Cyklotúra

Revúca – Plešivec – Úhorná – Gelnica

25.04.13
Je 25.5.2011 a po párdňovom pobyte v Revúcej by som sa mal vrátiť do Popradu. Lenže z Revúcej do Popradu alebo opačne som už išiel nespočetne veľakrát, a tak som sa rozhodol, že pôjdem veľkou okľukou - cez Volovské vrchy. Rád by som prespal niekde v okolí Smolníckej Huty a druhý deň sa vybral proti prúdu Hnilca domov. Plán sa mi pozdával už včera, keď som pred spaním v podkroví chaty pozeral do mapy. Ale to, ako to nakoniec celé dopadlo, sa mi doteraz pozdáva ešte viac.

Trasa

Revúca – Mokrá Lúka – Revúcka Lehota – Lubeník – Magnezitovce – Jelšava – Jelšavská Teplica – Gemerský Milhosť – Hucín – Gemerská Hôrka – Plešivec – Vidová – Gombasek – Slanec – Brzotín – Rožňava – Krásnohorské Podhradie – Úhornianske sedlo – Úhorná – Smolník – Smolnícka Huta – Smolnícka Píla – Mníšek nad Hnilcom – Helcmanovce – Prakovce – Matilda Huta – Háj – Gelnica

Quo vadis Gemer?

Z chaty nad Revúcou vyrážam o pol desiatej, a ako sa na tieto končiny patrí – horúco je už od rána. Aj vrch Kohút nad Revúcou, 1409 metrov vysoká dominanta tohto kraja, je akýsi neostrý. Úsek medzi Revúcou a Jelšavou som už opísal na inom mieste. Množstvo Cigánov, zdevastované a zašpinené dediny a mestečká, nachádzajúce sa na tejto trase, sú naozaj na zaplakanie. Je to naozaj na hanbu. Ešte dobre, že súčasný stav nemôžu vidieť tí, ktorí ich počas dlhých stáročí s láskou k prostrediu a dobrým úmyslom zveľaďovali a vďaka ktorým boli tieto obce upravené, čisté a udržiavané. Nájdu sa však aj svetlé výnimky, ako napríklad Mokrá Lúka, kde pri ceste nevidím žiadne cigánske domy, ale záhrady zakvitnuté množstvami voňavých kvetov, ktorých vône mi príjemne šteklia čuchové bunky.

Úzka cesta bez krajnice je tu neustále plná áut. Kedysi ľudia cestovali viac vlakom. To boli časy... Pozerám sa na pustnúcu trať Plešivec – Muráň, ktorá vedie hneď pri ceste a chytá ma nostalgia. 30.4.2011, teda len pred tromia týždňami, tu bola zrušená osobná doprava, ktorá tu s jednou krátkou prestávkou fungovala od roku 1893. Nákladný manipulačný vlak už do Revúcej zablúdi len raz za týždeň a do Muráňa už nejazdí vôbec nič. Nákladnú dopravu tu drží pri živote len magnezitka v Lubeníku a Jelšave. Vždy, keď som bol ako dieťa na prázdninách v Revúcej, tak som sa často motával v okolí stanice a pozeral sa, ako nakladajú a vykladajú vagóny a ako posunujú na vlečke Lykotexu. Fabriku, vyrábajúcu svetoznáme a vysoko kvalitné revúcke koberce, postihol po revolúcii krutý osud a neskôr zrušili aj vlečku, vagóny nahradili kamióny a neskôr rozobrali aj koľajnice. Teraz všetko vozia kamióny a autobusy a trať chátra. Nech žije ekológia a zdravý rozum.

V malej obci Jelšavská Teplica opúšťam hlavnú cestu odbáčajúcu doprava a pokračujem po rozbitej vedľajšej ceste do Gemerskej Hôrky. Historickou a pre naše národné povedomie dôležitou udalosťou bolo narodenie sa Samuela Tomášika v tejto malej dedinke. Bol básnikom, romantickým prozaikom, ale hlavne veľkým vlastencom. V roku 1834 napísal pieseň, ktorá vtedy niesla názov „Na Slovany“ a stala sa hymnou všetkých Slovanov v celej Európe. U nás je známa pod názvom „Hej Slováci“. Pôsobil tu aj Samo Chalupka, a keď všade vidím veľké množstvá neprispôsobivých, ktorí tu bez mihnutia oka bezcitne zdevastovali, dá sa povedať, že celý Gemer a takmer všetky jeho historické pamiatky, logicky mi prichodí na rozum jeho báseň „Mor ho!“. Je mi toho všetkého veľmi ľúto.

Bohatstvá Slovenského krasu

Premávka citeľne poľavila, a tak sa už môžem viac uvoľnene rozhliadať po krajine. Po 23 kilometroch si dávam za Hucínom krátku čokoládovú desiatu a pokračujem ďalej. Po kilometri odbáčam doľava, na ešte rozbitejšiu cestu, lemovanú starými jabloňami, ktorá kľukato vedie pomedzi rozľahlé lúky a pasienky. V rámci dvojkilometrového stúpania sa tu dostávam na Koniarsku planinu. Je to najzápadnejšia a najmenšia z planín Slovenského krasu, ktorá je však takmer úplne celá zalesnená. Z Plešivca ňou vedie zelená značka, na ktorú sa na rázcestí Drieňová studňa napája cyklotrasa, vedúca z Hucína cez Gemerský Sad, ktorá sa pri Ochtinskej aragonitovej jaskyni končí.

Kvôli náhľadu do mapy chvíľu stojím a celkom aj ľutujem, že som nešiel cez Licince a odtiaľ po poľnej ceste do Meliaty a potom cez prielom Muráňa do Bretky. Minulého roku tam vybudovali náučný chodník cez prielom, v ktorom sa meandrujúca riečka Muráň (Muránka) vo vápencoch zahryzáva až do hĺbky sto metrov. Problém je aj v tom, že neviem, či by som tadiaľ prešiel s takto obloženým bicyklom. Preto zavrhujem aj alternatívu odbočenia pred Gemerskou Hôrkou. Bola by to asi 18 kilometrová zachádzka s nejasným výsledkom.

Pokračujem po rovinatej náhornej plošine – časti Koniarskej planiny - na juh, až prichádzam do obce Gemerská Hôrka. Veľká časť tejto zaujímavo situovanej obce sa rozkladá na strmých úbočiach medzi kopcami Hôrka a Stádlo. Po ľavej strane mám hlboko zarezanú železničnú trať a obcou strmo klesám až do centra na križovatku, na ktorej odbáčam doľava na Plešivec. Úzka cesta je hneď za dedinou zarezaná do svahu a ledva vtesnaná medzi dve trate pod strmými svahmi konca Koniarskej planiny. Ešte pred Plešivským hradom odbáčam doprava a napájam sa na nadmieru frekventovanú cestu E 571.
Samotný Plešivec leží na rozhraní dvoch, na naše pomery naozaj unikátnych kaňonov. Po ľavej strane končí kaňon Štítnika a pred sebou mám kaňon Slanej. Ak sa máme držať odbornej definície slova kaňon, tak na Slovensku máme kaňony len tieto dva. Kaňonom Štítnika sa rozumie zhruba šesť kilometrový úsek medzi Kunovou Teplicou a Plešivcom. Najväčšia šírka tohto kaňonu je jeden kilometer a hĺbka 250 metrov. Riečka Štítnik tu preteká medzi dvoma planinami. Už spomínanou Koniarskou a Plešivskou planinou. Kaňon Slanej, na cestu ktorým sa už neviem dočkať, má dĺžku 11 kilometrov a šírka sa takisto pohybuje do jedného kilometra. Hĺbku má však miestami až 400 metrov. Kaňon sa začína pri Brzotíne, blízko Rožňavy a končí pri Plešivci. Už samotný pohľad do tohto kaňonu je úžasný a už od mala sa mi tu páčilo. Vždy mi to tu totiž pripomínalo moju obľúbenú Juhosláviu.

Zaujímavosťou je aj to, že za Plešivcom sa na ceste do Silickej Brezovej nachádza miesto, odkiaľ je krásny výhľad do kaňonu Štítnika, ale hlavne za dobrej viditeľnosti odtiaľto vidieť Vysoké Tatry. Samotná Silická Brezová sa nachádza, podobne ako obec Silica, v srdci Silickej planiny, ktorá je súčasťou Národného parku Slovenský kras. Pre úplnosť ešte dodám, že Slovenský kras pozostáva okrem Koniarskej, Plešivskej a Silickej planiny ešte zo Zádielskej, Bôrčanskej a Jasovskej planiny, planín Horný a Dolný vrch a Jelšavského krasu. Slovenský kras dokonca patrí medzi najväčšie krasové oblasti v strednej Európe. Ak by som sa mal rozpisovať o bohatej faune tohto hodnotného územia, stal by sa z cestopisu prírodopis (na ktorý už ale aj tak pomaly ašpiruje), no nedá mi nespomenúť, že v Slovenskom krase žijú rysy a dokonca aj vlci a za potravou sa tu zatúlajú aj medvede, ktoré tu ale trvalo nežijú. Trvalo tu však žije zákonom chránený syseľ pasienkový – veľmi zvedavé a milé zvieratko, ktoré tu pri troche šťastia nie je problém zahliadnuť.

Ako tak putujem kaňonom Slanej, v hlave spriadam plány na dôkladnú pešiu turistickú návštevu tohto kraja. Veľkou prekážkou viacdňovej turistiky v Slovenskom krase je však akútny nedostatok vody. Na planinách nenájdete pramene, či studničky, tak ako napríklad vo Veľkej Fatre. Aj toto je jeden z dôvodov, že sa tu pešej turistike veľmi nedarí. O to viac ma to sem ťahá a je mi jasné, že dlho už odolávať týmto ľudoprázdnym krasovým planinám nebudem. Len by to chcelo prísť sem skoro na jar alebo neskoro na jeseň, lebo na južanské horúčavy nie je moje tatranské telo vôbec stavané.

Dnes je to však trochu iné. Napriek tomu, že je poriadne teplo, už od Revúcej idem proti silnému a pomerne chladnému vetru, takže zo mňa našťastie vôbec neleje. Protivietor duje aj v kaňone a zvýšená námaha si vyžaduje doplnenie energie. Tam, kde sa kaňon začína, to stáčam doprava, na poľnú cestu za traťou a pod strmými vápencovými skaliskami obedujem. Biele vápencové bralá krásne kontrastujú so sviežou májovou svetlozelenou farbou vegetácie. Všade naokolo tu je až krikľavo červená pôda, ale takéto sfarbenie majú aj niektoré skaliská. Najlepšie je to možné vidieť v kameňolome za Slavcom, ktorý mám za sebou.

Emigrujúci studený front

Len s počasím sa mi to kvôli fotodokumentácii akosi nezdá. Zaťahuje sa a vietor je čoraz silnejší a chladnejší. Na pumpe pred Rožňavou sa dozvedám, že cez náš štátny útvar prechádza zvlnený studený front, po prechode ktorého sa má otepliť a nemá ani pršať. Mapu Volovských vrchov tu nemajú, a tak si kupujem aspoň mapu Slovenského krasu, aby som sa večer pri ohni nenudil. Naposledy sa ešte pozerám dozadu, na tento pekný kaňon, ktorý by mohol byť aj dlhší.

Pred Krásnohorským Podhradím zisťujem, že zvlnenému studenému frontu sa uráčilo opustiť územie nášho štátu a teraz sa pobral na Maďarov. Tí sú však, na rozdiel odo mňa, teplu odolní a takto im tam teraz bude iba zbytočná zima. Ako keby ho ktosi odtiaľto vyháňal. Teraz na mňa slnko pečie ako na predvčerajšej horskej etape a som tak opäť červený ako rozzúrený boľševik. A Maďarov iba zbytočne rozklepe od zimy. A na dôvažok, keď chcem odfotiť hrad Krásna Hôrka, slnko zatienil veľký mrak, ktorý tu zabudol studený front. Lenže tento mrak sa za ním vôbec neponáhľa, a tak stojím a čakám a po polhodine ma to už nebaví. Hrad fotím aj zamračený. Veď o rok či o dva sa sem určite vrátim a hrad si nafotím poriadne nasvietený. Tento krásny hrad mi predsa neujde. Veď tu stojí 678 rokov. Zažil Jiskrovcov, Turkov, prvú svetovú vojnu, druhú svetovú vojnu, komunistov aj Mečiara, tak tu bude stáť aj o rok. Veď čože by sa mu dovtedy mohlo stať...

Spoluobčania, čučo, makačka a „prachoterapia“

Nutne si však potrebujem doplniť zásoby potravín, pretože v žiadnej z dedín som tak doposiaľ učiniť nemohol. Dôvod je jednoduchý. Sám a dupľom ešte s týmto nabaleným bicyklom som tu všade magnetom pre dotieravý cigánsky dorast. Kedy sa už tento problém začne konečne riešiť? Odkladať to už ale nemôžem. Vozím sa hore–dole po Krásnohorskom Podhradí, ale pred každým obchodíkom ich niekoľko postáva a mne je jasné, že bicykel darmo zamknem, keď mi môžu vybrakovať batožinu. Nakoniec ho v centre opieram na terasu krčmy tak, aby som naň videl z obchodu. Vnútri špekulujem, že by som večer pri ohníku mohol okoštovať niektoré z miestnych vín. Lenže keď mi padne zrak k bicyklu, už ho ohmatávajú drzé Cigánčatá. Vybieham ich odohnať a rýchlo platím.

Narýchlo kúpenú fľašu akéhosi miestneho vína pripevňujem na batožinu zvonku, pretože sa mi už dnu nezmestila, a poberám sa kadiaľ ľahšie preč. Pred obchodom už na mňa gánia starší Cigáni, ktorým sa žalujú tí malí, a tak nemám ani najmenší dôvod zdržiavať sa tu. Chápem a som si vedomý toho, že tento chorý systém neprospieva im, ani nám a že aj oni chcú žiť tak ako každý – ale mali by sa tak aj správať. Potom sa nemožno čudovať, že ich väčšina ľudí nemá rada. Stačí, aby sa nad tým ako etnikum už konečne zamysleli, vyvodili z toho jasný záver a podľa toho aj konali – v prospech lepšej spoločnosti nás všetkých. Poznám pár výnimiek, ktorých si ako ľudí veľmi (a o to viac) vážim a títo ľudia sú konkrétnym dôkazom toho, že sa to naozaj dá.

Spokojný s plnými taškami poživne začínam zdolávať prvé metre stúpania na Úhornianske sedlo. Na sedlo to mám deväť kilometrov a musím zdolať prevýšenie vyše 650 metrov, čo je celkom zábava. Najmä v horúčave, ktorá po emigrácii studeného frontu za hranice nastala. Výhodou je, že cesta vedie prevažne lesom, a tak slnko na mňa až tak nepraží. Po vyše troch kilometroch vychádzam na lúku, pod ktorou je naľavo v doline, v objatí Volovských vrchov, učupená dedinka Pača. Je obklopená lúkami, ktoré sú vyššie lemované hustými lesmi. Za dedinou sa už na severe dvíhajú kopce hlavného hrebeňa Volovských vrchov. Sprava odtiaľ vidieť Hekerovú (1260 m), Okrúhly chrbát (1205 m) a Žobrácku poľanu (1219 m). 1322 metrov vysoký Zlatý stôl, ktorý je až za týmito kopcami, odtiaľto nevidím. Na lúke som naposledy sedel v roku 1984. V rámci rodinného výletu sme tu vtedy s kamarátom Heňom Žižňovským baštili nugetu, ktorá bola v tej dobe legendárnou a vyhľadávanou, no ťažko zohnateľnou lahôdkou. Teraz sa posilňujem údeným ovčím syrom z revúckeho družstva.

Zrak mi však padá na žltú a veľmi teplú tekutinu v horúcej bielej plastovej fľaši, ktorú mám na batožine. Je mi jasné, že v obchode som nedopatrením kúpil čučo a že keď mi dnes zovrie, nebude už ani len koštovateľné, nieto ešte pitné. A sú to dve kilá zbytočnej záťaže. No čo, nevylievam ho a beriem ho na vander a nech už skončím kdekoľvek, možno sa mi ešte zíde. V lese zdolávam niekoľko serpentín a vychádzam na ďalšiu lúku s podobným výhľadom, len Pača už je podstatne hlbšie. Slnko naozaj nemilosrdne praží a v duchu závidím Maďarom, ktorých teraz obšťastňuje nešťastný studený front, od ktorého som si toľko sľuboval. Našťastie sa zase vnáram do lesa. Napravo ma víta strážca lesného tunela – starý dub, ktorého hrubé konáre vytvárajú nad cestou spolu s ďalšími stromami nádhernú rastlinnú klenbu. Stav uzučkej cesty je presne taký, aký si pamätám z doby spred 27 rokov, len ešte o niečo horší. Premávka je tu našťastie veľmi malá, a tak si jazdu po ceste môžem plne vychutnávať. Takéto cesty mám totižto veľmi rád.

Po čase ma napravo nad cestou príjemne prekvapuje prameň s chutnou vodou, a tak sa kompletne celý umývam, vymieňam uvarenú vodu za čerstvú a krásne regenerujem. Zjavenie sa tohto prameňa prišlo doslova chvíľu pred funusom. Konečne tu po dlhej dobe počujem aj kukučku. Cesta sa neustále kľukatí, bučiny vystriedali smrečiny a už v priesekoch občas zazriem hrebeň, v ktorom je sedlo. Cesta je tu veľmi prašná, zrejme ešte ide o nejaký prastarý zimný posyp, lebo pokiaľ viem, tak cesta sa v zime neudržiava. Samozrejme, že na mieste, kde opäť začína strmo stúpať, na tom najprašnejšom možnom úseku, stretávam evidentne prázdny kamión s plachtou. Otváram oči, čo tu vlastne robí, keď je tu zákaz vozidlám nad 10 metrov. Možno ho sem poslalo GPS. Tiež ma raz večer poslalo v zime a tme vo Fínsku na poľnú cestu, a keďže som sa s tým hebedom nemal kde otočiť, musel som ísť ďalej a protiidúcemu traktoristovi skoro vyliezli oči z jamiek, keď ma v zákrute s kamiónom zbadal.

Tento ma zaprášil tak strašne, že aj vo vápenke by som bol atrakciou. Toto bol vskutku arogantný šofér. Veľkou rýchlosťou sa rúti po uzučkej ceste do každej zákruty a nedbá na to, že oproti môže ísť nejaké auto. Než sa stačím očistiť, vidím, ako sa ten istý šialenec valí stredom cesty nekompromisne dolu kopcom. Darmo mu ukazujem, aby spomalil. Ten keď niekoho po ceste nezrazí, tak sa stane zázrak. A dúfam, že sa stane. ŠPZ má celú zaprášenú, a tak ani neviem, čo je zač. Zato však poznám výšku jeho IQ.

Ta zaš na totym Spišu

Nahltaný prachu sa už po pár metroch konečne ocitám v sedle, ktoré mi dalo poriadne zabrať. Radosť nemá konca – kraja. Úhornianske sedlo s magickou výškou 999 metrov sa nachádza v lese, bez akýchkoľvek výhľadov. Je však dôležitou križovatkou turistických trás a prechádza tadiaľ aj červená značka - Cesta hrdinov SNP (E8). Z povaľujúceho sa pňa si robím statív a robím si uletené vrcholové fotky. Keďže som presne na rozhraní Gemera a Spiša, foťák kladiem na Spiš a utekám pózovať na Gemer. A potom sebe u Špišakoch takoj vychutnavam perše metre toteho fajneho zjazdu. Po prvom kilometri za prvou serpentínou stojím, pretože hneď ako som vyletel z lesa, otvorili sa mi nádherné panorámy na malebný a zabudnutý kraj.

Ocitol som sa na lúkach, ktoré sa prudko zvažujú až dole, do úzkej dolinky, v ktorej sa tiesni dedinka Úhorná, do ktorej schádza cesta serpentínami. Okolité strmé úbočia sú vlastne zarastajúcimi lúkami, pasienkami a políčkami, ktoré sa už neobhospodarujú. Nad tým všetkým sa rozprestierajú prevažne smrekovo-jedľové lesy, pokrývajúce okolité kopce a doliny. Za dedinkou vykúka vodná nádrž Úhorná, ktorej hladina má krásnu farbu, ktorú jej dodávajú tmavé koruny okolitých smrekov a jedlí.

Tu mi prišiel na um kamarát z Gelnice, ktorý tam býva na striedačku, a tak mu volám, či náhodou nie je doma, že by sme sa niekde v údolí Hnilca podľa možností stretli. Vraj mám prísť do Gelnice a spať môžem na záhrade v chatke. No paráda. Je to síce radikálna zmena plánu, no rozhodne ju činím veľmi rád. Do Gelnice to mám ešte 37 kilometrov a je už neskoré popoludnie, keďže som sa po ceste dosť flákal. Preto si dávam olovrant. Z Úhornej sem za ten čas naťažko vyšliapal rovnaký šialenec/nadšenec ako ja, tak sa dávame do reči, lebo stretnúť cyklovandráka je v týchto končinách veľká vzácnosť. V Košiciach vyštartoval rovno od rýchlika a pre dnešok mieri do Krásnohorského Podhradia. Tak nech sa darí, bratu.

Zjazd je krátky, pretože Úhorná leží o takmer 400 metrov vyššie, ako Krásnohorské Podhradie. Dedinka je to veľmi utešená a je vidieť, že z veľkej časti domov sú už chaty. Darmo – je to hladová dolina, čo je, samozrejme, dosť smutné. Kedysi však táto dolina kypela životom, no nepredbiehajme. Za dedinkou sa nachádza vodná nádrž Úhorná, čo je bývalý tajch, kde mierim na hrádzu a pozerám sa naspäť na Úhornianske sedlo.

Mantáci, hladové doliny a potreba zachovania si vlastnej kultúry

O chvíľu sa veziem prekrásnou dolinou, do neďalekého Smolníka. Na začiatku tohto malého mestečka sa napájam na cestu, vedúcu serpentínami na Štóske sedlo a ďalej cez Medzev do Moldavy nad Bodvou. Smolník je veľmi pekné, útulné a malebné mestečko s veľkým vidieckym rázom. Niekoľko historických budov, vrátane meštianskych domov, tu pripomína zašlú slávu tohto kedysi slávneho, významného a úctyhodných 768 rokov starého mestečka. Táto stará banícka obec, ktorá bola pôvodne slovanská, bola v 13. storočí osídlená Nemcami, ktorí sa tu volajú Mantáci. Bohužiaľ, na Spiši sa tento výraz používa ako hanlivé slovo („ta zaš ši to dodzigal, ta ty ši ale mantak“), a tak aj veľká časť Slovákov, žiaľ, ani nevie, že ide o označenie etnika a rozhodne nie o žiadnu nadávku. A toto treba zdôrazniť. Zaujímavý je aj ich jazyk – mantáčtina, čo je vlastne značne skomolená nemčina, takpovediac upravená miestnymi pomermi, ktorej ani Nemec miestami nerozumie. Zaujímavosťou je, že napríklad medzi Medzevom a Smolníkom, a vlastne medzi všetkými „mantáckymi“ obcami, sú v jednotlivých výrazoch veľké rozdiely.

Dúfam, že sa toto unikátne nárečie zachová, pretože pravda je taká, že takto už rozprávajú len starší obyvatelia. Bola by to obrovská škoda, ak by v tejto násilne globalizačnej a anglo–kolonizačnej dobe zaniklo. Niektorí ľudia si totižto, žiaľ, neuvedomujú fakt, že kolonializmus doposiaľ neskončil a dobrovoľne používajú anglické výrazy a u nás, v ako jedinej krajine to zašlo (okrem iného) až tak strašne ďaleko, že namiesto krčiem už máme len puby. To sa tu už za toto naozaj nikto nehanbí?! Kde je národná hrdosť Slovanov a všetkých etník, ktoré u nás žijú?! Pri tejto príležitosti musím spomenúť ešte jednu závažnú myšlienku. Každý jeden národ na našej Matke Zemi by si mal ctiť svoje vlastné korene a svojich predkov. Byť hrdý na to, kým a čím je. Milovať svoju vlasť rovnako ako Zem a Vesmír a ctiť a vážiť si aj cudzie kultúry. Veď každý má a musí mať tú svoju. No neopičiť sa po nich, nepovyšovať sa nad ne a neurážať ich ako nevedomý blbec, ale vnímať ich ako súčasť, ale hlavne obohatenie jedného obrovského celku, ktorý je a bude rôznorodý, či sa to už globalistom páči alebo nie. Ostatne, ich doba našťastie konečne pomaly končí.

Pokračujme však radšej v ceste. Smolník bol od roku 1332 slobodným kráľovským baníckym mestom a tento titul získal ešte skôr ako Kremnica či Rožňava. Ťažila sa tu najmä meď a striebro, razili sa tu mince, bola tu banská škola, inšpektorát, nemocnica a banský súd. Smolník bol veľmi významným administratívnym centrom. Z Gelnice sem dokonca viedla úzkorozchodná železnica. Dnes by už málokto povedal, že v čase najväčšieho rozmachu mestečka tu žilo viac ako 6000 obyvateľov. Fungovali tu aj železnorudné bane, no hneď po Nežnej revolúcii všetky banské zariadenia rozobrali. 136 rokov sa tu ručným balením v miestnej tabačke vyrábali aj exkluzívne cigary, no v roku 2008 továreň zatvorili a o prácu prišlo 30 zamestnancov, čo bolo pre ľudí v tejto nádhernej doline likvidačné. Cigary sa tu vyrábali z kvalitného kubánskeho tabaku a drvivá väčšina išla hlavne na export. Je to smutná slovenská realita zámerného ožobračovania už aj tak chudobných dolín. Zločinom, ktorého sa po roku 1989 dopustil prvý porevolučný prezident, bolo, že v celom regióne dal hneď po revolúcii pozatvárať továrne, ktoré boli jediným zdrojom obživy pre týchto, osudom veľmi ťažko skúšaných ľudí. Je mi z toho všetkého naozaj nevoľno, ako aj z toho, prečo sa proti tomu vtedy nikto nevzbúril, keď išlo o veľa.

Stojím pred tabačkou a dívam sa na centrum tohto charizmatického mestečka, do ulíc ktorého sa pomaly vkráda večer a s predlžujúcimi sa tieňmi sa poberám ďalej. Okolité lesy sa pozvoľna menia na borovicové a prichádzam do Smolníckej Huty. Aj tu sa v okolí nachádzali ložiská striebra, ortuti, olova či medenej rudy. Keďže v okolí obce nieto žiadnej ornej pôdy, ľudia tu kedysi pracovali prevažne v baniach. Schátraná staničná budova bývalej „úzkorozchodky“ je opäť nemým svedkom niekdajšej prosperity doliny. Ale dedinka sa mi páči. A nielen preto, že sa nachádza v tejto charizmatickej doline, bohatej na krajinárske krásy.

Je to dolina plná kľudu a pokoja, ktorej dnom sa kľukatí potok Smolník a s veľkým potešením nechávam spočinúť svoj zrak na detailoch tejto horskej doliny, voniacej sviežosťou vody, lopúchov a jarných lesov. Tu a tam sú nahromadené kmene a konáre, ktoré tu rozbúrený potok zakliesnil medzi jelše, smreky a borovice, medzi ktorými sú tu maličké čistinky a lúčky. A mne je jasné, že keby som nešiel k Emilovi do Gelnice, tu by som to zapichol a melodický žblnkot potoka, jarná vôňa lúk a tunajších borovíc by ma uspali raz–dva. Veď ešte sa sem vrátim.

Mexiko a vône večera

Krásne sa mi ide touto dolinou s takmer nulovou premávkou na ceste a čo nevidieť prechádzam Smolníckou Pílou a vzápätí prichádzam do Mníška nad Hnilcom, kde spoznávam miestne Mexiko. Hádam netreba zdôrazňovať, že obyvatelia tejto, miestnymi obyvateľmi nazvanej časti obce, nie sú žiadni mexickí Indiáni, ktorí sem emigrovali.

Cesta v obci je doslova otrasná. Toľko záplat a jedna cez druhú, ubúchaná lopatou (možno nasilu či s vyhrážkami, neviem) a v ľubovoľnej výške – to je vskutku atrakcia, na ktorej nadskakujem tak, že jeden by si pomyslel, že od radosti, pretože sa usmievam, lebo mám, ako inak, dobrú náladu. Mníšek nad Hnilcom na mňa tým pádom pôsobí mexicky nadskakujúco. Konečne už chápem, čo sú mexické vlny. No o tých som počul iba v súvislosti s futbalom a ja ich teraz absolvujem na bicykli. No okolitá krajina je, samozrejme, nádherná, ako aj miesto, v ktorom je obec situovaná. Tróni v naozaj krásnom rozhraní dolín. Teraz sa už totižto nachádzam v údolí Hnilca, a tak skoro ho rozhodne v nasledujúcich dňoch neopustím. A keď už sme pri tých krásach, spomínam si na jedno krásne a príjemné dievča z internátu, a to bolo práve odtiaľ.

V centre obce odbáčam doprava a natriasam sa smerom na Gelnicu. Okolitá krajina (údolie Hnilca) mi učarovala už dávnejšie, no na bicykli som tadiaľto ešte nešiel. Párkrát vlakom s partiou a dvakrát autom, ale to som bol ešte veľmi sopľavý. Autom som sa tadiaľ totižto naposledy viezol šestnásťročný. Večer vždy znásobuje krásy akéhokoľvek kraja a neviem sa tu vynadívať. Podhorské dedinky, lúky, medze, kopce, roztratené stromy, rieka a májové vône, šíriace sa z bohato zastúpeného rastlinstva. „Chrochtajíc blahem“, ako sa hovorí v Čechách, sa po už dobrej ceste dostávam do dediny Helcmanovce, nádherne situovanej v tomto čoraz krajšom kraji a pôžitkársky si vychutnávam večernú jazdu. Večerná cyklistika, to je niečo, čo nemá konkurenciu. Večer vždy vonia všetko úplne ináč, ale hlavne nádherne, až opojne. Tak, ako veľmi nemám rád rána, tak veľmi milujem večery. Aj ľudia sa večer viac usmievajú, presne tak, ako teraz v Helcmanovciach. Ráno je mne podobná sorta ľudí väčšinou iba zamračená, prípadne ako ja, úplne vykoľajená.

Hneď za Helcmanovcami sa údolie výrazne zužuje a prudko sa stáča doprava, aby obišlo rozložitý masív Ostrej skaly. Chvíľku ideme v trojke poriadne natesno. Cesta, železnica a rieka sa tu o seba obtierajú, a kde sa to málinko rozširuje, začínajú Prakovce. Tam, kde cesta začína prudko klesať, stojím a dokumentujem krásnu panorámu obce, situovanú prevažne na strmých svahoch Volovských vrchov. Veľmi sa mi páči, ako sú tu po úbočiach údolia, stáčajúceho sa doľava, rozmiestnené budovy. Či už historické, alebo obytné. Mestečká či obce v kopcoch sa mi vždy páčili. A páči sa mi aj tu. Len tých neprispôsobivých je tu akosi priveľa.

Napravo pod sebou mám závod ťažkého strojárstva, ktorý svojho času zamestnával takmer 3000 ľudí. Železiarstvo a hutníctvo malo v Prakovciach veľmi dlhú, niekoľkostoročnú tradíciu, no po roku 1989 sa všetko zmenilo. Ale dôvod som už spomenul, tak sa už k tomu nebudem vracať. Za Prakovcami sa pri Matilda Hute údolie opäť stiesňuje, a to až tak, že trať sa tu ponára do tunela. Cesta sa neustále kľukatí spolu s Hnilcom a absolvujem posledné štyri večerné kilometre v krásnej doline. O chvíľu ma už víta tabuľa „Gelnica“. Starú časť mesta, ktorá je za Hnilcom naľavo, nie je kvôli hustým a mohutným porastom vŕb takmer vôbec vidieť. Ale to vôbec neprekáža. Strechy starých historických budov a veže dvoch kostolov osvetľujú posledné lúče dnešného slnka, ktoré sa z hlbokého údolia Hnilca rýchlo vytrácajú a vzápätí miznú za hradbou Volovských vrchov.

Ta vitaj v Geľnici šaľeňaku!

Pred hypermarketom sa stretávam s Emilom, kolegom a kamarátom, ktorý tu má povesť cestného piráta, čomu zodpovedá aj jeho dlhovlasý, čiernovlasý, no rozhodne výrazný výzor. Z auta mu reve metal na plné pecky a s kvíliacimi pneumatikami sa rúti na malé parkovisko. „Boha ci Máriu, no náázdar! Čekaj, čekaj, najperši ši ce mušim odfocic, nech je sranda, ci Boha ta ňe? Šaľeňaku, ta vidziš, dze ši še dotrepal? Vitaj v Geľnici!“ smeje sa Emil svojim typickým smiechom a radostne sa zvítavame. Potom ho už len nasledujem, čo je celkom záber. Napokon sa usádzam v krčme v kopci na sídlisku, no ako som sa sem dostal, netuším. Musel som dávať pozor, aby sa mi s autom nestratil a šliapať ako na pretekoch. Emil išiel pred bytovku zaparkovať auto a o chvíľu už čakáme na terase na pivo. Vládne tu typická večerná krčmová pohodička a ja si to tu s vystretými nohami labužnícky užívam. Za dnešok mám za sebou peknú „šichtu“, následkom čoho som aj dosť smädný, no pivo nám akosi nechodí.

„Mušiš počekac – kazal som zrobic pomale. Uvidziš, jake budze fajne. Dze še budzeme nahaňac. Tu je najľepše pivo v Geľnici,“ utešuje ma Emil a o chvíľu donesené pivo potvrdzuje jeho slová. Po prvom mohutnom glgu, ktorý je ako prvé rande, si utieram penu z fúzov a zadívam sa na Emila.
„Znaš čom furt teľo bicygľujem? Ha? Ta že by som sebe toto pivo znal vychutnac, ha, ha, ha, ha!“ vravím, na čo sa rehoceme obaja a štrngnúc si, pozeráme sa na ulicu, kde stoja policajti.

„Kukaj na nich,“ vraví Emil. „Furt su tu. Čekaju a lapaju totych, co šednu na bicygeľ. Všimaj teho staroho, jak še zdzigal. Ten je jasny. Temu ani fukac nemuša davac. Ten jak na nich dychne, ta veckaj nafukaju oni,“ konštatuje skúsene Emil a ja si to tu totálne užívam. „Vyhod je vyhod. Na vyhodze to ine nigdaj nebudze. A toto znaš, čom je na vychodze najvekša nezamestnanosc? Neznaš? Ta bo tu už je davno fšicko porobeno!“ škerí sa Emil a mňa akosi zmáha únava. Po treťom pive na obrovské sklamanie policajtov tlačím bicykel z krčmy a prechádzajúc popri nich len pokrčím plecami. Smerujeme do záhradkárskej kolónie, ktorá je vo svahu nad mestom, hneď nad sídliskom. Emil mi ukazuje, čo tu všetko pribudlo od mojej poslednej návštevy spred... no, pekných pár dlhých rokov.

„Pekne si to tu zveľadil,“ chválim ho.
„Ta znaš jak, kto še tu o to postara, jak ňe ja,“ povzdychne si a ja sa idem vybaliť. Potom už po zotmení sedíme vonku pod prístreškom a Emil sa ma pýta, čo tom mám v tej veľkej fľaši za žltú tekutinu. Ježišmária, už som na to aj zabudol. Vyťahujem fľašu, ktorá sa cez deň výdatne varila na slnku a nie príliš nadšene ju podávam Emilovi.
„Fúúúj, ta co ši do teho našikal? A to je vino? Ci Boha ta to co je? Šak to jak mix okeny a terpentinu! Ta to sebe pi sam. Ja budzem pic pivo.“ Ovoniavam, degustujem a kriví mi papuľu, ako keby som omylom prehltol mne nanajvýš odpornú koka kolu.
„To skadzi maš toten bordeľ? Tyž som okoštoval kadečo, šak še pozname, ale taky humus ešči nikdaj,“ krúti hlavou už pri ohni v záhrade Emil a ja si pri spomínaní na staré časy vravím, že keď som túto dvojkilovú záťaž vliekol do tých kopcov, teraz ju proste nevylejem.
„Šak jutre še doznaš, čom še to čučo vola „Perla piesku“ – pamataj!“ Dáva Emil bodku za dnešným, nadmieru a mimo plán vydareným dňom, akých rozhodne veľa nebýva. Ešte teraz cítim vône tých dolín a na úsek od Krásnohorského Podhradia až sem nikdy nezabudnem.

Sumárizmus

Dnešná „šichta“ zhltla 105 kilometrov, ktoré pre mňa sú a navždy budú niečím nezabudnuteľným a tie hebké farby večerných lúčov, ktoré neustále hladkali krajinu, ktorou som od Úhornianskeho sedla putoval, budem ešte dlho po usnutí vidieť. Zaspávajúc v útrobách malej a útulnej chatky konštatujem, že ísť sem bolo veľmi dobré rozhodnutie. Bolo by mi fajn aj niekde pri ohníku na lúke pod lesom, pri potoku Smolník, no nie som až taký samotár, ako by sa mohlo zdať. Som spoločenský človek. Isteže mám rád aj samotu v horách, to dá rozum, no do pozície samotára ma niekedy stavajú okolnosti a som celkom rád, že dnes sa tak nestalo. Najmä, ak sa človek stretne so starým parťákom, akým je Emil.

Pokračovanie cykloputovania


 
 
Najnovšie články autora
 
Cyklotúra Starý Majer – Čertovica – Štrba – Poprad Nachádzam sa v malom starom rozheganom prístrešku na hrebeni nad Starým Majerom, pod Ľubietovským Veprom. Noc v spoločnosti horúčky nemala … » celý článok 06/03/14 Peter Miler Nízke Tatry, Veporské vrchy
Túra Strieborná hora – Oľšavica – Zimná hôrka Zobúdzanie sa na Striebornej hore sa paradoxne nesie v zlatistých farbách. Ranné slniečko opäť do zlatista vyfarbuje beztak zlaté „červené smreky“, ktoré teraz majú najkrajší odtieň žltej. Dnes večer by som sa chcel k spánku uložiť niekam nad Uložu, nech je sranda. Na Zimnej hôrke mám od februára vytipované miestečko s krásnymi výhľadmi, od ktorého ma delí smiešnych 22 km. Dnes ma čaká pre mňa najkrajší úsek celej 75 km dlhej túlačky, nakoľko pôjdem krajinou, kde rastú výlučne zlatisté smrekovce opadavé a lúky, po ktorých pôjdem, mi poskytnú veľmi lukratívne výhľady. 21/02/14 Peter Miler Levočské vrchy
Cyklotúra Králiky – Čerín – Povrazník – St. Majer Po dvoch mesiacoch som opäť v rekreačnom stredisku nad Králikmi vysoko v Kremnických vrchoch. Včera som tradične naťažko naložený dofrčal z Popradu v rámci 135-kilometrovej etapy. Nemám z nej žiadny fotomateriál, tak z nej nebude ani reportáž. Bol to veľmi zrýchlený presun a stál som len minimálne. Dnes je nedeľa a o 15-tej popoludní vyrážam do okolia Poľany, no tentoraz do miest, kam som sa dlho chystal a kde som ešte nikdy nebol. 23/01/14 Peter Miler Starohorské vrchy, Kremnické vrchy, +
Najnovšie články na titulke
 
Rozhovor P. Puchala: Turisti patria do chránených území Malé Karpaty patria na Hiking.sk medzi lokality s najväčším počtom prečítaných článkov, konkrétne na štvrtú priečku pomyselného … » celý článok 27/11/19 Soňa Mäkká Rozhovory
MTB Čiernohuzec - cyklookruh z Levoče Tiché Levočské vrchy predstavujú vďaka dobrým cestám a mimoriadne zaujímavým lokalitám ideálny priestor pre atraktívnu cykloturistiku. Na trase môžeme objavovať ich donedávna utajenú krásu, pričom vyjdeme na tri vrcholy: Jankovec, Chmeľov a Čiernohuzec. 21/11/19 Karol Mizla Levočské vrchy
Recenzia Bridgedale Stormsock – nepremokavé cykloponožky Jesenné obdobie nemusí znamenať koniec cyklosezóny, ak sa cyklista dobre vystrojí. Pokiaľ sa vám však nechce kupovať nové tretry, máte v zásade dve možnosti, ako ochrániť nohy pred chladom a vodou. Jednou sú nepremokavé návleky, druhou nepremokavé ponožky. Druhú menovanú možnosť som vyskúšal s ponožkami Bridgedale Stormsock v strednej hrubej verzii. 20/11/19 Ľubomír Mäkký Obutie

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Revúca – Plešivec – Úhorná – Gelnica 29/04/13 13:35 15 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Slovenské rudohorie: Revúcka vrchovina, Juhoslovenská kotlina, Slovenský kras (Koniarska planina), Rožňavská kotlina, Volovské vrchy
  • Počet dní
    • 1
  • Nadmorská výška
    • max: 999 m n. m.
    • min: 210 m n. m.
  • Vzdialenosť
    • 105 km
  • Náročnosť
    • 3
  • Ročné obdobie
    • jar
  • Dátum túry
    • 25.05.2011
  • Štart trasy
    • šírka: 48.68301 ° SŠ
      dĺžka: 20.11589 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 48.84891 ° SŠ
      dĺžka: 20.93228 ° VD
      » Mapa
  • Voda
    • prameň pri ceste na Úhornianske sedlo z Krásnohorského Podhradia
  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • horský alebo cestný bicykel (pozor na horší stav ciest)
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.

0.76