Cyklotúra

Lipt. Revúce – Králiky – Zvolen. Slatina

25.07.13
Dnes budem smerovať na juh s tým, že si ešte z Banskej Bystrice odskočím do Kremnických vrchov na stretnutie rádia Slobodný vysielač. Počas tejto etapy navštívim staré známe miesta, ako aj lokality, kde som ešte nikdy nebol. Uvidíme, čo na to počasie, ktoré mi včera pripravilo kúpele, akých sa nedožijú ani vo vychytených kúpeľných mestách.

Trasa

Liptovské Revúce, Vyšná Revúca – sedlo Veľký Šturec – Horný Jelenec – Dolný Jelenec – Staré Hory – Polkanová – Uľanka – Nový Svet – Jakub – Kostiviarska – Banská Bystrica – Podlavice – Tajov – Králiky, rekreačné stredisko – Tajov – Banská Bystrica – Uhlisko – Podryba – sedlo Marková – Horná Mičiná – Dolná Mičiná – Lukavica – Sampor – Zolná – Zvolenská Slatina

Skoro ráno bez predohry

Po výživnom spánku v starej drevenici vo Vyšnej Revúcej raňajkujem bryndzu s ovčím syrom. Energiu totižto budem okamžite potrebovať už zrána, pretože ma hneď bez predohry čaká sedlo Veľký Šturec. Je sobota 1. júna, a keďže je Medzinárodný deň detí, tak sa teším ako malý chlapec na to, čo ma dnes čaká. Prechádzam ospalou Vyšnou Revúcou presýtenou sviežim vzduchom, ktorým sa sem–tam nesú krátke ospalé brechnutia psov, ktoré ma zbadali na ceste. Míňam aj povestný vtáčí raj Miroslava Sanigu. Pohľady do jeho záhrady doslova vyrážajú dych. V záhrade sa nachádza 60 kŕmidiel na krásnych samorastoch, 130 vtáčích búdok – umeleckých diel a samozrejme nechýbajú ani fotografie, či kresby operencov, ktoré sa tu cítia ako v bavlnke. Operení stravníci tu ročne skonzumujú až tonu slnečnicových semiačok. Činnosť pána Sanigu je mimoriadne záslužná, za čo mu patrí môj veľký obdiv. Mojich pár kŕmidiel z vyhodených plastových fliaš po „tiežturistoch“ na hrebeni Kozích chrbtov za Popradom, kde sypem slnečnicu celú zimu, oproti tomuto nestojí ani za reč.

Pred koncom dediny zabáčam doľava a po uzučkom moste prekračujem rozšantenú Revúcu. Zamyslene sa dívam na odparkovanú legendárnu „vétriesku“, ktorá zdobí takmer každý štvrtý dvor v horských dedinách našej krajiny. Lepší stroj už nikto nikdy nevyrobí. Čo bude potom, keď tieto výkonné terénne veterány dojazdia? No nič, lebo tie asi nedojazdia nikdy. Nič iné im totižto ani nezostáva. Už po pár metroch sa dostávam do skalnatej tiesňavy s rozbúreným potokom. Vzdialene mi to pripomína Vernársku tiesňavu. Hneď za tiesňavou ma milo prekvapuje nádherný spenený široký vodopád. Logicky mu nedokážem odolať, a tak sa umývam v jeho vodách. Priznám sa, že som tu čakal asfaltku, lebo kedysi dávno tadiaľto premával aj autobus a keď ešte neexistovala súčasná cesta cez Donovaly, bola to jediná spojnica medzi Pohroním a Liptovom v týchto krásnych končinách.

Cesta pozvoľna stúpa utešenou dolinou s malým potôčikom Šturec, až sa dostávam k serpentínam. Smrečiny tu pozvoľna prechádzajú v bučiny a štveranie sa nahor v strmom úbočí nie je prekvapivo nijako náročné. V jednej zo zákrut vyliezam na smrek, ktorý rastie na okraji takmer kolmého zrázu. Vychutnávam si nádherný výhľad do hĺbky doliny a na hadiacu sa cestu. Ale aj na majestátnu kamennú hradbu Čierneho kameňa (1479 m) a na Rakytov (1567 m), ktorého vrchol je zahalený v mrakoch. Nakoniec, celá obloha je akási „plechová“. Chvíľu tu sedím a čakám, či sa oblačnosť presunie inam, no skôr sa začína zaťahovať ešte viac. Dostatočne pokochaný hrebeňom Veľkej Fatry úspešne zliezam nadol a pokračujem po makadamovo–štrkovej ceste hore. Trekingovým bicyklom sa tu dá v pohode prejsť, ale na „cesťák“ to tu rozhodne nie je. Serpentíny už od malička milujem v akejkoľvek forme, a tak sa vcelku vyrehotaný, ale aj patrične spotený dostavujem na sedlo vo výške kilometer nad morom. Tu si dávam desiatu v podobe rezňov a nestačím sa čudovať, kde sa mi v batožine stále berú. Keď hody, tak hody. Zas ich nebudem minimálne pol roka jesť.

Pohladenie divočinou a civilizačné facky

Plný rezňov sa počas popŕchania vydávam na cestu dolu, keďže odtiaľto nie je žiaden výhľad a na strom sa mi už teperiť nechce. Aj keď ulepený od živice by som lepšie priľnul k bicyklu a vyhol by som sa tak prípadnej hrozbe, že ma vyhodí zo sedla na makadame. Čaká ma poriadne strmý padák, ktorého sa neviem dočkať a než sa stačím spamätať, zvieram korman v prvej ostrej, no s mojím vysoko obľúbeným klopením v zákrutách si tu veľmi neprídem na svoje. Rozhodne mi to však neprekáža. Technická jazda, keď vnímate len cestu, výmole, terén a svoje telo, ktoré sa preklápa, aby splynulo s odstredivými silami a vyvažovalo valiacu sa opachu, to je niečo, čo je oveľa silnejšie, ako droga. Vždy treba v zlomku sekundy myslieť niekoľko metrov vopred. Na šotoline sa poriadne šmýka, no cesta je vlhká, a tak idem pomerne odvážne. Takéto chvíle milujééém! Cyklistika bez poriadnych kopcov je pre mňa proste absolútny nezmysel.

V poslednej serpentíne registrujem akési chaty nad cestou, ako aj starý asfalt pod kolesami. Spomaľujem a rozhodujem sa vychutnať si čaro tejto doliny pekne pomaly. V uzulinkej doline, kombinovanej s tiesňavou, hučí spenená riava a veľmi sa teším z toho, že som tu. Zrazu len kúsok pred sebou badám v potoku čierneho bociana, no hneď ako som zastal, tak sa majestátny, plachý a vzácny vták ladne vzniesol. Pomedzi najužšie miesto tiesňavy elegantne preplachtil, aby spočinul na niektorom z vysokých stromov a v kľude si počkal, až sa narušiteľ jeho pokoja poberie dočerta. Spomínam si na situáciu spred roka, ako som za týmto vtákom sliedil na lúkach za Lomnou na Orave. Vždy ho rád vidím. Je to nádherný tvor a ak ho vidíte v jeho prirodzenom prostredí, je to fascinujúce.

Prechod v zlomku sekundy z odľahlej doliny na hlavnú cestu pod Motyčkami by sa dal nazvať civilizačným šokom. Škoda, že nevytunelovali (v dobrom slova zmysle) aj Donovaly. Bol by tu väčší pokoj. Takto štebot vtáčikov vystriedal rev kamiónov, bojujúcich s kopcom. V Starých Horách je púť, preto tu popri úzkej ceste parkuje množstvo áut a autobusov. Kvôli premávke sa nikde nemienim zbytočne zdržiavať, maximálne až za Banskou Bystricou. Hukot áut sa počas zjazdu do Uľanky mieša s hukotom veľkofatranských bystrín, ktorých mohutné vody z pravej strany strmo padajú pod cestu. Úsek do Banskej Bystrice ubieha veľmi rýchlo. Nemôžem sa veľmi obzerať, musím dávať pozor na cestu. Ale veď, naobzeral som sa po tomto okolí už x-krát. Na obchvate R1 nad mestom odbáčam doprava na Podlavice, Tajov a Králiky. Pred Podlavicami na Tajovského ulici navštevujem supermarket, lebo údený ovčí syr z Liptovskej Tepličky chcem pošetriť na pohostenie Slatinčanov, keďže tam budem spať. Pred Lidlom je chaos a hluk, ako v blázinci. Masy ľudí a áut mi uštedrujú poriadnu mestskú facku. Do toho reve otrasná „hudba“ na plné pecky, aby prilákala deti, dať si niečo namaľovať na tvár a podobne. Horko-ťažko prosím a presviedčam neochotného ochrankára z predajne, len tak stojaceho vonku a pozerajúceho do prázdna, aby mi len na chvíľku postrážil bicykel. Na Slovensku je to už raz tak, žiaľ.

O preťaženom bicykli a o tom, ako ma zo to kolesá zatiaľ ešte nevyfackali

Po nákupe naložená opacha trpí značnou nadváhou a pri pohľade na ňu do seba pre istotu radšej tlačím hroznový cukor, lebo podľa mapy to bude z Tajova hore nad Králiky s nákladom „barzo zbrutalyzowane“. Stávam sa tu atrakciou pre zvedavé deti, čo je veľmi milé, a tak sa po šoku usmievam. Ďakujem ochranke objektu aj napriek tomu, že nič nestráži a stále hľadí do blba a poberám sa do Kremnických vrchov. Pred sebou vidím Skalku aj s vysielačom, za ktorou je Kremnica a Krahule, kde som bol v rámci cyklovandru pred rokom. Obloha je temná a slnko prebleskuje len občas. Na okolí sa bezprizorne poflakuje dosť búrok a ani sa neodvažujem odhadnúť, ktorá z nich ma trafí tentoraz.

Obec Tajov, neviem prečo, či už kvôli názvu, alebo polohe, ma akosi podvedome priťahovala už od chvíle, keď som o nej prvý raz počul ešte na základnej škole. V živote som v nej nebol a to je presne, čo mám na svojich cestách rád. Hneď po príchode tu na mňa pôsobí akési zvláštne fluidum. Dedina je veľmi pekná a cítiť v nej akýsi majestát dávnych čias. Ťažko zadefinovať, no moje pocity vnímania určitých vecí, udalostí a miest sú veľmi intenzívne. Chvíľu postávam, no rozhodujem sa pokračovať a zastaviť sa až na spiatočnej ceste. Lákajú ma aj Kordíky, kam vedie odbočka doprava. Všade však byť nemôžem, a tak pokračujem opäť uzučkou dolinkou s čoraz strmším asfaltom a natlačenými domami pri ceste. Len jedna vec mi nejde do hlavy. Králiky, kde končí cesta, predsa nie sú New York, tak ako je dočerta možné, že je tu pomaly väčšia premávka, ako na hlavnej cez Donovaly? Úzka cesta bez krajnice a jedno auto za druhým ma núti balansovať na okraji asfaltu a dýchať splodiny a spálené brzdové obloženie. Ešteže je dávno po ére dvojtaktných trabantov a wartburgov, lebo to by som tu asi „zařval“.

Pod rodným domom Jozefa Murgaša, veľkej a veľmi dôležitej osobnosti našich dejín, ktorý sa nachádza v pokojnej záhrade plnej starých stromov, stojím a hľadím do mapy. Naľavo vedie cesta do Králickej tiesňavy a rozmýšľam, či sa tam dá prejsť s naloženou opachou. Po chvíli rozhodovania však pokračujem ďalej po asfalte. Pred prvou serpentínou naberá šialenú strmosť a mám pocit, že šliapem na Kráľovu hoľu. Čert mi bol dlžen nákup v supermarkete. Pot zo mňa strieka a papuľu krivím v staccate krvopotných záberov do pedálov. Neviem čím to je, ale dnes akosi nevládzem. Včera som bol v oveľa lepšej kondícii.

So zaťatými zubami v ústrety nepoznanému, no nádhernému kraju

„Ta dze su tote zajace ci boha?“ uvoľňujem sa nahlas a Králikov nikde. Ale po pár metroch už konečne vchádzam do dediny Králiky. Lenže to ešte netuším, že „rock´n´roll sa ešte len začne. Už beztak strmá strmosť sa v obci stupňuje a mne silno pripomína stúpanie dedinou Veliko Brdo nad Makarskou. Ale práve terasovito situované dediny sa mi páčia. Majú úžasné čaro a množstvá oporných múrikov a zárezov som už od mala rád obdivoval. Čistučká dedinka vonia kvetmi, ktorých sú plné záhradky, no mne už kopec voňať prestáva. Dávam si pársekundovú vydýchavačku a fotím Nízke Tatry a doliny, na ktoré je odtiaľto zhora krásny výhľad. Čaro scenérií dodávajú temné mračná s rôznymi odtieňmi sivej. Enormná premávka ma neprestáva udivovať, a tak sa v spoločnosti množstva plechových ulít teperím spotený až hrôza hore dedinou, až kým nenatrafím na krčmu. Pri malebnej zvonici stojím a zaostrujem, keďže už svieti slnko, na ktoré za posledné týždne nie som veľmi zvyknutý.

Po chvíli opacha stojí opretá o múr krčmy a hasím smäd neskutočne lahodným Urpinerom bez kysličníka. Na radosť peknej krčmárky chválim vynikajúce (rýdzo slovenské) pivo, ktoré si môj svojho času nestabilný žalúdok veľmi obľúbil. A keďže krčmy sú najlepšie informačné centrá na svete, tak sa konečne dozvedám, prečo tu jazdí toľko áut. Nad Králikmi pri vlekoch je nejaká veľká akcia, keďže je deň detí. Z verandy krčmy je krásny výhľad na okolie, a keď som si spomenul na kamaráta Maťa z Popradu, tak sa musím smiať. Ten, ak by ochutnal pivo, postavil by si stan aj na asfalte pred krčmou.

Krásne občerstvený sa dostávam nad dedinu a zaslúžene sa mi otvárajú nádherné výhľady do široka–ďaleka. Otáčam sa preto dozadu. Naľavo sa vzadu vypína majestátna, vysoká a hôľnatá Krížna vo Veľkej Fatre. Pred sebou v diaľke vidím najvyššie vrchy Nízkych Tatier, v hĺbke Banskú Bystricu a napravo Slovenské stredohorie, cez ktoré dnes pôjdem. Samozrejme, okrem množstvá kopcov a kopčekov, lúk, dolín a doliniek. Oplatilo sa sem štverať. Dôkladnejšie kochanie si však nechávam na neskôr. Chvíľu ešte pokračujem v stúpaní. Známy vrch Skalka/Suchá hora mám odtiaľto už takpovediac na dosah. Na rázcestí odbáčam doľava a po krátkom stúpaní sa dostávam k jednému z dnešných cieľov – na chatu, kde sa koná stretnutie organizované naším jediným slobodným médiom, rádiom Slobodný vysielač. Som rád, že môžem potriasť rukou statočným ľuďom, ktorí odvážne bojujú proti zvrhlému, zločinecko–mafiánskemu systému tým, že v rádiu denno–denne poskytujú pravdivé a neskreslené informácie a podieľajú sa tak na dôležitom informačnom odboji proti všetkým otrokárom, przniacim náš ľud a vlasť už 24 rokov. Aj keď predtým ju (aj keď o niečo menej) prznili zase iní, ale to tu nebudem rozpitvávať.

Na chate si nechávam bicykel vykúkajúci spod batožiny (dnes som mimoriadne obložený) a neskôr sa peši poberám po lúkach smerom ku vlekom. Zaujímavosťou je, že v lyžiarskom stredisku sa nachádza aj skokanský mostík K-120, na ktorom v roku 1996 Tatranec Marián Bielčik skočil 150 metrov, čo bol vtedy najdlhší skok na mostíku K-120 na svete. Pod lesom si sadám na lúku a kochám sa už popísanou scenériou, len z ešte vyššieho a krajšieho miesta. Prenádherná je naša krajina. Neviem sa odtrhnúť od pohľadu na všetky krásne kopce hodnú chvíľu. Niekoľko lokálnych búrok ozvláštňuje krásne výhľady a mne sa páči, v akom krásnom prostredí stoja množstvá roztratených chát a domčekov.

Zjazd naťažko s „ťažkotonážnym“ bicyklom je jednoducho paľbááááá!

Na chate sa už po návrate veľmi nezdržiavam, keďže ma to neodolateľne ťahá znova na cestu. A navyše, vo Zvolenskej Slatine sa dnes večer trošku neplánovane (o to je to krajšie) stretnem s kompletnou partiou, ktorú vidím raz za rok, tak tam chcem doraziť ešte za svetla. Lúčim sa a až ma klepe, ako sa veľmi teším na zjazd strminou naspäť do Tajova. Nefalšovaná radosť. Júj, to je niečo! Dobrým asfaltom sa ženiem strminou Králikmi tak rýchlo, ako sa len dá. Premávka je už oveľa menšia, tak to za dedinou púšťam euforicky naplno. V momente sa preto logicky ocitám v Tajove. Keďže bývam na Tajovského ulici, tak naloženú opachu opieram o plot pred rodným domom Jozefa Gregora Tajovského a robím fotku na pamiatku. Zaujímavý a pekný stred obce je doplnený studňou s tečúcou vodou, kde si dopĺňam zásoby. Potom už opäť cez Podlavice vchádzam do Banskej Bystrice.

Za parkom sa aj na moje veľké počudovanie rozhodujem neísť krížom, ale krážom. Cesta krážom má však, ako to už chodí, veľa úskalí... Ísť krážom v mojom vnímaní chápem ako extrémnejšiu obdobu „ísť krížom“. A tak sa preto logicky ocitám na všakovakých chodníčkoch pomedzi činžiaky, prechádzam popri hrajúcich sa deťoch (to je úžasné, že nesedia pri počítači!), kľučkujem po parkoviskách, ba dokonca s námahou o chlp obchádzam korpulentné dôchodkyne s nákupom, diskutujúce na strede chodníka (na ktorom beztak nemám čo robiť, viem - pardón) zhrozené z pohľadu na mňa. Darí sa mi obísť aj rozzúrenú čivavu, no dieru na chodníku a následný obrubníkový šok pri vyústení chodníka na cestu už nezvládam. Bicykel až zastonal, ako spadol o 20 cm nižšie a za revu šialene rozzúrenej čivavy kontrolujem všetok náklad. Asi by to nabudúce chcelo gurtne. A vôbec – pomaly už tak či tak spejem k tomu, že raz budem jazdiť na „kamiónocykli“.

Nie som veľmi na mestá, ale oproti atmosfére Banskej Bystrice nemá podľa mňa „Krásavica“ na Dunaji rozhodne ani najmenšiu šancu. Ostatne, drvivá väčšina slovenských miest je krajšia, ako „Krásavica“. Prechádzam na druhý breh Hrona a za pomoci sympatickej baby nachádzam krčmu, kde sa ládujem výbornými škvarkovými pagáčmi, ktoré splachujem jedným pivom. V stúpaní do sedla pred Hornou Mičinou ho beztak vypotím. Vraj ma čaká poriadny kopec, no ako tak stúpam, nezdá sa mi. O chvíľu sa už ocitám na sedle. Celý tento úsek z Podryby až sem mi šialene pripomína jeden tiahly stupák v Bosne. Akurát, že pri ceste nerastú granátové jabĺčka.

V sedle opieram preťaženú opachu o nahnutú značku, ktorá sa po opretí nahla ešte viac a s foťákom sa rozbieham po okolí. Po ľavej strane mám Markovú, kde je na kopci zatvorený Chivas ranč, ktorý dokumentujem. Napokon sa poberám na náprotivný svah. Lúka je zakvitnutá množstvami margarétok, zvončekov a klinčekov, preto neustále kľučkujem v snahe nepošliapať krásu. Moja púť končí pri smetisku podo mnou, ktoré som tu vôbec nečakal, a tak sa vraciam o pár metrov naspäť. Kochám sa nádherným výhľadom na legendárnu Poľanu, nad ktorou sa formuje búrka. Je večer a farby oblakov a vône lúk mi vchádzajú do nosa s neskutočnou intenzitou. Vidieť odtiaľ aj Javorie, ktoré budem v najbližších dňoch obšťastňovať svojou prítomnosťou. Veľmi sa mi odtiaľto nechce, tak je tu pekne. Ale zjazd je zjazd. Ten láka a nepustí. Polhodinová pešia prechádzka preto končí a už sa rútim na Hornú Mičinú. Po pár metroch však sa rútenie eliminujem na pomalý, vychutnávací, kochací a obzerací zjazdík. Veď je večer, moja najobľúbenejšia časť dňa, tak o ňu nechcem len tak rýchlo prísť. Javorie mám v diaľke na horizonte pred sebou a viem, že kúsok pred ním ma už očakávajú ľudia, ktorých mám veľmi rád.

Radosti večernej cyklistiky, až pokým nezlyhá ľudský faktor, samozrejme

S úsmevom prechádzam Hornou Mičinou, prevoňanou večerom a pomaly a poľahky idúc na najťažšom prevode mierne dolu kopcom, popri potoku Lukavica, sa kochám okolitou vegetáciou popri ceste. Kvitnú tu agáty. To je vôňa! To v Tatrách nemáme. Mňam! Vysmiaty som tak, že musím pôsobiť ako blázon. Maličké údolíčko, mizivá premávka, večerné cvrčky a konečne žiaden dážď – no nie je to dôvod na radosť? Takto naladený sa ocitám na začiatku Dolnej Mičinej. A tu mi jedna prenádherná scenéria doslova vyrazí dych. Pred sebou mám mierne klesanie dole dedinou plnou krásnych stromov, na konci ktorého je pri ceste v zákrute utešená stará zvonica. Napravo mám bujne zarastený svah a agáty obsypané voňavými kvetmi. A vpredu nad dedinou sa nad starými stromami obrastenom pahorku vyníma silným večerným zlatistým svetlom nádherne osvetlený spustnutý kaštieľ. Ale vyzerá skôr ako hrad. Za ním kontrastujú temné čierne mračná s dierami modrej oblohy. Jednoducho úžasný pohľad. Neváham, štverám sa na oporný múr a fotím. Toto sú krajinkárske orgazmy. Keď sa vrátim, pošlem fotku na miestny obecný úrad, nech sa z nej tešia aj domáci. Urobil som to, aj keď som bol v Gelnici a pani primátorka sa nakoniec fotkám potešila a pobavila sa aj pri čítaní cykločlánkov Revúca – Gelnica a Gelnica – Poprad.

Za obcou chvíľu váham na križovatke. Doľava sa ide na Čerín, kadiaľ sa dá najrýchlejšie dostať do cieľa. Lenže cez Čerín som išiel pred rokom. Jednou riťou sa na dvoch šerbľoch sedieť nedá a musím oželieť tankovanie výbornej čerínskej minerálky z prameňa, ak chcem ísť trasou, kadiaľ som ešte nešiel. Nepozriem si ani Mičinské travertíny, čo s odstupom času hodnotím ako chybu a zlyhanie. No čo už. Dokonalý teda rozhodne nie som. Pokračujem maličkým údolíčkom ďalej. Omamná vôňa kvetov bazy a agátov mi krásne spríjemňuje cestu lemovanú ovocnými stromami. Premávka je takmer nulová, čo mi spôsobuje nemalú radosť. V dedine Lukavica na mňa spred krčmy valia chlapi oči, čo za čudo okolo prechádza. Pri kóte Sampor–rázcestie sa rozhodujem odbočiť doľava na Sampor a nasledovať modrú značku. Takéto malebné zapadákovy milujem už od malička. Slnko už pomaly zapadá za posledný cíp Kremnických vrchov a už by som sa veľmi nemal zdržiavať. Moja nepodrobná automapa Slovenska mi toho veľa o poľných cestách nepovie, a tak sa v koncovej dedine Sampor pýtam mladej dvojice, ako sa dostanem na Zolnú. Idem kadiaľ ma posielajú, no akosi sa mi to nezdá. Za družstvom zastavujem veľmi milého a ochotného chlapíka v aute, ktorý ide oproti po poľnej ceste. Je mi jasné, že musím ísť doľava, len kadiaľ? Ochotne mi vysvetľuje, že tadiaľ vedie cesta, no nevie, v akom je stave. Zastavuje preto traktor a traktorista ma posiela cez družstvo a jarok popod horu. Neskutočne milí ľudia. Až som aj napriek únave pookrial.

S oficiálnym splnomocnením po chvíli hrdo prechádzam areálom družstva, čo prekvapuje veľkých strážnych psov, ktorí sa idú od brechotu potrhať. Rozbahnenou a kravami rozrytou cestou prudko klesám do šera k brodu cez potok pod stromami. Napokon tlačím bicykel hore lúkou smerom na akési sedlo a po ceste stretávam líšku a neskôr aj králika poľného. Môj zjav mu zrejme zachránil život pred pazúrmi líšky, ktorá sa veru netešila, keď ma zbadala. Na sedle som pre zmenu v rozpakoch ja. Nestíham odfotiť moment, keď za kopce zapadá slnko s nádhernou scenériou so stádom ovečiek na malebných lúkach, ktoré pastier ženie mojím smerom. No čo už. Púšťam sa dolu kopcom po rozbahnenej poľnej ceste plnej hlbokých jám a veľkých kameňov a cesta do Zolnej akosi nemá konca–kraja. Už je po západe, keď obchádzam družstvo pred Zolnou a vychádzam totálne zabahnený na štátnu cestu. Zasvinil som ju ako traktor. Prefackávaný kusmi blata odlietavajúcimi z predného kolesa prechádzam Zolnou a čaká ma len záverečných šesť kilometrov. V stúpaní za obcou preto idem do stojky a zasratý ako prasa to do cieľa režem ostošesť.

Letím dolu Zvolenskou Slatinou až do centra, ku starému domu, alias „staráčiku“, ako ho kamarát Jano Poliak volá. Je to dom, čo si veľmi veľa pamätá. Kedysi z jeho balkóna rečnil aj prezident Masaryk. Teraz na záhrade reční stará dobrá parta kamošov z koncertnej agentúry EPG, s ktorými som svojho času v rámci muziky pozažíval habadej. Šťastný z pohľadu na vysmiatych kamarátov, ako aj zo všetkého, čo som dnes zažil, ukončujem dnešné putovanie pri ohni na záhrade, o ktorú sa Jano vzorne stará.

Sumárizmus

Napriek prejdeným kilometrom, všetkým krásnym zážitkom a únave, sa dnešný večer značne predĺžil. Vo finále prišli na rad staré nahrávky metalových pirátov Running wild a ich dobrodružné príbehy o plachetniciach, moriach, ostrovoch pokladov a pirátoch a družne spomíname na staré časy. Nakoniec, keď som v „staráčiku“ osamel, skúšam kadejaké jazzové postupy na klavíri v jednej z mnohých miestností veľkého domu s vysokánskymi stropmi a obrovskými dverami. Všetko vonia starinou dávnych čias a mňa atmosféra neskutočne chytá a nie a nie ísť spať. Keď som však konečne pochopil, že hrám blbosti, poberám sa do postele, kde okamžite upadám do veľmi dlhého komatického spánku a je mi jasné, že zajtra okruh Javorím neurobím. Tak to už ale vo Zvolenskej Slatine chodí. Musím to odložiť o jeden deň. Aha, ešte kilometre. Dnes ich bolo 81. Dobrú noc.


 
 
Najnovšie články autora
 
Cyklotúra Starý Majer – Čertovica – Štrba – Poprad Nachádzam sa v malom starom rozheganom prístrešku na hrebeni nad Starým Majerom, pod Ľubietovským Veprom. Noc v spoločnosti horúčky nemala … » celý článok 06/03/14 Peter Miler Nízke Tatry, Veporské vrchy
Túra Strieborná hora – Oľšavica – Zimná hôrka Zobúdzanie sa na Striebornej hore sa paradoxne nesie v zlatistých farbách. Ranné slniečko opäť do zlatista vyfarbuje beztak zlaté „červené smreky“, ktoré teraz majú najkrajší odtieň žltej. Dnes večer by som sa chcel k spánku uložiť niekam nad Uložu, nech je sranda. Na Zimnej hôrke mám od februára vytipované miestečko s krásnymi výhľadmi, od ktorého ma delí smiešnych 22 km. Dnes ma čaká pre mňa najkrajší úsek celej 75 km dlhej túlačky, nakoľko pôjdem krajinou, kde rastú výlučne zlatisté smrekovce opadavé a lúky, po ktorých pôjdem, mi poskytnú veľmi lukratívne výhľady. 21/02/14 Peter Miler Levočské vrchy
Cyklotúra Králiky – Čerín – Povrazník – St. Majer Po dvoch mesiacoch som opäť v rekreačnom stredisku nad Králikmi vysoko v Kremnických vrchoch. Včera som tradične naťažko naložený dofrčal z Popradu v rámci 135-kilometrovej etapy. Nemám z nej žiadny fotomateriál, tak z nej nebude ani reportáž. Bol to veľmi zrýchlený presun a stál som len minimálne. Dnes je nedeľa a o 15-tej popoludní vyrážam do okolia Poľany, no tentoraz do miest, kam som sa dlho chystal a kde som ešte nikdy nebol. 23/01/14 Peter Miler Starohorské vrchy, Kremnické vrchy, +
Najnovšie články na titulke
 
Túra Česká Kanada počas Veľkej noci Aj tento rok som privítal ponuku a s kamarátmi z TK Štart som sa rozhodol, ako pešiacka menšina, stráviť Veľkonočné sviatky. Pelé vybral … » celý článok 21/05/19 Miroslav Svítek Svet
Túra Kalinovo – Bôrček – Breznička Mala to byť čisto botanická akcia! Chcela som nafotiť korunkovku strakatú a krivec najmenší. Cestou od jednej lokality k druhej sme však prešli krajinou, ktorá je síce turistom neznáma, ale určite nie nezaujímavá. Radi sa túlame menej známymi lokalitami a vždy tam dačo objavíme. Zaujímavé bývajú aj reakcie miestnych ľudí, s ktorými sa občas dáme do reči. Najskôr sa veľmi prekvapia, keď zbadajú turistov, potom sa pýtajú odkiaľ sme, no a keď počujú Zvolen, prekvapia sa ešte viac. Ich reakcia je väčšinou v duchu: „Veď nie tu, ale tam máte hory!“ Ale sú doslova hrdí, keď pochválime ich kraj, aj keď občas, akoby tomu ani neverili. 20/05/19 Danka Tomášiková Juhoslovenská kotlina
MTB Jarný cyklobudíček v Malých Karpatoch a nový trail Slalomka Veľkonočné sviatky vyšli tento rok až po skialpovej uzávere v Tatrách, preto sme ostali v Bratislave, kde je pekná sýtozelená jar. Keďže množstvo ľudí vyrazilo za rodinami a horami, malokarpatské lesy v okolí hlavného mesta boli bez zvyčajných davov, ktoré sa tam bežne premávajú v každý slnečný pekný deň. V sobotu sme sa vybrali s Mišom a Maťom prevetrať bicykle, skontrolovať niektoré singletraily a bufety. 16/05/19 Ľubomír Mäkký Malé Karpaty

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Lipt. Revúce – Králiky – Zvolen. Slatina 25/07/13 12:24 4 príspevky
Fakty
  • Pohoria
    • Veľká Fatra, Starohorské vrchy, Slovenské stredohorie - Kremnické vrchy a Poľana, Zvolenská kotlina (Bystrické podolie, Bystrická vrchovina, Zvolenská pahorkatina, Slatinská kotlina)
  • Počet dní
    • 1
  • Nadmorská výška
    • max: 1000 m n. m.
    • min: 337 m n. m.
  • Prevýšenia
    • stúpanie: 1990 m
    • klesanie: 2342 m
  • Vzdialenosť
    • 81 km
  • Náročnosť
    • 3
  • Ročné obdobie
    • jar
  • Dátum túry
    • 01.06.2013
  • Štart trasy
    • šírka: 48.90702 ° SŠ
      dĺžka: 19.16456 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 48.5603 ° SŠ
      dĺžka: 19.26058 ° VD
      » Mapa
  • Voda
    • Staré Hory (Studnička-pútnické miesto), Chata nad Králikami, Lukavica (minerálny prameň pod cestou)
  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • horský bicykel
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.

0.71