Cyklotúra

Okolo Javoria

08.08.13
Po jednodňovej pauze vo Zvolenskej Slatine sa dnes vyberiem na oddychový dvojdňový okruh Javorím, ktorý som sa rozhodol trošku okoreniť hneď v úvode, aby nebola nuda. Tá totižto na asfalte zväčša býva, teda pokiaľ sa neuhýbate výtlkom po tom, čo pri ceste zbadáte náš nový neoficiálny štátny symbol – značku nerovnosť vozovky. Ďalšie mokré epizódy o postavičke splachovanej a preplachovanej nekonečnými búrkami teda pokračujú, keďže ešte zrejme asi nemá dosť.

Trasa

Zvolenská Slatina – Slatinka – Zvolen, časť Sekier – Zvolen, Môťová – Kráľová – Podholienec – Dobrá Niva – Gavurky – Sása – Pliešovce – Zábava – Zaježová – Vígľašská Huta-Kalinka – Slatinské Lazy – Vígľaš - Zvolenská Slatina

Bolo mi toto treba?

Úplne v pohodičke vyrážam okolo jedenástej a za Zvolenskou Slatinou odbáčam doľava na vedľajšiu cestu, smerujúcu do Slatinky. Rád by som sa popri Slatine dostal do Zvolena, vraj by tadiaľ mala ísť lesná cesta, o ktorej však moja nepodrobná automapa nemá ani poňatia. Ale neprekáža. Prekvapenia mám na svojich cestách rád, nech sú akékoľvek. Zatiaľ ešte plný optimizmu hľadím na zamračené počasie nad celou krajinou, kam oko dovidí. Cesta do Slatinky je veľmi príjemná, lebo tu prejde snáď jedno auto za pol dňa. Najprv za železničným priecestím stúpam do kopca, odkiaľ fotím zamračenú Poľanu a za sedlom už krásnym, ale krátkym zjazdom prichádzam do maličkej a poriadne zastrčenej dediny Slatinka. Takéto odľahlé minidedinky obľubujem odjakživa. Maličká obec je natlačená pri riečke Slatina pod okolitými, prevažne bujne porastenými úbočiami, v objatí hustej vegetácie. Po visutom moste s hrubými, poriadne vetchými a deravými foršňami sa dostávam na druhú stranu, kde pred domom rúbe starý gazda drevo. Pýtam sa ho, ako sa dostanem do Môťovej, časti Zvolena.

„Éj veru, ťažký si!“, hovorí sympatický vyrobený gazda s dobráckym úsmevom potom, čo zočil moju naloženú opachu.
„Ľahší už nebudem,“ vravím. „Vraj by tu niekde mala ísť cesta popri Slatine.“
„No veď ide, ale je plná blata, vody a celá je rozjazdená od elkátéčiek.“
„Voda mi neprekáža a blato už tiež nie,“ vravím s úsmevom po všetkých kúpeľoch v uplynulých dňoch.
„Ak ti to nevadí, tak prejdeš, len sa poriadne nadrieš!“ kričí za mnou gazda. Tie posledné slová som veľmi nechcel počuť, ale počul som ich a trochu ma znepokojili. Lenže po nejakých dvesto metroch, idúc po rozmočenej, no nerozblatenej ceste som sa utvrdil v tom, že gazda tadiaľ asi dávno nešiel a že cesta nebude v až takom zlom stave. Začal som sa tešiť, no po pár metroch už začína byť môj optimizmus veľmi ťažko skúšaný. Po neustálych a výdatných lejakoch sa cez cestu a po ceste každú chvíľu valia z úbočí potôčiky a po príchode do lesa začína byť cesta neskutočne rozbahnená. Hlboké a lepkavé blato mi dáva poriadne zabrať. Šialene sa mi šmýka, neustále balansujem a čudujem sa, že som ešte neskončil na zemi. Nakoniec cez cestu tečie potok a musím zosadnúť. Hĺbka blata v jednej mláke spôsobila to, že som zapadol až po batožinu a uviazol v nej. Cesta neustále stúpa nahor, čo ma nemálo prekvapuje (čo som to hovoril o prekvapeniach?).

Napravo sa podo mnou v prielome kľukatí Slatina a ocitám sa v tmavom a premočenom listnatom lese. Údolie rieky medzi vodnou nádržou Môťová a Zvolenskou Slatinou patrí medzi posledné zachovalé stredohorské údolia s meandrujúcou riekou v strednej Európe. Rastie tu mnoho vzácnych a ohrozených rastlín a taktiež tu žije veľa vzácnych živočíchov. Nachádza sa tu aj náučný chodník. Je tu však niečo, čo najmä obyvateľom Slatinky a všetkým milovníkom prírody vyháňa vrásky na čelách. Dňa 27. 11. 2012 podala Vodohospodárska výstavba š. p. Bratislava ďalšiu žiadosť o vydanie územného rozhodnutia na výstavbu Vodného diela Slatinka. Ak by sa stavba uskutočnila, obec Slatinka by zmizla z povrchu zemského, ako aj tento vzácny biotop. Príslušný stavebný úrad - obec Zvolenská Slatina, oznámila verejnou vyhláškou zo dňa 3. 1. 2013 začatie konania a vyzvala všetkých dotknutých, aby podali svoje pripomienky. Spisovali sa petície, konali protesty, a keď som túto informáciu zachytil v médiách, bol som zhrozený. Hovorkyňa vodohospodárov vtedy cynicky konštatovala, že ide len o záujem ľudí, ktorí majú pri rieke chaty, o ktoré nechcú prísť a že prírodné bohatstvo v okolí rieky je zbytočne preceňované(!). Preto je veľmi potrebné a neodkladné zaujímať sa o tento závažný problém a v prípade možnosti pomôcť dobrej veci. Myslím si, že by už raz a navždy bolo potrebné zastaviť bezbrehé nivočenie našej krajiny a prírodných pokladov pre zisky bezcitných a nenásytných záujmových skupín.

Myslel som si, že cesta pôjde po vrstevnici okolo rieky a že za dvadsať minút budem vo Zvolene. He, he, hé! Cesta však neustále stúpa a stúpa, aj už tlačiaci neustále prešmykujem a obchádzam množstvá popadaných hrubých konárov, jám a mlák. „Takto sa zasrať hneď v úvode,“ mrmlem si popod nos, no na druhej strane, na čo budem na dôchodku spomínať? Po vcelku strastiplnej ceste sa ocitám pomerne vysoko nad údolím na začiatku chatovej oblasti. Tu je cesta plná pre zmenu riedkeho blata a je poriadne rozjazdená. Nuž, niet nad bahenný zábal. Niekto za to platí ťažké peniaze v Piešťanoch a ja to mám zadarmo. Podo mnou sa rozprestiera vodná nádrž Môťová a cesta, ktorá sa časom zmenila v asfaltku, neustále klesá. Zablatený ako divá sviňa sa nakoniec ocitám vo zvolenskej mestskej časti Sekier, kde sa celý aj s bicyklom čistím.

Civilizačná chvíľka a znova do kopcov

Neskôr navštevujem supermarket, keďže si musím doplniť zásoby potravín a vitamínov. Bez problémov mi dovoľujú oprieť si naložený bicykel vo vnútri, aby mi do batožiny vonku náhodou niekto niečo nepridal. Toto sa mi však nestáva často a tak príjemne potešený ďakujem. Väčšinou som (žiaľ, iba u nás) vyháňaný s tým, že bicykle dnu nesmú. Vozíky, ktoré jazdia po parkovisku plnom špakov, pľuvancov a žuvačiek a potom behajú po predajni, dnu môžu. Koľkokrát mi nepomáhal ani argument ochrankárovi, že mám kolesá len dve a na rozdiel od vozíka do predajne nevleziem, len do chodby. V Bille v Revúcej mi dokonca povedali, že čo mám čo takto chodiť nabalený. Mám vraj jazdiť bez batožiny, ako každý slušný človek... A bicykel nechať vonkuu. „Kam by sme prišli? Veď to by tu potom mohli začať jazdiť rovno autami!“ Keď som paniam v kľude povedal, že som ich zákazník a že mám v nohách 110 kilometrov v neustálom daždi, štyri sedlá a potrebujem si len rýchlo nakúpiť a vzhľadom na spoluobčanov, ktorých som nabalený okamžite zaujal, sa bojím nechať batožinu bez dozoru, neobstál som. Po argumente, že sa mi to nikde v Európe nestalo a či chceme byť neustále za každú cenu v odmeranosti a neprívetivosti na prvom mieste na svete, mi bolo povedané, aby som sem neplietol politiku. V obchode vtedy bolo päť ľudí a nikomu bicykel, ktorý stál úplne bokom, nezavadzal. Keď už nevedeli, čím by argumentovali, tak im prekážal estetika mojej batožiny, ktorá špatila interiér predajne. Na Slovensku človek neprestáva žasnúť. Toľká nespravodlivosť! A to nesmrdím, ako kvantá spoluobčanov, ktorí bežne kradnú a všetko je v poriadku. V takýchto situáciách neviem, či sa mám smiať ako o život, alebo plakať nad stavom našej spoločnosti. Kde sa to len v ľuďoch u nás berie, ale hlavne prečo pre boha živého? Koľko nabalených cyklovandrákov zavíta do Revúcej? Dvaja za rok? Napríklad v Tescu v Brezne ma takto naloženého veľmi milo a vtipne privítali. Všetci sme sa smiali a o tom to je! Vždy je to iba o ľuďoch.

Po chvíli v dobrej nálade opúšťam mesto a popri potoku s krásnym a ľubozvučným názvom Pomiaslo, smerujem na Kráľovú. Pred obchodom mi jedna pani hovorila, že je to poriadny kopec, tak uvidíme, no keďže Kráľová nie je Sliezsky dom vo Vysokých Tatrách, tak sa mi to nezdá. Cesta príjemne pozvoľna stúpa popri potoku neustále v lese. Popŕcha a je dosť dusno, čo signalizuje ďalšiu búrku. No a už je tu. Ide sa mi však v pohode a napredujem celkom rýchlo. Po asi šiestich kilometroch sa dostávam na lúky, kde pri ceste fotím krásny starý dub. Malebný vidiek, ako sa patrí. Premávka je mizivá a asfalt v dobrom stave. Zo Zvolena sem dokonca premáva MHD. Zakvitnuté lúky plné cvrčkov a lesy s kukajúcimi kukučkami a „rámusom“ ďatľov mi spríjemňujú cestu okolo osád Dúbrava a Žužňová po pravej strane. Tieto maličké zhluky domčekov sú natesnané pod lesom a okolo nich sa šíri vôňa čerstvo pokosenej trávy. Len kedy to seno vysušia. Jano vo Zvolenskej Slatine suší seno už tretí týždeň.

Po príchode k hotelu v Kráľovej stojím a čumím do mapy. Akési decko na mňa z hotela trefne vykrikuje, že som debil. Správny odhad. Veď kto iný by sa tu takto naložený asi tak trepal? Až teraz mi je jasné, aký kopec pani zo Sekiera myslela. Hneď za hotelom sa dvíha poriadne strmý asfalt, no našťastie strmák netrvá dlho a stojím na sedle. O búdu na zastávke opieram bicykel a poberám sa na kopec, kde končí vlek, aby som niečo pofotil. Je odtiaľ výhľad do doliny smerom naspäť, ako aj na časť Kremnických vrchov v pozadí. Sivá obloha mi však veľa fotoradosti nenarobí, a tak sa poberám ďalej. Po prehupnutí sa za sedlo opäť stojím, pretože sa mi otvárajú výhľady do doliny podo mnou, ako aj na okolité kopce. Podo mnou sa nachádzajú miniatúrne osady Hrdzavec a Brtkovo, okolo ktorých sa rozprestierajú lúky a pasienky. Nad nimi sú už len hlboké lesy pod černejúcou oblohou.

Defekt, búrka a pár pív

V úvode takmer 9-kilometrového zjazdu do Dobrej Nivy, pred osadami Zadné Lomné a Hanzelky, zrazu zaznieva podivný zvuk, niečo ako strela a v sekunde mám prázdne predné koleso. Chytám balans, no našťastie bezpečne zastavujem. Hľadím na koleso a zisťujem, čo sa stalo. Šlajfik mi doslova vyletel z objímky ventilu takou rýchlosťou, že možno ešte stále nedopadol. Našťastie mám niekoľko náhradných. Nestalo sa mi to totižto prvý raz, že mi buď odtrhlo ventil, alebo toto. Neviem, čo by bolo, ak by sa mi to stalo pri klopení v zákrute a vo veľkej rýchlosti. Zanietený opravárenskou činnosťou mám však podvedome pocit, že je niekto pri mne. Otočím sa a len pár centimetrov odo mňa na ceste ležia dva krásne strážne psy a s milým záujmom sledujú moju činnosť. Bez akéhokoľvek zvuku sa pri mne zjavili ako duchovia. Zrejme prišli z priľahlého gazdovstva. Zaujímavé. S logickým pocitom maximálneho bezpečia (mám veľmi rád veľkých psov) sa po krátkej oprave rozhliadam po okolí. Na rozľahlých lúkach sa nachádza niekoľko gazdovstiev a v diaľke pred sebou vidím Štiavnické vrchy.

S neskrývaným nadšením sa púšťam do zjazdu dolinou, popri Kňazovom potoku. Najprv sa asfalt končí a na chvíľu ho strieda klasická poľná cesta. Neskôr sa opäť zjavuje a tak to púšťam smelo dolu. Zjazd je veľmi rýchly a parádny. Strmý úsek strieda menej strmý a asfalt je tu taký, akého sa na poniektorých štátnych cestách človek nedožije. Vôňa potoka a svieža zeleň mi doslova prebíja nosné dierky. Cesta je mokrá po nedávnej búrke a rozmýšľam, či by sa to niekde nedalo skrátiť rovno na Gavurky a odtiaľ do dobrej Nivy. Klesanie končí prekvapivo skoro a cesta sa stáča doprava kopírujúc vrstevnice. Je tu akási rozbahnená cesta, ktorou by som sa na Gavurky zrejme dostal, keďže odtiaľto to tam mám len kúsok, no mňa to akosi nevedno prečo neustále ťahá pokračovať asfaltkou. Z cesty sú totižto pekné panoramatické výhľady na celý okolitý kraj. Začína pršať a tak nevyťahujem mapu, ale pridávam na tempe. No keď už idem akosi dlho nesprávnym smerom, prichádza mi to divné. Nenachádzam žiadnu cestu, ktorá by klesala do Dobrej Nivy, kam sa musím dostať. Podchvíľou zahrmí a okamžite sa púšťa poriadny lejak. Napokon sa konečne po vyše dvoch kilometroch pri osade Podholienec cesta prudko stáča dolu, doľava.

„Ta to ši mi fest urobela radosc,“ hovorím ceste a s veľkou radosťou sa púšťam do daždivého zjazdu. Expresne rýchlo, tak to mám rád, sa rútim do Dobrej Nivy a vnímam len to, že cestu zväčša lemujú husté porasty stromov a že všade naokolo sú polia. Po veľmi krátkom čase vchádzam do obce a príjemne prekvapený zisťujem (ako keby som to mal naplánované), že cesta vyúsťuje priamo pred krčmou, kde varia a čapujú vychýrený Dobrovar. Spomínam si na situáciu spred roka a nedá sa inak – ide sa degustovať. Po jednom pive sa za mnou dovalila aj búrka, ktorej som ušiel a tak čakám, kým prestane pršať. Miestne kvasinkové pivo je naozaj výborné a tak mi čakanie vôbec neprekáža.

Jeden nádherný, mokrý, vlhký, chladný a rozblatený večer

Keď ma počasie púšťa, dávam sa do záverečného stúpania do chráneného areálu Gavurky, po starej ceste smerom na Sásu. Nad obcou stojím a rozhliadam sa po okolí, pretože je odtiaľto krásny výhľad na široké okolie. Žiaľ, už si tu na mňa brúsi zuby množstvo búrok, tak sa poberám ďalej čakajúc, ktorá ma spláchne tentoraz. Vpredu nad Pliešovcami sa smerom na Vojenský obvod Lešť blýska, no nie som si istý, či na lepšie časy. Tmavé mračná zahaľujú úplne celé Javorie. Hore na sedle dlho neotáľam a odbáčam doľava do unikátneho dubového hája, ktorý som dôkladne popísal v minuloročnej reportáži. Prastaré duby ma do svojho náručia prijímajú aj tentoraz a znova sa ocitnúť v tomto kráľovstve je úžasné. Som im za to neskonale vďačný. Tento háj je jednoducho oveľa viac, než len háj. Toto je brána do iného sveta. Zrazu sa bez varovania spúšťa hustý lejak, ale akosi nehrmí. Už asi nevládze. Búrky kašlú na efekty. Už ich nebaví hrmieť, no žiaľ, stále ich však baví pršať. Oproti situácii spred roka to tu vyzerá úplne odlišne. Vtedy tu bolo všade sucho a teraz je všetko premočené a cesta je rozblatená. Po prečkaní lejaku v suchu pod hrubánskym nahnutým kmeňom jedného z dubov sa poberám ďalej, hore hájom.

Po nájdení si vhodného miesta na spanie sa už len tak, naľahko peši, vyberám na tradičnú večernú prechádzku. Opäť stretávam toho istého baču. Chvíľku debatujeme a poberám sa ďalej smerom, odkiaľ by som sem bol prišiel, ak by som po zjazde z Kráľovej odbočil doľava. Všetko mi tu pripadá úplne iné. Oproti minulému roku tu všade rastie vysokánska tráva a napravo dolu doslova buráca Kňazov potok, o existencii ktorého som pred rokom nemal ani najmenšej potuchy. Všade je veľmi veľa mlák a lúky sú úplne podmočené. No duby sú úžasné za každého počasia. Po poldruha kilometri sa od úpätia Javoria vraciam naspäť. Za Štiavnické vrchy akurát zapadá slnko a aspoň nejaké lúče prebleskujú pomedzi dramaticky tvarované sivé mraky. Prastarý dubový háj tak aspoň na chvíľu ožíva nezameniteľnou atmosférou, ktorá ma minule dostala.

Naspäť sa vraciam inou cestou, rovno pomedzi kravy a malé zvedavé teliatka a cítim sa úplne skvele. Nachádzam aj žlto kvitnúci poloker, ktorého názov nepoznám, no všade v Stredomorí ho rastú kvantá a u nás som si ho ešte nikde nevšimol. Hĺbka temnejúcich diaľav sa nesie ponad širokú Pliešovskú kotlinu do všetkých strán. V úplnej diaľke ju zachytávajú Kremnické vrchy, pretože Štiavnické sa ešte trošku pohrávajú s oneskoreným červeným svitom, ktorý sa tiahne za obzor ako chvost za kométou. Milujem výhľad z tohto miesta na krajinu. Je vševraviaci a upokojujúci. Výhľady sú odtiaľto vskutku ďaleké. U nás sa treba driapať na vysoké končiare, tu stačí posedieť na okraji dubového hája. Cenganie zvoncov, vône večerných zakvitnutých lúk, brechot psov zo salaša, kukanie kukučiek a čvachtajúca sa postavička – krásna scenéria dnešného večera. Má to však jednu chybu – neustále prelety stíhačiek pomerne nízko (vojenské letisko Sliač nie je, žiaľ, až tak ďaleko). Zbytočnosť zvaná armáda má zrejme ako naschvál nejaké cvičenie. A večný ohlušujúci hluk ma poriadne serie. Poetika večera sa stráca v hluku prúdových motorov zrejme všetkých (dvoch alebo troch?) stíhačiek, ktoré u nás ešte máme. Len veľmi nerád si dávam pred spaním štople do uší a na minuloročný večer, keď mi tu na dobrú noc húkala sova, môžem len spomínať, keď sa zrazu spúšťa milosrdný dážď. Jeho jemné klopkanie upokojuje, a tak si vyberám štople a v pokoji v objatí dubových majestátov usínam. Vďaka!

Ďalšie búrky a do toho ešte aj armáda

Budím sa pomerne skoro, presnejšie - budí ma prelet veľkého dopravného vojenského lietadla nad mojou hlavou. Je sivé ako mraky, ktoré neveštia nič suchého. Prv než začína pršať, sa urýchlene balím, no raňajkujem už za dažďa. Lúčim sa s dubovým kráľovstvom, ktorému by som doprial oveľa väčší kľud, než aký mu uštedruje armáda – zbytočný a neefektívny hltač peňazí, ktoré by sa dali oveľa rozumnejšie a prospešnejšie využiť. Po zaplátanej ceste zjazdujem do Sásy, kde odbáčam doľava na Pliešovce. Po ceste stretávam množstvá vojenskej techniky od výmyslu sveta. Našej aj zahraničnej. To poondiate NAČO má asi naozaj cvičenie. A medzinárodné. Armáda mi bola na smiech už ako vojakovi. A keď som sa prvý raz videl v zrkadle v ich smiešnych handrách, rozrehotal som sa ešte viac. Ešteže som musel byť na vojne len rok. Vyše roka by som sa rehotať naozaj nedokázal.

Ranné Pliešovce na mňa pôsobia veľmi príjemne – je celkom pekné mestečko. Až na premávku. Za Pliešovcami sa musím smiať. Prichádzam do osady Zábava. Na križovatke stojí vojenská polícia a usmerňuje premávku. Dúfam, že nebudú mať snahu usmerňovať aj mňa, slobodného človeka, kašlúceho na ich zábavu. „Šak naj še hraju hlapčiska z unie. Ľen naj to sebe financuju z vlastnoho kešeňa a ňe zo štatnoho...“ Jeden rozhadzuje rukami a neviem, či odháňa ovady rovnako ako ja, alebo po mne niečo chce, a tak si to nevšímam. Ovadov je veľmi veľa. Je vcelku dusno a štípu, ako šialené. No ocitám sa na vedľajšej ceste smerom na Zaježovú potom, ako som opustil hlavnú cestu, vedúcu krásnou krajinkou Krupinskej planiny cez Modrý Kameň do Veľkého Krtíša. Znova sa ponorím do útrob Javoria. Konečne sa ocitám mimo civilizačného hluku. Pozvoľna stúpam odľahlým údolím, kde je konečne absolútny kľud. Nulová premávka, zakvitnuté lúky, zvažujúce sa po stranách k lesu a množstvá vôní mi dvíhajú už beztak dobrú náladu na maximum. Údolíčkom si žblnkoce potôčik, miesiaci sa so spevom vtáčikov. Dokonca vyšlo aj slniečko. Nekonečná pohodička!

Po siedmich kilometroch prichádzam k prvým domom lazníckej oblasti Zaježová, ktorá sa nachádza uprostred vrchov a lesov a rozprestiera sa po okolitých rozľahlých lúkach a pasienkoch. Lokalita je známa predovšetkým vďaka pôsobeniu občianskeho združenia Pospolitosť pre harmonický život. Pre záujemcov o sebestačný, skromný, no plnohodnotný a harmonický život nielen s okolitou prírodou, sa dlhoročne konajú letné vzdelávacie tábory a exkurzie. Organizujú rôzne zaujímavé a okoliu prospešné aktivity. Funguje škola, v ktorej sa deti miestnych usadlíkov učia takým spôsobom, akým by sa malo vyučovať na všetkých našich školách. Je to malý harmonický raj. Učia sa (aj dospelí) rôzne pôvodné remeslá, harmonické pestovanie rastlín, spoznávanie liečivých byliniek či poznávanie živočíšnej ríše. Veľký priestor sa dáva tvorivému duchu človeka. A toto je veľmi podstatné. Súčasné školstvo, žiaľ, nedáva tvorivosti veľký priestor. Nabifliť sa látku, odpapagájovať ju na skúške, dostať známku a hotovo. Lenže to je proti zdravému rozumu a prirodzenosti nášho bytia. Každý z nás má v sebe tvorivého ducha. Človek je tu preto, aby tvoril hodnoty. A tu sa to dá naučiť. Časom sa tu usadilo vyše 60 prevažne mladých ľudí, takže na rozdiel od iných samôt, tu zánik lazníctva našťastie nehrozí.

Krajinka ako maľovaná a postavička búrkou ďalej splachovaná

Nad rázcestím, kde križujem legendárnu Rudnú magistrálu, sa štverám nad miestny starý lom, aby som odfotil nádhernú kvetenu, ktorá skrášľuje už beztak krásne okolie. Samozrejme, že slniečko v momente definitívne zachádza. Je to ako hra na skrývačku a vôbec sa nehnevám. Opäť sa chystá na búrku. Je odtiaľ pekný výhľad na okolité lazy, ako aj na údolie, odkiaľ som prišiel. V stúpaní na Kostolný vrch je čoraz dusnejšie, no zatiaľ nehrmí. Búrka príde asi bez predohry. Už sa neunúva ani zahrmieť, anciáša jeho! No neprekáža. Popri neustálych štípancoch od množstva ovadov (isté krvné skupiny má hmyz najradšej) sa teším z pekného kraja. Je tu veľa rôznych fariem či gazdovstiev s chovom koní, ktoré možno vidieť doslova na každom kroku. Krajinka je doslova prešpikovaná rôznymi ohradami, oborami a zvernicami, kde sa pre zmenu pasie divá zver (farma danielov).

Pod vrchom Veľký Lysec stojím na sedle (na mojom dnešnom najvyššom bode) a na lúke plnej margarétok sa márne pokúšam o akú–takú fotku. Dnes to bude všetko len dokumentačne, takže aspoň niečo. Začína pršať a musím sa smiať. Tak, či onak, už teraz sa teším, ako o tomto čarokrásnom kraji budem písať v suchu pri šálke bylinkového čaju. V momente leje ako v apokalyptickom filme a mňa doslova splachuje zo sedla. Z vrcholového sedla je vcelku strmý padák, no idem pomaly, aby som dôkladne zachytával všetky detaily krajinky, nad ktorou sa váľajú čierne mračná. Cestu lemuje ovocné stromoradie a na druhej strane údolia sa pod lesom v strmom svahu tiesni útulná mrňavá osada Rebrický Jarok. Je to ako v rozprávke. Políčka, gazdovstvá, domčeky a nádherná príroda. Nad osadou Červená Voda, kde cesta chvíľu neklesá, stojím. Dorazil som tesne po búrke, ktorá sa prehnala krížom cez údolie a vychutnávam si sviežu vôňu kvitnúcej bazy, ktorou je okolie cesty miestami úplne zaplavené a dôkladne ovoňané. Spätný pohľad hore na „gazdovskú krajinku“ mi vylepšujú ukážkoví strašiaci na zemiačnisku.

Za prudkou zákrutou opäť padám strmo dolu. Pred sebou mám nekonečné množstvá ďalších lazov, pod sebou Vígľašskú Hutu–Kalinku a na horizonte do hustých čiernych mrakov zahalený masív Poľany. Škoda. Za pekného počasia to musia byť nádherné pohľady a výhľady. Moje výhľady sú však jasné, ak sa veľmi rýchlo nepoberiem ďalej, tradične zmoknem. Z Vígľašskej Huty–Kalinky sa rútim dolu kopcom na Slatinské Lazy a stáť už nemienim nikde. Búrky sa zbiehajú úplne odvšadiaľ, a tak idem ťažký prevod na plné pecky. Časovka do Zvolenskej Slatiny sa práve začala. Na ceste je veľa hliny z polí a ak ma spláchne, zasviním Poliakovcom celý dom a práve toto nechcem.

Vígľašom len prefrčím a vzápätí sa zhodou okolností presne na poludnie ocitám vo Zvolenskej Slatine. Hneď, ako prichádzam k Poliakovcom do dvora, spúšťa sa lejak. Zisťujem, aké má byť počasie v nasledujúcich dňoch a práve obdržané informácie ma vôbec netešia. Tlaková níž, zima a neustále dažde. Do riti. Tohto roku mi to teda veľmi nevyšlo. Zajtra som mal v pláne cestu do Maďarska, odtiaľ cez Fiľakovo a Teplý Vrch do Revúcej. Ďalej potom cez Hrádok a Štítnik na Brdárku a cez Čuntavu, Besník a Slovenský raj do Levočských vrchov. Odtiaľ cez Sabinov popod Čergov hore a popri rieke Poprad do Poľska a od severu sa potom vrátiť do Tatier. Tento nanajvýš atraktívny plán však teraz musím zrušiť. Narýchlo ešte odhodlane a rezignovane spriadam plán ísť nekompromisne až do Popradu. Napokon volám ujovi do Revúcej. Vraj ma rád uvidí, a tak to strihnem cez Revúcu. Je mi všelijako. Vysmiaty Kamil Poliak si však ku mne sadá s kalíštekom domácej. No čo. Žiadna tragédia. Mohlo byť aj horšie. Na zdravie.

Sumárizmus

Celá (až na dažde) pohodová túlačka spapala len 76 kilometrov. V krásnom počasí musí byť okruh prechod rajskou záhradou a to hlavne skoro na jar, alebo na jeseň. Ale rozhodne nič neľutujem. Bolo to dobré. Zajtrajšok však taký nebude. Čaká ma náročná horská etapa a 110 kilometrov v celodennom, takmer nepretržitom daždi a pozajtra to isté. Teraz, s odstupom času musím povedať, že takto vykúpaný, ako počas etáp Zvolenská Slatina – Revúca a Revúca – Slovenský raj – Poprad, som nebol od roku 1997, keď sme s Oliverom Sinayom obrážali Alpy v nekonečných dažďoch v rámci mesačnej „Super Tour“. Ale teraz, keď toto píšem, mi je dobre.

A ešte chcem poďakovať mamke Poliakovej. Vrúcna vďaka!


 
 
Najnovšie články autora
 
Cyklotúra Starý Majer – Čertovica – Štrba – Poprad Nachádzam sa v malom starom rozheganom prístrešku na hrebeni nad Starým Majerom, pod Ľubietovským Veprom. Noc v spoločnosti horúčky nemala … » celý článok 06/03/14 Peter Miler Nízke Tatry, Veporské vrchy
Túra Strieborná hora – Oľšavica – Zimná hôrka Zobúdzanie sa na Striebornej hore sa paradoxne nesie v zlatistých farbách. Ranné slniečko opäť do zlatista vyfarbuje beztak zlaté „červené smreky“, ktoré teraz majú najkrajší odtieň žltej. Dnes večer by som sa chcel k spánku uložiť niekam nad Uložu, nech je sranda. Na Zimnej hôrke mám od februára vytipované miestečko s krásnymi výhľadmi, od ktorého ma delí smiešnych 22 km. Dnes ma čaká pre mňa najkrajší úsek celej 75 km dlhej túlačky, nakoľko pôjdem krajinou, kde rastú výlučne zlatisté smrekovce opadavé a lúky, po ktorých pôjdem, mi poskytnú veľmi lukratívne výhľady. 21/02/14 Peter Miler Levočské vrchy
Cyklotúra Králiky – Čerín – Povrazník – St. Majer Po dvoch mesiacoch som opäť v rekreačnom stredisku nad Králikmi vysoko v Kremnických vrchoch. Včera som tradične naťažko naložený dofrčal z Popradu v rámci 135-kilometrovej etapy. Nemám z nej žiadny fotomateriál, tak z nej nebude ani reportáž. Bol to veľmi zrýchlený presun a stál som len minimálne. Dnes je nedeľa a o 15-tej popoludní vyrážam do okolia Poľany, no tentoraz do miest, kam som sa dlho chystal a kde som ešte nikdy nebol. 23/01/14 Peter Miler Starohorské vrchy, Kremnické vrchy, +
Najnovšie články na titulke
 
Test JetBoil Zip – sada variča a hrnca s výmenníkom Váži to necelých 600 gramov a "vnútri" je takmer 12 litrov horúceho čaju. Čo je to? No predsa kompaktná sada variča, hrnca a malej plynovej … » celý článok 11/09/19 Ľubomír Mäkký Varenie a jedlo
Predstavenie Rock Empire Orbis 2 – ľahký a priestranný stan pre dvoch Nepatrí síce medzi ultraľahké stany, no s hmotnosť pod 3 kg a priestorom pre dvoch nocľažníkov ho pokojne môžeme považovať za ľahký. Navyše ponúka dve priestranné apsidy a svojou dĺžkou poteší dlháňov, lebo keď si doň ľahnete, nemáte pocit, že ste natesno a tvárou lížete stenu. Že je orientovaný aj do stredne náročných podmienok, zas ukazuje prítomnosť kovových prútov. Vyskúšali sme trojsezónny stan Rock Empire Orbis 2 určený na turistiku, cestovanie a vďaka kompaktným rozmerom aj pre cykloturistiku či vodáctvo. 11/09/19 Ľubomír Mäkký Stany a spacie vaky
Cyklotúra Letná CykloKorytnička s deťmi CykloKorytnička vedie po trase bývalej železničky, nazývanej aj Korýtko, ktorá slúžila aj na prepravu návštevníkov kúpeľov v Korytnici. Jej prevádzka bola ukončená po 66 rokoch existencie v roku 1974. Cyklotrasa bola v roku 2001 obnovená najprv od Ružomberka po Liptovskú Osadu, neskôr v roku 2015 až po Korytnicu. Táto obnovená časť bola otvorená pre verejnosť na jar 2016. Vtedy sme po prvýkrát zaregistrovali existenciu tejto cyklotrasy a rozmýšľali, že by sme ju mohli s deťmi navštíviť. Podarilo sa nám to teraz cez leto v rámci dovolenky na Liptove. 05/09/19 Jana Bílešová Nízke Tatry

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Okolo Javoria 10/09/13 12:30 8 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Zvolenská kotlina, Javorie a Pliešovská kotlina
  • Počet dní
    • 2
  • Nadmorská výška
    • max: 720 m n. m.
    • min: 328 m n. m.
  • Vzdialenosť
    • 76 km
  • Náročnosť
    • 2
  • Ročné obdobie
    • jar
  • Dátum túry
    • 04.06.2013
  • Štart trasy
    • šírka: 48.56027 ° SŠ
      dĺžka: 19.26058 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 48.56027 ° SŠ
      dĺžka: 19.26058 ° VD
      » Mapa
  • Nocovanie
    • CHA Gavurky (bivak)
  • Voda
    • Kňazov potok
  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Zvolen (vlak, bus) - Zvolenská Slatina (vlak, bus), horský bicykel
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.

0.75