Trasa

Surovina – Čechánky – Nový Svet – Látky – sedlo Prašivá – Kokava, časť Háj – Utekáč, časť Drahová – Havrilovo – Salajka – Cisárske sedlo – Ráztočné – Pradidovo – Klenovec – Hrbky – sedlo Babiná (bivak) – Cabanovo – sedlo Hŕbky – Dolinky – Rejkovo – Tisovec – sedlo Dielik – Muráň – Revúca

Prvý deň

Komárno na dosah

Všetko oblečenie, ktoré sa v noci sušilo na elastických šnúrach natiahnutých medzi konármi starého vývratu pod kopcom Surovina, je obalené tými nešťastnými červenými mravcami. S krídlami aj bez. Tie s krídlami sa na mňa okamžite lepia hneď zrána, a tak sa na moje pomery rekordne rýchlo balím, že sa poriadne ani nestihnem zobudiť, čo má za následok, že sa budím až na rázcestí pri starých bukoch nad Rančom pod bukmi. Sedemnásť kilometrov pôjdem po tej istej trase, po akej som sem prišiel včera, pretože nemám mapu a nechcem zbytočne blúdiť vzhľadom na to, že vôbec netuším, čo ma vlastne čaká na už v úvode spomínaných horských sedlách.

Raňajkujem už po štyroch kilometroch na rázcestí pri kaplnke, kde nachádzam tieň. Dávam si konskú dávku ovsených vločiek s mliekom, a keď si potom rovno pred kaplnkou umývam zuby, prichádza staršia pani, ktorá sem prišla poliať kvety a mne sa len veľmi ťažko s papuľou plnou peny, odpovedá na jej zvedavé otázky.
„A to idete až z Tatier? Panebože!“ zalamuje rukami smerom ku kaplnke a chlapíkovi, ktorý na ňu vypliešťa namaľované drevené oči. „A nie ste vy ten pretekár? No, akože sa...“ usilovne sa zamýšľa teta. „Veď vy musíte byť neuveriteľne vytrénovaný športovec! Toľkú diaľku sa trepať!“ „Nie je to vôbec také ťažké, nie som neuveriteľne natrénovaný a ani extra tréning na to netreba – veď celý čas len sedím a idem,“ vravím tete, ktorá sa ma vzápätí pýta, či pôjdem cez Komárno alebo po hlavnej. „Cez Komárno? Iszteném, ale veď Komárno je až pri Dunaji, ale hlavne opačným smerom a takú obrovskú zachádzku robiť naozaj nechcem. Ja nie som superman teta.“ „Ale veď Komárno je predsa tuto, nad Detvianskou Hutou, kdeže pri Dunaji!“ mávne rukou poberajúc sa ďalej a ja sa na ňu divne zadívam, no potom mi napadá, že možné to je. Hneď pri najbližšej príležitosti si to musím overiť na mape. Keď môže byť Praha v kopcoch nad Lučencom (kam raz miestny autobus odviezol prekvapených a dezorientovaných turistov z originálnej Prahy), tak tu zase môžu mať Komárno. Onedlho sa už v prevádzkovej teplote ocitám na krátkom strmom stúpaní z jarku na Vyhnanec, kde ma pri družstve dosýta nakŕmi stará tatrovka takým množstvom dymu, že s okamžitou platnosťou odkladám desiatu a po prechode druhej, už aj dnešný obed.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Dig more, Sagan!

Za Látkami sa zahryzávam do trojkilometrového stúpania do sedla Prašivá, ktoré mi hneď zrána uštedruje poriadny tréning a stúpanie popri potôčiku Chocholná si náležite užívam. Po nákupe v Detvianske Hute a dotankovaní vodných zásob som totižto oťažel o zhruba šesť kíl a je to okamžite poznať. A poznať je to aj pri dlhom zjazde zo sedla. Rýchlosť razom nadobúda obludné rozmery a v zákrute ma prekvapuje kolóna áut, horúci asfalt, ale hlavne – valec idúci rovno proti mne. Brzdy dostávajú zabrať, no napokon sa prešmyknem poza prenosné zvislé značenie a rútim sa ďalej. Z úst Cigánov opierajúcich sa o lopaty pri priekope ešte stihnem zaregistrovať vetu „Dig more, Sagan!“

„Čo všetci stále máte s tým Saganom?“ mrmlem si v rýchlosti. No jasné! Veď ráno som si obliekol zelené tričko, zhodou okolností farebne úplne identické s tým jeho. Toto tričko mám ako suvenír od jednej škandinávskej špedičnej firmy, pre ktorú som jazdil s kamiónom a ktoré je navyše aj reflexné, tak ho rád využívam pri cyklistike. Lenže Sagan nemá dlhé vlasy tak ako ja. Tie mi teraz príjemne vejú vo vetre a toto je pocit na nezaplatenie. Na zúženom jednosmernom úseku za odbočkou na Málinec mi akurát pred nosom na prenosnom semafore naskakuje zelená, že ani nemusím brzdiť. Paráda. Zdá sa, že dnes bude dobrý deň – všetko tomu už od rána nasvedčuje.

Po sedemnástich kilometroch v sedle nad rekreačným strediskom Kokava–Háj odbáčam doľava na cestu, po ktorej som v živote nešiel. Konečne budem opäť spoznávať nepoznané. Solídna asfaltová cesta lesom strmo klesá do doliny Hájskeho potoka a domnievam sa, že asfaltka vedie celou dolinou, až do Utekáča. Z tohto omylu ma dostáva príchod do samotného rekreačného strediska, kde asfalt končí. Ďalej vedie len kamenistá cesta, v nie príliš dobrom stave. Bezprostredné okolie cesty vypĺňajú množstvá rekreačných chatiek, či maličkých pozemkov, až mám neraz pocit, akoby som niekomu prechádzal cez záhradu. Všetko je tu veľmi natesnané, pretože úbočia tejto uzulinkej doliny, sú enormne strmé. Pri ceste ale rastú černice, a tak je vitamínová desiata neodkladná.

Vigyázz Bicikli!

Neskôr, keď sa v lese nechávam uniesť a rútim sa veľmi nepríjemným úsekom po uzučkom okraji vymytej cesty, s veľkými a voľne pohádzanými kameňmi, pred sebou za zákrutou vidím množstvo starších detí. Kričím „pozor“, lebo v takomto teréne a v takejto rýchlosti sa s takou váhou veľmi zle brzdí a nemusí to vždy dobre dopadnúť. Nikto však neuhýna.

„Caution, attenzione, héééj!“ lezie zo mňa narýchlo, no bez akéhokoľvek efektu. „Achtúúúng! Vigyáááázz!“ skúšam ešte, s už naozaj malou dušičkou. Až teraz dav ožil a zrejme pedagogický dozor reve dolinou: „Vigyázz! Bicikli! Vigyázz!“ Úúúfff, či mi odľahlo! Davom ďakujem za spoluprácu a krotím rýchlosť pri prechode cez blatisté miesto, za ktorým už cesta neklesá, ale naopak mierne stúpa a po ľavej strane sa mi otvára pohľad do uzučkej dolinky, na malé políčka a lúčky a roztratené senníky. Pred sebou mám malebnú osadu Drahová, pod rovnomenným vrchom, pred ktorou na pár sekúnd pauzujem a teším sa z toho, že to tu vyzerá tak, ako keby sa tu pred nejakými šesťdesiatimi rokmi zastavil čas. Vzápätí už schádzam do samého centra tejto osady, kde sa po prebrodení potoka ocitám priamo pred požiarnou zbrojnicou. Tu už idem opäť po úzkej asfaltke, ktorá sa kľukatí medzi domami a záhradami plnými tekvíc, slnečníc a rôznych kvetov.

Za osadou sa napájam na asfaltku vedúcu z Kokavy nad Rimavicou hore na Sihlu. Aj túto cestu mám v pláne absolvovať, aby som to tu mal zmapované kompletne. Prechádzam utekáčskou osadou Gizula a o chvíľu už vchádzam do osady Salajka, kde opustím asfalt nadobro a odkiaľ ma čaká zhruba dvojkilometrový výstup na Cisárske sedlo po chodníku, kadiaľ sa vraj, ktovie prečo, nedá prejsť „naťažko“, tak uvidíme. V Salajke sa nachádzajú aj staré drevené, tzv. fínske domčeky, ktoré sú historickou pamiatkou tejto časti Utekáča, ku ktorému prináleží ešte aj sedem ďalších osád.

Bez vody do strminy a prerážanie záruby

Uprostred osady teda zabáčam doľava, kde sa napájam na žltú značku, ktorá by tadiaľ podľa mapy mala viesť. Som rád, že tento úsek už na mojej mape Muránskej planiny je, no nie je na nej ani zďaleka všetko, čo by na nej malo byť, ako sa neskôr presvedčím. Po štyristo metroch strmého stúpania po rozjazdenej lesnej ceste hore dolinou popri potoku cesta pri rodinnom dome končí a ďalej už nevedie ani len chodník. Podľa tejto mapy by tadiaľ mala viesť cesta. Vraciam sa pár metrov naspäť, na sklad dreva, kde stojí akýsi chlapík. Pýtam sa ho, ako sa dostanem na Cisárske sedlo. „Len cez moju záhradu a pozemky,“ odpovedá s úsmevom. „Tadiaľto turisti nechodia ani omylom, tak som to tam hore oplotil kvôli kravám. Je to poriadne strmé, ale ak poprenášaš toto hebedo cez tie ploty a húštinu, prejdeš,“ vysvetľuje. „A musíš ísť touto zvážnicou napravo,“ ukazuje na „strechoidnú“ zvážnicu, ktorá skôr pripomína strechy na ždiarskych domoch, než cestu. No na parádu – ako by povedal Maroš Križan.

Trepem sa teda do strmého kopca, po neskutočne rozrytej zvážnici. Po chvíli stojím, aby som sa napil. V bidóne už nič nemám, a tak siaham na batožinu vzadu a s veľkou nevôľou zisťujem, že obe plné fľaše som vytriasol niekde pri zjazde do Drahovej. Tak to je naozaj geniálne! Smädný som ako ťava po opici, je dusno a veľmi horúco a mňa čaká ktoviečo. Odhodlane zatínam zuby a pomaly mi dochádza, že som sa v Alpách nemal smiať z Olivera, keď mu zozadu neustále padali fľaše s vodou. Teraz sa mi to na týchto mojich túlačkách po Slovensku po tých rokoch pekne vracia. Po litri vypoteného potu prichádzam už po chodníčku do spomínanej záhrady, situovanej v strmom kopci. Osviežujem sa aspoň jablkom, ktoré ležalo pri chodníčku. Nad cestou počujem ovce a kozy. Dúfam len, že na mňa nevybehne nejaký rozzúrený pes. Tomu by som veru zbytočne vysvetľoval, že podľa mojej mapy by tadiaľ mal viesť žltý turistický chodník.

Nikto okrem oviec a kôz tu však nie je a po pár metroch a ešte väčšom suchu v papuli, sa už však akákoľvek sranda končí. Chodník je prehradený poldruha metra vysokým plotom z latiek, naľavo ostnaté drôty, strmý svah, tŕnisté černice a šípky a napravo zdanlivo nepreniknuteľná lieskovo-buková húština – záruba. Chodník však za plotom pokračuje strmo nahor. Mapujem terén, no napadá ma len jediná možnosť - preraziť zárubu, lebo toto hebedo cez ten plot jednoducho neprenesiem. Musím sa smiať, keď si predstavím, čo mám vlastne v úmysle a čo keď ma pri tom bude niekto vidieť. Nikdy by som nebol povedal, že budem doslova raziť turistický chodník (a nebude to na ceste do Tisovca posledný raz). Z celej sily preto znova a znova vrážam naloženú opachu do húštiny s patričnými hrdelnými zvukmi, len tak zapraští. Zaujímavá to činnosť. Výkrik a vrazenie bicykla do záruby a stále dookola, až sa mi napokon podarí preraziť húštinou a celý krvavý a doškriabaný sa ocitám na druhej strane plota. To, že som len v polovici cesty na sedlo, ma ale vôbec neteší. Za pohár vody by som bol teraz schopný preraziť aj desať zárub, keď mi to už tak pekne ide. Ale po pár metroch sa mi dostáva odmeny za túto námahu.

Nachádzam tu kvantá veľkých a poriadne prezretých černíc, od ktorých sa neviem odtrhnúť minimálne pol hodinu. Vitamíny mi aspoň dodajú odolnosť, keď sa už nenapijem. S fialovou papuľou rozmýšľam, koľko takýchto plotov ma po ceste na sedlo ešte asi tak čaká. Hľadím smerom na juh, kde nad dolinou spoznávam kopec Močiar, ktorý je odtiaľto vzdialený asi päť kilometrov vzdušnou čiarou, kde som predvčerom spal. S hlavou plnou rôznych úvah to tlačím hore smrekovo–bukovým lesom. Na ďalší plot už našťastie nenarážam, zato po pár sto metroch prichádzam na lúky a sedlo vidím priamo nad sebou. Mobilizujem všetky sily a tlačím a tlačím, až som si skoro oči vytlačil a červený som ako sovietska zástava, no konečne som na Cisárskom sedle. Od radosti skáčem po lúke a dávam si malú rozcvičku. Len ten šialený smäd. No veď počkajte v krčme v Klenovci!

Výhľad na juh a na západ je odtiaľto nádherný. Naľavo vzadu vidieť kopce nad Šoltýskou, uprostred vzadu vrch Bykovo a napravo veľkú časť hrebeňa tiahnuceho sa od Čierťaže až po Drahovú. Oproti nad dolinou mám ako na dlani zase Čertove Potôčky, kam sme sa boli prejsť pred tromi dňami ešte s Popradčanmi. Krásne som to tu za tie tri dni obišiel. Počasie je však na fotenie nevhodné, lebo je veľmi kalné, no dusno je tu ako v trópoch a zo mňa sa neprestáva liať. Je najvyšší čas schladiť sa zjazdom.

Niet lepšieho infocentra, ako krčmy

V sedle ešte nachádzam 23 rokov staré a hrdzavé turistické smerové tabule, ktoré dokumentujem a bez otáľania sa poberám ďalej po žltej značke, ktorá končí v doline, v Ráztočnom. Poldruha kilometra sa rútim veľmi strmou lesnou cestou, no žiadnu vodu nikde nevidím. Hneď potom, ako ma lesná cesta doslova vypľula na rozsiahle lúky, sa mi opäť naskytá krásny výhľad na hlboké doliny Veporských vrchov, ako aj na ne samotné. V popredí nad dolinami sa rozprestiera kopcovitá a veľmi členitá lúčnatá laznícka krajina klenovských kolešní, popretkávaná stužkami lesíkov a medzí a nad ňou sú už len hlboké lesy a horské hrebene.

Smäd ma však neúprosne ženie do doliny, a tak slalomujem na vymletej poľnej ceste, ktorá vedie pomedzi roztratené gazdovstvá a malé ovocné sady či skôr skupinky ovocných stromov. Rastie tu veľa orechov a, samozrejme, černíc, a tak príležitostne schmatnem nejakú tú bobuľku. Po dvoch kilometroch sa ocitám na dne doliny v Ráztočnom, odkaľ to mám po asfaltke, na námestie do Klenovca, už len necelých sedem kilometrov. Občasný pohľad na vodárenskú nádrž Klenovec s pitnou vodou, ktorá je naľavo pod cestou a ktorú je občas pomedzi stromy vidieť, vo mne vzbudzuje ešte väčší smäd. Nádrž vybudovali v rokoch 1968 – 1974 a ako zdroj pitnej vody zásobuje okrem celej doliny napríklad aj Rimavskú Sobotu a jej okolie.

Keď už od seba nedokážem odlepiť popraskané a od černíc fialové pery, prichádzam do Klenovca a na námestí sa okamžite pýtam na nejakú krčmu, kde je dobré pivo. Posielajú ma za most ponad Klenovskú Rimavu a pred rodinným domom, spojeným s krčmou, opieram bicykel, vyťahujem záložné prázdne fľaše a trielim dnu. Tu sa mi konečne, čoby atrakcii pre miestnych, podarí zahasiť smäd. Ochotná pani mi však hovorí, že vodu mi dať nemôže, lebo tú tu veru nemá. Môže mi dať len to, čo tečie z vodovodu. A to že domáci takmer vôbec nepijú. Takmer každý tu vraj má svoju studňu a to že je výborná voda a hlavne bez chlóru, samozrejme. V tejto situácii mi je to ale absolútne jedno, a tak s plnými fľašami a krásne načapovaným pivom, vychádzam na lavičku pred krčmou. Tu si ku mne o chvíľu prisadá pohodový miestny chlapík, ktorý sa kedysi tiež intenzívne venoval turistike, a tak sa z pamäte začínajú vynárať množstvá zážitkov a do toho prichádza samozrejme ďalšie pivo. Časom sa pri nás pristavujú miestni štamgasti, ktorí sa ma vypytujú obligátne otázky – odkiaľ som a odkiaľ a kam idem. A okrem iného aj to, čo pijem. Pálenku slušne odmietam, a tak predo mnou pristáva ďalšie a ďalšie pivo...

„To mám teraz zato, že som hore trpel smädom?“ pýtam sa so smiechom.
„Veď neboj nič! Sedlo Babiná ti aj tak neutečie, na lesnej ceste fúkať nedávajú a vôbec – tam sa takto naložený aj tak nevyštveráš. To neexistuje!“ straší ma jeden.
„Vykašli sa na Babinú a choď do Tisovca normálne po ceste, veď hory netreba podceňovať, to by si mal ako Tatranec vedieť,“ presviedča ma druhý.
„Tam naozaj nevylezieš! Daj si povedať, veď to tu predsa poznám! Daj si radšej ešte pivo a kašli na to!“ presviedča ma zase ten prvý, no práve takéto argumenty vo mne vždy spôsobujú opak. Už teraz sa tam neviem dočkať, nech na vlastné oči vidím, čo je tam vlastne za terén, keď ma takto odhovárajú. Veď nejaká Babiná preboha nemôže byť Großglockner Hochalpenstraße! A keď sme vtedy bez predošlého spánku túto náročnú vysokohorskú cestu zdolali na starých favoritoch, tak Babinú predsa musím zhltnúť, vraví zo mňa pár vypitých pív. Na odchod som sa poberal už asi päťkrát, až napokon s už poriadne podguráženým chlapíkom stojíme pri rieke a ukazuje mi, aké veľké pstruhy sa tu dajú nachytať. Nevidíme však ani jedného.

Klenovský kryštál a Klenovské zvesti

„Ty si dobrý chlap Popradčan! Lebo sa nebojíš a neserieš sa s tým!“ hovorí chlapík potľapkajúc ma po pleci a pedagogicky sa na mňa zahľadí. „Niečo ti dám,“ vraví a začne sa celý prehľadávať, až mi napokon do dlane vtisne hnedý kryštál. „Toto je Klenovský hnedý kremeň a ten ti bude všade, kam pôjdeš, prinášať šťastie,“ hovorí dôležito. Nasledovný scenár je preto jasný – objednávam mu pivo, sebe tiež, a keď už som šiesty raz na odchode, prichádza miestny horár, skúsený a charizmatický starší pán a pýta sa ma, odkiaľ som a kam idem. Tentoraz za mňa však odpovedajú ostatní a tak je nás pred krčmou čoraz viac a zábava graduje. A mne je samozrejme jasné, že do sedla Babiná budem potiť krv. Poniektorí študujú to málo máp, ktoré so sebou veziem, a keď sa horár zahľadí na mapu Muránskej planiny, mávne rukou.

„Čože to máš za mapu chlapče? Veď tu je toho toľko naprd zakresleného, že to aj ja, keď pôjdem z krčmy, môžem mapy kresliť na kilá!“ smeje sa a všetci sa rehocú s ním.
„Bola v novinách zadarmo,“ hovorím popravde.
„Jáj, veď oni veľmi dobre vedia, prečo je zadarmo!“
„Povedz mu o tom medveďovi!“ hulákajú ostatní a horár (po tom, čo predo mnou pristálo ďalšie pivo) sa rozhovoril o zážitku jeho syna, ktorý je taktiež, ako ja, fanatickým cyklistom. Zrazil sa vraj pri zjazde vo Veporských vrchoch s medveďom. Hneď mi aj ukazuje kde. Vraj ho okamžite po náraze odhodilo a s medveďom to ani nepohlo, ale samozrejme, okamžite na smrť vydesený ušiel. Ja zase pridávam svoj zážitok, keď som v hmle, daždi a tme medzi Lysou Poľanou a Vojtasovou poľanou na severnej strane Vysokých Tatier, na lesnej ceste míňal v podobnej situácii medveďa asi o desať metrov.

Toto sa v horách jednoducho stáva. Jeden Kanaďan tiež narazil do grizzlyho, keď vyletel zo zákruty. Oťapený pozerám, ako čas pokročil, keď sa pri nás pristavuje babka, ktorá ponúka na predaj domáci kravský syr. Vravím jej, že zajtra už budem v Revúcej a tam si kúpim na družstve ovčí, že ďakujem. Babka sa však rozhovorí o medveďoch, ktoré jej chodia na ovocie do záhrady a devastujú jej ovocné stromy. Nevie si s nimi rady.
„To ti je tu strašný problém,“ pridáva sa horár. „Keď je obdobie dozrievania, prichádzajú sem až z Muránskej planiny a, samozrejme, z celých Veporských vrchov. Obliehajú lazy, ale aj dediny a drancujú. Jáj, ale veď ja im rozumiem, tie sladučké slivky, aké tu máme, to ti je lákadlo! To musíš ochutnať!“

Ako na zavolanie ide okolo ich kamarát a v taške má ovocie zo záhrady. Babiná dnes pre mňa bude výstup na Everest. To viem už teraz. Veľmi som si týchto ľudí obľúbil a nechce sa mi odtiaľto. Vždy, keď som cez Klenovec prechádzal (tohto roku dvakrát na bicykli) sa mi mestečko páčilo, a tak to tak asi musí byť. Nechávam tomu teda voľný priebeh a všetko mi je príjemne jedno. Idem na záchod, a keď sa vraciam, v krčme sa ma pýtajú, či chcem pivo.
„Nech si len dá mladý, veď je až z Tatier!“ vravia staršie tetky v „takmerkrojoch“, ktoré sedia hneď pod pultom. Rehocem sa ako blázon, schádzam po schodoch z krčmy a tam ma čaká pivo.
„Zobral si mi, tak si teraz daj,“ vraví chlapík. „Ja som ti kryštál nedával preto, aby si ma pozýval, ale preto, lebo si dobrý chlap a aby si nikdy nezabudol na Klenovec a na nás!“ vraví a skutočne úprimne dojatý nemám čo dodať, a tak si štrngneme „Na Babinú“ a debatujeme ďalej.
„Ak tam budeš, pozdrav chlapa, čo tam má hore na sedle gazdovstvo. Odo mňa. Je z Bratislavy, ale ten tam tak zdivel aj so ženou, že už pomaly ani dole nechodia. A nezabudni, za Klenovcom na lúkach je hore pri ceste nenápadný prameň, Popradčan!“
„Teraz už ale naozaj musím ísť, lebo tam chcem prísť za svetla. Ste strašne dobrí ľudia, ale je čas ísť do divočiny, ale keď tadiaľto pôjdem o rok, tak sa uvidíme! Na sto percent!“

„Ďakujem vám, a šťastlivo!“ s týmito slovami si s každým podávam ruku a veruže sa mi ťažko odchádza. Ešte by som počúval zážitky starého horára s medveďmi, diviakmi či jeleňmi. Toto miesto je jednoducho príťažlivé! Staré stromy za riekou, ten jej šum, pekné, čisté a uhladené centrum s kvetmi na dobových lampách a dobrí ľudia a ich zážitky. No, a to pivo, samozrejme. Ach jaj.

A zaš toten Sagan

Nasadám na ťažkú opachu a niečo mi hovorí, že by som mal zamieriť do obchodu a kúpiť pivo, ktoré momentálne už naozaj nemusím. Ktovie, prečo ten vnútorný hlas toľko nalieha, a tak neodvrávam a poslušne mierim do obchodu. Dnu som zočil orechovník a makovník, až som poskočil od radosti. K nim si kupujem kyslé jahodové mlieko a, samozrejme, pivo vo veľkej poldruha litrovej fľaši. Pred obchodom je naložená opacha terčom obdivu „násťročných“ fanúšičiek cigánskeho pôvodu, a keď si (s naozaj veľkými problémami) pchám nákup do tašiek a následne celú opachu schytím, ani neviem ako a poľahky ju prenesiem, čo prenesiem – prehodím cez schody, tak si ma zase mýlia so Saganom. Vlasy mám už tentoraz pod šatkou, ale aj tak. To už sú poniektorí takí zblbnutí médiami?

„Ta co vam už fšickym dočista dziga?“ púšťam poslednú vetu do ulíc Klenovca a držiac sa modrej značky, stúpam hore ulicou s rodinnými domami smerom na sedlo. To by malo byť vzdialené 6,5 kilometra. Rozmýšľam však nad tým, že kde sa vo mne vzala tá sila, keď som ten naložený „oštarizmus“, ako som ho v tomto stave pracovne nazval, pred obchodom prehodil ako nič. To tak dokázať pod Cisárskym sedlom, tak teraz nemusím byť skrvavený ako Drakula. Možno to chcelo pár pív a cez ten poldruha metrový plot by som to prehodil len taký fukot. No jasné, po toľkých pivách je každý frajer. A teraz tiež. Preto idem do stojky a šliapem hore kopcom po teraz už prašnej kamenistej ceste a cítim sa ako ten najlepší vrchár v tej najlepšej kondícii.

Prichádza mi na um ikona extrémnej cyklistiky – Honza Kopka, ktorý je pre laickú verejnosť neznámy, ale zasvätení vedia, že je to človek, ktorý sa zúčastnil napríklad takých pretekov, ako je Iditarod, čo je najťažší a najextrémnejší cyklistický pretek na planéte. Je to pretek naprieč Aljaškou v zime, bez akejkoľvek podpory, či zabezpečenia. A tento borec ho v roku 2007 vyhral. Na Crocodile Trophy naprieč Austráliou skončil štvrtý, na najdlhšom nonstop ultra maratóne sveta, z Kanady do Mexika, naprieč Skalistými horami, dlhom 4000 kilometrov (s prevýšením 70 kilometrov!) s názvom Great Divide, skončil tretí, a takto by som mohol pokračovať veľmi dlho (preteky cez dažďové pralesy a iné špecialitky). Všetko sú to preteky, o ktorých veľké médiá väčšinou mlčia, a taká Tour de France je oproti tomu nedeľná prechádzka. Na začiatku takýchto pretekov podpíšete papier, že keď sa vám niečo stane, nik vás nikdy nebude hľadať. A ani nehľadá.

A práve tento borec svojho času prehlásil, že pivo je ten najlepší energetický nápoj a že keď niekomu prekáža, že je v ňom alkohol, jemu teda nie. Konečne teda niekto, kto má na vec podobný názor. Pred kopcom pivo fakt bodne. Lenže som ich vypil toľko, že by som nemal mať problém vyšliapať aj na Cime de la Bonette vo francúzskych Alpách, do výšky 2860 metrov. Možno.

Chce to chladnú hlavu a veľa vody

„Dočerta! Skoro som ho prehliadol!“ skríknem nahlas a otáčam to naspäť k prameňu, ktorý je naozaj veľmi nenápadný, len meter od cesty, ktorej bezprostredné okolie je celé zaprášené jemným bielym prachom. Nachádzam sa na lúkach nad Klenovcom, kde logicky vylievam chlórovanú vodu z krčmy a vymieňam ju za výbornú vodu s duchom tohto kraja. Umývam si celú hlavu a pijem ako zmyslov zbavený. Pomerne častý prechod áut zo mňa robí čoraz belšieho človeka, ktorý už časom pomaly splýva s bielym rámom bicykla. Cesta tu už nestúpa a po pravej strane vidím opustený sad. Pod starou jabloňou si dávam pauzu, aby som sa najedol. Po syroch nasledujú jablká spod jabloní a len čakám, čo mi to po pivách urobí v žalúdku. Po prekročení potoka, keď cesta opäť stúpa, sa zdravím s ujom kosiacim lúku.

„A kamže idete?“, volá na mňa.
„Do Revúcej!“
„Tadiaľ? Veď to idete zle!“
„No vlastne dnes idem na Babinú, odtiaľ idem do Revúcej až zajtra.“
„Ježišmária! A čo ste sa zbláznil?“ pýta sa s dobráckym úsmevom.
„Nie, len mám takú úchylku,“ vysvetľujem.
„Tak len choďte!“ kričí ujo. „Aj tak pršať nebude. Vidíte tie mraky? Ani hovno z nich nespadne. A toto tu máme celé leto. Bodááj ho!“ hromží úprimne kosou k nebesiam.

Za družstvom pozvoľna klesám poldruha kilometra do úzkej Vandrovnej doliny, ktorou neskôr lesom stúpam nahor. Miestami je to poriadne strmé a rozblatené, ale v stojke zaberám, až mi koleso prešmykuje a, samozrejme, sa v tomto dusne zo mňa lejú všetky tie vypité pivá. Ešteže sa vždy pri prechádzaní cez potok môžem umyť. Pred miestom, odkiaľ ma podľa mapy čakajú záverečné dva kilometre naozaj tvrdého stúpania, do seba tlačím čokoládu. Miestami poriadne rozblatená lesná cesta sa dvíha šialene strmo nahor, kolmo na vrstevnice a cerím zuby v stojke s tým, že tlačiť nebudem, ani keby mi mali stehná a lýtka prasknúť. Tento strmák „naťažko“ naozaj bolí. Po asi poldruha kilometri, keď už toho mám naozaj dosť, sa zrazu vynáram na lúkach, kde sa pasú kravy, no cesta stúpa ďalej.

„Tak, kde do riti je to sedlo?“ cedím pomedzi zaťaté zuby, až sa napokon ocitám na križovatke ciest, kde sa zvalím do trávy. Zvedavé kravy samozrejme prichádzajú ku mne. „Vôbec nechápem, pred akou nezdolateľnou cestou ma to v krčme varovali, veď keby som tlačil, tak sem vyleziem bez kvapky potu,“ hovorím krave, ktorá sa na mňa chápavo zahľadí. Je odtiaľto nádherný výhľad smerom na juh. Dole v diaľke vidieť vodárenskú nádrž, nad ňou sedlo Chorepa, napravo sa dvíha Slopovo a Pasiečky. Najdôležitejšie však je, že okolo mňa rastú kvantá černíc. Kríky sú nimi doslova obalené a také veľké černice a tak veľa, to som už určite nejakých dvadsať rokov nevidel. Jem a jem a neviem prestať. Keď sa človek vydá na takéto potulky po krajine koncom augusta, nemusí si so sebou nosiť žiadne vitamíny a ani žiadne kupovať. V opustených sadoch sa dá najesť z jabĺk, slivák či hrušiek, v lieštinách orieškov a na lúkach černíc. Čo viac si môžem priať?

Prekvapivé rozuzlenie

Plný černíc chvíľu kráčam po ceste ku gazdovstvu naľavo a obzerám sa, kde by som mohol zakempovať. Všade je tu strmý svah a tak sa vraciam na križovatku. Od sedla som podľa mapy vzdialený už len nejakých smiešnych 230 metrov a tak sa po ceste poberám tadiaľ, kadiaľ podľa mapy vedie modrá značka. Nikde ju však nevidím a cesta o chvíľu končí pred zatvorenou bránou. Tak. A som zase v riti. Spomínam na Cisárske sedlo a je mi jasné, že sa zase budem musieť niekde predierať krovinami. Vtom sa pri bráne zjaví sympatická, veselo naladená žena, a tak sa jej pýtam, kadiaľ vedie modrá značka na sedlo. Smeje sa, že je to tu zle značené a že ma pustí cez záhradu. Nebude to vraj prvý raz. Minule cez záhradu púšťala dokonca celú skupinu turistov. Cestou debatujeme o mojej ceste a pri dome zastaneme.

„Peter! Máme hosťa! A má aj pivo!“ kričí smerom k domu a vzápätí sa už navzájom spoločne zoznamujeme.
„Vidím, že pivo máš teplé – daj ho sem, dám ho chladiť do suda a dáme si z môjho,“ vraví sympatický chlapík. Pýtajú sa ma, kde budem spať. Vravím, že tu niekde na sedle, kvôli výhľadom. A že sa môžem kľudne rozložiť aj na záhrade, že tu už stanoval kadekto. Mňa však láka kopec nad záhradou, ktorý sľubuje pekné výhľady, a tak sa načas lúčim s tým, že sa tam idem zabývať, a potom sa vrátim. Z konca záhrady pri lese už vidím rázcestník KST. Tu je teda sedlo, no odbáčam doľava a štverám sa hore strmou lúkou, kde sa pod stromami na okraji lesa rozkladám, pripravujem si veci na spanie a pri pohľade z výšky na okolitú krajinu večeriam.

Natešený konštatujem, že lepšie miesto na nocľah som si už vybrať ani nemohol. Za šera schádzam k domu, kde už je na verande prichystané pohostenie. Dlho do noci s týmito dobrými ľuďmi debatujem a vôbec mi nepripadajú zdivení, ako ma dezinformovali v krčme. Práve naopak. Sú to inteligentní ľudia, úplne nad vecou, majú výborné názory a sú to takí istí prírodou „postihnutí“ pacienti, ako ja. Dozvedám sa, že chlapík sa volá Peter Juriga a je autorom krásnej knižky „Košikárstvo – premeny vŕbového prútia“ a košikárstvo aj vyučuje. A zaujímavosťou je aj to, že nebyť portálu Hiking, kde mi vychádzajú niektoré reportáže z ciest, nemali by túto krásnu chalupu. Výborne naladený z ďalšieho príjemného stretnutia so zaujímavými ľuďmi sa nocou štverám ku svojmu pelechu. Líham si len tak pod širák, vnímam večerné lúčne vône a dívam sa na to bezodné more hviezd nad sebou. No nie je ten život krásny?

Druhý deň

Výnimočné ráno na výnimočnom mieste

V noci ponad mňa niečo neustále chodilo a robilo v listnatom lese taký hluk, že som sa zase veľmi nevyspal. Je tu veľa ježkov, plchov a veveričiek, no hlavne ježko je známy tým, že dupoce tak, že neskúsený človek si jeho dupot poľahky pomýli s ľudským dupotom. Ale neprekáža. Les mi po ceste dodá potrebnú energiu, tak sa nebojím, že nebudem vládať. Raňajkujem makovník s kyslým mliekom a dívam sa na gazdovstvo Holubenec, vzdialené necelý kilometer vzdušnou čiarou, na kopci oproti. Do šialene strmého kopca sa tam s motorom vo vytržení, štverá staručký, minimálne 60-ročný traktor, z diaľky sa nápadne podobajúci na legendárny traktor Škodu 30, ktorý sa vyrábal od roku 1946.

Obloha je modrá – dnes sa teda budem opäť potiť ako za trest. Po zbalení sa schádzam aj s bicyklom na sedlo a idem k domu rozlúčiť sa. Tu sú už nachystané raňajky ako pre kráľa. Vysvetľujem, že so mnou si veru netreba robievať žiadne starosti, že vždy mám so sebou všetko, čo potrebujem. Opäť dlho debatujeme o všetkom možnom, nakoniec mi ukazujú interiér tejto krásnej chalupy na naozaj prekrásnom mieste. Vnútri to vyzerá takmer ako v múzeu ľudovej architektúry – všetko je pekne zrekonštruované do pôvodného stavu. Z verandy sa ešte pozeráme cez veľký nainštalovaný ďalekohľad na hrebeň nad Klenovcom, a potom sa presúvame do záhrady, kde rastie niekoľko druhov mladučkých vŕb. V rámci naozaj odbornej exkurzie sa dozvedám, že každý druh, ktorých je veľké množstvo, má iné vlastnosti a každý sa hodí na niečo iné. Ktovie, čo za pekné veci z nich Peter časom upletie. Je však čas rozlúčiť sa a vydať sa za ďalšími dobrodružstvami. Ďakujem im za pohostenie a celkovo za toto veľmi príjemné stretnutie a, mávajúc týmto dvom usmievavým ľuďom, sa zo sedla poberám do útrob lesa. Napájam sa na cestu, po ktorej išli do Tisovca len raz s tým, že nikdy viac už tadiaľ nepôjdu. Takmer sa tu zrútili do rokliny, a to majú terénne auto. Čaká ma vraj necesta, pripomínajúca skôr koryto potoka.

Zdevastovaná cesta? Vychutnávaj – bude horšie!

Už po pár metroch im musím dať za pravdu. Strmosť cesty je miestami naozaj brutálna a meter hlboké výmole plné veľkých kameňov a konárov tu nie sú ničím výnimočným. Miestami sú aj dve tretiny cesty od prívalových dažďov zosunuté či odplavené. Po takmer dvojkilometrovom divokom „cyklotanci“ prichádzam k bývalému ovčínu na rázcestie. Volá sa to tu Cabanovo. Doprava vedie pohodlná hlinená cesta do tri kilometre vzdialenej Rimavskej Píly (mestská časť Tisovca), z ktorej sú to do Tisovca len dva kilometre. No práve medzi Rimavskou Pílou a Tisovcom sa nachádza to prekliate miesto, ktoré som už v reportážach niekoľkokrát spomínal a kde sa mi vždy stane niečo zlé. Som rozhodnutý ísť aj cez Bangladéš, ak bude treba, len aby som sa tomu miestu vyhol. Volím preto cestu po modrej značke a cez sedlo Hŕbky mám v úmysle prejsť do Tisovca. Čoho sa týmto činom vlastne dopúšťam, nemám teraz, samozrejme, ani najmenšej potuchy, aj keď som počul, že je tadiaľ problém prejsť aj peši.

Bicykel nechávam na lúke a skúmam lesné cesty, ktorých sa tu zbieha hneď niekoľko. Cestu alebo chodník, po ktorom by mala ísť podľa mapy modrá značka, nikde nevidím, a tak som rozhodnutý improvizovať. Nasadám a po krkolomnej, ale hlavne veľmi strmej ceste sa trepem pomedzi veľmi veľké kamene kamsi nahor, až napokon vychádzam na pasienkoch a sedlo Hŕbky vidím na druhej strane doliny. To by neprekážalo, ale keďže po rozhliadnutí sa po okolí nenachádzam spôsob, ako sa k nemu dostať, som nútený vrátiť sa opäť tou strminou dolu, na rázcestie po niečom, čo je všetkým, len nie cestou. Opäť teda stojím pri Blatnom potoku a tupo hľadím za potok, kde by mala byť cesta na sedlo. Nevidím tu ani len náznak chodníka, nieto ešte cesty, no podľa mapy tadiaľto ide modrá značka. Predo mnou je akurát tak veľká, hlboká a blatistá barina. Zrazu mi padne pohľad na jednu jelšu, kde je prastará ošúpaná značka. No zbohom. Tu už tuším poriadny prúser. Posledný, kto tadiaľto išiel, bol značkár, aj to pred nejakými tridsiatimi rokmi. Ak sa však chcem vyhnúť tomu prekliatemu miestu, nemám na výber a rozmýšľam, či sa mi chce opravovať defekt, ktorý tam určite dostanem, alebo nejakú inú závadu, alebo sa predierať obdobou vietnamskej džungle ako Rambo. Po dlhom váhaní volím druhú možnosť a s nulovým nadšením sa vnáram do bariny. Ťažký bicykel sa zabára poriadne hlboko a dúfam, že v hlbokom blate nestratím topánky. Napokon sa, zablatený ako prasa, štverám strmou lúkou, porastenou pichľavými kríkmi, nevedno kam. Lúka je plná starých veľkých hlinených mravenísk, cez ktoré sa s touto opachou ide naozaj úžasne. Tam, kde mi inštinkt hovorí, že sa mám ponoriť do zdanlivo nepreniknuteľnej húštiny, tam sa do nej aj ponáram. Trnky, hloh, drienky, šípky a černice sú ideálna kombinácia, ktorá mi zabezpečí zážitok poriadne precítiť.

Tŕnisté martýrium

Všetko mi to lezie do kolies, do reťaze, do očí, do úst a každý jeden tŕnistý krík sa mi snaží zobrať tričko. Opäť som zo všetkých tŕňov dorezaný ako sebevrah – amatér. Keď sa mi však podarí predrať do lesa, vidím niečo, čo kedysi bývalo chodníkom. Idem teda správne. Strmina sa neustále zväčšuje a neustále musím podliezať nízke hrubé konáre. Po pár metroch však porast znova nepríjemne hustne a opäť prechádzam procedúrou, ako v úvode tejto atraktívnej a turisticky hodnotnej trasy. Na jednom mieste vidím jabloň a usudzujem, že pred takými tridsiatimi rokmi, keď šiel tadiaľ naposledy človek, tu asi bola záhrada a lúky a možno aj cesta.

Podľa mapy by som už od sedla nemal byť ďaleko, no toto úmorné predieranie sa, nemá konca–kraja. Nakoniec vychádzam z nekonečnej húštiny a ocitám sa na lúke s takým istým príjemným terénom, ako na tej lúke za barinou. Hotový golfový raj. Veľmi strmou lúkou tlačím so zaťatými zubami, premočený od potu a plný tŕňov od výmyslu sveta po celom tele, v topánkach, ušiach a ktovie kde ešte. Nakoniec skrvavený ako spitý mäsiar na zabíjačke, stojím konečne na sedle Hŕbky, kde od radosti zrevem, ako hladný lev. To som si zase vybral trasu. No pohľad, ktorý sa mi naskytá, to všetko dokonale vynahradil. Dole pod sebou mám Dolinky s roztratenými domčekmi, naľavo sa tiahne hradba Hradovej a nad Tisovcom vidím Čremošnú (kameňolom) z uhla, z akého som ju ešte nevidel. Vidieť aj sedlo Dielik a za ním v diaľke vykúka Kyprov. Hltám litre vody a kochám sa týmto čarokrásnym krajom. Po chvíli však špekulujem, ako sa vlastne dostanem na cestu v doline. Podľa mapy by som tu, kde nie je nič iné, len lúka, mal stáť medzi dvoma cestami.

Nie je skratka, ako skratka

Beriem to nekompromisne dolu strmou lúkou a pri lese, kde sa doň podľa mapy vnára modrá značka konštatujem, že mapu asi spálim v Revúcej v peci. Je tu strmá úžľabina a ani chodník ani cesta tadiaľto neviedla evidentne ani pred sto rokmi, nikdy. Možno v treťohorách alebo za čias dinosaurov. Rútim sa teda lúkou nadol, až sa zrazu ocitám priamo na malom dvore akéhosi domu, kde sú vonku stoly a kde prebieha nejaká oslava alebo čo. V sekunde zbadám cestu, po ktorej sa rútim z dvora von a za sebou ešte registrujem prekvapené hlasy.
„No videl si ho? To čo bolo?“ hovorí jeden hlas.
„Odkiaľ sa tu ale nabral? Ako sa sem dostal? Čo ho zhodili z lietadla?“ hovorí druhý hlas. „Veď tu sa nedá nijako dostať!“ hovorí prvý. „To je čo za spôsob – vletí nám len tak do záhrady!“ rozhorčuje sa ďalší, poriadne rozčúlený hlas a v chvate prenášam bicykel ponad cestný zátaras vo forme natiahnutej hrubej reťaze a po vzhliadnutí značky „Zákaz vstupu! Súkromný pozemok!“ trielim kamenistou cestou dole dolinou. Po chvíli podliezam ďalšiu závoru so značkou s textom v podobnom znení, kde z mapy definitívne škrtám modrú značku v úseku Cabanovo – Rejkovo. Celú cestu dolinou mi je veľmi smiešne, keď si predstavím pred chvíľou zažitú situáciu z pohľadu domácich. Náladu mám veľmi bujarú, no ako to už chodí, po smiechu býva plač.

„Tisovský Bermudský trojuholník“ opäť zasahuje

Dolinou sa mi ide veľmi dobre a to až tak, že v Rejkove pri vleku zabúdam odbočiť do strmého kopca na modrú značku doľava smerom do Tisovca (o ktorej existencii už mám ale vážne pochyby) a pokračujem dolinou. Zrazu mi pri zábere do pedálov niečo nepríjemne a hlasno zarachotí v prehadzovačke a padá mi reťaz. Nahadzujem ju a poberám sa ďalej, lenže niečo sa mi stalo s prešmykovačom. Zisťujem, že je celý pokrivený a v podstate zdemolovaný. Nech robím čo robím, nedokážem ho poriadne nastaviť. Muselo sa mi to stať už vtedy, keď som sa predieral tou džungľou alebo som ho pri zjazde o niečo tresol. Ktovie. Keď sa s tým trápim už polhodinu, prestáva ma to baviť. Praží tu na mňa slnko, som celý od oleja, prachu, potu a zaschnutej krvi, čo logicky priťahuje mračná ovadov, ktoré mi prakticky znemožňujú akékoľvek sústredenie sa na vzniknutý problém. Nastavujem dorazy, nasadám, aby som zistil, že na malý prevodník reťaz nedostanem. Zosadám, bicykel opieram na bok do prachu a tak stále dookola. Je mi jasné, že s tým nič neurobím. Náhradný prešmykovač nemám a s týmto si vzhľadom na jeho dezolátny stav neporadím. Obzerám sa po okolí, kde to som a pri zistení ma ide dočista poraziť. Už to asi tušíte. No jasné! Som len pol kilometra od toho prekliateho miesta, kde sa mi vždy, ale vždy stane niečo zlé. Vpredu musím mať reťaz neustále na veľkom prevodníku, čo bude pri stúpaní na sedlo Dielik úplná paráda. Ale je to posledný kopec. Do Revúcej je to z Muráňa po mierne naklonenej rovine, preto už na akékoľvek pokusy opraviť to kašlem a je mi jasné, že dnes v Revúcej navštívim servis.

Prechádzam popri malom rybníku a o chvíľu prichádzam do civilizácie, na hlavnú cestu do Tisovca. Za Tisovcom už tradične mierim k minerálnemu prameňu Šťavica, kde je ako obvykle dlhý rad ľudí a ako obvykle ma každý ochotne púšťa bez toho, aby som o to musel požiadať. Pohladený príjemnou ľudskosťou sa osviežený výbornou minerálkou dávam do boja s kopcom na ťažkom prevode. Driem to v stojke hlava–nehlava, nech už som konečne v Revúcej. Z dvoch áut ma aj povzbudzujú a ďalšie ide asi sto metrov vedľa mňa a všetci sa na mňa pozerajú a taktiež ma povzbudzujú. Myslím, že sú to tí, ktorí si naberali minerálku pri prameni. Takéto fandenie, to je niekedy viac, ako energetický nápoj. Dodalo mi to toľko sily, že vzápätí doslova preletím sedlom Dielik ako na pretekoch a už sa rútim dolu strmým klesaním v bukovom lese.

Cestu som už podrobne opísal, keď som tadiaľ išiel z Revúcej na Čierťaž, takže sa nebudem opakovať. Od Muránskej Lehoty opäť stojka a krátky kopec, až sa napokon rútim do Muráňa, kde v prudkej zákrute v dedine nemôžem klopiť kvôli rozkopanej ceste. Zato sa však môžem zastaviť na známe muránske buchty, ktorými sa po chvíli napchávam a zvyšok si pchám do batožiny. Sú naozaj výborné, nie sú to žiadne mdlé „eurobuchty“ zo supermarketu, ale poctivý domáci výrobok. Už si len pooblizovať prsty a môžem vyraziť.

Teplo je vskutku stredomorské a som naozaj rád, keď prechádzam Revúcou, kde mierim rovno do krčmy na križovatke. Tu sa rozhodujem, že dnes do servisu nepôjdem, ale až zajtra. Po pivnej revitalizácii sa poberám už tradične nad mesto, do záhrady uja Dušana, kde budem spať na chate. Po vyše troch kilometroch od krčmy si vyhlasujem fajront, otváram si fajrontové fľaškové a relaxujem (samozrejme potom, čo som v záhrade pozdravil všetko živé, čo sa dožadovalo zvítania, vrátane sliepok). Plán na najbližšie dva dni je jasný. Zajtra pôjdem do servisu, na družstvo po syr, potom pomôžem ujovi s drevom a pozajtra sa vydám do podzemných útrob Stolických vrchov, dlhým a tajomným Slavošovským tunelom nedostavanej železničnej trate, za ďalšími zážitkami.

Sumárizmus

Za uplynulé dva dni som dokopy prešiel síce len 76 kilometrov, no niektoré exponované úseky mi krátku kilometráž bohato vynahradili. Neviem, či má vôbec zmysel ešte raz komentovať úsek Salajka – Cisárske sedlo alebo úsek Cabanovo – Rejkovo. Zážitky to však boli veľmi silné a opäť sa ukázalo, že keď niekto niekde napíše, že sa to „naťažko“ prejsť nedá, treba tam ísť a prejsť to. Som príjemne šťastný, koľko dobrých a zaujímavých ľudí som opäť spoznal a čo všetko som videl. Je večer jedenásť hodín a už ležím v podkroví chaty hlboko v lese. Cez otvorené okno sem dopadá mesačné svetlo a vanie sem príjemný chlad. Celým podkrovím sa nesú vône sušených húb a byliniek, ktoré sa tu na sitách sušia a ešte stále si zo seba vyťahujem tŕne a pichliače, nazbierané po ceste.

P. S.: Nad Detvianskou Hutou je naozaj Komárno.

Súvisiace články

Predchádzajúca časť cykloputovania
Nasledujúca časť cykloputovania

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek