Trasa

Nové Mesto nad Váhom – Bzince pod Javorinou – Cetuna – Veľká Javorina – Sovinec – Myjava – Bukovec Bašnárovci – Podbranč – Kunov – Senica – Plavecké Podhradie – Sološnica – Kuchyňa – Pernek – Lozorno – Stupava – Bratislava, časť Devínska Nová Ves (trasa na mape)

Na Veľkú Javorinu

Za miesto začiatku si volím Nové Mesto nad Váhom, kam sa dopravím prvým ranným vlakom z Bratislavy. Je nedeľa, vlak je poloprázdny. Po hodine vystupujem v Novom Meste nad Váhom. Výjazd sa môže začať. Ranná obloha je na jednej polovici zamračená, na druhej je jasno, zaujímavý pohľad. Teplota okolo 13 °C. Novomestské ulice sú prázdne, doprava minimálna. Dostávam sa na hlavnú cestu, pokračujem po nej cez Bzince pod Javorinou do Cetuny. Tu sa napájam na modrú turistickú značku. Tá je v tomto úseku asfaltovou cestou, miestami má výraznejšie stúpanie. Značka prichádza na asfaltku zo Starej Turej na Javorinu a chvíľu sa jej drží. Povrch tejto cesty bol nedávno rekonštruovaný, jazda je pohodlná, stúpanie plynulé. Pri lesníckej chate vo výške 750 m sa modrá značka odpája od asfaltky, vstupuje do lesa a ja s ňou. Na stromoch vidím značky s vyobrazeným koňom, miestna jazdecká trasa. Stúpajúci chodník nie je najlepšej kvality, niekde je zarastený zeleňou, ktorá je mokrá. Ale dá sa to zdolať. Ani sa nenazdám, vychádzam z lesa, opäť stretávam asfaltku a už som pri známej Holubyho chate. Je niečo po pol deviatej, nikde ani nohy. Pokračujem hore k vysielaču, teda na samotný vrchol, môj prvý dnešný cieľ. Veľká Javorina (970 m) je najvyšší kopec pohoria Bielych Karpát. Jej nezalesnený vrchol, akoby lúka, poskytuje krásne výhľady do okolia. Mňa síce ďaleké výhľady dnes nečakajú, ale zato vzhľad oblohy, ktorú mám nad sebou, je zaujímavý. Tmavá časť na jednej strane odchádza preč, modrá časť na strane druhej prichádza. Na horizonte je dobre rozoznateľný Inovec (1042 m), Strážovské vrchy aj Malé Karpaty. Tajomný pohľad. Všetko pofotím, samospúšťou odfotím aj seba, nech mám pamiatku. Vychutnávam si prítomnosť na tomto mieste. Som rád, že som tu. Keďže je celkom chladno, dám si na seba aj bundu a rovnako oceňujem návleky na nohy, bez nich by som sa možno aj trochu klepal zimou.

Smer Myjava

Úsek, ktorý nasleduje, mám mimoriadne rád. Je to príjemný lúčny hraničný hrebeň. Na jednej strane Slovensko, na druhej Česká republika. Spätný pohľad na vysielač, krása. To už som na najznámejšej červenej turistickej značke, Ceste hrdinov SNP. Tej sa budem držať najbližšie kilometre až na Myjavu. Predtým ale ešte opäť fotím výhľad, tentoraz smer Malé Karpaty, nezameniteľne je vidieť známa Vysoká (754 m). Počas fotenia sa dnes prvýkrát ukáže slnko, slnečné lúče osvetlia krajinu a tmavé oblaky sú postupne vystriedané jasnou oblohou. Citeľne sa oteplí a zbavujem sa bundy. Pokračujem hraničným hrebeňom po červenej značke. Ide sa lesom, sú tu aj ihličnaté stromy. Lesná cesta je miestami vymletá od vody, netreba ísť príliš rýchlo. Ďalej cez Dibrovov pomník a za Vrchom Slobodných zastavujem. Z odlesneného svahu fotím výhľad na myjavskú stranu. V diaľke rozoznávam hrad Branč. V tomto úseku je cesta veľmi zlá, ešteže po nej idem v smere dole kopcom, opačne by som si to radšej dvakrát rozmyslel. Červená značka sa napája na asfaltku, ktorej sa okrem pár úsekov drží. V miestach, kde značka odbáča z asfaltky do lesa, je priamo na lesnej ceste spúšť po ťažbe dreva, ale takéto pohľady ma už ani veľmi neprekvapujú. Nad Starou Myjavou vychádzam z lesa a po cestách prichádzam nad Sovinec. Je tu prístrešok, zastavujem, keďže ma už od Javoriny dosť znervózňovalo mierne šúchanie prednej brzdy o kotúč. Zvuk, ktorý nemá na bicykli čo robiť. Krátky a ľahký servisný úkon sa podarí, brzdové platničky už nešúchajú. Nasadnem na bicykel, krátko dole kopcom a už som v Myjave. Potiaľto to boli pre mňa nové úseky, odtiaľto to už poznám. V centre mesta zastavujem len pre fotku kostola a pokračujem po hlavnej ceste smer Brezová pod Bradlom. Dávam zbohom červenej značke, nasleduje výrazné stúpanie, odbočím doprava a už sa mi otvára pohľad na osady patriace pod obec Bukovec. Milo ma vedľa cesty prekvapia nový prístrešok, cyklosmerovník a mapa. Možnosti na cyklistiku sú v tejto oblasti bohaté. Či po asfaltových alebo po poľných cestách.

Starý hrad

Prechádzam cez osadu Bašnárovci, slnko už začína slušne hriať. Tu sa napájam na asfaltku, zelenú turistickú značku, vedie z Brezovej pod Bradlom do obce Podbranč. V tejto lokalite si musím splniť jednu dávno plánovanú povinnosť a to návštevu Starého hradu - hradiska (kóta 454 m). Čítal som o ňom, videl som fotky, ale ešte som na ňom nebol. Ide o zaujímavého miesto, osídlené bolo od mladšej doby kamennej až po 13. storočie nášho letopočtu. Dôvodom zániku bolo stratenie významu, keďže pár sto metrov ďalej bol postavený hrad Branč. To je historická popisná odbočka, ale najprv sa sem musím dostať. Poloha hradiska je ľahko určiteľná z mapy. Keďže sa mi nechce strácať čas hľadaním nejakej lesnej cesty, ktorou sa sem dostanem, volím priame dobytie hradiska. Bicykel si vytlačím priamo hore do svahu, popritom rozmýšľam, či mi to bolo treba. Dostávam sa hore. Nie je síce jar, ale aj tak je ešte všetko zelené, všade plno kríkov, húštin, a to spolu s mojou neznalosťou tohto miesta mi dáva zabrať v nájdení nejakého pozostatku, niečoho, čo by mi ukázalo, že som tu správne. Neúspech si nepripúšťam a to je dobre. Po chvíľke zbadám celkom dobre viditeľný val, kopy kamenia-kamenné brány, takže viem, že som tam, kde byť mám. Aj to málo, čo vidím si odfotím, ale hlavne nasávam atmosféru tohto miesta. Rád navštevujem podobné lokality, hlavne tie menej známe. Predstava, že pred sebou vidím tisícročné pozostatky dávneho osídlenia, miesto, kde kedysi pulzoval život a teraz je tu les, kríky a kamene, ma fascinuje. Ktovie, čo bude o takých 1500 - 2000 rokov s našimi súčasnými stavbami, čo sa zachová. Rovnako dodávajú tomuto miestu svoje čaro a tajomnosť kľud, nikde nikoho, žiadna informačná tabuľa.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Cez Senicu

Zo Starého hradu nejdem naspäť na asfaltku, tou by som sa dostal k hradu Branč, ktorý mám pred sebou. Vyberiem si trasu cez lúku, z ktorej je pekný výhľad do okolia. Zjazd po nej je zaujímavý, je tu cesta, vstupujem do lesa, prichádzam k vynovenej Chate Starý hrad, sú tu lavice, niečo ako stánky na občerstvenie, ale nikde nikoho. Napájam sa opäť na zelenú značku a klesám do Podbranča. Pokračujem po žltej značke smer Kunov. Za posledným domom značka vedie poľnou cestou a stúpa lesom. Vychádza na otvorenom priestranstve, všade vôkol polia. S týmto miestom mám jednu milú skúsenosť, tri roky dozadu (to bolo prvý a poslednýkrát čo som tu bol) som sa sem vybral po výdatných nočných dažďoch. Poľná cesta, ktorou teraz idem pôsobila normálne. Ale zdanie klamalo. Celý bicykel sa po pár metroch obalil blatom, ale nie hocijakým, ale blatom poľným. Nedalo sa točiť pedálmi, netočili sa ani kolesá. Pohľad na môj žltý bicykel bol depresívny. Nezostávalo mi vtedy nič iné, len pokračovať. Namiesto tlačenia som musel bicykel niesť. Ináč sa nedalo. Čiže to je aj rada pre tento úsek, po dažďoch tadiaľto radšej neísť. Dnes tu ale nič podobné nehrozí, je sucho, na oblohe sa premáva oblačnosť, ktorá spestruje jej vzhľad. Vidieť aj mesto Senica, môj ďalší prejazdný bod. Žltou značkou, ktorá tu nie je celkom dobre značená, pokračujem po poľnej cesta ďalej, na pozadí sa ukazujú Záruby. Klesám do Kunova a po ceste prichádzam do Senice. Je tesne pred obedom, zastavujem v centre na námestí. Dlho som tu nebol. Povinná fotka a ide sa ďalej.

Vojenské lesy na Záhorí

Zo Senice už dopredu presne naplánovanú trasu nemám, iba viem, že chcem navštíviť Vojenský obvod Záhorie a následne pokračovať domov do Bratislavy. Pokračujem po hlavnej ceste smer Jablonica. Po troch kilometroch v lokalite Dolné Suroviny odbočím doprava na poľnú cestu. Prechádzam cez železničnú trať Trnava-Kúty až sa napájam na hlavnú cestu do “obce“ Záhorie, čiže vstupujem do vojenského priestoru. Keďže som tu už bol, viem kadiaľ mám ísť. Na križovatke idem vľavo, vpravo by som prišiel do centra obce Záhorie. Vstup do celej oblasti vojenského obvodu už nepodlieha nutnosti vlastniť povolenie, vstupovať je možné mimo vyhradených hodín, ktoré sú zverejnené na webovej stránke Ministerstva obrany. Rovnako sú tam dostupné aj ďalšie informácie, vyznačené lokality, kde je vstup zakázaný a podobne, odporúčam si stránku pred návštevou týchto oblastí pozrieť. Pokračujem teda už bočnou vojenskou asfaltovou cestou, ktorá je lemovaná hrdzavým a deravým plotom, po stranách pár polorozpadnutých budov. Sú tu síce tabuľky zákaz vstupu, ale za plot vstupovať nebudem, takže je to bez problémov. Cesta vedie typickým záhorským borovicovým lesom, niekde sa asfalt stráca. Onedlho prichádzam k miestu v mape nazvanom Pustý mlyn. Tu sa dá pokračovať ďalej mimo VO do obce Cerová-Lieskové, ktorá je len kúsok. Idem doprava, asfaltka pokračuje. Prichádzam k prievalským rybníkom. Sú zaujímavým miestom. Fotím si ich, na oblohe sú tmavé oblaky, ktoré sa pekne odrážajú na pokojnej vodnej hladine, slnko sa síce za nimi schovalo, ale pršať z nich nebude. Na pozadí vidieť známe malokarpatské kopce. Odtiaľto má vojenská asfaltka slušný povrch a aj sa celkom vlní, čiže nie je to len rovina. Tu ma hneď napadne, že by to bola ideálna značená cyklotrasa pre širokú verejnosť, keďže nie každý sa len tak vyberie, tam kde to nepozná. Príjemné borovicové lesy, vôňa ihličia. Onedlho prichádzam k jednej menšej strelnici, je tu bunker, stožiar, ale hlavne kvalitne spravená informačná tabuľa chráneného územia Natura 2000 – Šranecké piesky. Oblasť má rozlohu takmer 700 ha a chránené sú tu rôzne druhy rastlín a živočíchov. Odtiaľto pokračujem stále rovno, veľké časti tu zaberajú aj listnaté lesy. Vedľa asfaltky sú všade tabuľky zákaz vstupu, čiže po asfaltke je dovolené ísť, mimo nej nie. Po 6 kilometroch sa dostávam na hlavnú cestu Lakšárska Nová Ves - Plavecký Mikuláš. Vydám sa smer Plav. Mikuláš a po chvíľke ukončujem svoju púť cez vojenské lesy. Do obce ale nejdem, odbočím doprava na dobrú poľnú cestu vedľa potoka Rudava. Je to mnou často navštevovaný úsek.

