Cyklotúra

Chorvátsko – Istria – na Skitaču

17.09.13
„Sme blázni,“ znie mi v hlave pomedzi štyri zacyklené slová nejakej pesničky. „Alebo sú blázni Chorváti. Čo, do kelu, nevedia spraviť jednu serpentínu?! Aspoň jednu. Všetci sa sem chodia kúpať, len my sa trepeme aj s bicyklami.“ Predo mnou sa ako obrovská stena týči cesta zo Svetej Mariny, na prehadzovači mám dávno úplne najľahšie prevody a aj napriek tomu, každú chvíľu stojím, naberám sily a potom sa znova pokúšam nasadnúť na bicykel. Sme blázni.

Istria sa zdá byť ideálnym miestom na bicyklovanie. Dobre spracovaná webová stránka s množstvom trás, mapkami, profilmi aj popisom a internet plný úžasných fotiek cyklistov na úchvatných cestách nad morom alebo v malebných viniciach. Ktorý cyklonadšenec by odolal? Najmä keď v každej informačnej kancelárii dostane krásnu cyklomapu s množstvom značených cyklotrás, na ktorú stačí len pozrieť a pred očami sa mu hneď vynoria desiatky výletov.

Trasa

Rabac – Gornij Rabac – Senari – Labin – Kapelica – Salakovci – Polje – Brovinje – Skitača – Crni – Sveta Marina – Tominovići – Presika – Labin – Rabac

Budíme sa do nádherného skorojesenného slnečného rána, vykúkame z okien a balkónov a pozeráme, kam sme v hlbokej noci prišli. Z výšky vidíme sýtomodré more, zalesnené svahy kopca na náprotivnej strane zálivu a vrcholky kopcov na neďalekých ostrovoch. Vtedy ešte nevieme, aké máme šťastie, že bývame v hornej polovici Rabacu, jedného z mnohých chorvátskych letovísk. Jeho ulice plné apartmánov sa totiž šplhajú vysoko do strmého svahu a keďže Rabac je čosi ako slepá ulica, možno sa z neho dostať jedine nahor smerom na malebné historické mestečko Labin asi o 300 výškových metrov vyššie. Presne tam vedú ráno naše prvé cyklokroky. Mapovú výbavu máme totiž veľmi biednu a pozostáva z jednej automapy, dvoch cestných máp v mobiloch a niekoľkých mapiek stiahnutých zo stránky Istria Bike a vytlačených na tlačiarni, ktorej chýbali všetky farby okrem čiernej a žltej. Chvíľu sa v tej zmeske snažíme zorientovať, no keď zistíme, že na každej mape máme iné názvy, definitívne na aktivitu rezignujeme a vyberáme sa za nosom – do kopca.

Prvé zahrievacie stúpania

„Chorváti sa veru nekašlú,“ myslíme si pri zdolávaní prvého kopca ešte v Rabaci. Charakter stavby tunajších apartmánových ulíc je totiž pozoruhodný – jedna ulica, ktorá vedie priamo zdola hore a z ktorej doľava a doprava odbáčajú ostatné ulice. Tie sú takmer úplne rovné a vo väčšine prípadov vzájomne nepospájané. Takže sa nekonajú žiadne serpentíny ani nič podobné. Pekne priamo hore! Slnko poriadne pripeká a v 12-percentnom stúpaní sa potíme ako kone. A to je len ráno. Míňame rôzne stredomorské vilky, za chrbtom máme v hĺbke kulisu mora a sústredíme sa na to, aby sme trafili do Labinu. Cesta našťastie nemá veľa odbočiek, takže sme aj bez mapy pomerne úspešní a po opustení Rabacu sa vezieme krásnou úzkou kľukatou neveľmi frekventovanou cestou, stúpame, klesáme, zatáčame, znova stúpame... Popri tom prechádzame okolo malebných usadlostí, zoznamujeme sa s miestnymi neurotickými psami (bez plota, reťaze, náhubku, jednoducho radosť) a postupne nachádzame na prvej väčšej križovatke aj cyklistické značenie. Hoci sme široko-ďaleko jediní cyklisti, tešíme sa, že ideme dobre, a o čosi optimistickejšie sa v ďalších stúpaniach opierame do pedálov.

Na naše neveľké nadšenie nás pekná cesta vypľúva na hlavnú cestu medzi Labinom a Rabacom, takže si posledné stovky metrov v pomerne strmom kopci užívame v štrúdli áut, valiacich sa oboma smermi. Na začiatku Labinu hneď parkujeme pri obchode Istra Bike s turistickou informačnou kanceláriou, kde si chceme zaobstarať nejakú mapu. Nedeľa však nie je práve najvhodnejší čas na takéto činnosti, a tak si len prečítame papierik s otváracími hodinami a informáciu o tom, že turistická informačná kancelária v centre Labinu by mala byť otvorená. Čaká nás teda ďalšie ukážkové stúpanie, tentokrát po mačacích hlavách, do historickej časti Labinu strategicky umiestnenej na nie príliš vysokom, no o to poriadnejšom kopčeku.

Mapu máme... a čo teraz?

Opevnené stredoveké jadro mesta s neveľkým námestím "Titov trg" a spleťou romantických uličiek nás víta nefalšovaným južanským chaosom. Na námestí sa motajú ľudia, pomedzi nich sa prepletajú autá, niektorí hľadajú miesto na parkovanie, iní sa snažia vyparkovať, do toho prichádzame a zmätene v spleti hľadáme zelené písmeno I. Námestie nie je veľké, no informačná kancelária sa pred nami šikovne skrýva a po chvíli bezvýsledného prezerania okolia prestávame veriť, že sa tam vôbec nachádza. Za stromom schovanú kanceláriu napokon víťazoslávne objavíme a pripadáme si, akoby sme v kôpke sena našli ihlu.

Dostávame rôzne materiály a tiež parádnu cyklomapu okolia Labinu, do ktorej sa okamžite zahlbujeme a narýchlo plánujeme dnešný výlet. Chceme vodu, kopce, výhľady... jednoducho všetko, čo tunajší kraj ponúka. Voľba padá na južný okruh s výstupom do dediny Skitača pod vrchom Orlić (470 m n. m.) a zjazdom k moru do prístavu Sveta Marina. Najskôr ale musíme nájsť bankomat a zaobstarať si nejaké zvieratá (kuny) a stromy (lipy) a tiež niekde zohnať jedlo a pitie – sme jednoducho výborne vybavení. Po splnení oboch misií konečne môžeme vyraziť na objavnú výpravu do miest, kde nechodia stovky autobusov a tisíce turistov.

Istrijským vidiekom

Cez Labin sa premotávame skôr intuitívne, keďže v spleti ulíc a rušnej premávke je naša super mapa s mierkou 1 : 45 000 vhodná akurát na to, aby sme vedeli, že „naša“ cesta tam niekde je. Na niektorých križovatkách dokonca nachádzame aj cykloznačenie, avšak veľmi sa naň spoľahnúť nemožno, keďže jeho výskyt je veľmi sporadický a nepredvídateľný. Ako príprava na orienťák je to však vynikajúce a skúšku skladáme na výbornú.

Čoskoro opúšťame hlavnú cestu, klesajúcu do priemyselného mestečka Raša a po menej frekventovanej rozpálenej ceste pokračujeme na juh. Viac či menej mierne stúpania striedajú viac či menej mierne klesania, popri ceste sú roztrúsené domčeky a nás nepríjemne často obchádzajú nákladiaky smerujúce do a z cementárne v dedine Koromačno. Za chrbtom sa nám postupne krásne odhaľuje pohorie Učka s najvyšším vrchom Vojak, na ktorý máme tiež určitý čas zálusk. Cementárenské kamióny nám nedovoľujú poriadne si výhľady vychutnať. Zbytočne sa teda nezdržujeme a snažíme sa čím skôr dostať z poľa ich pôsobnosti. Teda aspoň ja. Viktor totiž v krátkom zjazde prehliadol odbočku a už si to valil smerom na Koromačno. Dobehnúť ho v zjazde je pre mňa prakticky nemožné, takže kým sa spamätal, že mu chýbam, boli sme v polovici kopca, čo znamenalo následný 50-metrový výšľap, počas ktorého som mala dosť času vysvetliť mu, že cyklotrasa nie vždy vedie po najširšej ceste, preto nie je vhodné preletieť križovatky len preto, lebo zjazd je úžasný.

Prvý poriadny kopec – bude aj horšie

Po návrate z neplánovanej zachádzky dopĺňame v dedinke Brovinje pred vyše 300-metrovým vstupom energiu a v jednom z mála tieňov (nedostatkový „tovar“) komusi pred domom si pochutnávame na výrobkoch z labinskej pekárne. Spoločnosť nám robí miestny kutiš, ktorý, len čo zavetril jedlo, opustil strategickú pozíciu v tieni garáže, kde sa práve venoval sieste, a až kým sme jedlo neschovali, robil nám aktívne spoločnosť. Po skončení „obeda“ sa všetci znova vraciame k pôvodnej aktivite – psík si blažene znova líha do príjemného tieňa a znova sadáme na bicykle a v najväčšom obedňajšom úpeku odhodlane stúpame vyššie a vyššie.

Kým najskôr je cesta zarezaná medzi skalami a hustými zakrpatenými stromčekmi, s pribúdajúcimi výškovými metrami sa zo zajatia vyslobodzuje a nám sa postupne odkrývajú výhľady na more, záliv Raša a neďaleký ostrov Cres. Viktor sa ujíma fotoaparátu a kráti si chvíle čakania na mňa fotením cementárne v Koromačne a môjho boja so zemskou príťažlivosťou. Aj napriek nie úplne najmiernejšiemu stúpaniu a najpríjemnejším teplotám si výstup užívame a kocháme sa pre nás vzácnymi výhľadmi na more.

Zaslúžená odmena

Pribúdajúcu nadmorskú výšku cítime nielen v nohách, ale poznať ju aj na postupne sa meniacej prírode. Kým sa o pár stoviek metrov nižšie stromy veselo zelenajú, v 400 metroch nad morom sú na začiatku septembra nádherne hrdzavé a úžasne ladia s azúrovým nebom a kamennými domčekmi v dedine Skitača. Malebný kúsok civilizácie v rozpálenej nehostinnej krajine založila v 15. storočí skupina istrorumunských imigrantov, ktorí unikali pred Turkami, z čoho pochádza názov, ktorý označuje putujúcich ľudí. Svoje vrcholné obdobie zažila Skitača v medzivojnovom období, kedy počet jej obyvateľov dosiahol 350. Mnohí ľudia však odtiaľto odišli za lepším životom a počet obyvateľov Skitače dnes možno spočítať na prstoch jednej ruky. Aj napriek tomu (alebo možno práve preto) sem však neustále prichádza množstvo ľudí, ktorí si na pokojnom mieste chcú oddýchnuť od zhonu a precivilizovanosti a pokochať sa úžasným výhľadom na okolitú krajinu a za dobrej viditeľnosti zahliadnuť až Benátky.

Skitača však nepriťahuje len bežných pokojachtivých turistov, ale aj pútnikov, ktorí prichádzajú kvôli minerálnemu prameňu, nazývanému Slzy svätej Lucie. Liečivý prameň vyviera povyše dediny, pod vrchom Brdo a nevysychá ani v najväčších teplách. Podľa povesti požiadala svätá Lucia obyvateľov Skitače, aby jej postavili kostol. Obyvatelia sa však veľmi k činu nemali a stavbu kostola stále odkladali, svätá Lucia sa preto vyšplhala na neďaleký kopec, posadila sa na skalu, od smútku a únavy sa rozplakala a napokon na tomto mieste zaspala. Keď sa ráno zobudila, našla vedľa seba jamu plnú vody, ktorou si umyla tvár. Odvtedy prameň nikdy nevyschol a traduje sa, že pôsobí liečivo na problémy so zrakom. Svätá Lucia sa napokon dočkala a v roku 1616 bol na jej počesť postavený kostol.

Po výživnom výstupe však naše kroky nemierili k prameňu ani ku kostolu, ale do jednej z najkrajších istrijských turistických chát, kde sa Viktor hneď odmenil miestnym pivom. Kým sme si v tieni užívali zaslúžený oddych, pred kamennou chatou so štýlovým interiérom sa skupina turistov, ktorí práve vystúpili z autobusu, pripravovala na túru. My sme sa tešili na parádny 400-metrový zjazd do prístavíku Sveta Marina, kde sme si po kopcoch chceli užiť trochu mora.

Keď už zjazd, tak poriadny

Pri zjazde sa nestíhame čudovať a takmer ani brzdiť. Brzdové páčky stlačené takmer na doraz, ráfiky horúce, že by sme si na nich mohli slaninu opiecť... keď už zjazd, tak poriadny. Gratulujeme si k správne zvolenému smeru trasy, pripisujeme to schopnostiam pracovať s mapou a sme na seba patrične hrdí. Viktor sa síce celý zjazd bojí, že zavarí brzdy a na každom trošku menej strmom úseku ich poctivo ochladzuje, no tiež je rád, že týmto šialeným kopcom nemusíme ísť opačným smerom. Radšej so záujmom sleduje malý karavan v protismere, ktorý so stúpaním urputne (a úspešne) bojuje.

Skôr než zídeme k moru, čaká nás ešte postupné 150-metrové stúpanie do dedinky Crni. Zatiaľ prechádzame popri rozličných domčekoch a usadlostiach a vychutnávame si výhľady na úžasne modré more.

Konečne more

Cestá rýchlo ubieha a ani sa nenazdáme a sme v mestečku Sveta Marina, malom útulnom prístave na konci neveľkej rovnomennej zátoky. Pár domov, malá kamenistá pláž, priezračné more, pohupujúce sa loďky, pár bufetov a stánkov a kemping na polostrovíku. Nič menej, nič viac. Viktor trochu frfle, v prístave (ani maličkom) sa mu kúpať nechce, po krátkej prehliadke kempu teda parkujeme radšej v jednom z bufetov na pive Karlovačko a broskyňovom džúse. O tretej je ešte na nočný život trochu skoro, stánky a viaceré z bufetov sú preto pozatvárané a na „promenáde“ (= cesta medzi plážou a kempom) je len zopár rodiniek s deťmi. Nesťažujeme sa – napiť sme dostali a slalom medzi motajúcimi sa ľuďmi nám vôbec nechýba.

Posledný poriadny kopec – horšie nebude

Oddych pri mori je príjemný, no späť do Rabacu nás ešte čaká nejaký kilometrík. Krvopotný, no to ešte nevieme. Do (a zo) Svetej Mariny totiž vedú len strmé cesty – brutálne. Ani to ale zatiaľ nevieme, a preto optimisticky stúpame do celkom slušného kopca, menej optimisticky neustále prehadzujeme na nižšie a nižšie prevody, až napokon úplne pesimisticky zosadám z bicykla, pretože by som v opačnom prípade asi začala cúvať. Okolo jazdí jedno auto za druhým a postupne nemám ani silu nadávať na celý nespravodlivý svet, ktorý dovolil postaviť takto strmú cestu, pustiť na ňu toľko áut a vyznačiť po nej cyklotrasu. Aj tak ma nemá kto počúvať, keďže Viktor, ktorý so mnou nejaký ten nepríjemný kopec absolvoval, strategicky robí predvoj vo vzdialenosti, ktorá je za hranicou dosluchu. Nezostáva mi teda nič iné, než urputne bojovať. Nasadnúť, prejsť pár metrov, zosadnúť, nasadnúť, prejsť pár metrov, zosadnúť... Než som vyšla hore, naučila som sa na prevode 1-1 nastupovať tak dobre, že by som to vtedy bola zvládla asi aj na kolmej stene. Beztak som mala pocit, že to, čo sa snažíme vyškriabať, nemá od kolmosti nejako výrazne ďaleko. Tentokrát sme si k výberu trasy negratulovali tak nadšene, ako pri zjazde zo Skitače. Ani sme hrdo nepoukazovali na svoje schopnosti práce s mapou. Vrstevnice tam totiž všetky boli, len s ekvidištantou 20 metrov, takže vyzerali celkom príjemne.

Najstrmší úsek bol našťastie objektívne pomerne krátky, subjektívne som mala chvíľami dojem, akoby sme už-už mali vyjsť na Vojaka, najvyšší vrch pohoria Učka. Pritom sme vyliezli len 250 výškových metrov. Krátky 60-metrový zjazd, ktorý nasledoval, bol úplným vykúpením. Príjemne sme sa viezli po vrchole plošiny a užívali si pokojnú atmosféru miestnych kľukatých cestičiek a zapadnutých usadlostí. Po záverečnom 100-metrovom stúpaní do Labinu sme ešte na krátko zaparkovali v autobusovej zastávke s malebným výhľadom na čarovné mestečko osvetlené lúčmi pomaly zapadajúceho slnka a s výhľadom na rozorvanú Učku v pozadí sme dorazili posledné pečivo, ktoré sme si ráno kúpili.

S mapou vo vrecku sme sa pri zjazde z Labinu do Rabacu nemuseli obávať, že netrafíme, takže sme si peknú kľukatú cestu, kúpajúcu sa v teplých lúčoch zapadajúceho slnka, mohli dosýta vychutnať. Pokojné miesta, malebná krajina, slnko zapadajúce za siluetou Labinu, zopár krátkych stúpaní a mnoho poriadnych zjazdov – skutočne štýlový záver pekného cyklovýletu.

Záver

Stúpanie zo Svetej Mariny bolo šialené, rovnako ako zjazd zo Skitače a množstvo ďalších kopcov, ktoré sme počas týždňa v Chorvátsku na bicykloch preliezli. Istria totiž nie je úplne malým cyklorajom pre každého, ako navonok pôsobí. Komu však neprekážajú kopce, nad ktorým sa rozum zastavuje, makadamové cesty, ktoré makadam ani cestu nikdy nevideli, a cykloznačenie, ktoré zásadne nie je na miestach, kde ho treba, ten si nájde nádherné miesta a aj napriek občasným nadávkam a zúfalstvu si z Istrie odnesie množstvo silných zážitkov, na ktoré bude rád spomínať ešte dlhé roky.

Užitočné odkazy

Mapa Labin, Rabac, Raša, Kršan a Sv. Nedjelja[/ulr]
Cyklomapy a cyklistické informačné materiály (angličtina, nemčina, taliančina, chorvátčina)
Informačné brožúry o Istrii


 
 
Najnovšie články autora
 
Cyklotúra Náhornou plošinou Pokljuka s cyklovozíkom Už pri prvom pohľade do mapy mi bolo jasné, že Podjelje nebude nič všedné. Husté vrstevnice, kľukatá asfaltka a na lúkach roztrúsené … » celý článok 09/05/19 Jitka Švarcová Svet
Cyklotúra Na Poledník z Modravy s cyklovozíkom Neplánované výlety bývajú častokrát najlepšie. Len tak sa nechať viesť chuťou, intuíciou či počasím a vychutnávať si to, na čo máme práve v tom okamihu náladu. Môže sa zdať, že s bábätkom, navyše dostatočne náročným, sú tie časy už dávno preč, no opak je pravdou. Vďaka cyklovozíku si môžeme aj naďalej užívať slobodu jazdy na dvojkolesových tátošoch a po rokoch znova navštíviť Poledník. Neplánovane, trošku nechcene, no o to príjemnejšie. Pretože tentokrát sme si nevybrali my jeho, ale on nás. A stálo to za to. 29/11/18 Jitka Švarcová Svet
Svet Traunsee, Langbathseen a Offensee s cyklovozíkom Známy pohľad na traunkirchenský kostolík „plávajúci“ na Traunsee so siluetou majestátneho Traunsteinu v pozadí, ale aj menej okukaný Hinterer Spielberg „kúpajúci sa“ v neveľkom jazere Vorderer Langbathsee. Pokojná atmosféra menších jazier schovaných uprostred lesov, ale aj cyklochodík vedúci v rovnakom tuneli ako vyťažená hlavná cesta. Bicyklovanie nad jazerom, pri rieke aj v lese. To všetko za jeden deň aj s 15-mesačnou slečnou. Aj taká vie byť Soľná komora - Salzkammergut. 18/10/18 Jitka Švarcová Svet
Najnovšie články na titulke
 
Rada S rádiostanicami PMR na horách ešte bezpečnejšie S prenosnými rádiostanicami je zábava a sú tiež praktické. Hodia sa ako doplnok voľnočasových aktivít, v pracovnom nasadení, pri … » celý článok 08/11/19 Rudo Madár Bezpečnosť
Recenzia Fjällräven Abisko Lite 1 – ľahký stan pre jedného Pri balení sa na týždňový jesenný prechod naťažko som riešil hmotnosť výstroja a stany, ktoré mám doma, vážili viac, ako by sa mi páčilo. Požičal som si preto ľahký jednomiestny stan Fjällräven Abisko Lite 1. S touto značkou sa nízka hmotnosť väčšinou nespája, skôr naopak, no tento stan je výnimkou. Ide o jednomiestny dvojplášťový stan tunelovej konštrukcie s hmotnosťou pod 1,8 kg. Iste, nájdu sa gramárske špeciály, ktoré sú ešte ľahšie, no úlohu zohralo aj to, že že som išiel do domovského prostredia stanu – na Kungsleden do Švédska. 06/11/19 Ľubomír Mäkký Stany a spacie vaky
Túra Wiktorówky - symbolický cintorín poľských Tatier Ako v našich Tatrách, tak aj v poľskej časti môžeme nájsť pietne miesta venované obetiam, spätým s nepriazňou osudu v horách. Vydáme sa na krátku prechádzku údolím Filipka. Jej pravá odnož, Dolina Złota, nás dovedie ku kostolu so symbolickým cintorínom. Výšľap si obohatíme piknikom na veľkej lúke Rusinowa Polana s “bacówkou” a sezónnym pasením oviec. Druhým magnetom dňa budú nevšedné panorámy štítov z poľskej strany. 02/11/19 Roman Matkovčík Vysoké a Belianske Tatry, Poľsko

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Chorvátsko – Istria – na Skitaču 22/11/13 10:23 5 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Chorvátsko: poloostrov Istria
  • Počet dní
    • 1
  • Nadmorská výška
    • max: 470 m n. m.
    • min: 0 m n. m.
  • Prevýšenia
    • stúpanie: 1050 m
    • klesanie: 1050 m
  • Vzdialenosť
    • 50 km
  • Náročnosť
    • 4
  • Ročné obdobie
    • leto
  • Dátum túry
    • 09.09.2012
  • Voda
    • turistická chata v Skitači
  • Doprava
    • bicykel
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.

0.32