Cyklotúra

Poprad – Čierny Váh – Liptovské Revúce

18.07.13
Môj každoročný cyklovander po Slovensku je tohto roku z časových dôvodov, ale aj kvôli nepriazni počasia, značne skrátený. Takmer všade sú totižto povodne. Ale aj napriek tomu sa vydám tam, kde som ešte nebol a zároveň navštívim aj miesta, kde som už bol a kde mi bolo dobre. Asi by som to ani nebol ja, ak by niečo v tomto smere malo hladký priebeh. Ale všetko je len obyčajná prekážka, ktorú treba prekonať, a potom nastane radosť. A tú by si bezpochyby užili všetci vodníci v tejto krajine. Týždňové čelenie búrkam a prívalovým dažďom sa začína.

Trasa

Poprad – cyklochodník – Svit – Lučivná – Štrba – Vyšná Šuňava – Biely potok – Benkovo – cyklochodník – Čierny Váh – Nižný Chmelienec – Svarín - Kráľova Lehota – Maša – Liptovský Hrádok – Podtureň – Okoličné – Liptovský Mikuláš – Liptovská Ondrašová – Liptovský Mikuláš – Palúdzka – Benice – Andice – Galovany – Gôtovany – Sihoť – Ľubeľa – Malatíny – Partizánska Ľupča – Ľupčianska dolina – Železnô – sedlo Prievalec – Liptovská Lúžna – Liptovská Osada – Skalnô – Teplô – Nižná Revúca – Stredná Revúca – Vyšná Revúca

Nočná mora hydrofobikov

Tak by sa dala nazvať uplynulá noc a ako sa pozerám z okna, tak aj ráno. Vyraziť však musím a nemám na výber. Teda mám – ostať doma a neísť nikam. Ale ak chcem zažiť aj pár pekných chvíľ na tomto cyklovandri (teda aspoň dúfam, že nejaké budú), tak nemám čo riešiť. Prezerám si všetky možné predpovede a nemám z nich radosť. Už som mal byť dávno na ceste, no ešte stále sedím doma, lebo do chladu a dažďa sa mi akosi nechce. Zhodou okolností mi akurát prichádza e-mail od podobne postihnutého, ktorému vypadol parťák na cestu okolo Slovenska začiatkom júla. Idem teraz, no radšej by som asi išiel v júli, ale už to nemôžem zmeniť. Pozerám z okna na lejak, púšťam si moju obľúbenú starú metalovú pecku, zatínam zuby a s optimistickým pokrikom vyrážam.

Už na začiatku cyklochodníka z Popradu do Svitu som výdatne zmočený a iné to už asi, zdá sa, ani nebude. Výhodou je, že teraz tu nikto nevenčí psov a nekočíkuje bábätká, čo je tu v rámci svetovej rarity denno-denne úplne bežné. Na západe je ešte väčšia čierňava a práve tam mám namierené. S okamžitou platnosťou dnes preto ruším spanie pod širákom, či stanom a využívam lukratívnu ponuku Rada Jurčinu z nášho turistického „To muši tímu“. Budem spať v starej drevenici v Liptovských Revúcach. Motiváciu teda mám – pec, teplo, čaj a sušenie vecí. Už teraz sa tam teším.

Mobilné wapky

Na konci Svitu opúšťam cyklochodník a naozaj nerád sa zúčastňujem premávky na hlavnom ťahu. Aj napriek priľahlej diaľnici mám „šťastie“ na jeden kamión za druhým. Spomínam si na vlaňajší „Aquacycling“ cez Oravu a popod Tatry a nie je mi do smiechu. Vtedy išlo o záverečnú etapu a teraz len začínam a zhodou okolností tiež meria cez 120 kilometrov. Každý kamión, ktorý okolo mňa v tesnej blízkosti preletí, ma vysokotlakovo umýva, že pomaly aj ľutujem rannú stratu času v kúpeľni. Keď sa teším, že konečne opúšťam hlavnú a odbáčam doľava na Lučivnú, preletí okolo mňa výdatne zasvinená Tatra s drevom, a tak už som aj od blata. Ale krásna kľukatá cesta malou dolinkou popri potoku Mlynica v malebnom stromoradí medzi Lučivnou a prvou odbočkou na Šuňavu ma teší aj teraz a nikdy sa mi nezunuje. Aj včera som tadiaľto išiel na bicykli, lebo som bol v Liptovskej Tepličke pre údený ovčí syr a bryndzu – moje vysokooktánové pohonné hmoty na cestách.

Pred Štrbou zrejme nedopatrením prestáva pršať. Pozerám sa na Tatry. Vyššie partie veľhôr obšťastňuje tmavosivá oblačnosť a pásy dažďa valiace sa od Štrbského Plesa. Nízke Tatry sú na tom však o niečo horšie. Prší úplne všade. A práve tam mám namierené – no nie je to paráda? A do toho autobus a ďalšia Tatra s drevom. V stúpaní zo Štrby doľava na Šuňavu už opäť prší, ako sa patrí, a tak je všetko v poriadku. Po tom, ako sa obtriem o okraj Vyšnej Šuňavy, klesám popri Šuňavskom potoku k Čiernemu Váhu. Roztratené staré smreky na zakvitnutých mokrých lúčnatých svahoch sa kde–tu halia do rúcha, ktoré im dožičili roztrhané franforce hmly, ktorá sa váľa po horách. Vpravo je medzi nimi učupená malá koliba, no ovečky nevidno. Pokojnú jazdu zákrutami dolu uzučkou dolinkou mi spríjemňuje hučiaci potok lemovaný kvitnúcim záružlím močiarnym, ostrý horský vzduch a prenikavé vône smrečín a lopúchov. Okamžite dostávam dobrú náladu. Toto je ono. Už som doma. Odvčera sa mi aj cnelo.

Pri rázcestí Biely potok odbáčam vpravo na novú lesnú asfaltku, ktoré vedie do Svarína. Opätovne sa veľmi teším, že je tu nový asfalt. Raz som dostal otázku, prečo sa už nevenujem cestnej cyklistike. Rád by som, ale je to z jednoduchého dôvodu – nechcem si zdemolovať bicykel na štátnych cestách, a tak jazdím zväčša na horskom a po lesných. Slovenská realita je taká, že nejedna lesná cesta je na tom oveľa lepšie, než akýkoľvek hlavný ťah.
Záslužným činom bolo aj vybudovanie cyklochodníka v úseku Benkovo – Čierny Váh. Často vedie vysekaný v skalnatom masíve nad riekou a vedie po bezpochyby najatraktívnejšom úseku bývalej Považskej lesnej železnice, divočinou popri Čiernom Váhu. Cyklochodník je vysypaný štrkom a vzhľadom na to, že tadiaľto svojho času viedla úzkorozchodná trať, nemá žiadne náročné stúpania. Týmto je nanajvýš vhodný na cykloturistiku s deťmi. Trasa meria 4,4 kilometra a nájdete na nej aj altánok a studňu, z ktorej sa kedysi čerpala voda do parných lokomotív. Opodiaľ sa nachádzajú pozostatky točne, kde sa otáčali rušne. Už od malička mám k železnici veľmi blízko a tak ma zakaždým trápi trpkosť osudu tejto železničky, fungujúcej do roku 1972.

Pri spodnej priehrade Čierny Váh som bol naposledy na jeseň, a tak teraz prekvapený pozerám, že celý západný breh je zbavený za tie roky vysokých náletových drevín, ktoré tu rástli. Už len popŕcha, a tak dokumentujem vodnú plochu s teraz neobvyklým výhľadom. Hneď, ako sa poberám ďalej, prefackáva ma spŕška blata a vody z dvoch kamiónov s drevom. To mám asi za to, že som kedysi tiež jazdil, aj keď s drevom len výnimočne.

Liptovské prekvapenie

Asfaltka vedúca popri priehrade je pokrytá vrstvičkou mazľavého blata a do toho vytrvalo popŕcha. Teraz už vyzerám tak, ako keby som bol na ceste týždeň. Okolo priehrady sa váľajú roztrhané oblaky a hmly. Vodné dielo uviedli do prevádzky v roku 1981 a čoby prečerpávacia vodná elektráreň je najväčšia svojho druhu na Slovensku. Spodná nádrž leží vo výške 733 metrov a vrchná leží 1160 metrov vysoko. Pre úplnosť ešte spomeniem, že k hornej nádrži vedie zo Svarína hlavne v závere poriadne strmá sfaltka, ktorá je medzi cyklistami veľmi obľúbená. Preto ani neprekvapí fakt, že tu svojho času mala konečnú jedna z etáp pretekov Okolo Slovenska.

Hustý dážď mi vo Svaríne znemožňuje odfotiť staré lipy a dať si tu prestávku. Niečo by som aj zjedol, ale v daždi sa mi veľmi nechce. Pred Kráľovou Lehotou pršať prestáva, a tak zabáčam doprava, do areálu chátrajúcich chatiek. Tu si pod prístreškom dopĺňam energiu rezňami, ktoré som nejedol takmer trištvrte roka. Dívam sa na rozbúrený Čierny Váh, ponad ktorý tu po moste vedie podľa všetkého novo značená cyklotrasa smerujúca popri trati a Bielom Váhu hore smerom na Východnú. Tento úsek musím rozhodne čoskoro preskúmať.

Cesta z Kráľovej Lehoty cez Liptovský Hrádok sa nesie v znamení hustej premávky a rekonštrukcie cesty. Znova prší, no v Liptovskom Mikuláši sa obloha trhá a aj keď prší, svieti tu slnko. Po príchode do centra konečne dážď ustáva a vcelku sa teším, že som tu. Mesto na mňa vždy pôsobilo sympatickým dojmom (oproti bezduchému a temnému Popradu, kde skapal pes, teda určite). Viem vycítiť energie a tu mi je naozaj dobre. Aj v Poprade kedysi bolo. Ale toto je už na inú tému. Vedomí Popradčania dobre vedia, kto je na vine a čo s tým treba urobiť, ak sa chcú mať lepšie. Je tu veľa vysmiatych ľudí a mne sa na nich dobre pozerá. Z dobrého rozmaru sa preto rozhodujem pokračovať chvíľu smerom na Liptovský Trnovec popri Liptovskej Mare. Neuveriteľné – usmieva sa tu na mňa slniečko, a tak sa smejem tiež, až pokým sa mi nezasekne zhodená reťaz a nedostanem sa do kolízie s okoloidúcim nákladiakom.

Ukončujem svoj odklon, vraciam sa do mesta, prekračujem Váh a cez Palúdzku mierim smerom k Nízkym Tatrám. Po pravej strane míňam Jánošíkovo väzenie v kaštieli Vranovo a nasávam atmosféru príjemného slnečného poludnia a vôní obedov z reštaurácií, či priľahlých domov. Za diaľničným podjazdom stúpam nahor a pred Benicami stojím a vyliezam na pole. Liptov ma nádherne prekvapil. Prevaha modrej oblohy, kam len oko dovidí. Chočské vrchy a Západné Tatry jemne hladkajú biele cumuly a cítim sa ako vo sne. Len Nízke Tatry sú kompletne zatiahnuté a na väčšine územia prší. Ako sa tak kochám, tak na mňa začína kvapkať. Od chrbta ma zákerne prekvapuje expresná búrka, valiaca sa na Liptovský Mikuláš od Krakovej hole. Poľahky sa jej však, smerujúci na juhozápad, vyhýbam. Páčia sa mi kontrasty žltých repkových polí s hladinou Liptovskej Mary v pozadí, s bielymi mrakmi a modrou oblohou. Nemenej ma teší aj široká cesta a to, že sa celý čas, až do Partizánskej Ľupče kľukatí pod Nízkymi Tatrami a že sú z nej vskutku luxusné výhľady na prírodné poklady Liptova, na každej strane. Neustále preto stojím a vychutnávam. Ak tadiaľto pôjdete autom a budete mať čas, dajte prednosť tejto ceste pre diaľnicou – určite neoľutujete a tých pár minút navyše vám bohato vynahradia panoramatické výhľady na jeden z najkrajších kútov našej vlasti. Stačí zísť na výjazde Ivachnová z diaľnice a v Liptovskom Mikuláši sa na ňu napojiť, alebo ak pôjdete z východu, tak opačne. Pred Galovanmi fotím Prosiecku dolinu, Prosečnô, Kvačiansku dolinu, Veľký Choč a pokúšam sa aj o celkovú panorámu, len nemám od chrbta slnko. To sa skrýva za mohutnou sivou oblačnosťou nad najvyššou časťou Nízkych Tatier, tak fotím aspoň dokumentačne.

Konečne dážď a mraky – už mi to tak chýbalo...

O malú chvíľu je už Veľký Choč zahalený v mrakoch, obmývaný evidentne silnou búrkou, ženúcou sa od juhu. V momente sa zatiahlo úplne všade a dážď je na spadnutie. „Ta dze sce buli tak dluho?“ kričím na mraky a ľudia zo zastávky na mňa vrhajú nechápavé pohľady. Pred Partizánskou Ľupčou dokumentujem typické veľké liptovské humná, ktoré sú poznávacím znamením liptovských dedín a dva miestne kostoly (najvyššia veža Liptova). Utešenú scenériu mi kazí len protisvetlo a následný prepal snímky. Taká blbosť ma však nemôže vyviesť z miery. Naľavo v horách a v Ľupčianskej doline, kam mám namierené, sa prevaľujú roztrhané biele mračná a je tam poriadna čierňava. Konečne opúšťam frekventovanú cestu a nadlho budem mať pokoj. Stáčam sa prudko doľava a o chvíľu už obdivujem peknú a čistú podhorskú a pomerne veľkú obec s príjemnou atmosférou. Kedysi to bolo banícke mesto a tento štatút obec získala vďaka ložiskám zlata v okolí (Magurka). Neďaleko poľnej cesty, ktorá vedie doprava cez kopec do Liptovských Sliačov, sa na druhej strane kopca naľavo nachádzajú zaujímavé Sliačske travertíny, ktoré tvorí kopa bielych travertínov s výronmi kysličníka uhličitého. Nachádza sa tu aj minerálny Mofetový prameň (Sliačsky medokýš).

Mňa však víta Ľupčianska dolina a svojim sviežim dychom, v ktorom sa miesi vôňa lopúchov, kvetov a smrečín, sa ku mne prihovára spolu s hučiacim potokom Ľupčianka. Uzučká dolina a doslova len symbolická premávka dávajú tušiť, že prejazd touto dlhou dolinou bude niečím výnimočným. Znova začína pršať, ale už mi to akosi neprekáža. Dolina mi takto ukazuje aj iný druh krásy, ktorý si aj patrične vychutnávam. Z Partizánskej Ľupče ma čaká necelých 17 km stúpania až na sedlo Prievalec po ceste, ktorá vyzerá skôr ako lesná cesta. Míňam roztratené horárne a zastavujem sa pri studničkách, kde (ako by som tej vody nemal dosť) ochutnávam to, čo z nich vyteká. Veď kto by sa nezastavil pri studničkách s takými peknými názvami ako Žblnka, či Vlnka.

Prejazd nádhernou a tichou dolinou mi spestruje rýchlo sa meniace počasie. Každá búrka zväčša trvá len niekoľko minút. Potom sa zakaždým vyčasí, a tak sa to stále strieda, ako v apríli. Za Tajchom (odbočka na Magurku), v poslednej tretine cesty, však už začína ísť do tuhého. Asfalt sa nakláňa až príliš strmo, a tak sa nadopovaný hroznovým cukrom teperím na najľahšom prevode hore uzulinkou dolinkou, širokou okolo 30 metrov. Z pravej strany z nemenej úzkych dolín hučia spenené prítoky Malé Železnô a neskôr Tlstý potok, ktoré pramenia pod 1630 metrovým Salatínom, ktorý sa týči nad hlbokými smrečinami kdesi napravo. Po chvíli prichádzam k odbočke na Železnô. Osada Železnô je niekoľko domov a detská ozdravovňa a celá horská samota leží hneď pod cestou. Nachádza sa tu aj minerálny prameň, ale nechce sa mi zachádzať, čo neskôr veľmi trpko oľutujem, keďže nie som jasnovidec.

Brutálna sprcha

Hneď za odbočkou leziem nad cestu na rúbanisko a vychutnávam si nádherný výhľad na lúky okolo cesty, na jej zákruty, na rozľahlé lesy a na majestátny nízkotatranský hrebeň so zvyškami snehu. Vrcholky hôr plné snehových polí sú zahalené v zlovestných mrakoch a ozýva sa odtiaľ hrmenie. Slnečné lúče už prebleskujú len kde–tu. Tu už je asfaltka prekvapivo široká a samozrejme, neustále strmá. Je zarezaná v úbočí a veľkou okľukou obchádza Železnô, ktoré zanechávam pod sebou. Prichádzam ku odbočke do osady Magurka (kam sa dá dostať aj od Tajchu z Ľupčianskej doliny) a začínam cítiť bolesť kopca. S kilami vzadu však nemôžem čakať nič iné. Zrazu sa pozvoľna púšťa dážď a stúpanie sa zmierňuje. Konečne prichádzam do sedla Prievalec. Tu, vo výške 1102 metrov si dávam pod smrekmi pri kríži pauzu. Napchávam sa rezňami, neskôr okolo rastúcim štiavom, kysličkami a mladými smrekovými výhonkami (obsahujú obrovské množstvo vitamínu C). Pritom sa dívam na Veľkú hoľu zahalenú do hustého dažďa.

Po trištvrte hodine čakania, som už značne netrpezlivý. Beznádejne zatiahnuté je úplne všade, ale už tak silno neprší. Rozhodujem sa zísť do Liptovskej Lúžnej a dať si v krčme čaj. Len čo sa však púšťam dolu poriadne strmým asfaltom, spúšťa sa abnormálna (síce v dnešnej dobe už normálna) prietrž mračien. Po ceste sa valia prúdy vody a som aj so všetkými vecami dôkladne vyplachovaný zhora, zospodu aj z boku. Aj to, čo bolo ešte ako tak suché, je beznádejne premočené. Rýchly a zbesilý zjazd je v takomto počasí celkom zaujímavý zážitok, ale toto som fakt nechcel. Tešil som sa na okolité panoramatické výhľady, ktorými je táto lokalita známa. Neprezriem si ani unikátne meandre Lúžňanky a dokonca si ani nedám čaj v krčme. Rezignovane sa po vyletení z lesa rútim lúkami na Liptovskú Lúžnu, ktorou neskôr prefrčím veľkou rýchlosťou ďalej. Je to obrovská škoda, lebo rozľahlá a dlhá dedina, plná dreveníc je naozaj nádherná. Zastavujem sa až v Liptovskej Osade, kde prestáva pršať. Do Liptovských Revúc to mám už len kúsok, tak odbáčam smerom na Donovaly a za dedinou si pri ceste dávam teplý čaj s medom. Ako naschvál sa v momente vyčasilo a prečvachtaný posedávam na slniečku a preklínam chvíľu, keď som sa rozhodol neodbočiť na Železnô. Smršť by som prečkal tam a nad Liptovskou Lúžnou by som sa dočkal vytúžených výhľadov. Ale teraz som tu a nič s tým už nenarobím.

Odmena za lopotu – fantastický večer

Chvíľu koketujem s myšlienkou zavolať Daliborovi Bellušovi, správcovi svetoznámej útulne Limba pod Rakytovom, či neskočíme na pivo, keď už som v Liptovskej Osade, ale modrá obloha ma ťahá nasadnúť a vychutnať si aspoň záver etapy v krásnom večernom a slnečnom počasí. A navyše – v starej drevenici musím narúbať drevo, zakúriť v peci a hlavne, vysušiť si veci, pretože zajtra ma čaká ďalšia štreka. Tentoraz preto dobrý nápad nad zdravým rozumom nezvíťazil (tak hádam nabudúce) a vraciam sa do dediny a po odbočení a krátkom stúpaní sa ocitám nad obcou, odkiaľ fotím kopce, odkiaľ som prišiel. Logicky ma ide rozondieť, keď vidím, ako sa nad Nízkymi Tatrami roztrhali mraky a prevaha modrej oblohy spolu s večerným slnkom dodávajú krajinke nad Liptovskou Lúžnou správne krajinkárske korenie.

S úsmevom prechádzam cez Teplô a spomínam, ako sme v zime s „To muši tímom“ vynášali drevenú tabuľu s nápisom Limba hore dolinou, ktorá nám počas cesty slúžila ako dienko na krájanie poživne, väčšinou slaninkového a klobáskového charakteru. Pred Nižnou Revúcou ma zaujal skalný útvar vysoko nad lúkou po pravej strane. Možno v ňom vidieť tváre nie len rytierov, ale aj akéhosi „strážcu“. Je to veľmi zaujímavé – oplatí sa tu zastaviť.

Po príchode do Nižnej Revúcej mi akosi samo od seba prichádza smiešne, pretože Tomáš Trstenský mi raz napísal, že „Takmer každá tvoja cyklotúra sa končí, alebo začína v Revúcej a ja sa v tom už akosi strácam“. Smejem sa preto, lebo toto bude isto čítať a prichádzam do Liptovských Revúc, prechádzam cez Nižnú Revúcu, spať budem vo Vyšnej Revúcej, len pár metrov od potoka Revúca, he, he. A to ešte nehovoriac o tom, že cez Revúcu na Gemeri budem v rámci svojho cyklovandru tiež prechádzať a budem tam aj spať. Revúcizmus, ako sa patrí.

Silná charizma Liptovských Revúc pod strmými úbočiami Veľkej Fatry je znásobená nádherným voňavým horským večerom. Po ceste sa motajú malinké aj staršie kozičky, vracajúce sa z paše domov a neustále otáčam hlavu doprava, aby som sa kochal veľkofatranskou nádherou. Vo Vyšnej Revúcej si dávam obligátne poetapové pivo a aj niečo na zahriatie a vzápätí už dostávam kľúče od krásnej starej drevenice od dobrých ľudí „od Rada Jurčinu“. Potom, ako som rozvešal všetky veci okolo pece, vyberám sa do záhrady k potoku. Tu večeriam bryndzu z Liptovskej Tepličky a za nádherného spevu drozdov si v pokoji vychutnávam krásny svieži večer s burácajúcou Revúcou, nad ktorou sa dvíhajú príkre lúčnaté úbočia, zakončené nepriepustnou strmou hradbou tajomných a temnejúcich smrečín. Následný liečivý spánok za tlmeného šumu horskej riavy v lone príjemného domu, čo si veľa pamätá, v objatí horských velikánov v úzkej doline, tým pádom nemá najmenšej chyby.

Sumárizmus

Dnešná etapa merala vrátane menších zachádzok 124 „aquakilometrov“. Aj napriek všetkým sprchám už teraz uzívaný v suchu nič neľutujem, okrem jednej veci, spomenutej vyššie. Ale takto to malo byť, tak to tak bolo. Vďaka.


 
 
Najnovšie články autora
 
Cyklotúra Starý Majer – Čertovica – Štrba – Poprad Nachádzam sa v malom starom rozheganom prístrešku na hrebeni nad Starým Majerom, pod Ľubietovským Veprom. Noc v spoločnosti horúčky nemala … » celý článok 06/03/14 Peter Miler Nízke Tatry, Veporské vrchy
Túra Strieborná hora – Oľšavica – Zimná hôrka Zobúdzanie sa na Striebornej hore sa paradoxne nesie v zlatistých farbách. Ranné slniečko opäť do zlatista vyfarbuje beztak zlaté „červené smreky“, ktoré teraz majú najkrajší odtieň žltej. Dnes večer by som sa chcel k spánku uložiť niekam nad Uložu, nech je sranda. Na Zimnej hôrke mám od februára vytipované miestečko s krásnymi výhľadmi, od ktorého ma delí smiešnych 22 km. Dnes ma čaká pre mňa najkrajší úsek celej 75 km dlhej túlačky, nakoľko pôjdem krajinou, kde rastú výlučne zlatisté smrekovce opadavé a lúky, po ktorých pôjdem, mi poskytnú veľmi lukratívne výhľady. 21/02/14 Peter Miler Levočské vrchy
Cyklotúra Králiky – Čerín – Povrazník – St. Majer Po dvoch mesiacoch som opäť v rekreačnom stredisku nad Králikmi vysoko v Kremnických vrchoch. Včera som tradične naťažko naložený dofrčal z Popradu v rámci 135-kilometrovej etapy. Nemám z nej žiadny fotomateriál, tak z nej nebude ani reportáž. Bol to veľmi zrýchlený presun a stál som len minimálne. Dnes je nedeľa a o 15-tej popoludní vyrážam do okolia Poľany, no tentoraz do miest, kam som sa dlho chystal a kde som ešte nikdy nebol. 23/01/14 Peter Miler Starohorské vrchy, Kremnické vrchy, +
Najnovšie články na titulke
 
Správa Nový cykloturistický most cez Moravu pri Kopčanoch Dovoľujem si oznámiť turistickej a cyklistickej verejnosti, že nový most, spájajúci archeopark Mikulčice (Morava) a slovenskú časť … » celý článok 12/10/19 Boro Tomis Správy
Cyklotúra Okruh cez Stelvio, Mortirolo, Gaviu a Umbrailpass Bol koniec leta a počasie sa mierne kazilo, ako aj tento rok. Stále koncom augusta boli nejaké búrky a my sme nemohli nájsť správny termín, kedy vyraziť na v poradí už druhý cyklovýjazd do Dolomitov. V pláne bolo prejsť dvojdňovú trasu cez tri sedlá, so začiatkom v kempe v Trafoi a prespaním v penzióne Belvedere, tesne pod Passo Mortirolo. Návrat bol plánovaný cez Passo Gavia. 03/10/19 Michal Mikuláš Svet
Rozhovor M. Dobšovič: rekreácia je hlavnou funkciou mestských lesov Mestské lesy v Bratislave sme dlhodobo vnímali ako organizáciu, ktorá nevie alebo nechce skĺbiť ťažbu dreva s požiadavkami obyvateľov a návštevníkov hlavného mesta na rekreáciu v prírode. Tí v sezóne prichádzajú na územie lesoparku rádovo v tisícoch, existuje údaj zo spočítavania návštevníkov spred pár rokov, ktorý hovorí o 7 tisícoch návštevníkov denne. Dôležitou zmenou v roku 2014 bolo zníženie ťažby v lesoparku z 18 000 m³ ročne na 5 000 m³ ročne. Tento rok mestskí poslanci prijali na slovenské pomery revolučnú zonáciu, ktorá ponecháva 54 % územia bez zásahov a aj vo zvyšku sa bude hospodáriť veľmi citlivo. O nej, ale aj o iných témach sme sa rozprávali s riaditeľom MLB Matejom Dobšovičom. 29/09/19 Soňa Mäkká Rozhovory

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Poprad – Čierny Váh – Liptovské Revúce 21/07/13 22:44 13 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Podtatranská (Popradská) kotlina, Kozie chrbty, Kráľovohoľské Nízke Tatry, Podtatranská (Liptovská) kotlina, Ďumbierske Nízke Tatry, Veľká Fatra (Revúcke podolie)
  • Počet dní
    • 1
  • Nadmorská výška
    • max: 1106 m n. m.
    • min: 567 m n. m.
  • Prevýšenia
    • stúpanie: 2271 m
    • klesanie: 2267 m
  • Vzdialenosť
    • 124 km
  • Náročnosť
    • 4
  • Ročné obdobie
    • jar
  • Dátum túry
    • 31.05.2013
  • Štart trasy
    • šírka: 49.05933 ° SŠ
      dĺžka: 20.29512 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 48.90693 ° SŠ
      dĺžka: 19.16456 ° VD
      » Mapa
  • Voda
    • studničky Žblnka, Vlnka a Lovnáč v Ľupčianskej doline
  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Poprad (vlak, bus), horský bicykel
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.

0.75