sahara v papuli

Tak si tu teda sedím pod briezkami a vyjedám skromné zásoby, ktoré už musím bezpodmienečne doplniť, a čo myslíte, že sa asi stane, keď sedím a jem na okraji poľnej cesty, na ktorej je v tomto katastrofálnom suchu minimálne päť centimetrová vrstva jemnulinkého prachu? No jasné, že sa tadiaľ musí prehnať traktor! Ale keby traktor, ale toto monštrum s enormne veľkými a širokými kolesami tu pod hrubú vrstvu prachu behom pár sekúnd pochovalo úplne všetko, čo stálo, rástlo, sedelo či jedlo pri ceste. V papuli mám prachu ako egyptská múmia a nevidím ani prd. Veď aj tak bez mapy neviem, kde presne som, tak je to fuk. Pripadám si ako v materskej škôlke, keď sme si navzájom degustovali pieskové torty.

Neskutočné teplo a Sahara v papuli (a tentoraz aj fyzicky) má za následok zrod jasného strategického plánu – nájsť v Detvianske Hute krčmu, kde prach zo seba spláchnem zvnútra aj zvonka. Prechádzam cez Nový Svet ako niekto úplne iný – nový. Takto enormne zaprášený z diaľky vyzerám skôr ako Golem, než ako človek. No nič, smerujem do Detvianskej Huty a dúfam, že tam na mňa nezavolajú televíziu. Na križovatke, kde vidím stáť nejakého rozpaženého človeka, si až po chvíli, keď si poriadne pretieram zaprášené očí, uvedomujem, že je to vlastne kríž s Ježišom a nie človek cvičiaci strečing či policajt riadiaci premávku. Tu odbáčam doprava a mierne klesám do dediny. Na poriadne krkolomnej ceste stretávam párik ľudí, ktorí mi radia obchádzku, aby som tu nepostrácal všetky skrutky. Obchádzam to teda po lúke, kde sa narýchlo čistím od prachu, aby na mňa niekto v krčme nedajbože v delíriu nezavolal niekoho zo ZOO aj s uspávacou injekciou.

Nakupovanie v zatvorenom obchode

Po opýtaní sa v dedine na správny smer nachádzam krčmu aj potraviny pekne vedľa seba. Utekám teda k dverám potravín, no zamknuté dvere ma zároveň informujú, že už asi bude niečo medzi piatou a šiestou, ak už nie je rovno po šiestej. Vchádzam preto do krčmy, kde sa pýtam na nejaký iný obchod. Priam ukážkovo milá pani krčmárka vychádza z krčmy, aby mi ukázala, kadiaľ mám ísť. Medzitým však z potravín vychádzajú dve predavačky a zamykajú za sebou obchod. Než sa stačím nadýchnuť, pani ich okamžite informuje, že idem zďaleka a že by som si rád niečo kúpil. „Ale veď ja kľudne môžem ísť do druhého obchodu, veď už predsa máte fajront – nerobte si starosti,“ vravím s úsmevom usmievavým a milým predavačkám.

„Nie, nie, to nie je žiaden problém, len poďte!“ volajú ma sympatické predavačky a otvárajú mi dvere. „Veď to nablokujeme zajtra. A čo vlastne potrebujete?“ „To najdôležitejšie – chlieb a pivo!“ odpovedám, na čo sa obe rozrehocú. Ochotne, ba až prehnane ma obskakujú (a že aký chcem chlieb – krájaný, čierny, biely, taký a onaký a podobne) až mi to nie je príjemné, lebo ja naozaj nemám rád, keď ma niekto obskakuje. Nie som pohodlný a všetko čo potrebujem, si vezmem sám. Nie som žiadne panstvo a ani žiaden kráľ. Vysvetliť to tak ešte mojej mame. Však to bude čítať. Každopádne som úprimne šťastný, že som natrafil na takéto milučké bytosti. Dobro z nich sála asi tak, ako žiara z uhlíkov v kováčskej vyhni. Až ma to príjemne opaľuje. Pýtajú sa ma to, čo sa ma pýtajú takmer všade.
„A to sa nebojíte sám? Veď tu máme veľa medveďov!“
„Ja ich mám rád – na cibuľke, či na masle – aha – v tých taškách si vozím veľký skladací gril!“ špásujem.
„Ale aj tak – toľkú diaľku! A stále sám! A čo ak sa vám niečo prihodí?“
„Určite sa mi prihodí menej horšie, ako pri sledovaní politiky či reality šou, z čoho by ma s prehľadom porazilo,“ smejem sa.
„Vy ste teda poriadny dobrodruh!“ hovorí jedna.
„To áno, ale tak veľa dobra, ako vy, v sebe asi nemám,“ kontrujem popravde komplimentom týmto dvom naozaj krásnym stvoreniam, lebo keď si spomeniem, koľko vecí ma ešte dokáže rozhodiť (viď technopárty nad Šoltýskou), tak inakšie konštatovanie jednoducho nie je v mojom terajšom rozpoložení možné. Chvíľu ešte vedieme príjemnú debatu, až sa ma napokon pýtajú, kde mienim spať. Ak sa však chlapa na cestách na také niečo spýtajú dve sympatické ženy, nedá sa nepomyslieť na čokoľvek. Ale vidiac, že sú vydaté, im pravdivo vravím, že mierim na Surovinu, kde sa veľmi už od Látok teším. Lúčime sa a spolu s krčmárkou vchádzam do krčmy, kde bleskurýchle úspešne realizujem vyplavovanie prachu zo svojich útrob pomocou chmeľových vôd.

Poetika večerných krás a Žihľava

V krčme ešte tankujem aj vodu a o malú chvíľu sa poberám preč. Stúpam hore dedinou smerom na Čechánky a s radosťou v srdci sa rozhliadam po tejto čistej (tak ako to u nás v horských dedinách býva zvykom) dedine. Ale aby som neukrivdil južanom - aj napríklad také dedinky ako Sap či Ňárad na Žitnom ostrove ma očarili svojou čistotou a kvetmi pri ceste počas môjho 3,5 ročného pobytu v Gabčíkove. A nielen tie. Ale o tom napíšem určite niekedy nabudúce a na inom mieste. Dedina ma neprekvapivo priťahuje (tak ako aj väčšina našich dedín) a rozmýšľam nad tým, aká atmosféra tu asi musí vládnuť počas každoročnej súťaže vo varení kapustnice s názvom Richtárkina vareška. Za dedinou stále pozvoľna stúpam až ku krížu (kde už tentoraz spoľahlivo identifikujem statočného človeka na ňom), a kde sa mi pozdáva, že som pevne rozhodnutý prísť sem na dlhšie a stráviť v tomto kraji minimálne týždeň (hlavne keď budú rásť huby). Osikovo-brezové hájiky, zákutia lúk či malých lúčok, krásne zvlnená náhorná planina a kam len oko dovidí, tam sa snúbi lesík s lúkou a pasienkami. A celá planina je objímaná hrebeňmi hôr, (sever a východ) či kopcov (západ a juh). Nádhera! Za Čechánkami premosťujem mini potôčik Smolná a už stúpam surovo strmo na blízky hrebeň. Veď idem na Surovinu, tak to konečne súzvučí aj s názvom. Po ľavej strane mám Ranč pod bukmi, okolo ktorého sa pri podvečernom svite, ktorého farby do krajiny rozhodil snáď sám Architekt, pasú jazdecké koníky, od ktorých sa matne odrážajú lúče večerného slniečka, ktoré čo nevidieť zapadne za vysokú Poľanu.

Akýkoľvek strmák, či strmáčik, ako je tento, mi ako vždy večer robí radosť, ale po pár metroch sa kratučké stúpanie končí a už vidím, kde asi budem spať. Nohy mám však rozkokošené, a tak nemienim stáť, či kamkoľvek to zapichnúť. Začínajú sa mi zapaľovať lýtka a mám sto chutí na dlhú trasu. No rozum, ako aj fotoaparát, ktorý sa vehementne hlási o slovo, hovoria, že by bolo dobré trochu sa tu pomotať hore–dolu, čo–to pofotiť, a potom to ešte za svetla zakončiť na mieste, odkiaľ bude nádherný výhľad na tento úchvatný kraj. Súdiac, že je to dobrý nápad, ukľudňujem zápal v nohách, čo nie je práve jednoduché, všetko dokumentujem a nad rančom sa poberám smerom na Táňovo. Na hrebeni sa mi okamžite otvárajú ďaleké výhľady na juh, nielen na Lučenec a jeho okolie, ale aj ďaleko do Maďarska. Na ľavej strane ma hneď pri ceste prekvapuje nádherný, rozprávkovo košatý a starý buk s takou veľkou dutinou v kmeni, že sa tu bez problémov pred dažďom schovajú aj dvaja ľudia. No nie že niekoho napadne schovávať sa sem pred búrkou, teda pokiaľ nejde o „elektrofanatika“ či „elektroholika“.

Za rázcestím Táňovo to na konci asfaltky otáčam naspäť a neustále nasávam večerné vône krásneho vidieckeho kraja plného lúk, solitérnych starých stromov a absolútneho pokoja, ktorý tu vyžaruje snáď ešte aj z tých drobných kamienkov na ceste. Znova sa ocitám pri skupine starých bukov, na rázcestí pri hornom okraji Ranča pod bukmi. Všímam si tu smerovú tabuľu s nápisom „Žihľava“. Tak tam sa musím pozrieť! Schádzam preto kúsok z hrebeňa a ocitám sa medzi roztratenými domami priamo v „centre“ Žihľavy. To, že je tu veľmi pekne, už snáď ani nemusím spomínať. Po obhliadke Žihľavy sa vraciam na hrebeň, a tým pádom aj na zelenú značku a smerujem po prašnej poľnej ceste na západ na kopec Surovina. Prechádzam okolo vysielača a smerujem dolu kopcom na Vrchdobroč. Aj tu sú na rozľahlých zvlnených lúkach roztratené domčeky či gazdovstvá. Stojím, fotím a neskôr len tak sedím a pijem z krásy naokolo plnými dúškami. Po uhasení smädu sa vraciam na Surovinu a na lúke na svahu otočenom na severovýchod sa pri lese rozkladám.

Poetika končí, nastupuje miliardová armáda

Len čo som povybaľoval všetky veci potrebné na spanie a na jedenie a na šnúry rozvešal prepotené veci, zistil som veľmi nepríjemnú skutočnosť. Rozložil som sa rovno v mravenisku. Lenže ako sa tak motám po lúke, tak šokovaný zisťujem, že kompletne celá lúka je doslova zamorená obrovským množstvom mravcov. Niektoré z nich sú obdarené aj krídlami a práve tie sa na mňa lepia v množstvách, že je to absolútne neznesiteľné. Tak toto som ešte nikde a nikdy nevidel. Miliardy agresívnych, červených a nanajvýš dotieravých mravcov, ktoré ma neustále štípu. Také obrovské množstvá hmyzu, aké všade tohto roku sú, som ešte nikdy a nikde nezažil. Asi to bude tým suchom alebo sa už naozaj blíži koniec sveta a pomaly nás tu zožerú komáre, ovady a mravce za to, ako sa ľudia správajú k Zemi.

Rozmýšľam, čo robiť. Repelent nepomáha ani omylom a aj sto metrov od bicykla sú ich všade mračná. Veľmi problematicky večeriam. Jesť ryby z konzervy, keď sa bez prestávky musím oháňať a neustále si od mravcov, ktoré mi lezú do úst, do uší a do očí, utierať tvár, tak to naozaj stojí za to. Neskôr sa mierne znechutený vydávam na krátku prechádzku po okolí. Ani náhodou sa mi to všetko zase nechce baliť a hľadať si iné miesto, lebo odtiaľto je výhľad absolútne úžasný. Po okolí sa motám len na dohľad od bicykla a čakám, kým sa zotmie. Mravce v noci predsa zvyknú spať. Len či aj tieto. V bezpečnej vzdialenosti sedím dlho na lúke medzi Surovinou a Žihľavou a pozerám sa, ako posledné lúče zapadajúceho slnka osvetľujú krajinu. Naľavo sa na obzore tiahne masív Poľany, viac napravo v diaľke pomaly sivie panoráma Nízkych Tatier a rovno predo mnou sa v diaľke na východnom obzore do tmy pomaly ponára aj Klenovský Vepor, ktorého vrchol vykúka za sedlom Prašivá. Napravo nad sedlom sa černie tajomný masív vrchu Bykovo a do toho sa rozozvučali neúnavní muzikanti noci – svrčky. Políčka, pasienky, lesíky aj lúčky sa chystajú na spánok, aby načerpali novú energiu do ďalšieho horúceho dňa. Po celej Sihlianskej planine sa razom rozsvietili stovky malých svetielok – akoby sa krajinou rozleteli húfy svätojánskych mušiek. Sú zo všetkých tých osád, dediniek či usadlostí.

Keď je už úplná tma, vraciam sa k bicyklu a zisťujem, že mravcov naozaj ubudlo. No aj tak sa celú noc neustále obšívam a škriabem, a to aj napriek tomu, že som zababušený ako v zime. Musím sa však vyspať, lebo zajtra už tento kraj opustím a necestami cez Cisárske sedlo a Klenovec sa mienim dostať na sedlo Babiná, kde chcem v divočine spať. Dobrú noc.

Sumárizmus

Uplynulé dva dni mi priniesli nezabudnuteľné zážitky a scenérie, ako na tácke. Dokopy som za tieto dva dni prešiel 55 krásnych kilometrov, na ktoré nemožno zabudnúť. Sihliansku planinu križujú aj mnohé cyklotrasy či turistické chodníky, čo len vyzdvihuje možnosti, ktoré tento neprávom zabudnutý turistický raj ponúka. Stačí si len vziať mapu a vyraziť.

Na záver ešte jedno upozornenie. Gazdovstvo, kde som začínal túto túlačku, nie je žiadnou turistickou destináciou, preto som zámerne neuviedol jeho polohu a ani cestu k nemu. Sú veci, ktoré by sa mali rešpektovať a mali by ostať také, aké sú.

Šťastlivo! A všetko dobré.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek