Perla piesku je „fest strašna šviňa“! A ešči daco o Kľinčikaroch

Okolo deviatej sa zobúdzame na to, ako niekto v záhradkárskej kolónii kosí trávu nadmieru hlučnou kosačkou. Ba tvrdil by som, že ten trávnik dokonca kosí mohutný a ťažký šesťnápravový motorový rušeň, známy pod prezývkou „Čmeliak“. Strašné niečo. Paródia na víno „Perla piesku“ mi dáva jasne najavo, že dnes do Popradu nepôjdem. A to som si dal len pár deci. Je to 113 kilometrov v kopcovito-horskom teréne aj po lesných cestách a viem, že dnes to jednoducho nedám. Preto logicky nasleduje plán „B“, a tým je okolo obeda exkurzia po meste. Túlame sa rôznymi ulicami a uličkami tohto malého baníckeho mesta a všetko dôkladne dokumentujem. V meste vládne takmer úplný kľud, ktorý občas narušia hlučné tlupy neprispôsobivých. Musím dať Emilovi za pravdu - nebyť týchto tlúp, či stád, mesto by bolo ešte oveľa krajšie a čistejšie. Alebo ak by sa konečne skultivovali a uvedomili si, v akom peknom mestečku vlastne žijú a začali si to vážiť.

Ale pekné je aj tak a veľa miest by mohlo Gelnici veľa vecí závidieť. Či už jej polohu v kopcovitom teréne, udržiavané historické pamiatky a staré budovy, malé uličky alebo krásu okolitej členitej krajiny. Mesto dýcha svojou typickou atmosférou, a silnú charizmu, akou ostatne dýchajú všetky banské mestá, tomuto mestu nemožno uprieť. Raz darmo – je to staré banícke mesto a podobne, ako väčšina obcí a mestečiek v tomto regióne, bola aj Gelnica kvôli nerastnému bohatstvu po tatárskych vpádoch kolonizovaná Nemcami. Mestské práva dostala v roku 1264 a na vyvýšenom kopci na západnom konci mesta, svojho času stával Gelnický hrad, ktorý slúžil na ochranu mesta a miestnych baní. Dnes sú z neho, žiaľ, len rozvaliny niekoľkých múrov. Zaujímavosťou je, že Gelničanov ešte doteraz volajú „Kľinčikare“. Táto prezývka má, ako inak, pôvod v histórii, keď mesto v 19. storočí po celom Uhorsku preslávila výroba klincov a reťazí. Okolo roku 1870 tu klince vyrábalo až 360 majstrov a okolo 180 učňov a tovarišov. Začiatkom 20. storočia táto výroba postupne zanikla, no prezývka sa zachovala až do dnešných dní.

Motajúc sa po strmých uličkách a rôznych zákutiach do seba nasávam tunajšiu atmosféru tak intenzívne, až Emil navrhuje, že by sme v tejto horúčave mohli nasať aj nejaké pivo. Schádzame na Hlavnú ulicu, a keď po pive Emil odchádza domov, opäť sa vydávam do ulíc pekného mestečka a robím ďalšie fotografie. Počasie mi veľkoryso praje, a tak by bola škoda nevyužiť to. Po dôkladnom zdokumentovaní centra a po prejdení kompletne všetkých uličiek a ulíc sa presúvam Nemocničnou ulicou hore, k nemocnici. Na pravej strane cesty, hneď na začiatku lipovej aleje, objavujem utešenú studničku. Na vyvýšených murovaných základoch, z ktorých rúrkou vyteká chutná voda, stojí krásny a verný model dreveničky, aj s oknami (a okenicami), dverami a peknou šindľovou strieškou. Dávam sa tu do reči s domácimi, ktorí vo veľkom dávajú prednosť tejto chutnej a živej vode s duchom pred mŕtvou vodou bez ducha z vodovodu.

Po príjemnej debate, osviežený výbornou vodou, pokračujem ďalej, až sa popri cintoríne dostávam nad mesto. Po poľnej ceste smerujem po rozľahlých lúkach hore, až pod les na hrebeni, za ktorým sú už Žakarovce. Je nádherný večer a výhľad na široké okolie mesta, ktorý sa tu človeku ponúka, zapôsobí na každého krajinkárskeho fajnšmekra. Celú panorámu tohto utešeného kraja na južnom horizonte uzatvára veniec hlavného hrebeňa Volovských vrchov, s vykúkajúcou 1246 metrov vysokou Kojšovskou hoľou. Turistike sa v tomto kraji medze rozhodne nekladú – lákadiel je tu naozaj veľmi mnoho a hustá sieť značených trás vás prevedie veľmi atraktívnymi lokalitami. Či už sa vyberiete na Kojšovskú hoľu, cez Slovinky do nádhernej bralnatej Poráčskej doliny, alebo pôjdete cez Plejsy do Krompách. Gelnica a jej malebné okolie plné výhľadov sa v žiadnom prípade nedá odbiť za jeden víkend.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Vraciam sa dolu a po pravej strane mám pod sebou Slovenské Cechy, malebnú časť Gelnice, ktorá je zaujímavá typickými pôvodnými domčekmi, ktorých časť je prerobená na chalupy, ale čaro majú stále. Spomínam, ako som tu bol pred rokmi, keď mi išli kamaráti ukázať kúpele Turzov (Thurzov), niekdajšiu pýchu Gelničanov. Kedysi tu bola škola v prírode, robili sa tu aj rôzne tábory, no hlavne sa tu liečili choroby nervového ústrojenstva a dýchacích ciest. Časom začali kúpele chátrať a po tom, ako ich odkúpil akýsi podnikateľ, žijúci v zahraničí, je tu všetko oplotené, všade je zákaz vstupu a chátra to tu ešte intenzívnejšie. Obľúbené miesto relaxu pre Gelničanov je, zdá sa, hádajte kde... Takéto prípady sa totižto u nás nekončia dobre. Buď všetko schátra alebo sa premení na vily a podobné nezmysly pre odporných snobov a tým, ktorým to tu právom patrí, teda obyvateľom, tu zakážu ešte aj vstup. Ale keďže podrobne nevidím do problematiky, pevne verím, že sa mýlim a že sa všetko na dobré obráti.

Holuby, ninja a zaš toto čučo

Z chmúrnych myšlienok a spravodlivého hnevu ma vytrháva príjemné stretnutie s miestnym holubárom, ktorý tu na lúkach vypúšťa poštové holuby. Chodieva aj na súťaže a výstavy, vedieme rôzne debaty na tieto témy, a tak sa dozvedám hromady zaujímavostí o problematike. Na rad prichádza aj pár pútavých príbehov o poštových holuboch s až neuveriteľne vyvinutým orientačným zmyslom, ktoré sa vždy po rôznych útrapách z obrovskej vzdialenosti dokázali vrátiť domov.

Keď už slnečné lúče opustili lúky nad mestom, ktoré si na zlatistý nádych, ktorý sa z nich dočasne vytratil, budú musieť počkať do zajtra, vraciam sa do mesta a okolo stanice sa poberám do krčmy, kde sme sedeli včera. Tu sa opäť stretávam s Emilom, ale aj so spolužiakom Maťom, známym pod prezývkou „Ninja“, ktorého po tých rokoch veľmi rád vidím. Družné stretnutie sa po zotmení končí a s Emilom sa poberáme opekať. Pozerám sa na „Perlu piesku“ a rehotajúci sa, ňou núkam Emila. „Fúúj, ic s tym het, ta co chceš, že by me poražilo? A ty to bars nepi, bo jutre zaš nikam nepujdzeš!“, dodáva napokon pedagogicky, no vôbec neľutujem, že som tu ostal. Nebyť „Perly piesku“, tak by som tu nestrávil dnešný nádherný deň, neurobil solídne množstvo vydarených fotografií, nespoznal niekoľko príjemných ľudí a nedozvedel sa veľa hodnotných zaujímavostí. A toto všetko sa stalo len preto, že som to čučo nevylial ešte v stúpaní na Úhornianske sedlo a neváhal sa s ním trepať až sem. Nič proti abstinentom, ale v žiadnom prípade neverím, že si v živote užijú toľko srandy. Ale všetko s rozumom, samozrejme!

Trasa

Gelnica – Háj – Matilda huta – Prakovce – Helcmanovce – Mníšek nad Hnilcom – Nižné Hrable – Švedlár – Vyšné Hrable – Nálepkovo – Tretí Hámor – Peklisko – Delava – Hnilec – Sykavka – Stupy – Rakovec – Trosky – Mlynky – Prostredný Hámor – Palcmanská Maša – sedlo Dobšinský kopec – rázc. pod Čižmou – Stratená – Stratenský kaňon (prielom Hnilca) – Krivian – nádrž Hansjakubová – sedlo Kopanec – Štvrtocká píla (Blajzloch) – horáreň Sokol – Píla – Majer – Mýto – Betlanovce – Kaštieľ – Kišovce – Banská Kolónia – Švábovce – Hozelec – Poprad

Konečne idzem het, no bars še mi nechce

Ráno už vstávam slušne a kultivovane a pomerne skoro. Opäť je slnečný deň, a tak sa hneď po raňajkách lúčim s Emilom s tým, že sem niekedy zavítam. Po chvíli už po starom, 174-ročnom kamennom moste, ktorý bol postavený z ruín gelnického hradu, prekračujem rieku Hnilec a mierim smerom na Mníšek nad Hnilcom. Až tam pôjdem rovnakou trasou, ako predvčerom. Za tabuľou označujúcou koniec mesta sa nachvíľu ohliadam s konštatovaním, že mi tu bolo veľmi dobre. A dobre je aj teraz. Úzke údolie je vlhké a svieže od výdatnej rosy a svieža vôňa okolitého rastlinstva prebíja nosné dierky, ako keď si pričuchnete ku koreniu. Vôbec ma nenudí ani to, že sa vraciam tou istou trasou, pretože je tu veľmi pekne a teraz všetko vidím z iného pohľadu. Tento kraj mi vďaka svojej kráse už v minulosti prirástol k srdcu a aj stále prirastá.

Abnormálny tankodrom by na začiatku Mníška nad Hnilcom zo spánku prebral aj egyptské múmie. Toto je už naozaj extrém. Drvivá väčšina záplat, nad stavom ktorých doslova žasnem, sú jedna cez druhú v takom „odbornom“ a kvalitnom prevedení, že ten, kto to tu plátal, tadiaľ zrejme nejazdí autom a ani na bicykli. Doteraz ľutujem, že som túto cestu neodfotil. Také niečo sa totižto len tak nevidí. Premávka je však takmer nulová a okolitá príroda nádherná, a tak mi na dobrej nálade nič neuberá. Pred Nižnými Hrabľami sa údolie stáča doprava a nado mnou sa nachádza Ostrá skala, čo je neklamným znakom toho, že o chvíľu už budem vo Švedlári. Zaujímavé je, že Ostrá skala je aj nejakých jedenásť kilometrov vzdušnou čiarou za mnou, nad Helcmanovcami. Nakoniec – skál s týmto názvom je na Slovensku požehnane.

Umelecká asfaltka a akademickí asfaltéri v akcii

„Tak tu ste umelci!“ hovorím si popod nos, keď hneď za železničným mostom vidím pred Švedlárom cestárov, ktorí „opravujú“ cestu. Dívajúc sa na to, čo všetko sa dá urobiť s asfaltom, prechádzam popri nich a nestačím sa čudovať. Vo Švedlári ma zaujalo pekné, malé a evidentne len nedávno zrekonštruované námestie a z architektonického hľadiska miestny kostol. Aj Švedlár je starou baníckou obcou, ktorou prechádza známa Gotická cesta a Hnilecká cyklomagistrála. Cesta je tu už v lepšom stave, no stále to nie je ono. Dva kilometre za Švedlárom sa naľavo nachádza odbočka do zaujímavej, kľudnej a útulnej horskej obce Stará Voda, odkiaľ vedie modrá značka na 1322 metrov vysoký Zlatý stôl – najvyšší vrch Volovských vrchov. Na križovatke predovšetkým zaujme impozantný kamenný železničný viadukt. Okolité lesy majú neustále zmiešaný charakter, čo ich predurčuje na hubársky raj a ako hubárskeho fanatika ma tento fakt dosť provokuje. Niekedy sa sem v sezóne musím vybrať špeciálne na huby.

V Nálepkove stojím a telefonujem kamarátovi, či náhodou nie je doma, no je, žiaľ, v práci, v istom smutne preslávenom kórejskom blázinci pri Žiline, stojacom na nevysporiadaných pozemkoch, kde som kedysi strašným nedopatrením osudu pôsobil a takmer prišiel o nervy. O tejto pliage by sa tiež dala napísať kniha – povinné ranné rozcvičky vo fabrike pri kórejskej dychovke (áno, všetko je možné), almužny namiesto platov, potláčanie ľudských práv na každom kroku a násilné vnucovanie cudzej kultúry nám a v našej zemi. No neprekáža, aspoň budem skôr v Poprade a hádam príjemne prekvapím snúbenicu.

Divočina Hnileckej doliny

V obci odbáčam na „najvedľajšiu“ cestu smerom na Tretí Hámor a Peklisko. Cesta je to uzučká, len pre jedno auto, no kvalita zánovného asfaltu je doslova očarujúca. Radosť svišťať po takejto cestičke. Po všetkých drkotaniciach ma kľudná jazda takmer uspáva. Lenže okolitá krajinka ma neustále drží v strehu a púta môj zrak. Tretí Hámor je už väčšinou rekreačná oblasť a väčšina pôvodných domov slúži ako víkendové chalupy. Údolie je malebné, domčeky roztratené, lesná cestička uzučká, žblnkotajúci Hnilec a stužka oceľových koľají, vinúca sa hore dolinou v absolútnom pokoji. Toto všetko blahodarne vplýva na moje zmysly a až tak veľmi sa mi do Popradu zase nechce.

Za Pekliskom si dávam krátku obedňajšiu pauzu a pozerám sa na motýľa, ktorý sa mi prechádza po mape presne po trase, akou budem pokračovať ďalej. Naozaj zaujímavé. Nakoniec, dokumentuje to aj jedna z fotografií k článku. Tu je už údolie Hnilca uzučké, a tak sa tu tiesnime a kľukatíme spolu s riečkou, traťou a lesnou cestou. Všade vládne kľud, ticho a dobrá energia. Neustály žblnkot Hnilca ma sprevádza cez Delavu a jej okolie, plné rôznych chatiek či drevených chalúp až do dediny Hnilec. Zľava do doliny vchádza cesta, vedúca z Gemerskej Polomy do Spišskej Novej Vsi a za Hnilcom dolinu opäť opúšťa. Tu sa pýtam na najlepšiu lesnú cestu na Mlynky, lebo v mape sú zakreslené tri. Mám sa vraj vrátiť k cintorínu a ísť ponad trať. Pri „rakvakempe“ sa ešte pre istotu jednej pani pýtam, či idem po správnej lesnej ceste. Vraj áno.

Je tu naozaj nádherne, nech sa na túto časť údolia pozriem z akejkoľvek strany. Krásy našich dolín a dediniek v nich sú jednoducho nevyčerpateľné. Cesta začína byť vo veľmi zlom stave, zarastená vysokánskou trávou, pod ktorou sa ukrývajú množstvá veľkých a neviditeľných výmoľov či hrboľov. Trať mám tesne pod sebou a pred tým, než sa cesta vnára do lesa, badám pred sebou niečo nevídané. Priamo z cesty, asi pätnásť metrov odo mňa vzlieta mohutný kurovitý vták a nestačím sa čudovať. Veď je to hlucháň! Tak toto nie je možné! Len kúsok za dedinou a v teritóriu, kde by som ho vôbec nečakal. Hlucháne totižto obľubujú odľahlé miesta a trošku odlišnejšie lokality. Typickými lokalitami hlucháňa sú napríklad vrcholové partie Stolice, Fabovej hole, či vyšších častí Muránskej planiny všeobecne, ale hlavne hrebeň Volovských vrchov, kde rastie dostatok čučoriedok a brusníc a kde sa nachádzajú staré lesy.

Obohatený o nevšedný zážitok po pár sto metroch konštatujem, že som niekde musel urobiť chybu. Cesta stúpa neustále nahor, je čoraz zarastenejšia a je zjavné, že tadiaľ už pár rokov nič nešlo. Asi som sa mal riadiť inštinktom, nepýtať sa a ísť popri riečke pod traťou. Lenže to by som nevidel hlucháňa. No nič, idem ďalej a uvidíme. Cesta neustále stúpa a som podozrivo vysoko nad dolinou a navyše sa začínam stáčať zlým smerom. Smerom dole nevedie žiadna zvážnica, kolesá mi neustále viaznu v zlom teréne a množstvá popadaných konárov mi lezú do výpletu kolies. Prechádzam cez akýsi žľab, skôr však jarok a ani tu nenachádzam žiadnu, čo i len malinkú cestičku nadol. Až napokon v ďalšom jarku schádza strmo dolu, kolmo na vrstevnice, neuveriteľne rozbahnená zvážnica, plná zvyškov dreva, ktoré mi lezie do kolies. Blato lieta na všetky strany a opäť raz sa nádherne konzervujem, či skôr balzamujem. V stave, v akom by ma ani vlastná mater nespoznala, som sa došmýkal k podjazdu popod trať a po zotrení si blata z tváre vidím, že som sa ocitol na rázcestí Sykavka. No jasné. Cyklocesta prichádza sprava. Vždy sa musím zasrať, ako prasa – týmto syndrómom, žiaľ, trpím už od malička.
Hneď za rázcestím je úzke údolie kompletne zalesnené, cesta vedúca lesom je oveľa lepšia a rozhliadam sa, kde by som sa mohol poumývať, keď zrazu z Hnilca vyskočí vydra a rýchlo mizne v spleti lopúchov. Nádhera. To je zážitok za zážitkom, usmievam sa cez blato a je mi veľmi, veľmi príjemne. Pocit, že som v lone nádhernej prírody, prekypujúcej životom a obývanou obyvateľmi, ktorí sú už na Slovensku vzácnosťou, je na nezaplatenie a opäť sa cítim veľmi bohatý. Kľud doliny vzápätí ruší približujúce sa dunenie motoru K12V230DR, čo je neklamným znakom toho, že rušeň s prezývkou „Okuliarnik“ si týmto čarokrásnym krajom z Košíc vezie svoj pravidelný rýchlik Horehronec. O malú chvíľku opäť vládne úplný kľud a s radosťou sa čvachtám v Hnilci a zmývam zo seba množstvá blata.

Staré časy v prdeli

V okolí Rakovca už okolo cestičky pribúdajú krásne udržiavané chalupy a pozvoľna sa pomedzi ne dostávam do obce Mlynky, známeho lyžiarskeho a rekreačného strediska. Pomaličky sa suniem touto peknou dedinkou a rozmýšľam, či ísť hore na hlavnú, alebo si urobím zachádzku na Dedinky. Žalúdok sa totižto opäť začína ozývať a predstava olovrantu na brehu Palcmanskej Maše je veľmi lákavá, až napokon víťazí na celej čiare. V centre Dediniek mierim rovno k potravinám, pretože moje acidofilné chúťky na kyslé mlieko a na niečo sladké k tomu jednoducho nepustia. Pri dverách sa však sklamane dívam do útrob niekdajších potravín, kde vzniká akýsi nanajvýš nechutný, nevkusný a odpudzujúci bar, s červenými koženými sedačkami a váľandami, či čo je to zač. Mierim preto do lahôdok, ktoré tu ako jediné ostali.

Neskôr si už svoje chúťky ukájam na brehu priehrady a je mi poriadne smutno. S kamarátmi sme sem chodievali každé leto a ešte do polovice deväťdesiatych rokov to tu prekypovalo životom. Teraz aby tu turistov človek pomaly s lupou hľadal a v kempe vidím len tri stany. Kedysi sme si nemali kde postaviť ten náš a na pivo o Pelého bola fronta až von. Tieto spomienky by vydali na samostatný článok a na zážitky z Dediniek počas celých tých rokov by nestačila kniha. Mládež je už až na malé výnimky fajnová, zimomravá a rozmaznaná týmto zvráteným systémom a okrem množstva iných krásnych zážitkov na čundroch, ani čaro balenia báb pri ohníku už nepozná. Teraz všetci sedia pri počítačoch pri „frasbuku“ alebo sledujú zdegenerovaných superstáristov, farmy a iné umelé, systémom vytvorené bezduché zvratky a keď náhodou vylezú von, rozkašlú sa ako astmatici a v momente dostanú chrípku. Tradícia čundrov je už po dlhých desaťročiach zdá sa úplne kde? No predsa v prdeli, akoby povedal poručík Hamáček. Je mi z toho, vážení priatelia, na zvracanie...

Rezignujem, nedojedám a plný sentimentu a naštvania na to, čo tento absurdný a zlý systém urobil s mládežou, ako ich cez počítače a médiá doslova zmiatol, ovládol a urobil si z nich svoje neslobodné bábky bez toho, aby si to čo i len uvedomili, sa rozhodujem vybiť si frustráciu z hlavy tak – ako vždy. Nekompromisným tempom pôjdem až do Popradu. Nech aj dušu vypľujem. Okolitou krajinou som sa tu už kochal stokrát, tak si dám poriadne do tela. Jediné svetielko v tomto svinstve je moja snúbenica, na ktorú sa už veľmi teším.

Stratenská tiesňava a sedlo Kopanec

O chvíľu už v stojke, zatínajúc zuby, tancujem v stúpaní na Dobšinský kopec. Čaká ma odhadom ešte nejakých 54 kilometrov. Za križovatkou, na konci stúpania chvíľu stojím, robím fotku Dediniek s tromi stanmi v kempe pre tento článok a ako zmyslov zbavený sa rútim dolu do Stratenej, uzučkou a večne studenou roklinou. Prechádzajúc Stratenou, výnimočne malebnou a rázovitou dedinkou, natlačenou v úzkom údolíčku Hnilca, mi napadá, že nemôžem ísť cez tunel, keďže mi skapali baterky v svetle. Práve preto sa tak našťastie dostávam do iného sveta – do Stratenskej tiesňavy. Roklina je vskutku unikátna. Je súčasťou národnej prírodnej rezervácie Stratená. Tiesňava je bohatá na vzácne rastlinstvo a živočíšstvo. Na strmých skalách som už neraz videl kamzíky či kvitnúť poniklec, alebo plesnivec. To, že tu žijú aj kamzíky, možno málokto vie. V tiesňave je toho na obdiv naozaj mnoho a človek nevie, kam sa skôr otočiť. Najlepšie je len stáť a vychutnávať, po chvíli zase o kúsok podísť a opäť vychutnávať. Hnilec je tu úžasný – hlboké tône striedajú bystré úseky a hučiace riavy sa tu striedajú s kľudnými pasážami. Hĺbka je miestami až prekvapivá, inde je Hnilec plytký ako jarok. Nad tým všetkým sa týči chrám kolmých skalnatých brál, ktoré starostlivo chránia tento maličký svet pred tým väčším. Na skalnatých rímsach bojujú o prežitie pokrútené borovice, jedle či smreky a mohutnými koreňmi obopínajú každý záchytný bod na sivých skaliskách. Uzučká a miestami takmer úplne zosunutá stará asfaltka sa kľukatí spolu s Hnilcom, v ktorom sú popadané množstvá kmeňov, ktoré znásobujú divoký horský charakter tejto časti toku Hnilca. Jeden drevený most za druhým zvyšuje atraktivitu tohto úseku, z ktorého sa mi zakaždým nechce preč.

No čas je neúprosný a pokračujem po hlavnej ďalej. Tento úsek mám veľmi rád. Železnica, cesta a rieka sú tu natlačené v skalnatej a zalesnenej doline Hnilca, z ktorej občas vystupujú kamenné sochy skalnatých masívov a ihiel. Na rázcestí Krivian odbáčam doprava, smerom na Hrabušice. Tu sa dávam do boja so stúpaním na sedlo Kopanec. Uzučká asfaltka má nový koberec a premávka je takmer nulová. Len ja, bicykel a kopec. Takto to mám rád. Tam, kde je strmina neúprosná, idem do stojky. V serpentínach na Kopaneckých lúkach vdychujem májové horské vône z plných pľúc a sily akoby mi pribúdali. Asi je to preto, že mám rád kopce. Na sedle Kopanec chvíľu stojím a dokumentujem chránený žltohlav najvyšší, ktorý tu záplavou svojich veľkých žltých kvetov spestruje lúky na priesmyku. Zaujímavosťou je, že tu rastie veľké množstvo vzácnych kvitnúcich rastlín, na ktoré sa viažu vzácne druhy hmyzu. Kopanecké lúky sa hlavne vyznačujú jedným unikátom, nemajúcim obdobu v celej strednej Európe. Na ploche jedného metra štvorcového tu bolo napočítaných až 74 druhov rastlín.

Dva konce v jeden deň

Predstava dlhočizného zjazdu po takomto kvalitnom asfalte so mnou nenormálne trhá a tak plesnem po batožine, zarevem „hijéééééé“ a vyrážam vpred. Lenže po pár metroch sa trhá aj predstava o dobrom asfalte. Ten na sedle končí a cesta sa stáva už dôverne známym tankodromom. Škoda. Dúfal som, že to potiahli až do Hrabušíc. Ale neprekáža. Zjazd je aj tak po všetkých stránkach parádny. Každému fanúšikovi cyklistiky môžem cestu vrelo odporučiť, no na tréning je lepšie ísť opačným smerom, pretože prevýšenie z Hrabušíc na sedlo Kopanec je neporovnateľne väčšie, ako z údolia Hnilca. Premávka je tu takmer úplne nulová a teším sa ako malé decko. V niektorých dierach je na krajoch staré lístie a nemožno odhadnúť ich hĺbku, a tak to so mnou miestami poriadne zalomcuje, keď je jama hlboká. Zvýšenú pozornosť musím dávať aj na množstvá kamienkov na ceste. Početné a v podstate neustále zákruty tu spestrujú skalné útvary, ktoré obopínajú korene zakrpatených borovíc a bukov. Slovenský raj je len jeden.

Čochvíľa sa na cestu pripája červená značka, ktorá vedie do Vernára, kam je to cez kopec len kúsok a za Štvrtockou pílou (Blajzloch) pri rázcestí horáreň Sokol, nezabudnuteľný zjazd, ktorý je definitívne posledným zjazdom na cyklovandri, po desiatich kilometroch končí. Nachádzam sa v lopúchmi prevoňanom údolí, ktoré rozveseľuje šum potoka Veľká Biela voda a míňam východiská do roklín Veľký Sokol a Piecky. Pred Podleskom sa okolo cesty pasú kone i kravy a po dlhom čase vidím Vysoké Tatry, ešte stále s početnými snehovými poliami, pred ktorými sa od Spišského Štiavnika tiahne na západ hrebeň Kozích chrbtov. Keďže som sa pri zjazde napchal hroznovým cukrom, pribudla mi energia, a tak už tradične, ako to už v záveroch etáp u mňa chodí, pridávam čoraz viac a do Popradu, vzdialeného štrnásť kilometrov, mienim ísť doslova na plný plyn. Aj keď sa to už pri zbežnom pohľade na mňa nezdá, veľmi si dojazdy užívam, napriek veľkej námahe, ktorú pri nich vynakladám. Za križovatkou Hrabušice, Mýto pokračujem na Betlanovce, ktorým dominuje doslova albánska cesta, lebo toto je už naozaj niečo strašné. Brána do Slovenského raja, ako sa patrí.

Pri kaštieli, ktorý z jednej strany okupuje cigánska osada, ktorá je už aj mediálne smutne preslávená tým, že tu Cigáni hádžu kamene do áut, odbáčam na Kišovce. Tu už je asfalt bezchybný, a tak neustále pridávam. Chcem byť v Poprade presne o šiestej, lebo vtedy snúbenica končí v práci a chcem ju prekvapiť, pretože som jej telefonoval, že prídem neskôr. Lenže síl mám toľko, že som z toho až sám prekvapený. V Hôrke–Kišovciach sa napájam na nadmieru frekventovanú cestu č. E18, no do Popradu to už nejako vydržím. Je to veľmi nepríjemný úsek, pretože tu niet krajnice. Pred sebou mám posledné, no krátke stúpanie cez Švábovce do Hozelca. Teplo je poriadne a na tento región neobvyklé. Logicky preto začínam mať chuť na niečo horké a čokoláda to rozhodne nie je. Za Hozelcom nasleduje mierny kopček až do Popradu a to už špurtujem. Na križovatke pri nemocnici stojím na červenú a tak lapám po dychu, že pri mne stojacemu autu, z ktorého na mňa zíza celá osádka, som až zarosil okná a znemožnil im tak výhľad na moju osobu. Je koniec túlačky, no najväčší koniec dnes ešte len príde. Vzhľadom na to, že už som takmer v koncoch, neviem čo by som ešte napísal. Snáď už len sumárizmus.

Sumárizmus

Celé tri dni putovania z Revúcej cez Gelnicu do Popradu, čoby nadmieru krásne a nezabudnuteľné dni, ma naplnili nevšednými zážitkami, na ktoré budem neustále spomínať. Obzvlášť na Gelnicu a jej okolie. Dokopy som za dva dni jazdy prešiel 218 kilometrov, z toho dnes 113 km. Koľko som toho nabehal po Gelnici a okolí pešo v rámci oddychového dňa, nevedno. Nuž, a chcel som prekvapiť snúbenicu, no nakoniec prekvapila ona mňa. Ako partnera do budúcna si počas mojej neprítomnosti vybrala kolegu z práce. Nuž, pestrý je život cyklotuláka. Ale ako hovorí koktavý klasik Pitkin: „A vvo tom to je!“

Predchádzajúca časť cykloputovania

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek