MTB

Predná hora a Veľká lúka z Revúcej

27.06.13
Znova sa po nejakom čase ocitám v Revúcej, kam kvôli nádhernému okoliu chodievam pomerne často. A keď som už tu, bolo by veľkou chybou nevyužiť obrovský potenciál okolitého kraja, ktorý ma neustále láka svojimi odľahlými lesmi či lesnými cestami a chodníčkami, kde nestretnete turistu ani omylom. Aj dnes mám v úmysle túlať sa odľahlými oblasťami, ktoré poskytujú nádherné a neopozerané výhľady na neopozerané kopce a do neopozeraných dolín, ktoré poznajú len ozajstní krajinkárski labužníci.

Trasa

Revúca – Revúčka – sedlo medzi Radzimom a Orlovou – Predná hora – Muránska Huta – rázcestie Pod skalou – Veľká lúka, žrebčín – Veľká lúka, Piesky – Muráň – dolina Dolinského potoka – Muráň – Muránska Dlhá Lúka – Revúca

Odplavená sláva a trochu sentimentu

Po tom, čo už tradične ráno nachovám malé gazdovstvo v záhrade u uja Dušana vrátane seba, môžem spokojne vyraziť za ďalším dobrodružstvom do Stolických vrchov a Muránskej planiny. Strmou lesnou cestou schádzam dolu do mesta, ktoré sa kedysi volalo Veľká Revúca. Nebudem sa pitvať v dlhej a bezpochyby pestrej a zaujímavej histórii tohto, momentálne štrnásťtisícového okresného mesta. Na to sú tu historici a ja prírodomil vnímam históriu skôr tak, že je tu na to, aby sa z nej ľudstvo poučilo (čo sa mu žiaľ veľmi nedarí) a vážilo si dedičstva, umu a múdrosti svojich predkov. To, že je smutné, ba až absurdné, že sa tak až na malé výnimky nedeje, tu ale rozoberať nebudem. Toto všetko je rozumným ľuďom dávno jasné.

Vždy, keď som v tomto meste, je mi veľmi ľúto, že to tu teraz vyzerá tak, ako to vyzerá. Roboty tu takmer žiadnej niet, a tak väčšina ľudí uteká za prácou do zahraničia. Aj kedysi sa chodilo, to áno, veď aj môj dedo z Revúcej bol v Amerike, no vrátil sa. Práce tu kedysi bolo neporovnateľne viac ako teraz, až do prvej polovice deväťdesiatych rokov. To, že je Revúca mestom prvého slovenského gymnázia, je už notoricky známe. V 19. storočí bola totižto Revúca jedným z najdôležitejších centier slovenského národného a kultúrneho života a pôsobil tu celý rad významných osobností. A nielen to. V meste sa veľmi darilo aj remeslám. Okrem iných tu boli napríklad hrnčiari, garbiari (koželužníci), mlynári, valchári, čižmári, sviečkari, stolári, boli tu aj huty, hámre a píly. Dokonca to boli aj kúpele, ktoré sú momentálne, ako ináč, úplne schátrané. Žiaľ. A také bolo kedysi slávne mesto. Ach, Veľká Revúca... Slávu tvoju Muránka so Zdychavkou do večnosti odplavili...

Ponorený do myšlienok, že toto si tu veru nikto nezaslúžil, sa poberám ulicou z centra mesta smerom na Revúčku a prechádzam okolo miesta, kde sa narodila moja mama a kde prakticky bývala celá moja rodina z maminej strany aj so psíkom Nerom, ktorý sa až nápadne ponášal na neskoršiu psiu legendu záhrady uja Dušana – Rexa. Ej, ten sentiment. Za mestom mi je už veruže veselšie. Napravo pod úbočím vidím, či dnes už skôr tuším ruiny niekdajšej kúrie pod Skalkou. Túto cestu smerom na Revúčku a Muránsku Zdychavu mám veľmi rád. Má zvláštne čaro, mierne sa kľukatí pomedzi políčka, chránená ovocnými stromami a orechmi. Naľavo ma víta Šturmanova hora a napravo sa dvíha masív majestátnej hory zvanej Kohút. Tento 1409 metrov vysoký kopčisko ma bude fascinovať do konca života aj po stý raz (o Stolici ani nehovoriac) a to som Tatranec. Možno je to práve preto. Milujem hory a Stolické vrchy sú naozaj jedinečné pohorie, v ktorom som strávil veľkú časť svojho detstva. A tak, keď prechádzam cez Revúčku, tak spomínam na jeden kopec, na ktorý sa teraz dívam. S otcom sme ho žartovne nazvali kopec smrti. To preto, že keď sme do tej strminy išli spoločne prvý raz, boli 33 stupňové horúčavy a my sme so sebou nemali ani kvapku vody. Túto lúku otcovi ukázal práve ujo Dušan a otec bol z toho tak strašne nadšený, že sme sa sem s rodičmi trepali v šialenej a pre Tatranca logicky likvidačnej spare. Ale! Na strmom úbočí sa tu totižto nachádzala unikátna lúka, na ktorej rástlo toľko liečivých a vzácnych bylín pokope, že je ťažké si to vôbec predstaviť. Bola to doslova božská záhrada a prírodná lekáreň v jednom, ktorá hýrila najpestrejšími farbami, akými môže horská lúka hýriť a voňalo to tam podobne, ako niekde v Stredomorí. Bolo to aj preto, že tam rástlo veľa teplomilných rastlín – aj keď, dlho som tam už nebol a realita už môže byť v tejto chvíli iná. V najbližšej dobe to preto pôjdem určite preskúmať.

Dá sa to aj bez techniky

Úsek, ktorým teraz šliapem, som už detailnejšie opísal, keď som tadiaľ išiel na Stolicu a preto prejdem ku konkrétnym informáciám. Po dvoch kilometroch za Revúčkou, tesne za miestom, kde cesta premosťuje Zdychavku (na mapách Zdychavu), je po ľavej strane malý sklad dreva a vyúsťujúca lesná cesta. Na ňu odbáčam a v rámci mierneho stúpania sa prakticky vraciam v protismere, no už sa zarezávam do úbočia v bukovom lese, kde si všímam krásne jasene a javory. Dôležitejšie je ale to, že asi po kilometri sa dostávam na sklad dreva, kde zabáčam doprava a na priľahlom rázcestí po pár metroch zase doľava a som na definitívne správnej ceste. V rámci premenlivého stúpania budem traverzovať masív vrchu Radzim a neskôr jemne vystúpam na sedlo, kde sa napojím na červenú turistickú značku, ale nebudem predbiehať.

Ak tu budete prvý raz, zadívajte sa na horu a nechajte sa viesť rozumom a zmyslami – tie vás spoľahlivo navedú na správnu cestu a GPS vám tak v rámci turistiky bude úplne na nič. Len sa spýtajte starých turistov alebo starých horalov, či mali GPS... Niektorí ľudia si prestali cibriť vlastné zmysly, ktorými sme všetci obdarení a ktoré sú nám vlastné a namiesto toho za seba nechávajú rozmýšľať prístroje. Toto je zvrátené a nikdy s tým nebudem, ale hlavne už v princípe, ako človek a nie robot ani bábka tohto systému, nemôžem a ani nikdy nebudem súhlasiť. Povedzte hore, kam chcete ísť, a ak ste v súlade, pustí vás a nezablúdite. Je to úplne jednoduché. Všetko je na tomto svete úplne jednoduché. To len tento chorý systém chce, aby mali ľudia zbytočné prístroje, ktoré rozmýšľajú za nich a otupovali si zmysly. Vždy sme boli v súlade. Je to také jednoduché. Len si spomenúť. Alebo sa opýtajte na cestu človeka, ktorého stretnete. Len nepodľahnúť týmto zbytočným prístrojom – sú to nezmysly, ktoré slúžia na sledovanie, cielenú degeneráciu vedomia, organizmu a všetkého živého. A v neposlednom rade ste cez družicu monitorovaní týmto zvráteným systémom a "veľký brat" vás tak vidí na každom kroku. Je dobré mať vypnutý aj mobil, ak človek vstupuje do chrámu lesa. A tak si idem – hlava vo večnom vesmíre a nohy pevne na zemi a čo viac mi treba vedieť? No mal by som si hlavne uvedomiť, že nohy na zemi mať nemôžem, keďže šliapem do pedálov, he, he.

Cesta pozemským rajom

Les ma víta čulým životom a lesná cesta má bezproblémový ujazdený kamenisto–hlinito-trávnatý povrch. Na ďalšom sklade dreva sa stáčam doprava a prakticky už len neustále kopírujem vrstevnicu s nadmorskou výškou zhruba 750 metrov. Vysoko nad Zadným potokom, sa cesta stáča doľava a pozerám sa do mapy. Nado mnou krúži orol (už tradične neviem, či krikľavý alebo kráľovský) a podo mnou sa mi otvára výhľad na Muránsku Dlhú Lúku hlboko dole a vysoko nad ňou krásne vidím Krížnu poľanu a chatu Nemcová na sedle Nemcová, kde som bol včera, keď som cez sedlo prechádzal do Ratkovského Bystrého. Vidieť aj rúbaniská nad chatou Bodnárka, ktorú však vidieť nie je, pretože je skrytá za ohybom strmého svahu Krížnej poľany. Na Bodnárke som bol naposledy pred dvoma rokmi a zjazd po výbornom asfalte do Revúcej nemá najmenšiu chybu!

Pokochaný pokračujem ďalej a v rámci obchádzania 970 metrov vysokého Radzimu sa stáčam doprava. Na tienistých miestach je príjemný chládok, ale hlavne veľa jahôd a tak si dopĺňam vitamíny a vychutnávam si krásnu cestu s jahodovou príchuťou v papuli, ktorú mám teraz od radosti úplne vyškerenú. Lesy sú tu prevažne bukové, no už začínajú pribúdať aj smreky. Po vyše siedmych kilometroch od miesta, kde som odbočil z cesty na Muránsku Zdychavu začínam na chvíľu opäť stúpať a už sa ocitám na trávnatom sedle, kde sa napájam na červenú značku, ktorá sem vedie z Faltenovho sedla (medzi Stolicou a Kohútom) cez Muránsku Zdychavu a končí na sedle Predná hora. Znova sa tak ocitám na svojich ľúbezne obľúbených miestach, kde som už od malička každé leto chodieval na huby s otcom a s ujom Dušanom. Poznám tu každú dolinku, každý jarok a mladinu. Celý tento úsek, až na Prednú horu, v dĺžke asi troch kilometrov, je veľmi pôsobivý. Cesta tu vedie cez lúky a pasienky s roztratenými stromami, medzi ktorými sa pasú ovečky. Ale výhľady, ktoré sa tu naskytajú, pre mňa znamenajú veľmi veľa. V krásnom polooblačnom počasí s bielymi cumulmi na oblohe, ktoré nádherne kontrastujú s modrou oblohou, mám odtiaľto prekrásny výhľad na najvyššie partie Stolických vrchov. Zľava vidím Kyprov (1391 m), Slanské sedlo, časť Stolice (1477 m), Nad Chyžnianskym (1397 m), Faltenovo sedlo, Faltenov vrch (1338 m) a kúsok Kohúta (1409 m). Uprostred vidieť domy na Uhlisku a Števkovom dieli - lazníckych častí Muránskej Zdychavy.

Stojím a absorbujem jedinečnosť okamihu a mnohé malebnosti krajinky, ktorú mám tak rád a spomínam na plné koše, ktoré sme odtiaľto neraz odnášali. Hlavne mekyše a tvrdoše samozrejme, ako sa v Revúcej hovorí (po slovensky kozáky brezové a hríby dubové). Ale na sklonku leta a na jeseň aj veľa bedlí. Ach, jaj. Ešteže som zase tu a opäť mi je tu tak dobre. Mimochodom, ak pôjdete z Prednej hory po červenej značke, tak po asi troch kilometroch zo sedla (a skladu dreva, blízko ktorého sa teraz nachádzam) dôjdete nad laz Kokávka, odkiaľ sú takisto krásne výhľady na celý chotár Muránskej Zdychavy, ako aj na dedinu samotnú, no už to tu dávno nie je to, čo to kedysi bývalo. Kedysi sa viac gazdovalo a krajina podľa toho aj vyzerala. Ešte ako malý sopliak si pamätám udržiavané lúky a pasienky nad Kokávkou až smerom k Radzimu a Ščobu a s tým spojené výhľady, ktoré už dnes nie sú pravdou. A tých pečiarok a bedlí, čo sme tam našli. Ale na Kokávke je stále nádherne, vrátane výhľadov.

Spokojný s krásnym dňom pokračujem smerom na Prednú horu. Po chvíľke sa opäť dostávam na ďalšie sedlo, prechádzam popri salaši a dostávam sa do hojne využívanej chatovej oblasti, ktorá sa, ako inak, nachádza na nádhernom mieste, kde zabudnete na všetok ten zbytočný odpad, ktorým vás systém zahlcuje. Rozsiahle brezovo–smrekové háje vyžarujú pokoj a kľud, ktorým je toto miesto nasiaknuté od nepamäti. A tu mi prichádza na um jedna príhoda, keď sme tesne po revolúcii boli na mestskej chate so Švajčiarmi z družobného mesta Revúcej - Usteru. Môj ujo bol vtedy primátorom Revúcej a milí Švajčiari boli týmto krajom a jeho nádherou takí nadšení, že len ochkali a ochkali. A keď ešte videli, ako otec (čoby šéfkuchár) dáva do guláša huby, ktoré som našiel len pár metrov od chaty, nestačili sa diviť, aká bohatá a žičlivá je tunajšia príroda. Guláš bol samozrejme znamenitý a hostia sa nestíhali oblizovať, lebo v takomto prostredí chutí všetko, čo sa tu navarí, úplne ináč, ako v nejakej načačkanej a umelej mestskej reštaurácii. „Ej veruže, chudobní to ľudia, ktorí nepoznajú takéto niečo a chodia len do drahých reštaurácií...,“ povzdychnem si nahlas a stúpam smerom k loveckému kaštieľu strmo nahor po uzučkej cestičke. Smerom na juhovýchod je tu v strmom svahu situovaných pár malých bytoviek, pod ktorými sú záhradky, ale hlavne nádherné, už spomínané výhľady, ktoré sú z tejto lokality ešte krajšie. Pri kaštieli, v ktorom sídli psychiatrická liečebňa, no aj legendárna protialkoholická liečebňa, obdivujem krásny park. Tento reprezentatívny kaštieľ dal postaviť známy cár Ferdinand Coburg, vášnivý poľovník, v roku 1912. Opodiaľ stojí aj pôvodný drevený poľovnícky zámoček (zrubová vilka).

Tiesňavou oproti búrke

Keďže nepoľujem, dlho sa tu nezdržiavam a serpentínami a krásnou alejou zostupujem na charizmatické a malebné sedlo Predná Hora, odkiaľ už po hlavnej ceste klesám do Muránskej Huty. Nad malinkou dedinkou odbáčam doľava na lúku pod les, kde obedujem. Je to moje obľúbené výhľadové miesto, odkiaľ vidím časť učupenej dedinky v uzučkej dolinke, po strmých lúkach sa kľukatiacu cestu na sedlo Javorinka a 1210 metrov vysoký kopec Čelo, ktorý sa vypína priamo nad Muránskou Hutou. Z Muránskej Huty sa dá popri Hutskom potoku dostať do Muránskej Zdychavy, no lesná cesta býva v dosť zlom stave a zväčša je úplne rozbahnená a plná vody (poznámka redakcie: niektoré úseky sú úplne zaplavené vodou potoka a treba ich obchádzať cez porast).

Dolu pod sebou vidím v rohu lúky cestu miznúcu v lese, po ktorej ide červená značka, ktorá vedie tiesňavou ponad Hutský potok, popri Tesnej skale. Z príjemného posedenia na zakvitnutej lúke ma vytrháva hrmenie prichádzajúce z centrálnej časti Muránskej planiny, odkiaľsi od Kľaku (1409 m) a od Veľkej lúky, kam mám namierené. Vzápätí už preto spolu s červenou značkou miznem v lese tiež. Členitá a kamenistá cestička stúpa strmo nahor, zarezávajúc sa do strminy nad uzučkou skalnatou tiesňavou nad Muránskou Hutou, v ktorej pod mnou hučí vodopád. Strmina sa zväčšuje a tak už miestami kvôli množstvu vápencových kameňov musím tlačiť. Na mieste, kde strmina poľavuje, mám po ľavej strane vodohospodársky objekt a napravo pod cestou veľmi výdatný prameň s chutnou vodou, ktorá mi prichádza nenormálne vhod. Celý sa tu čvachtám a hľadím do strminy pod sebou, kde pod príkrou bučinou medzi skalami hučí Hutský potok.

Silnejúce a približujúce sa hrmenie ma však núti pokračovať, až sa ocitám na odlesnenom mieste a poriadne rozblatenom chodníku, plnom čoraz väčších balvanov. Napravo sa vysoko nado mnou nachádza najväčšia známa jaskyňa Muránskej planiny, jaskyňa Bobačka. Jej doteraz preskúmaná dĺžka je tri kilometre a hĺbka 142 metrov. Je to národná prírodná pamiatka, v ktorej hniezdi až trinásť druhov netopierov. Verejnosti však prístupná nie je, a tak sa tam pred prichádzajúcou búrkou neukryjem. Tej som sa rozhodol čeliť, a keď už pôjde do tuhého, ukryjem sa v lese. Kamenistý a krivolaký chodník vedúci výsekom popod elektrické vedenie začína poriadne strmo stúpať, a tak s námahou tlačím naloženú opachu hore touto strminou. Vzhľadom na to, že nikde nieto ani živej duše a že v takejto húštine sa môže vyskytovať medveď, občas dávam o sebe vedieť hlasovými prejavmi rôznorodého charakteru. Po 888 metroch, vo výške 888 metrov prichádzam na rázcestie Pod skalou, kde sa sprava napája modrá značka, ktorá sem vedie z Červenej Skaly cez sedlo Javorinka. Mágia čísel sa prejavila v celej svojej kráse. Keď som tento úsek od miesta, kde som sa odklonil od Hutského potoka neskôr podľa mapy doma meral, neveril som vlastným očiam potom, ako som si na fotke smerovníka všimol jeho nadmorskú výšku.

Nechcete si zničiť bicykel na štátnych cestách? Jazdite po lesných!

Búrka je už takmer nado mnou a začína jemne kropiť, a tak po lesnej ceste pokračujem na Veľkú lúku. Tam sa mám kde ukryť. Na okraji vyše poldruha kilometra dlhej Veľkej lúky sa pozerám na oblohu a vidím, že búrka postupuje ponad najvyššie časti planiny smerom na severovýchod. Tu už ani nekropí a je mi jasné, že sme sa minuli, čo ma veľmi teší. Veľká lúka je preslávená najmä voľným chovom ťažného koňa norika muránskeho typu. Chov koní tu má tradíciu od roku 1950. Vtedy sa tu začalo s chovom huculov a neskôr aj s chovom severských plemien hafling, norik a fjord. Rôznym krížením vznikol norik muránskeho typu, ktorý bol oficiálne uznaný v roku 1995. Špecifikom tohto chovu je fakt, že už mladé žriebätká vo veku okolo sedem týždňov chodia na pastvu vzdialenú niekoľko kilometrov, čím sa zvyšuje odolnosť organizmu týchto koní, ktoré sú vyhľadávanými ťažnými koňmi v ťažkých horských podmienkach pri zvážaní dreva v našich horách, v tých najťažších terénoch.

Často tu možno vidieť preháňať sa stádo koní po naozaj veľkej lúke, ktorá v časoch SNP slúžila aj ako poľné letisko. Dnes však to šťastie nemám, a tak pokračujem na juhozápadný okraj lúky, kde sa na chvíľu zvalím do trávy a v nekonečných žltých kobercoch púpav si vychutnávam pobyt na tejto prudko príťažlivej a jedinečnej lúke, ktorá je pre mňa natoľko príťažlivá, že minimálne raz do roka sa sem musím ísť pozrieť. Tento týždeň som tu ale zhodou okolností už druhý raz. Na konci lúky sú aj lavice, ohnisko a informačné tabule.

Po chvíli ma však začína dráždiť niečo iné – fantastický zjazd do Muráňa po perfektnej lesnej asfaltke, so zhruba 500-metrovým prevýšením. Zaujímavosťou je, že asfaltka začína pri horárni Studňa na Muránskej planine (Ľadová jama na Muráni) a prevýšenie do Muráňa činí vyše 800 metrov. Dosýta som si ho síce užil pred štyrmi dňami, keď som na Veľkú lúku dofičal z už spomínanej Studne na Muránskej planine. Ale tomuto sa dlho odolávať nedá. Na Muránskom hrade som bol vlani. S naloženou opachou som sa vytrepal až hore a tohto roku sa mi ju tlačiť a prenášať cez záverečné schody veľmi nechce.

Je všeobecne známym faktom, že lesné asfaltky, ktoré svojho času vybudoval niekdajší Stavebný a lesomelioračný závod v Revúcej (nielen v okolí samotného mesta) sú známe svojou kvalitou a samozrejme perfektným asfaltom, aký im môže závidieť nejedna štátna cesta. A teraz po takejto úzkej asfaltke letím na Muráň. Cesta najprv mierne klesá popod Šiance a neustále sa krásne vlní, ako brušná tanečnica v rytme. Kúsok vľavo nado mnou vedie lesom modrá značka po prístupovej ceste ku Chate Zámok pod Muránskym hradom. Neskôr sa dostávam na strmé úbočia Cigánky a vysoko nad sebou mám Muránsky hrad. Podo mnou svah strmo padá do doliny Dolinského potoka a občas sa mi otvorí aj výhľad na Poludnicu, ktorú si o niekoľko minút prezriem zdola. Neustále však dávam pozor, aby som si nedal „čelovku“ s nejakým autom či nedajbože tatrovkou. Po vyletení z jednej zo zákrut ma zrazu z ničoho nič prekvapuje staručký veterán, odstavený tesne na hrane zrázu na úzkej krajnici cesty. Okamžite brzdím a obzerám si starý „nosatý“ biely nákladiak, no identifikovať ho nedokážem. Vyzerá ako starý švajčiarsky Saurer alebo niečo ako licenčný juhoslovanský FAP, ale asi to nebude ani jedno, ani druhé. Je v poriadne dezolátnom stave a už bez čísel slúži ako pojazdná lesná lanovka, presnejšie jej „strojovňa“ na približovanie dreva.

Než sa stačím poriadne rozbehnúť, oproti mne sa do kopca štverá lesácka tatrovka. Po pár metroch prichádzam k veľkej serpentíne a tu som tak, ako aj po iné roky opäť nútený stáť a obdivovať záplavy kvitnúcich kvietkov a skalničiek na priľahlých skalách. Z jedného miesta je tu výhľad na Muráň podo mnou a do Muránskej doliny ako takej. O chvíľu už znova dávam zabrať brzdovým gumičkám, ktoré mi poriadne prehrievajú ráfiky. Pred štyrmi dňami som tadiaľto išiel asi o dvadsať kíl ťažší, čiže totálne naťažko a práve z tohto dôvodu som dostal pred Muráňom defekt. Ráfiky boli také horúce, že to nevydržala duša na zadnom kolese. Vtedy som sem išiel z Popradu cez Nízke Tatry, Nižnú Kľakovú a Studňu na Muránskej planine do Revúcej, kde mám teraz odloženú časť batožiny. Záverečné klesanie je poriadne rýchle a prehľadné a tak to púšťam, aby sa nárazmi vzduchu chladili ráfiky a vyvaroval som sa defektu. Pred dvoma týždňami som pri zjazde z Kráľovej hole musel ráfiky dvakrát oblievať vodou a chvíľu počkať, lebo predtým sa mi tam stalo to isté, čo aj v týchto miestach pred Muráňom. Vždy mi roztrhlo dušu v krčku pri ventile.

Na lúkach pod Poludnicou

Po šťastlivom príchode do Muráňa na námestí odbáčam smerom na Tisovec a v prvej ostrej ľavotočivej zákrute opúšťam hlavnú a pokračujem rovno popri potoku smerom do Hrdzavej doliny. Po dvesto metroch za dedinou stojím na mieste, kde opustím žltú značku vedúcu ďalej do Hrdzavej doliny. Otvára sa mi tu dych vyrážajúca panoráma hradieb Muránskej planiny. Strmé, miestami kolmé zrázy, množstvá strmých skál a sutinových polí. Vľavo vidím strážnu vežu Hrdzavej doliny – 80 metrov vysokú skalnú vežu Tureň, ktorá sa neprehliadnuteľne vypína na začiatku tejto výnimočnej doliny. Okolo mňa sa tu na rozsiahlych a voňavých májových lúkach pasie niekoľko kôz a oviec, ktoré sa živo zaujímajú o moju prítomnosť. Po prebrodení Hrdzavého potoka pokračujem mierne doprava, do doliny Dolinského potoka, pod bralá majestátnej Poludnice. Pred štyrmi dňami som tam tri hodiny stál a pod jedľami na okraji zrázu tri hodiny čakal, kým skončí prietrž mračien. Ale ďaleký výhľad a pohľad do Muránskej doliny, ako ju kúpali početné búrky, bol nezabudnuteľný.

Na brehu občasne tečúceho potoka sa voľne pasie kôň a niečo mi rozpráva, ale tento erdží akosi ináč, tak mu veľmi nerozumiem. Popri kamenistom koryte pokračujem ďalej v ústrety nádherným zákutiam, na ktoré je lokalita nadmieru bohatá. Všade cvrlikajú svrčky a naokolo vládne absolútny kľud, ktorý umocňuje charizmu a povedal by som, že aj mágiu tohto charizmatického miesta. Cesta sa spolu s korytom potoka stáča doprava a dostávam sa pod lokalitu Piecky, ktorá je známa množstvom malých jaskýň. Tu odbáčam doľava a vchádzam na okraj nádhernej lúky. Nepreniknuteľné a husté hradby korún starej bučiny, ktorá ju objíma zo všetkých strán, dávajú vyniknúť nádhernej scenérii, ktorá ma nútiť sadnúť si do trávy, rozjímať a meditovať. Svieža májová zeleň svetlých bukových listov tu nad severným koncom lúky ostro kontrastuje so strmými bielymi bralami Poludnice, ktorá dodáva miestu výnimočný charakter. Nad všetkým žiari modrá obloha a krásne formované biele obláčiky. Lúka na mňa pôsobí veľmi tajomne a energeticky veľmi silne, a preto sa tu zastavím vždy, keď som v tomto regióne. Doslova ma to tu nabíja. Miesto preto patrí medzi moje najvýznamnejšie meditačné miesta v našej krajine.
Nabitý sa vraciam k suchému kamenistému korytu Dolinského potoka na úzku lúku, ktorou vedie cesta ďalej, hore dolinou. Tu sa mi otvárajú vynikajúce výhľady na bralá Cigánky, na ktorých tróni Muránsky hrad a na taktiež skalnaté Šiance v pozadí. Neskôr prekračujem suché koryto a dostávam sa na druhú stranu lúky, ktorú tu predeľuje úzky pás stromov, rastúcich popri potoku. Už keď som bol malý, tak sme sem chodievali na prechádzky a mne to tu veľmi prirástlo k srdcu. Aj odtiaľto je výhľad na bralá Cigánky. Ďalej sa lúka končí a pomaly sa vraciam naspäť. Nádherné podvečerné farby mi spríjemňujú cestu a jemne hladia krásny kus krajiny. Na spiatočnej ceste ešte párkrát stojím a neustále sa obzerám a dívam sa, ako sa podvečer pohráva s oku lahodiacou scenériou.

V Hrdzavom potoku sa neskôr výdatne čvachtám ako kačka a nádherne mokrý a osviežený vchádzam do teplého májového Muráňa, ktorý prevoniavajú množstvá kvetov v miestnych záhradách. Za Muráňom už tradične nasadzujem stíhacie tempo, ktoré na chvíľu spomaľujem v Muránskej Dlhej Lúke. Aj tu sa dívam do zakvitnutých záhrad a je mi čoraz príjemnejšie. Máj je môj najobľúbenejší mesiac a vychutnávam si každú jeho sekundu. Inak tomu nie je ani po príchode do záhrady uja Dušana, v lesoch nad Revúcou. Chvíľu sa po nej prechádzam a privoniavam k množstvám kvetov ako motýľ a fotím si skackajúcich drozdov, ktoré zo záhonov vyťahujú húsenice. Vo vtáčích búdkach, ktoré sú tu takmer na každej jabloni či inom ovocnom strome, štebocú mladé sýkorky, ktoré keď vyrastú, budú liečiť všetky stromy v celej záhrade. Preto tu takmer nieto červivých jabĺk a všetko je tu v dokonalej symbióze s prírodou. Pred tým, než si otváram fajrontové pivo, ktoré dá bodku za týmto nádherným dňom, ešte zdravím mladé sovy, vykúkajúce z veľkej búdky vysoko na starom buku. Pozerám sa na ne, ako sa zvedavo dívajú do záhrady a spokojne sa usmievam.

Sumárizmus

Večer som ešte napílil a narúbal množstvo dreva, a potom som si už po zotmení ľahol do vane s teplou vodou, ktorú som si vyniesol von. Dlho do noci som sa potom pozeral do ohňa a nekonečne relaxoval, rozjímal, ale aj rozmýšľal. Tak napríklad aj nad tým, že vzhľadom na to, že som dnes prešiel len 49 kilometrov, zažil a videl som toho toľko, že to budem ešte dlho vstrebávať. Neskôr, predtým než som v podkroví chaty zhasol svetlo, díval som sa z postele na krásny obraz, zachycujúci lúky za nemocnicou smerom na Revúčku. Sú na ňom namaľované pasúce sa ovečky a mne sa opäť vynára spomienka na rannú cestu cez toto miesto. Zhasínam svetlo a spomínajúc na dnešný deň sa nechávam uspávať liečivou vôňou byliniek, sušiacich sa na sitách v podkroví.

--
Pozn. redakcie: Prosíme všetkých MTB bikerov, aby sa počas jazdy správali ohľaduplne k iným účastníkom "premávky" a prispôsobili svoju rýchlosť v úsekoch, kde existuje predpoklad stretu s pešími turistami.

 
 
Najnovšie články autora
 
Cyklotúra Starý Majer – Čertovica – Štrba – Poprad Nachádzam sa v malom starom rozheganom prístrešku na hrebeni nad Starým Majerom, pod Ľubietovským Veprom. Noc v spoločnosti horúčky nemala … » celý článok 06/03/14 Peter Miler Nízke Tatry, Veporské vrchy
Túra Strieborná hora – Oľšavica – Zimná hôrka Zobúdzanie sa na Striebornej hore sa paradoxne nesie v zlatistých farbách. Ranné slniečko opäť do zlatista vyfarbuje beztak zlaté „červené smreky“, ktoré teraz majú najkrajší odtieň žltej. Dnes večer by som sa chcel k spánku uložiť niekam nad Uložu, nech je sranda. Na Zimnej hôrke mám od februára vytipované miestečko s krásnymi výhľadmi, od ktorého ma delí smiešnych 22 km. Dnes ma čaká pre mňa najkrajší úsek celej 75 km dlhej túlačky, nakoľko pôjdem krajinou, kde rastú výlučne zlatisté smrekovce opadavé a lúky, po ktorých pôjdem, mi poskytnú veľmi lukratívne výhľady. 21/02/14 Peter Miler Levočské vrchy
Cyklotúra Králiky – Čerín – Povrazník – St. Majer Po dvoch mesiacoch som opäť v rekreačnom stredisku nad Králikmi vysoko v Kremnických vrchoch. Včera som tradične naťažko naložený dofrčal z Popradu v rámci 135-kilometrovej etapy. Nemám z nej žiadny fotomateriál, tak z nej nebude ani reportáž. Bol to veľmi zrýchlený presun a stál som len minimálne. Dnes je nedeľa a o 15-tej popoludní vyrážam do okolia Poľany, no tentoraz do miest, kam som sa dlho chystal a kde som ešte nikdy nebol. 23/01/14 Peter Miler Starohorské vrchy, Kremnické vrchy, +
Najnovšie články na titulke
 
Cyklotúra Podhorie Slanských vrchov 3 Po týždni opäť pokračujem po trase podhorím Slanských vrchov a teším sa na nové dedinky, ktoré sú v jeho blízkosti a od ktorých vedú … » celý článok 31/05/19 Marián Jaššo Slanské vrchy
Túra Česká Kanada počas Veľkej noci Aj tento rok som privítal ponuku a s kamarátmi z TK Štart som sa rozhodol, ako pešiacka menšina, stráviť Veľkonočné sviatky. Pelé vybral Českú Kanadu a ubytovanie v kempe Komorník pri rybníku podobného mena a obci Strmilov. Dopravili sme sa sem v piatok piatimi autami pätnásti a desať bicyklov. Cestou sme sa zastavili v Jindřichovom Hradci a prezreli si pekné historické mestečko, zámok a Krýzovy Jesličky. Vraj je to najväčší, ľudový, pohyblivý Betlehem na svete s dĺžkou 17 m. Po príchode do kempu som obišiel rybník, ktorý je obklopený lesíkom, a tak množstvo chát nie je až tak na očiach. 21/05/19 Miroslav Svítek Svet
Túra Kalinovo – Bôrček – Breznička Mala to byť čisto botanická akcia! Chcela som nafotiť korunkovku strakatú a krivec najmenší. Cestou od jednej lokality k druhej sme však prešli krajinou, ktorá je síce turistom neznáma, ale určite nie nezaujímavá. Radi sa túlame menej známymi lokalitami a vždy tam dačo objavíme. Zaujímavé bývajú aj reakcie miestnych ľudí, s ktorými sa občas dáme do reči. Najskôr sa veľmi prekvapia, keď zbadajú turistov, potom sa pýtajú odkiaľ sme, no a keď počujú Zvolen, prekvapia sa ešte viac. Ich reakcia je väčšinou v duchu: „Veď nie tu, ale tam máte hory!“ Ale sú doslova hrdí, keď pochválime ich kraj, aj keď občas, akoby tomu ani neverili. 20/05/19 Danka Tomášiková Juhoslovenská kotlina

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Predná hora a Veľká lúka z Revúcej 29/06/13 21:44 10 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Slovenské rudohorie: Stolické vrchy a Spišsko-gemerský kras, časť Muránska planina (Národný park Muránska planina)
  • Počet dní
    • 1
  • Nadmorská výška
    • max: 970 m n. m.
    • min: 350 m n. m.
  • Prevýšenia
    • stúpanie: 1592 m
    • klesanie: 1592 m
  • Vzdialenosť
    • 49 km
  • Náročnosť
    • 3
  • Ročné obdobie
    • jar
  • Dátum túry
    • 24.05.2011
  • Štart trasy
    • šírka: 48.6827 ° SŠ
      dĺžka: 20.11597 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 48.6827 ° SŠ
      dĺžka: 20.11597 ° VD
      » Mapa
  • Voda
    • prameň nad Muránskou Hutou na červenej značke
  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • horský bicykel
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.

0.62