Okrajom Malých Karpát

Cesta ma za stálych výhľadov na Plavecký hrad a okolité kopce dovedie až na rázcestie, sú tu vodárenské budovy. Odtiaľto sa tá vhodne pokračovať opäť cez vojenské lesy do obce Studienka, je to príjemná trasa a následne povedzme ďalej, do Veľkých Levárov. Všetko mimo hlavnej cesty, cez les, po dobrých orientačne nenáročných cestách, ale bohužiaľ, oficiálne nevyznačených, takže mapa je nutnosťou. Volím opačný smer, smer podhorie Malých Karpát. Na križovaní poľnej cesty so železničnou traťou Zohor - Plavecký Mikuláš zastavujem, bicykel opriem o koľaje a dám si niečo pod zub. Žiadny vlak ma tu zraziť nemôže, keďže tu už žiadny niekoľko rokov nechodí. Nostalgické jazdy parným vlakom konané raz za rok končia v Plaveckom Podhradí, do P. Mikuláša ako do poslednej stanice na tejto trati prišiel posledný vlak v roku 2008, tiež len historický. Odvtedy je tu trať zarastená a teda nepriechodná. Nebude asi dlho trvať a podobne ako trať Stupava - Devínske Jazero, budú možno aj na tomto úseku vytrhané koľaje. Kochám sa pohľadom na Plavecký hrad. Kochanie dlho netrvá, oddychovať budem doma, teraz treba bicyklovať, pokračujem do obce Plavecké Podhradie. Tá je dobrým východiskovým bodom na turistické výlety po okolí, oblasť má čo ponúknuť. Lúky lesy, skaly, doliny, výhľady, stopy historického osídlenia, lesná železnička, jaskyne je si z čoho vyberať a nie je to ďaleko. Z hľadiska cyklistiky sú tu tiež dobré možnosti, ale skôr pre viac terénne orientovaných cyklistov, keďže buď ide o strmšie lesné zjazdy alebo naopak strmšie stúpania. V obci je ešte zaujímavý pálffyovský kaštieľ dnes slúžiaci ako štátny archív. Verejnosti nie je prístupný.

Do Kuchyne a Lozorna

V centre Plaveckého Podhradia, je tu krčma a obchod, sa stáčam doprava a popod kameňolom vstupujem strmým stúpaním na lúky. Tie mám veľmi rád, často ich navštevujem. Dá sa k nim dostať aj po žltej značke z obce. Pokračujem k ústiu Čertovej doliny a popod Vápennú, stále po lúkach, k záhradkárskej osade v Sološnici. Pod lesom sa nachádza výdatný prameň, kde si dnes prvýkrát naberám vodu. Od rázcestníka Sološnícka dolina sa dá pokračovať ďalej na Sklenú hutu a na Majdán, ja sa ale napojím na lesnú cestu, ktorá stúpa popod kopec Veľký Peterklin. Tu sa teda konečne vnáram do lesov Malých Karpát. Cesta vyústi na asfaltke do kameňolomu. Pred vstupom do kameňolomu je vrátnica, závora, tabuľky zákaz vstupu. Keďže cez tento areál potrebujem prejsť len pár desiatok metrov a nikoho tu nevidím, kto by mi mohol udeliť povolenie, udeľujem si ho sám a za pár sekúnd prechádzam týmto akoby zakázaným úsekom. Keďže je nedeľa, nepracuje sa tu, je tu kľud. Tento úsek sa nedá ináč zmysluplne prejsť. Nasleduje klesanie asfaltkou na rázcestie Baďura. Z neho pokračujem ďalšou asfaltkou, bez výraznejšieho klesania alebo stúpania ďalej. Na gaštanoch pozdĺž cesty sa dajú vidieť dobre zachované pozostatky dávno zrušenej modrej značky Rohožník - Vývrat. Miesta znalí ľudia si v jednom mieste všimnú aj križovanie asfaltky trasou bývalej lesnej železničky Malacky - Rohožník - Vývrat. Objavujú sa lúky, je na nich plno jesienok. A medzi nimi čierna mačka. Netradičný pohľad, zastavujem a fotím. Od Vývratu sa dá ísť kvalitnou asfaltkou na sedlo Hubalová a ďalej na Zochovu chatu alebo na opačnú stranu, stále rovno po dobrej ceste cez vojenské lesy do Malaciek. Vyberám si tretiu možnosť, smerujem do Kuchyne. Nepoužijem ale modrú značku, tá má strmšie stúpanie, ale vedľa odbočujúcu lesnú cestu, ktorá sa na túto značku napojí, ale s miernejším stúpaním. Síce ku koncu nemá kvalitný povrch, ale dá sa zdolať. Pred vyústením z lesa, už na modrej značke, si treba dať pozor na natiahnutý ostnatý drôt asi vo výške 30 - 40 cm, kvôli dobytku, sú tu pasienky. Odtiaľto je to lúčne klesanie, pred prvými domami opäť pozor na natiahnutý drôt.

V obci Kuchyňa si idem obzrieť vodnú nádrž. Pohľad na ňu je ale smutný, už dlho je vypustená a zarastená zeleňou. Rozhodujem sa kadiaľ pôjdem ďalej. Po hlavnej ceste to mám domov 33 km. Volím možnosť ísť lesom. Od nádrže vedie dobrá lesná cesta popod kopec Bačkorová, prvotné stúpanie vystrieda vrstevnicový charakter cesty, je tu veľa zákrut. Na poslednej z týchto zákrut, tesne pred žltou značkou a trasou druhej dnes takmer navštívenej lesnej (banskej) železničky Pernek - Staré bane si môžem vybrať kadiaľ pôjdem dole do Perneku. Buď po žltej značke alebo do doliny Kostolného potoka. Tieto varianty nevyužívam, chcem si prejsť klesanie Furtským jarkom k perneckému kameňolomu. Lesná cesta cez jarok končí na hlavnej ceste tesne pred obcou, do centra je to kúsok. Z Perneku sa dá pokračovať viacerými cyklomožnosťami podľa toho kam sa ide. Keďže už mám za sebou pomerne dlhú vzdialenosť, nevymýšľam trasu po nejakých náročnejších úsekoch. Asi kilometer po hlavnej ceste za obcou, smer Jablonové, sa odpájam od cesty a pokračujem lúčnou cestou vedľa panelov neďalekej slnečnej elektrárne. Táto príjemná cesta ma dovedie k družstvu v Jablonovom a ďalej po pár pieskových úsekoch až do Lozorna. Celkovo, ak to človek pozná, dá sa dostať od Stupavy, cez Lozorno, Kuchyňu až do Rohožníka (až na jednej krátky úsek), mimo hlavnej cesty. V Lozorne sa napojím na známu asfaltku. Vedľa nej sa dajú všimnúť pozostatky lesnej železničky na Košarisko, ktorá tadiaľto viedla. Čiže dnešná tretia návšteva lokality s výskytom lesných železníc. Od asfaltky sa odpojím a zelenou značkou prichádzam na lúky Lintavy. Sú plné jesienok. Známy Červený domček je už len na skok a od neho klesanie do Stupavy. Z nej tradične cyklochodníkom do Devínskeho Jazera a už len posledných 8 kilometrov domov. Výjazd ukončujem v bratislavskej Devínskej Novej Vsi.

Záver

Pri pohľade na tachometer, 156 km a celkový čas výjazdu 11 hodín, som milo prekvapený prejdenou vzdialenosťou. Tá ale nie je dôležitá, nie som fanúšik naháňania kilometrov, dôležité boli skôr zaujímavé lokality, ktoré som dnes navštívil. Určite ich môžem smelo odporúčať na návštevu, ak nie počas jedného, tak na viacerých výjazdoch. Možností kadiaľ, kam a ako ich navštíviť je veľa. Zvolil som takúto možnosť, teda niekam sa odviezť vlakom, následne ísť späť domov a po ceste niečo zaujímavé vidieť. Výjazd nebol nejako veľmi náročný, keďže väčšina trasy bola po rovine, tempo bolo kľudné, nikam som sa neponáhľal. Dnešný deň sa vydaril, prispela k tomu aj bezproblémová jazda a stabilné pekné počasie.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek