Trasa

Topoľčany – Tovarníky – Jacovce – Prašice – Nemečky – Kulháň – Zlatníky – Cimenná – Horné Držkovce – Čuklasovce – Dubodiel – Patrovec – Trenčianske Jastrabie – rázc. nad Krásnou dolinou – Inovecká chata – Jarabinské – Inovec – Krželnica – Jakubová – útulňa Izba – traverz Panskej Javoriny – traverz Prieľačiny – útulňa Medvedica – sedlo pod Skalinami – Skaliny – Bezovec, Športchata – Stará Lehota – Modrová – Modrovka – Ducové – Hubina – Moravany nad Váhom – Banka – Kúpeľný ostrov – Piešťany (trasa v mape)

Za začiatok dnešného výjazdu som si zvolil mesto Topoľčany. Prečo práve to? Pri pohľade do mapy sa mi javí ako vhodný štartovací bod a miesta, ktoré chcem navštíviť, sa lepšie dosahujú po menej frekventovaných cestách. A samozrejme, dôležitá je aj ľahká dostupnosť vlakom z Bratislavy.

Cesta vlakom z hlavnej bratislavskej stanice ubehne rýchlo, vozne rýchlika Bojnice sú vhodné na prepravu bicyklov, takto cestujem rád. Vystupujem teda v Topoľčanoch. Je to moja prvá návšteva mesta, o ktorom viem, že je rodiskom známych osobností športového a politického života. Zo stanice pokračujem po hlavnej ceste smer obec Prašice. Keďže fúka južný vietor do chrbta, cesta ubieha rýchlo, rýchlosť držím na približne 30 km/h. Pred sebou rozoznávam nie veľmi vzdialený Topoľčiansky hrad na ľavej strane a kopec Inovec, môj cieľ, na strane pravej. Po desiatich kilometroch, pred Prašicami, ma zaujme množstvo briez vedľa cesty. Zastavujem a fotím. Premávka je kľudná a odtiaľto už takmer bez áut. Prechádzam cez obec Nemečky, kde fotím vodnú nádrž. Mohol som ísť aj cez známu Duchonku, to možno nabudúce. V Kulháni stretávam na rázcestí modrú značku na Panskú Javorinu a cykloznačky do okolitých obcí. Pokračujem doprava po značenej asfaltke do obce Zlatníky. Väčšina trasy je dole kopcom, ide sa rýchlo. Následne striedavým stúpaním a klesaním prechádzam mne neznámym krajom cez Cimennú, Držkovce, Čuklasovce, Dubodiel do Trenčianskeho Jastrabia.

Po celý čas sa pozerám na peknú zvlnenú kraji vôkol, z kopcov, ktorých je tu vidieť dosť, spoznávam len vzdialený Vtáčnik. Popritom si hovorím, že tu nie som posledný krát. Je tu čo prejazdiť. Cez Trenčianske Jastrabie doslova preletím a miniem tak odbočku v strede obce. Na konci obce sa otočím a už odbočku zbadám. Odbočka je začiatok 10 km stúpania asfaltkou na Inovec. Prevýšenie je 758 m. Na toto stúpanie sa teším, keďže na Inovec som doteraz išiel len raz, po červenej značke, takže aspoň spoznám ďalšiu možnosť, ako sa sem dostať. Asfaltka je rôznej kvality, stáča sa, stretávam jedno auto a cyklistu. Stúpanie je plynulé, maximálne 7 - 8 %, nič zložité. Chvíľkami sa k asfaltke pridajú aj žltá a zelená značka. Ku koncu sa otvára výhľad na vysielač a aj keď nerád, ale zastavujem a fotím tento pohľad. To už som ale pri známej Inoveckej chate vo výške 800 m. Na parkovisku je celkom dosť áut, aj keď je pracovný deň. Chata je v celoročnej prevádzke, možnosť občerstvenia a jedla. Nezdržím sa, pokračujem ďalej. Odtiaľto už ale asfaltka stráca svoju kvalitu. To, na čo som čakal celý čas a vŕtalo mi v hlave, sa práve objavilo. Zvyšky snehu v objeme pár stoviek gramov. Potešený týmto pohľadom ich s úsmevom fotím a pokračujem v jazde. Les je poznačený ťažbou, na ceste je blato. Tento úsek ale netrvá dlho. Stúpanie naberá na intenzite a pri pohľade na výškomer tachometra viem, že som už skoro tam. Predtým musím ešte prekonať stabilné 13 - 14 % stúpanie a ocitám sa pri bráne pod vojenským vysielačom. Samotný vrchol, Inovec (1042 m), najvyšší bod Považského Inovca, je na dohľad len pár metrov. Čo nechápem, sú čerstvo pozrezávané vysoké smreky. Tak, ako ich zrezali, tak sú nechané presne na mieste dopadu. Čiže aj na turistickom chodníku.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Vrchol neposkytuje žiadny výhľad, je tu menšia čistinka, kríž, altánok. Teplota okolo 19 °C, sucho, vietor. Z Topoľčian mi jazda sem trvala 3 hodiny, stihol som to do dvanástej. Spravím si krátku prestávku, počas ktorej sa samospúšťou odfotím a popri tom sa najem. Keďže som už na Inovci bol minulé leto, viem, čo ma čaká. Čo ale neviem - aký bude stav terénu. Predpokladal som zvyšky snehu na hrebeni alebo vlhko a blato. Opak je ale pravdou, je úplne sucho. Čiže sa vydám bez problémov ďalej, po červenej značke. Úsek hrebeňom z vrcholu sa mi páči, poskytuje výhľady na značnú časť pohoria, Považie a susedné kopce. Väčšinou sa ide dole kopcom, niekde strmšie, stúpania sú mierne. Je tu celkom dosť ihličnatých stromov, čo mne, odchovancovi na listnatých lesoch Malých Karpát, príde zaujímavé. Zaujímavé je aj množstvo konárov akoby naschvál nahádzaných na chodníku, či je to dielo náhody alebo premyslená činnosť, napríklad proti motorkárom nebodaj cyklistom, netuším. Stretávam dvoch turistov, a tí sú aj jediní, ktorých dnes v lesných častiach Považského Inovca stretnem. Stúpanie na Ostrý vrch je celkom ostré, zvládnem ho celé okrem samého konca, kde je cez chodník drevo, nedá sa prejsť, takže musím zosadnúť. Škoda. Po pravej strane chodníka je výhľad a je tu umiestnený známy kríž. Nasleduje turistický smerovník s odbočkou k útulni Izba a prameňu. Odpájam sa teda od červenej značky a strmšie klesám dole. Šmýka sa. Pri útulni ani pri prameni sa nezastavujem, bol som tu minule a vodu nepotrebujem.

Odtiaľto vedie lesná cesta, ktorú križuje modrá značka a tou sa dá dostať späť na červenú, Pod Ostrým vrchom. Keďže ten úsek poznám, neplánujem sa tentoraz držať stále červenej značky. Na nej treba v pár miestach potlačiť. Pokračujem spomínanou lesnou cestou. Jazda je rýchla, cesta dobrá, vedie vrstevnicovo popod kopec Prieľačina, žiadne stúpanie. Miestami ju križujú vodné toky neďalekých prameňov. Prichádzam na žltú značku Nad Malinišťami, je tu útulňa Medvedica a plno navozeného dreva. Držím sa lesnej cesty, tá má miestami už horšiu kvalitu, pribudnú vodnatejšie úseky. Onedlho sa už opäť napojím na červenú značku. Jazda po nej by mi zabrala viac času, takto som tu pomerne rýchlo. Pár stoviek metrov a už som na pekných lúkach pod Skalinami. Držím sa červenej značky, raz do kopca raz z kopca, chodníkom aj lesnou cestou a prichádzam na zjazdovky známej rekreačnej oblasti Bezovec. Nikde ani nohy, fotím pohľad z vrchnej časti zjazdovky. Výhľady sú tu zaujímavé. Pokračujem okolo chát až k hlavnej ceste. Je tu rázcestník cyklotrás a na ňom fotky miest, ktoré stoja za návštevu. Tu sa lúčim s červenou značkou, tá pokračuje ďalej smer Marhát, Havran a Hlohovec. Spomeniem si na minulé leto, kedy som červenú značku prešiel celú až do Hlohovca.

Po hlavnej ceste dole kopcom prechádzam cez Starú Lehotu. Premávka je takmer nulová. Po pár kilometroch sa po obidvoch stranách cesty objaví známa Zoo farma Modrová. Tabuľka oznamuje, že som na Novom Zélande, pasie sa tu dobytok. Zaujímavé miesto. Prechádzam cez obec Modrová a za protivetra ďalej cez Ducové, Moravany a Banku, kde sa po značenej trase dostávam na Kúpeľný ostrov a do Piešťan. Po pol roku som tu opäť a opäť tu ukončujem výjazd. Tak ako aj minule, netuším presnú cestu k železničnej stanici, takže idem len tak cez uličky. Zhodou náhod trafím na stanicu, kde ma čaká necelých 15 minút čakania na rýchlik do Bratislavy. Ten prichádza len s 5 minútovým meškaním, nakladám bicykel do batožinového vozňa. Miesto na sedenie si nehľadám, keďže vlak je celkom plný, hodinku pri okne postojím.

Záver

Rozmýšľam nad dnešnou trasou, som spokojný, navštívil som zaujímavé lokality. Výjazd trval len 6 hodín, čiže nebol časovo náročný, rovnako ako aj trasa. Nebola nijako náročná. Obloha mohla byť krajšia, ale aspoň nepršalo. Teplota bola vhodná, v lesoch okolo 20 °C, dole potom 25 °C. Po hodine vystupujem na hlavnej stanici v Bratislave a keďže údaj prejdených výškových metrov z tachometra ukazuje 1867 m, tak tých 2000 musím predsa prekonať. Namiesto trasy po hlavnej ceste cez Patrónku, tak ako ráno, pokračujem zelenou značkou na bratislavský Kamzík, kde naberám potrebné výškové metre a väčšiu dávku spokojnosti. Ďalej potom na Železnú studničku, okrajom Lamača a cez Dúbravku domov. Vydarený deň je za mnou.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek