Cyklotúra

Buschberg z Bratislavy

15.08.13
Dnešná trasa bude viesť rakúskym územím a zavedie ma na kopec Buschberg, ktorý je najvyšší v regióne Weinviertel. Buschberg je viditeľný aj zo Slovenska. Predtým ale navštívim okolie hradu Ernstbrunn. Cestou naspäť využijem most cez rieku Morava v Moravskom Svätom Jáne.

Plánovanie trasy

Pri pohľade z kopca Devínska Kobyla v smere na SZ sa pri vhodnej čistote ovzdušia nedá prehliadnuť zvlnené rakúske územie s vytŕčajúcimi menšími kopcami. Na nich sa dajú rozoznať dve bodky. Prvýkrát som si pohľad uvedomil v roku 2010 a pátral, o čo ide. Sú to letecké radary, vzdušnou čiarou vzdialené 62 km a najvyšším bodom oblasti je kopec Buschberg (491 m). Dovtedy som im nevenoval pozornosť. Rovnako aj potom, bral som to ako fakt. Na jeseň roku 2012 pri rozmýšľaní, na aké zaujímavé miesto sa vybrať, ma napadli videné dve bodky. Bolo by zaujímavé sa k nim ísť pozrieť. Zistil som si, ako sa volajú, následne vyhľadal fotky a informácie, čo je na okolí. Zaujalo ma to ešte viac. Dokonca som si aj pomocou online cyklomapy navrhol trasu, kadiaľ by som tam išiel.

Ale nešiel som. Počas posledných pekných jesenných dní som dal prednosť návšteve pohoria Vtáčnik a týždeň na to už napadol sneh. Musel som teda už naplánovanú trasu pozdržať. Toto pozdržanie trvalo 9 mesiacov. Predpoveď počasia hlásila vhodné podmienky. V tejto oblasti je akoby hlavnou podmienkou na absolvovanie dlhšieho výjazdu nie silný vietor. Teplota, slabý vietor a žiadne riziko dažďa ma teda presvedčili, že tam treba ísť. Beriem si jeden deň dovolenky, cez pracovné dni sa mi lepšie bicykluje. Ako som už spomínal, trasu som mal už dlhšie nahrubo pripravenú. Teraz som si ju ale navrhol presne. Použil som stránku cykloserver.cz, ktorá pokrýva potrebné územie. Jej hlavnou prednosťou sú vyznačené cyklotrasy. V slovenských podmienkach sú cyklotrasy miestami “zvláštnej“ kvality, v podmienkach mnou navštívených rakúskych lokalít boli maximálne použiteľné. Naplánoval som si teda trasu, nahodil ju do navigácie (to bolo asi len druhýkrát, čo som niečo také spravil) a pre istotu som si niektoré mapové výrezy vytlačil aj v papierovej podobe, čiernobielo, na kancelársky papier. Skôr som sa ale snažil si trasu aspoň približne zapamätať.

Od cyklomosta po Neubau

Začiatok môjho výjazdu je v Devínskej Novej Vsi. Z hľadiska cyklistiky je táto bratislavská mestská časť široko-ďaleko známa jediným cyklomostom cez rieku Morava do Rakúska, postavenom po dlhej dobe, v roku 2012. O jeho pomenovanie sa viedli dlhé polemiky, pre mňa osobne je to jednoducho cyklomost, aj keď oficiálne je to Cyklomost slobody. Ide o zaujímavú stavbu, určite sa ju oplatí ísť pozrieť.

Je presne 6 hodín ráno, keď na moste zastavujem a fotím opar nad riekou a slnkom nízko nad obzorom osvetlenú krajinu. Nie je tu nikto, aký to len rozdiel oproti víkendu, kedy sa z mosta stáva korzo. Pohľad vôkol je pekný, ale idem ďalej, som na začiatku. Pokračujem teda smerom k zámku Schlosshof a od neho doprava po ceste do Marcheggu. Je tu značená trasa. Teplota je 15 °C, nefúka vietor, jasno. Ide sa dobre, možno len váhu batoha cítiť, keďže maximálne v ňom nosím 2,25 l vody, dnes sú to 3 litre, aj keď malý rozdiel, ale cítim ho. Za Marcheggom pokračujem po hlavnej ceste stále rovno. Po cca kilometri odbáčam doprava na spevnenú poľnú cestu. Po obidvoch stranách lány obilia, niektoré už pokosené, neskôr ich vystriedajú veľké plochy cibule, sóje a tekvíc. Samozrejmosťou je zavlažovanie. Prúd vody a slnko pod správnym uhlom vytvárajú miestami dúhu. Do toho všetkého množstvo pobehujúcich zajacov, bažantov a vidieť aj srnky. Príjemná rozmanitosť. Prichádzam do obce Oberweiden, kde značená trasa pokračuje po hlavnej ceste. Premávka ale nie je výrazná. Cyklotrasa odbáča doľava smerom na Angern, idem ale rovno. Onedlho je obec Weikendorf a susedný Dörfles. Napájam sa na značenú cyklotrasu s číslom 956. Čo ma hneď zaujalo, sú výrazne zobrazené čísla cyklotrás na cyklosmerovníkoch. Je dobré sledovať čísla, sú zistiteľné aj z cyklomapy. Dá sa tak ľahko plánovať trasa a sledovať jej priebeh. Namiesto množstva názvov rakúskych obcí, ktoré si na prvýkrát aj tak nezapamätám, si stačí pamätať čísla cyklotrás. Číslo 956 vystrieda o chvíľku číslo 955. Trasa je samostatný asfaltový cyklochodník, okolie je plné strojov na ťažbu zemného plynu. Prichádza ďalšie rázcestie, kde opäť mením číslo cyklotrasy, teraz to bude 950. Asfaltový povrch sa mení na príjemnú poľnú cestu, vôkol sú lány slnečníc a krajina sa postupne začína vlniť, nie je to len rovina.

Trasa vedie popri železnici do obce Gross Schweinbarth, značenie je stopercentné, zablúdiť sa nedá, číslo trasy je tentoraz len jednociferné, 5. Povrch je chvíľu asfalt, chvíľu spevnená poľná cesta. V jednom momente sa naľakám, neďaleko za mnou práve zatrúbil vlak. Prechádzam krajom obce Bad Pirawarth, kde ma zaujme veľká pekná budova, množstvo áut. Je to miestna nemocnica. Moderná. Trasa opäť vedie popri železnici do Gaweinstalu, má číslo 5. Čísla 5 sa držím, po dlhšom čase je tu stúpanie, celkovo takmer 100 výškových metrov po širokej asfaltovej ceste medzi poliami. Počas stúpania sledujem okolitú krajinu a vidím v diaľke bielu bodku. Radar Buschberg, môj cieľ, dnes ho vidím prvýkrát. Len mi je divné, prečo namiesto k nemu idem doprava. Som na cyklotrase, tá sa napája na hlavnú cestu a klesaním prichádza do obce Schrick. Všetko sedí, okrem názvu obce. Pomenovanie mi nie je známe, pri plánovaní trasy som cez obec neplánoval ísť. Pohľad do navigácie ma presvedčí, že je to tak. Som na nesprávnom mieste. V Gaweinstale som zle odbočil a namiesto použitia cyklotrasy č. 7 som išiel po č. 5. Čiže jedna vec je ísť po cyklotrase, ale druhá ísť po jej správnom čísle. Nič sa nedeje, stáva sa. Navigáciu nemám na riaditkách (tak mi to nevyhovuje), ale v batohu, takže do nej pozerám, len keď je treba. Otočím sa a po pár minútach som tam, kde som mal správne odbočiť. V Gaweinstale prechádzam centrom a odbáčam na správne číslo cyklotrasy 7. Pred sebou vidím mierne zvlnenú krajinu, slnko už je celkom vysoko, vietor slabý, teplota okolo 21 °C a polooblačno.

Opäť jedno stúpanie, tentoraz do obce Neubau. Celkovo, všetky doterajšie obce, ktoré som dnes navštívil, na mňa pôsobili príjemne, upravene a vkusne. Žiadne skládky odpadu na ich okraji a v priekopách alebo rozbité cesty. Takmer v každej som išiel okolo hasičskej stanice. V Neubau sa zastavujem a fotím výhľad na, už nie tak vzdialený, Buschberg. Dlhšie som si všímal žlté nálepky na stĺpoch cykloznačiek. Pozriem sa teda bližšie, čo sa tam píše - informácie, čo robiť v prípade núdze. Telefónne číslo je 144 a treba nahlásiť číslo, ktoré má každá tabuľka iné. Tak vedia záchranné zložky určiť presnú polohu. V tomto prípade je tu zobrazený vrtuľník a názov Österreichisches rotes kreuz Niederösterreich. Myslím, že je to fajn, prospešné.

Ernstbrunn a Wildpark

Cesta pokračuje ďalej raz ako nespevnená, raz ako spevnená, medzi poliami až do Ladendorfu. Z neho nepokračujem po cyklotrase, ale pre vyššiu rýchlosť pohybu a skrátenie doby jazdy idem po hlavnej ceste do susednej obce. Z nej pokračujem už cyklotrasou do obce Dörfles. Zaujímavé, že má rovnaký názov ako obec pri Gänserndorfe, cez ktorú som už dnes išiel. Tu sa rozhodujem, že nepôjdem priamo k radaru, ale si trochu obzriem okolie. Už doma pri plánovaní trasy ma zaujalo, že táto lokalita má čo ponúknuť Nachádza sa tu hrad Ernstbrunn a “zoo“ Wildpark. Sú to hlavné a známe atrakcie tohto regiónu. Hrad Ernstbrunn podľa informácií získaných z internetu má základy v 11. storočí, do súčasnej podoby bol prestavaný v 18. - 19. storočí, odvtedy patrí nemeckému šľachtickému rodu Reussov. Až do súčasnosti. Susedný Wildpark ponúka možnosť vidieť množstvo zvierat a ďalšie atrakcie. Mňa zaujala prítomnosť Wolfsforschungszentrum - (WSC) výskumnej stanice vlkov, ktoré sa dajú vidieť. O lokalite by sa dalo napísať viac, ale kto má záujem, nájde informácie cez uvedené webové stránky.

Od Dörflesu je to k hlavnému parkovisku pred Wildparkom len kúsok. Zastavujem a snažím sa zistiť smer k hradu. Nikde nič nevidím, len zákazy vjazdu bicyklom, takže pokračujem stúpaním po cyklotrase 7. Teraz je lesnou cestou, stáča sa, až prichádza k veľkému spustnutému kaštieľu, či ako ho nazvať. Vidím ďalšie parkovisko, cyklotrasa ale vedie opačne, ako je vstup k hradu. Tam je opäť zákaz vjazdu bicyklom. Kúsok sa napriek tomu veziem a následne idem ďalej pešo. Nech mám kľudné svedomie. To už som ale pred vstupom k hradu, pekné to tu je, ale samotnú stavbu hradu vidieť nie je. Podľa mapky, ktorá bola na spomínanom neďalekom parkovisku ide o hlavný, (jediný?) vstup do hradu. Dovnútra ísť nechcem, takže pokračujem ďalej ako peší turista s bicyklom vedľa seba. Idem po bočnej ceste, až prídem pod hrad. Tadiaľto asi prechádzková trasa nevedie, sú tu stroje a niečo sa tu kope a stavia. Nikde nikto, žiadne zákazy, pokračujem teda popod hradby, až celý hrad podídem. Vychádzam na lesnej ceste, netuším kadiaľ presne teraz, ale keďže tu už asi nič zaujímavé vidieť nebudem, pokračujem dole. Prichádzam opäť na známe miesto, odkiaľ som vychádzal, parkovisko Wildparku. Je tu niekoľko áut a prví návštevníci. Je práve 10 hodín a celkom teplo. Cesta sem mi trvala 4 hodiny. Odfotím si ešte hlavný vstup do areálu a akoby sklamaný idem späť do Dörflesu. Predstavoval som si, že to tu bude niečo iné, ale to neprekáža. Vhodné je sem ísť asi autom a navštíviť miestne atrakcie, tak je viac priestoru na spoznanie okolia.

Rozhľadňa Oberleiser Berg

Z obce nasleduje trochu dlhšie stúpanie po hlavnej ceste, slnko páli, premávka skoro žiadna, naľavo sa nachádza kameňolom. Stúpanie dá trochu zabrať, na jeho konci odbočím vpravo a príjemnou asfaltkou za stálych výhľadov na Buschberg prichádzam na rázcestie. Chcem sa ísť pozrieť k veľkej rozhľadni na kopci Oberleiser Berg (457 m). Vedie k nej krátke stúpanie okolo kostola a už som tu. Rozhľadňa je mohutná, výhľad je aj zdola nerušený, len dohľadnosť je pomerne slabá. Za vhodnejšieho počasia by som mal vidieť až domov, na Devínsku Kobylu, vzdialenú 62 km. Kopec Oberleiser Berg je známou archeologickou lokalitou s dávnym, takmer 6000-ročným osídlením. Vystriedali sa tu Kelti, Rimania, Germáni. Viditeľné (zrekonštruované) pozostatky stavieb sú hneď vedľa rozhľadne. Na nej som nebol, výhľad je dostatočný aj zdola. Určite miesto ešte niekedy navštívim. Až neskôr pri písaní som si vyhľadal informácie o cyklistických trasách v okolí (dostupná mapa). Chvályhodná snaha miestnych organizácií o propagáciu regiónu.

Konečne Buschberg

Pokračujem späť ku kostolu, namiesto po ceste sa ale vydám po značke, krajom lúky. Pri kríži, s výhľadom na už toľko očakávaný Buschberg, si cestu skrátim cez pokosené pole a pokračujem ďalej peknou poľnou cestou. Je tu značená turistická trasa, takže idem po nej. Vôkol lúčno-kríkový charakter okolia a v popredí hlavička radaru. Podo mnou obec so zaujímavým názvom - Au. Plynulé stúpanie, chodník cez les a už som takmer tam. Prichádzam na malú lúčku, vedľa je kríž a za hlavou mám radar. Som teda tu a som rád. Všetko si fotím a aj keď nie je vidieť do ďaleka, vôbec mi to neprekáža. Prítomnosť na mieste mi je príjemná.

Buschberg (491 m) je najvyšší kopec regiónu Weinviertel je súčasťou prírodného parku Leiser Berge, na jeho vrchole stojí civilný letecký radar postavený v roku 1968. To je biela bodka viditeľná zďaleka. Vidím ju teda na vlastné oči z krátkej vzdialenosti. Sumár doterajšej trasy: je niečo pred jedenástou, cesta sem mi trvala 5 hodín a bolo to 97 km. Nie je to ani veľa ani málo, keďže žiadne očakávanie ohľadom času jazdy som nemal. Od vyhliadkového miesta k samotnému radaru je to na skok, vedie sem asfaltová cesta. Je tu infostánok s ponukou rôznych letákov (informácie o atrakciách v okolí). Nachádza sa tu aj Buschberghütte a ako píše Wikipedia, ide o najnižšie postavenú chatu rakúskeho alpského spolku vo výške 484 m. Okenice sú síce otvorené, ale nikde nikoho, aj tak som neplánoval sa zastaviť. Treba spomenúť, že na susednom kopci Steinmandl (480 m) sa nachádza podobný radar, ale tentoraz vojenský, k nemu som nešiel.

Cez Mistelbach do Hohenau

Lúčim sa s Buschbergom a pokračujem ďalej. Doteraz som smeroval k cieľu Buschberg, odteraz je cieľom dostať sa na Slovensko. Nasledujúci hlavný prejazdový bod je most cez rieku Morava Hohenau-Moravský Sv. Ján, je to k nemu do 50 km. Dodržujem teda naplánovanú trasu a po hlavnej ceste, takmer bez premávky, prechádzam obcami Michelstetten, Schletz a Asparn an der Zaya. Ide sa dobre, zásoby vody sa mi zmenšili, ale nie je to problém, aspoň mám ľahší batoh. V posledne menovanej obci sa dá pokračovať, značenou cyklotrasou mimo hlavnej cesty, do mesta Mistelbach. Idem radšej po hlavnej ceste, jazda je rýchlejšia. Je rozdiel ísť 30 km/h po rovnej kvalitnej ceste ako podobnou rýchlosťou po nejakej poľnej ceste. Menšia námaha. Rozhodnutie ísť sa ukázalo ako vhodné, ku koncu obce Asparn si všímam rôzne sediace postavy na stoličkách vedľa cesty. Objaví sa aj stolík a pri ňom dve postavy. Sú to ale akoby veľké bábiky. Ide o pozvánku na Brot und Wein, miestne slávnosti. Vyzerá to vkusne a pútavo.

Cesta do Mistelbachu je ešte celkom pokojná, áut veľa nie je. Samotné mesto je rušné, na jeho okraji podobne ako u nás, nákupné centrá a známe obchodné reťazce. V centre stojím aj na semaforoch pre spestrenie jazdy. Mistelbach je zároveň okresným mestom. Z mesta pokračujem opäť po hlavnej ceste, aj keď by som sa mohol napojiť na súbežnú cyklotrasu. Premávka je hustejšia, preto v nasledujúcej obci Wilfersdorf prechádzam na cyklotrasu. Aký to rozdiel, kľud, oproti rušnej ceste. Cyklotrasa má zväčša kvalitný asfaltový povrch, žiadne hrbole, vedie krajom polí. Dá sa obdivovať okolitá krajina. Zatiaľ som nespomínal, ale skoro všade, kam som sa dnes pozrel, bolo vidieť veterné elektrárne. Rakúšania sú v tomto veľmi snaživí, využívajú silu vetra na každom vhodnom mieste. Na rázcestí cyklotrás pri obci Ebersdorf sa zastavím a urobím si krátku obedovú prestávku. Mám zo sebou kakaový koláč, ale je až nechutne suchý. Hneď ma ale napadne, pri pohľade na dva stromy vedľa, že sa to dá zmeniť. Čerešne, jedna je tmavá odroda, jedna bledá červená a sú akurát zrelé. A ľahko dosiahnuteľné. Spravím si kakaovo-čerešňový koláč (bez kôstok). Chutí dobre. Samozrejme, čerešní zjem len pár kúskov, riskovať žalúdočné problémy nemienim. Okrem poživne ma na mieste zaujme ponuka cyklotabuliek, kam všade sa dá ísť. Dokonca je tu kúsok tabuľky aj po česky (Lichtenštejnská stezka) - Valtice sú vzdialené 36 km.

Pokračujem ďalej, smer Hohenau, cyklochodník sa zatáča, prechádza cez železnicu a v jednom mieste ma zaujme altánok, lavičky a akoby studňa. Zastavím, pozriem bližšie, tečie tam voda, reku super, doplním zásoby. No pri pohľade bližšie si musím nechať zájsť chuť. Tabuľka Kein trinkwasser a pach “vajcovej“ vody. Smola. Pokračujem do obce Hauskirchen, kde opäť opúšťam cyklotrasu a po ceste prechádzam cez Dobermannsdorf do Hohenau. Nie je veľká premávka, len fúka protivietor. A pri pohľade na slovenskú časť oblohy vidím tmavé oblaky. Takto ma víta rodná zem.

Cez Moravu do Malaciek

Z Hohenau je len na skok ku známemu mostu cez rieku Morava. Je jednosmerný, riadený semaforom. Pre peších a cyklistov sú po bokoch určené samostatné chodníky. Zastavujem a fotím. Končí rakúska časť dnešného výjazdu, ktorá trvala takmer 150 km. Cesta od mosta smerom do Moravského Svätého Jána je v niektorých miestach taká úzka, že oprotiidúce autá musia miestami zastaviť a púšťať tie v protismere. Zaujímavé. Cestu ďalej pretína hrádza a cyklotrasa, dá sa ňou dostať k neďalekému sútoku Moravy a Dyje. Využívam až druhú odbočku, nesmerujem do obce, ale napájam sa na cyklochodník - Moravskú cyklistickú cestu a zároveň trasu Eurovelo 13 Iron Curtain Trail. Pri ceste je prístrešok a mapa. Dopredu sa rozhodujem, kadiaľ pôjdem. Mohol by som sa držať značenej trasy a prísť mimo hlavnej cesty až domov do Devínskej N. Vsi. Alebo by som mohol v ktorejkoľvek obci po trase nasadnúť na vlak a ísť domov. O vlak záujem nemám, nie je to potrebné a po cyklochodníku sa nemám chuť prepravovať, trvalo by to možno dosť dlho. Rozhodnutie, kadiaľ ísť, je ovplyvnené aj nedostatkom vody, ktorej mi zostávajú možno dve deci. Volím preto možnosť doplniť si na jednom mne známom mieste vodu. Je vzdialené niečo cez pol hodiny jazdy - môj nasledujúci cieľ. Pokračujem po cyklochodníku, ale po chvíľke odbáčam doľava a dostávam sa na hlavnú cestu Kúty-Malacky. Prechádzam cez Veľké Leváre, odfotím známy kostol, ktorý je zďaleka viditeľný a dopijem poslednú vodu. Samozrejme, je veľa možností, kde sa dá občerstviť alebo si kúpiť malinovku. Krčmy, reštaurácie, novinové stánky, ale nič z toho nevyužívam. Hlavná cesta z Levárov do Malaciek je celkom rušná, výhodu má ale vo svojej širokej krajnici. Takže akýsi relatívny pocit bezpečia. Keďže vietor mi nefúka do tváre, ale skôr do chrbta, rýchlosť sa darí udržiavať na vysokých číslach aj napriek prejdenej vzdialenosti. Ide sa mi dobre. Som v Malackách. Tie mám celkom rád, množstvo mojich výjazdov som buď začínal, končil alebo len tadiaľto prechádzal. Domov mám 30 km. Smerujem tam, kde sa dá nabrať voda. Ide o netypické miesto - cintorín. Možno vzbudím pohoršenie, ale to nechcem. Voda z “vodovodu“ je pitná, napijem sa, naplním si dve 1,5 l fľaše a jednu malú na bicykel. Okamžite cítim, že dodanie 3 kg na chrbát nebol dobrý nápad.

Cez Zohor a Devínske Jazero

Samozrejme sa pri cintoríne dlhšie nezdržím a pokračujem asfaltovou cestou, miestami s hrboľatým povrchom smer Plavecký Štvrtok. Premávka je nulová, nie je to hlavná cesta. Po pár km ale zastavujem a časť vody z fliaš vylievam, príliš ťažký batoh nie je dobrá vec na záver cesty a pôjde sa mi ľahšie. V Plaveckom Štvrtku sa idem pozrieť k známej vodnej ploche - Pieskovni. Chodí sa sem chytať ryby, ale aj kúpať. Okolité borovicové lesy sú chatovou oblasťou. Obloha je pekná, tmavé oblaky ma neprenasledujú. Odtiaľto sú celkom zaujímavé možnosti na cyklistiku. Všetko mimo hlavných ciest. Vyberám si mne známu trasu vedľa železničnej trate Kúty-Bratislava - príjemná poľná cesta, neskôr chodník, kde často stretávam cyklistov a bežcov. V jednom mieste sa prechádza priecestím cez koľaje a vo dvoch cez vodné toky (lávky). Dôležitým bodom je akási križovatka, ktorej križujúce sa cesty umožnia dostať sa do Lábu, Lozorna, prípadne ďalej. Často tieto trasy využívam. To už som ale pred Zohorom, je tu niečo ako zberňa surovín, prejde sa cez dvoje koľajníc a asfaltkou až k hlavnej ceste a železničnému priecestiu. Cez Zohor pokračujem k známej skládke odpadu a rozbitou cestou do Devínskeho Jazera. Tu môžem ísť cyklochodníkom vedľa Moravy, mám ale iný smer. Pri železničnej stanici prechádzam na druhú stranu trate a poľnou cestou k závodu VW, z jeho opačnej strany. Pred sebou dobre rozoznávam môj posledný cieľ, Devínsku Kobylu.

Na Devínsku Kobylu

Okolo závodu VW idem po hlavnej ceste, pri obchode Metro sa napájam na novovybudovaný cyklochodník. Už je to rok, čo ho postavili, vedie odnikadiaľ-nikam. Dá sa ale využiť ako vhodné spojenie medzi Devínskou N. Vsou (DNV) a Dúbravkou. Na veľkom kruhovom objazde pokračujem k malému podjazdu (tunelu) pod železnicou. Ten je veľmi dôležitý, keďže umožňuje dostať sa na dúbravskú stranu mimo hlavnej cesty. Celkovo, ak sa cyklista potrebuje dostať z/do DNV, nemusí ísť po nevyhovujúcej a nebezpečnej hlavnej ceste, ale môže využiť značenú cyklotrasu okolo policajnej akadémie, potom kúsok po ceste k Metru, následne pod trať a poza hasičskú stanicu krajom Dúbravky. Dnes tadiaľ idem, aby som to mohol v článku opísať.

Namiesto do Dúbravky idem smer Technické sklo, kde sa ešte zastavím v lokalite Veľká lúka. Nachádza sa tu pozostatok rímskych kúpeľov, Villa Rustica. Vedie tadiaľto zelená turistická značka, infotabuľa tu síce je, ale zostal z nej len rám. Panel s informáciami bol zničený. Je plánované zastavanie lúky, takže pokoj, ktorý tu panuje, už dlho nebude. Z Veľkej lúky ma čaká už len posledné stúpanie, s prevýšením 300 m. Je celkom zaujímavý pocit, po dvesto takmer rovinatých kilometroch stúpať. Ale nie je to nič náročné. Jazda je už v pomalšom tempe, idem kľudne.

Prvé, čo ma zarazí pri vstupe do lesov Devínskej Kobyly, je diametrálne odlišná teplota. Zarazenie je ale pozitívne. V lese je príjemne. Lesná cesta vedie plynulým stúpaním, len v okolí Psích skál je stúpanie výraznejšie. Aj keď sú to domáce lokality, tento rok som tu ešte na bicykli nebol. Onedlho som na asfaltke, ktorou sa dostanem k bráne bývalej vojenskej základne protilietadlovej obrany. Postavená bola na začiatku 80-tych rokov, fungovala do konca 90-tych rokov. Odvtedy pustne a devastuje sa. V súčasnosti je v dezolátnom stave. O tom, či sa sem môže chodiť alebo nie, sa dá jedine napísať, že oficiálne nie, ale nikto už nestráži (čo by aj strážili, všetko, čo sa tu dalo ukradnúť, dávno zmizlo) a teda sem chodí množstvo ľudí. Pokračujem cez chýbajúci plot bez zosadnutia a čaká ma posledných 50 výškových metrov po asfaltke na vrchol Devínskej Kobyly.

A som tam, v nadmorskej výške 514 m. Je to zároveň najvyššie miesto Bratislavy. Nachádza sa tu malá "rozhľadňa", na ktorú vyleziem, ale dohľadnosť ďaleká nie je. Ak by bola, pekne by som videl miesto, kde som pred pár hodinami bol, kopec Buschberg vzdialený 62 km. Okrem neho je pri lepšom počasí vidieť množstvo zaujímavých lokalít, či už moravskú Pálavu (Pavlovské vrchy), Biele Karpaty, sedemstovky Malých Karpát rakúsky Schneeberg, ale aj netradične Nitru so Zoborom a Žibricou a za nimi Pohronský Inovec. Rovnako zaujímavý je pohľad na hlavné mesto a Dunaj. Pod rozhľadňou sa ešte samospúštou odfotím a vraciam sa späť k bráne. Od nej idem tradične dole kopcom, okolo vodárne a domov do Devínskej Novej Vsi.

Záver

Doma prichádza rekapitulácia dnešného dňa. Trasa merala 216 km a trvala 11,5 h. Jazda bola bezproblémová, išlo sa celý čas dobre. Počasie tiež bez problémov, jazdím len za pekného počasia. Teplo bolo prijateľné, vietor nerobil problém. Čo sa týka stravy, ráno som mal obyčajné raňajky a počas výjazdu len rôzne druhy keksíkov a jeden koláč, ktorého polovicu som si aj tak doniesol späť domov. Navštívil som zaujímavé rakúske lokality, ktoré som doteraz nepoznal a ktoré určite ešte navštívim. V prihraničnom Rakúsku je veľa možností, ako si trasu naplánovať, aj podľa tohto, čo chce človek vidieť. Trasa sa dá absolvovať aj na cestnom bicykli, v tom prípade sa ale väčšinou nedajú využiť značené cyklotrasy, keďže ich povrch nie je vždy asfaltový. Čiže len po súbežných hlavných cestách. V článku som sa snažil, možno až príliš podrobne, opísať, kadiaľ som išiel a čo som videl a páčilo sa mi to. Text je možno dlhý, ale dlhá bola trasa a podobné informácie z oblasti som nikde nenašiel.

Záznam trasy na mape:
TuristickaMapa.sk
Cykloserver.cz


 
 
Najnovšie články autora
 
Cyklotúra Skalica – Šance – Sobotište – Smrdáky – Kúty Leto je ideálne obdobie na cyklovýlety. Po včerajšom dni v Považskom Inovci ma dnes lákajú bližšie končiny. Premýšľam nad okolím … » celý článok 02/03/17 Vladimír Lukačovič Biele Karpaty, Myjavská pahorkatina, +
MTB Leopoldov – Bezovec – Nové Mesto nad Váhom Považský Inovec a okolie poskytuje jednoduché aj náročnejšie možnosti cyklovýletov. Dnešný výjazd bude mať z každého niečo, asfaltové rovné úseky aj lesné zjazdy. Zároveň si prejdem miesta, ktoré som mal v pláne už dávno. Príjemný deň je predo mnou. 16/02/17 Vladimír Lukačovič Podunajsko, Považský Inovec
MTB Cez Tribeč do Považského Inovca Pokračovanie letných poznávacích cyklovýletov ma tento krát zavedie do pohoria Tribeč. Ukrýva sa v ňom málo známa banská lokalita neďaleko jeho najvyšších polôh. Záľuba v banskej histórii ma nenechá chladným, rád by som ju navštívil. Zároveň si prezriem jaskyňu Čertova pec s pravekým osídlením v susednom Považskom Inovci. 26/01/17 Vladimír Lukačovič Podunajsko, Považský Inovec, +
Najnovšie články na titulke
 
Túra Levice – Vápnik (Šiklóš) – Čankov Aj tento rok som sa dostal na rehabilitačný pobyt v kúpeľoch Dudince. Keďže som na rozdiel od predchádzajúcich rokov išiel sám, rozhodol … » celý článok 17/11/17 Miroslav Svítek Podunajsko
Cyklotúra Dolomity – Sella Ronda Medzi regiónmi Južné Tirolsko, Venet a Trentino sa rozprestiera jedna z najnavštevovanejších oblastí severného Talianska, Dolomity. Približne uprostred nej nájdeme miesto, ktoré sme navštívili začiatkom októbra, tentokrát nie turisticky ani lezecky, ale na bicykloch. Cieľom bola oblasť Sella Ronda, alebo tiež “okrúhle sedlo”, ktoré pozostáva zo štyroch sediel: Passo Gardena (2136), Passo Sella (2218), Passo Pordoi (2239) a Passo Campolongo (1875). 16/11/17 Michal Mikuláš Svet
Búda Koliba pod Suchým hrádkom Počas túry po Tatranskej magistrále som v oblasti medzi rázcestím pod Bystrou a Račkovou dolinou prechádzal krajinársky pekným úsekom na pomedzí lesa (čo je v týchto končinách vzácnosť) a rozsiahlych lúk a pasienkov. Z viacerých objektov ma zaujala stará koliba, ktorá by mohla poskytnúť útočište. 11/11/17 Michal Bukvai Západné Tatry

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Buschberg z Bratislavy 25/08/13 22:13 12 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Rakúsko: Weinviertel (Naturpark Leiser Berge) a Slovensko: Záhorie - Borská nížina (Záhorská nížina) a Malé Karpaty
  • Počet dní
    • 1
  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 514 m n. m.
    • min: 140 m n. m.
  • Prevýšenia
    • stúpanie: 1875 m
    • klesanie: 1875 m
  • Vzdialenosť
    • 216 km
  • Náročnosť
    • 5
  • Ročné obdobie
    • leto
  • Dátum túry
    • 18.07.2013
  • Štart trasy
    • šírka: 48.2061 ° SŠ
      dĺžka: 16.976 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 48.2061 ° SŠ
      dĺžka: 16.976 ° VD
      » Mapa
  • Voda
    • Buschberghütte, Malacky (vodovod na cintoríne)
  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • trekingový alebo horský bicykel (cestný bicykel len po štátnych cestách)
  • Doplňujúce súbory
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Sponzori cyklo.hiking.sk
Práve nás číta 929 ľudí
0.67