Trasa

Revúca – Muránska Dlhá Lúka – Muránska Lehota – Paseky – sedlo Dielik – sedlo Nemcová – údolie Turca – Filier – Ratkovské Bystré – Ratkovský Hámor – Ploské – Červeňany – Sirk – Ladislava – Železník – Revúca

Zablatený ako prasa – to by som snáď ani nebol ja

Atraktívny úsek z Revúcej smerom na Muráň s krásnym výhľadom na skalnatú hradbu Muránskej planiny som už opisoval v inom článku, tak sa nebudem opakovať. Tentoraz však na sedlo Dielik nepôjdem cez Muráň, ale rozhodol som sa vyskúšať poľnú cestu spájajúcu Muránsku Dlhú Lúku s Muránskou Lehotou. Za krčmou v Muránskej Dlhej Lúke odbáčam doľava a smerujem k družstvu za dedinou. Za družstvom sa po prekročení potôčika napájam na nadmieru rozbahnenú cestu a mne je jasné, že toto bude skratka, ako sa patrí a že sa hneď v úvode zaseriem ako prasa. Kvôli svojej neústupčivosti nikdy sa nevracať, keď to nie je naozaj vážne a ísť neohrozene ďalej, sa preto logicky ani nevraciam a pomaly sa brodím k Lehotskému potoku. Po prekročení potoka absolvujem plnohodnotný bahenný zábal. Extrémne rozblatená cesta je plná hlbokého, čierneho a lepkavého blata, ktoré mi obalilo kolesá takou vrstvou, že musím šliapať v stojke, aby som napredoval aspoň krokom.

Po dvoch kilometroch vidím, ako z burinou zarasteného okolia cesty predo mnou vykúka kostol v Muránskej Lehote. Celé okolie je zaburinené a poriadne zarastené rôznymi popínavými rastlinami, plaziacimi sa po stromoch, okolo ktorých rastú množstvá žihľáv. Až odstrašujúco zablatený vchádzam do malinkej dedinky, kde na mňa zhrozene pozerá jedna staršia pani. Začínam mať obavy, aby mi nedali k náhrade čistenie cesty a upaľujem malinkou dedinkou ku križovatke na dolnom konci. Obrovské kusiská blata zo mňa v rýchlosti lietajú ako z traktora a prefackávajú priľahlé domy a dvoch prizerajúcich sa psov. Blato mi z predného kolesa lieta ponad hlavu a občas to schytám do tváre. Na križovatke som atrakciou pre hlúčik ľudí, čomu sa ani za mak nečudujem.

O chvíľu opúšťam pre mňa príťažlivú dedinku. Vždy ma priťahovali zastrčené malé dedinky. Čím zastrčenejšie, tým lepšie. Už som niekde spomínal, ale raz takto určite skončím. Muránskou Lehotou, ktorá má 101 domov, prechádza medzi turistami známa, no málo, ba až pramálo, či lepšie povedané takmer nefrekventovaná červená turistická značka. Trasa spája Muránsky a Fiľakovský hrad. Volá sa Cesta Márie Széchy(ovej), ktorá sa spomína v starých povestiach o Muránskej Venuši, ako hrdinskú a udatnú ženu nazvali.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Hneď za dedinou sa na pravej strane opustenej cesty nachádzajú Muránske rybníky, kde sme sa s otcom kedysi chodievali pozerať na rybárske preteky. Mierim k nim a čo nevidím, na hladine si spokojne pláva užovka a nad hladinou lietajú vážky. Spokojný s práve videnou idylkou pokračujem ďalej v ceste a na križovatke sa napájam na cestu, vedúcu z Muráňa do Tisovca.

Prietrž mračien a „hydro radovánky“

Úsek na sedlo Dielik som podrobne popísal v dvoch článkoch, a tak sa s opisom nemusím vôbec ondieť. Je to krásny úsek a čo nevidieť sa ocitám na sedle Dielik. Opúšťam štátnu cestu a v poriadnom lejaku hľadám miesto, kde by som sa schoval. Nastáva maximálna prietrž mračien a naľavo vidím ako na zavolanie nový prístrešok priamo v sedle, kam sa bez váhania pakujem. Ako je vidieť, časom asi budú stoly s lavičkami. Teraz som pod strechou len ja a naložená opacha a stojím a pozerám sa na obrovské množstvá vody, ktoré sa valia po asfalte zo sedla. Celý Gemer a nielen ten, sužujú veľké záplavy a neustále prietrže mračien a doma ma odhovárali, aby som nikam nešiel. Lenže mňa, keď niekto od niečoho odhovára, vždy tým spôsobí presne pravý opak. Hlavne vtedy, keď som pevne rozhodnutý niekam ísť a zvedavý, ako to dopadne.

Keď len popŕcha, poberám sa cestou hore na sedlo Nemcová. Cesta je zjazdná pre horské a trekingové bicykle. Galuskáče by zažili sadomasochistické utrpenie a monocyklista by si s prehľadom rozbil papuľu. Cesta plná zákrut neustále stúpa hore listnatým lesom, odkiaľ nie sú takmer žiadne výhľady. Len občas niečo dolu v hĺbke prebleskne pomedzi stromi a po zaostrení cez vodu v očiach si všímam asfaltku z Muráňa. Za golier mi výdatne kvapká voda zo stromov, ktorej akosi začínam mať dosť. „Hydroradovánky“ mi po uplynulých dňoch prestávajú byť sympatické. Opäť začína pršať a už na to kašlem. Aj tak zhora zrejme akurát tak mokrý aquaprd uvidím, tak čo. Časom, keď sa dostávam na vrcholové lúky a pred sebou mám finálny úsek stúpania, pršať konečne prestáva. Prečvachtaného ma v poslednej serpentíne víta akési posmešné kukanie kukučky, ktorá je natoľko zvedavá, že za mnou letí až na sedlo. No čo, takýchto blbcov sa tu v nečase asi veľa netrepe.

Výhľad zo sedla je však prekvapivo famózny. Z výšky niečo cez 900 metrov je prekrásny výhľad na Muránsku planinu, Nízke Tatry, Stolické vrchy a všetky typické a tvarovo veľmi svojrázne kopce v okolí Muráňa. Hĺbky akoby zabudnutých dolín odtiaľto dostávajú úplne iný rozmer. Roztrhané mračná a hmly sa váľajú v dolinách a zľahka hladkajú svahy priľahlých vysokých kopcov. Všetky odtiene sivej na oblohe dodávajú kraju neobvyklý temný ráz. Kam oko dovidí, tam sa černejú strmé úbočia na pozadí bielych hmiel. Niekde nad Ždiarskym sedlom v Nízkych Tatrách vyčíňa búrka a pre zmenu sa rozfúkal chladný vietor. Hrá sa s vencom bielych mrakov, ktoré obopínajú fantastické bralo Cigánka, na ktorom leží najvyššie položený hrad v strednej Európe – Muránsky hrad. S neskrývanou vďakou a pokorou hľadím na krásu ako prikovaný. Vždy keď som tu, je to iné a zakaždým fascinujúce. Sedlo človek na bicykli pokoriť nikdy nemôže. Môže naň vyšliapať, ale pokoriť sa maličkým červíčkom rovnako ako ani žiadna hora jednoducho nedá. To len nevedomí v médiách používajú nezmyselný termín. Do hôr sa predsa chodí s pokorou. To ale naprogramované, nablýskané a navoňané umelé pozlátka s americkým úsmevom v našich televíziách predsa vedieť nemôžu.

Mimochodom, zo sedla vedie do Revúcej žltá značka. Pred rokom som sa po nej pustil, no hlavne zo začiatku to bol nefalšovaný „konár cycling“. Značka viedla po takmer úplne zarastenej a nepoužívanej lesnej ceste, na ktorej boli neskôr pohádzané množstvá konárov a mladých stromčekov z prerezávok. V akom stave je cesta teraz, vôbec netuším. Zjazd plný adrenalínu sa skončil pri chate Bodnárka, odkiaľ je nádherný výhľad nielen na Revúcu, ale aj na značnú časť Muránskej doliny až po kopce Revúckej vrchoviny nad Jelšavou. Od chaty vedie do mesta krásna asfaltka, po ktorej je radosť zjazdovať. Naopak, stúpanie z Revúcej na chatu je príjemným tréningom v krásnom prostredí najmä v úseku od bývalých Revúckych kúpeľov, až po koniec záhradkárskej kolónie.

V nefalšovanej gemerskej divočine

Po naplnení žalúdka ovčím syrom opäť nasadám, tešiac sa na predlhý zjazd. Rozbitý asfalt je miestami až prekvapivo strmý a v zákrutách sa šmyky na kamienkoch miesia s hukotom potokov, ktorý sem dolieha z doliny. Na mieste, kde sa sprava do doliny rúti rozbúrený Korimovský potok stojím a pozerám sa na opar, ktorý sa nad ním vznáša. Ďalej dolinou tečie potok Turiec, taktiež poriadne rozbúrený. Voda je hnedá od hliny a plávajú v nej kúsky konárov. Prívalové dažde v regióne narobili v týchto dňoch veľmi veľa veľkých škôd. Voda podmila železničné trate, ba v niektorých úsekoch úplne odplavila zvršok na trati Jesenské – Tisovec. Odplavila mosty, poničila cesty, zaplavila záhrady a domy. Zosuvy pôdy taktiež spôsobujú nemalé vrásky na tvári miestnym, ťažko skúšaným ľuďom.

Cesta aj po skončení serpentín neustále strmo klesá a musím si dávať neustály pozor na množstvá naplavenín na ceste. Konáre, kamene a štrk bývajú vo veľkej rýchlosti veľmi nebezpečné nástrahy. Miestami sa stojac na bicykli všemožne krútim, ako ožratá brušná tanečnica, aby som vyvažoval rozšantený bicykel. Nachádzam sa v nefalšovanej a odľahlej divočine. Každú chvíľu sa zo strmých úbočí do prítmia uzučkej doliny valia pásiky potôčikov. Pod lokalitou Za Skalným napravo vysoko nad sebou v odľahlých horách len tuším zastrčené a zabudnuté lazy na Beňove a na Pavkovej.

Po vyše ôsmich kilometroch zjazdu premočenou divočinou plnou starých bukov sa ocitám v časti Filier, ktorá je súčasťou Ratkovského Bystrého. Krásna a zabudnutá gemerská dedinka na mňa pôsobí veľmi silným dojmom. Vzhľadom na neustálu vlahu prekypuje všetka vegetácia a záhradky pri domoch sú tu plné množstva krásnych kvetov od výmyslu sveta. V každom treťom dvore stojí vétrieska, alebo traktor a pred domom zväčša stojí stará škodovka. Ako keby tu zastal čas. Tak som zastal tiež a začal absorbovať tunajšiu atmosféru. Typická gemerská architektúra starých domov ma núti zamyslieť sa nad architektonickým úpadkom na Slovensku. Je na zaplakanie. Kedysi sa každý región vyznačoval svojráznou architektúrou, ktorá bola v každom regióne výrazná, nádherná a vždy inak pekná. Keď sa človek pozrel na fotografiu domu, tak hneď mu bolo jasné, z akého je regiónu. Socialistická výstavba však, žiaľ, časom priniesla mdlú a nudnú uniformnú architektúru a o súčasnom odpornom a nanajvýš nevkusnom a gýčovom „podnikateľskom slohu“ ani nehovoriac. Malebnosť našich obcí sa tak, žiaľ, vytráca do nenávratna.

Ako som opäť neodfotil vysokú pec a ani len staré kozy

Úsek medzi Ratkovským Bystrým a Ploským nie je ničím výnimočný. Udivuje ma len jedna vec. V dedine som stretol linkový autobus, ktorý sem práve dorazil a na už spomínanom úseku som stretol ešte ďalšie dva „linkáče“. Preto logicky nadobúdam pocit, že je tu oveľa lepšie spojenie, ako u nás, v neslávnej relácii Poprad – Tatranská Lomnica.

A máme tu Ploské. Maličkú dedinku s osemdesiatimi obyvateľmi, kde sa dostávam na hlavnú cestu a odbáčam doľava. Konečne sa vyčasilo a májové vône ma sprevádzajú v relatívne krátkom stúpaní serpentínami na bezmenné sedlo. Potrebujem zastaviť, no okolo cesty a aj v lese sa motá množstvo neprispôsobivých. Niektorí po mne niečo pokrikujú. Rozumiem len „dilino“, načo im vysmiaty odpovedám značne uletenou a vymyslenou rečou, pripomínajúcou zvuky duševne chorého šimpanza. Však nech je sranda, no docielil som paradoxne pravý opak. Ako keď kopnete do osieho hniezda.
Na križovatke v Červeňanoch, kam sa dostávam po krátkom zjazde, chcem odfotiť starú vysokú pec, no tak, ako vždy, aj tu sa motá veľa spoluobčanov, a tak celkom znechutene pokračujem ďalej, pretože sa motajú aj po ceste do Sirku. Partia však našťastie prekypuje dobrou náladou a veselo vyspevuje na celú dolinu. Celý Gemer je nimi doslova zamorený, čo považujem za nanajvýš alarmujúci a katastrofálny stav. Ale všetko našťastie prebieha v pohode. Najväčšiu pohodu však zažívam pred samotným Sirkom. Na veľmi málo frekventovanej ceste sa povaľuje a na asfalte vyhrieva stádo kôz. Malinké kozliatka sa však naľakali, a tak sa mi utešenú partiu nedarí odfotiť aj s tabuľou Sirk. Škoda. To by bola fotka! Staré kozy napokon vstávajú a utekajú tiež. Bicykel s brašnami je pre nich zrejme hrôzostrašný a dúfam, že im nezhorkne mlieko.

Stará banícka obec Sirk bola ešte za bývalého režimu preslávená hlavne výrobou vianočných ozdôb. Obec leží doslova utopená na pomedzí Stolických vrchov a Revúckej vrchoviny, kde sa v bezprostrednom okolí ťažila železná ruda. Hneď z centra obce začína poriadne strmé stúpanie na Železník, ktoré sa časom trochu zmierni. Milo ma prekvapuje kvalitný asfalt. Cesta sa prestáva zvíjať až nad banskou osadou Ladislava, kde sa nachádza posledná serpentína. Tu sa mi otvárajú prvé výhľady do doliny podo mnou, ako aj na okolité rozľahlé kopce. Vegetácia pri ceste je pre mňa ako Tatranca značne atraktívna. Veľké množstvá rôznych ťahavých brečtanovitých rastlín vytvárajú niekoľkometrové husté záclony, ktoré skôr pripomínajú zelené vodopády, padajúce z korún agátov.

Železník ma vždy vracia do minulosti

Pred Železníkom na chvíľu stojím. Napravo sa nachádza miesto, kde sme kedysi každoročne chodievali na černice, a tak sa idem pozrieť, v akom je stave porast, keďže som tu dlho nebol. Je odtiaľ krásny výhľad na najvyššie vrchy Stolických vrchov a na vzdialenú Kráľovu hoľu. V záplave nekonečnej zelene sa na neďalekom úzkom sedle červenie len škridľová strecha dlhého baníckeho domu na križovatke, na konci baníckej osady. Kedysi sa ťažila železná ruda, no teraz tu žije len pár ľudí. Ťažbu zastavili v roku 1965. Vždy sa mi tu veľmi páčilo. Železník bol pre mňa už od malička niečím výnimočný a doteraz som to akosi nedokázal pomenovať. Panuje tu akési zvláštne čaro. Možno je to tým, že malá osada sa nachádza na uzučkom sedle. Pri pohľade zo sedla sa na všetky strany naskytajú pohľady na nekonečné lesy takmer bez rúbanísk, čo je veru na Slovensku poriadne neobvyklé. Priamo na sedle sa nachádza aj križovatka. Napravo vedie cesta cez Turčok do Lubeníka, naľavo cesta do Revúcej. V súvislosti s maličkým Turčokom musím spomenúť jednu miestu kuriozitu. Ešte za socializmu a ešte aj dlho po ňom sa v Turčoku nachádzal Park kultúry a oddychu. Samotný park tvorila jedna, alebo dve rozhegané lavičky nad potokom a to bolo všetko. Nad všetkým sa vypínal hrdý červený nápis na hrdzavejúcom plechu, ktorý bol hádam väčší, ako samotný Park kultúry a oddychu... Vždy som sa musel smiať, keď som tadiaľ prechádzal. Ináč, ako keby zabudnuté okolie Turčoka, odkiaľ sa všade ide do strmého kopca, je veľmi utešené a keď je sezóna, rastie tu veľa húb.

Zo sedla je krásny výhľad na Kohút (1409 m) nad Revúcou, ktorý si zvečňujem na pamiatku. Cesta do Revúcej je najnovšie pre katastrofálny stav uzavretá. Je tu zákaz vjazdu. Najprv sa cesta prestala v zime udržiavať a teraz slúži len na zvoz dreva. Dlhé roky však tadiaľto na počudovanie vedie aj jedna z rýchlostných skúšok pretekov Rallye Gemer a za momentálneho stavu cesty si to vôbec nedokážem predstaviť. Kedysi sme sa na preteky vždy vybrali do jednej z nespočetných serpentín a pozerali sa, ako staré škodovky a neskôr favority zametajú v zákrutách asfalt zo zimného posypu, ktorý tu ostával ležať celý rok. Spomínam si na jedno auto, ktoré za sebou vláčilo kusisko pletiva, zachytené o zdemolovanú zadnú kapotu, aj so stĺpikom. Niekde v Turčoku, alebo na Železníku zrejme borec niekomu musel preletieť záhradou a plot si zobral so sebou ako suvenír. V každej zákrute pred pletivom uskakovali prekvapení ľudia, lebo so sebou bral úplne všetko, čo mu stálo v ceste.

Za Železníkom sa na chvíľu trepem cez húštiny po zarastenej bývalej lesnej ceste, aby som odfotil údolie smerom na Turčok. Stoja tu tri obrovské bukové pahýle a na jednom z nich odpočíva veľký dravec. Okolo mňa je taká džungľa, prekypujúca jarným životom, za ktorú by sa nemusela hanbiť ani Južná Amerika. Chvíľu sa dívam do údolia a vychutnávam si momenty v nanajvýš odľahlom kúte našej vlasti. Potom sa vraciam naspäť, dolu na cestu.

Deväťkilometrový úsek cesty do Revúcej, to je vám poriadna divočina. Z jedného z mála rúbanísk sa mi naľavo otvára nádherný výhľad smerom na Sirk a celkovo na juh. Stretávam pár dobrodruhov na starých motorkách a to je všetko. Potom, ako sa cesta prestáva vlniť po vrstevniciach, padá dolu bukovým lesom a miestami je poprepadávaná natoľko, že sa tadiaľ ledva prešmykne nákladiak s drevom. Neviem si predstaviť, ako sa cítia autá jazdcov rallye, ako aj samotní jazdci, keď sa tadiaľto ženú na plné pecky. Hlbokánske jamy sú takmer na každom kroku a cesta je strmo naklonená raz na jednu, raz na druhú stranu. Zdá sa, že to má chudinka spočítané. Ale na bicykli sa tadiaľ vždy bude dať prejsť. No na cestný radšej zabudnite, pokiaľ nemáte starý favorit a hrubé pologalusky. Za poslednou serpentínou sa púšťam aspoň na šesťsto metrov naplno, než odbočím na lesnú cestu. Po krátkom stúpaní sa ocitám opäť v záhrade u môjho uja, odkiaľ som dnes vyrážal.

Sumárizmus

Dnes bola vcelku oddychová trasa, aj keď s niektorými náročnejšími stúpaniami. Celkom prekvapivo som dnes dokopy nastúpal 1866 metrov, no prešiel som iba 56 kilometrov. Gemer mi opäť odhalil svoje tajomné, neopozerané a zastrčené zákutia, kde noha turistu vkročí len výnimočne. Nádhernú bodku za dnešným vydareným dňom mi robia mladé sovy, zvedavo vykúkajúce z hniezdnej búdky na starom buku, ktoré už o pár dní vyletia von a budú sa učiť lietať v okolí buka tak, ako každý rok. Keď ešte veľmi nevedia lietať a človek sa k nim priblíži, tak sa na konári kývajú zo strany na stranu, šuchoria sa, klepú zobákmi a gúľajú očami. Sú veľmi podarené, ako aj všetky májové túlačky po prírode, ktoré považujem za najideálnejší čas na takéto aktivity. Na každom kroku som svedkom zrodu nového života, čo ma neustále nabíja potrebným optimizmom do môjho bytia.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek