MTB

Zvol. Slatina – Hronček – Biele Vody

07.11.13
Je 26. 6. 2012 a pomerne svieže, veterné, ale zato slnečné ráno. Nachádzam sa v Zvolenskej Slatine, kde som sa zúčastnil dvojdňových osláv Jána, ktoré sa niesli v znamení stretnutí s ľuďmi, s ktorými som sa v niektorých prípadoch nevidel roky. Keďže ide o nadmieru pohodových ľudí, ktorých mám veľmi rád, na radu Jana „Amoka“ Poliaka som si (ako to vo Zvolenskej Slatine chodí), predĺžil pobyt z dvoch na tri dni. Dnes mám v pláne vydať sa dlhočiznou Hrochotskou dolinou, ktorá ukrýva veľa prírodných pozoruhodností a cez sedlo Jasenová prejsť masív Poľany, a potom vyjsť hore nemenej dlhočiznou Kamenistou dolinou na Sihlu a prespať na Bielych Vodách.

Trasa

Zvolenská Slatina – Očová – Hrochotská dolina, rázc. – Hrochotský mlyn – Kyslinky – sedlo Jasenová – Betonka – Kyslá – Hronček (Hrončok) – Kamenistá dolina – Čierny potok – Strunženo – Klementka – Sihla – Drábsko – Lom nad Rimavicou – Biele Vody

Kamiónová mačka a iné pozoruhodnosti

Opúšťam Starý dom na námestí vo Zvolenskej Slatine, z balkóna ktorého kedysi v rámci návštevy obce údajne rečnil Tomáš Garrigue Masaryk a v ktorom som po uplynulé dni prespával, a mierim na Očovú. Hneď zrána ma na otvorenom priestranstve pred Očovou prefackáva poriadne silný protivietor, nepríjemný hlavne v nárazoch, a tak neustále preraďujem hore–dolu, že reťaz medzi veľkým a malým pastorkom kmitá, ako dezorientovaná sekundová ručička na čínskych hodinkách. Znova sa po troch dňoch ocitám v rázovitej Očovej, kde si idem oči vyočiť, čo mi to za „kamiónovitú“ mačku prebehlo cez cestu. Takú dlhú mačku som ešte jakživ nevidel. Zaujímalo by ma, ako v behu vyberá zákruty a ako si nadchádza.

V dedine, ktorá sa okrem iného môže pochváliť aj tým, že má vlastné letisko, sa napájam na modrú značku, ktorá ma bude viesť najbližších 18 kilometrov na Kyslinky. Na rázcestí Hrochotská dolina opúšťam cestu, po ktorej som pred dvomi dňami pokračoval doprava a, odbočiac doľava, stúpam pod les. Cesta stúpa bukovým lesom, až sa napokon zjazdom dostávam na Hrochotský mlyn. Na križovatke nachádzam schátranú budovu niekdajšej turistickej chaty (hostinec), ktorá prakticky donedávna poskytovala lacné ubytovanie a stravovanie a v peknom prostredí doliny konštatujem, že je jej škoda. Dávam si desiatu a pomaly pokračujem hore 16 kilometrov dlhou dolinou, popri potoku Hučava, po dobrej asfaltke. Tok potoka Hučava lemujú pôvodné jelšové a vŕbové porasty a celkovo na mňa dolina pôsobí veľmi prívetivým dojmom.

Poklady Hrochotskej doliny

Zaujímavosťou je, že potok vyteká priamo zo stredu niekdajšieho stratovulkánu (vrstevnatá sopka) Poľana. V doline v minulosti premávala lesná železnička, no aj tú, podobne ako mnohé iné, postihol za komunizmu rovnaký osud. Vláčik, ktorý z Vígľaša premával, je možné vzhliadnuť vo Vígľaši hneď pri hlavnej ceste pod zámkom.

Po takmer štyroch kilometroch prichádzam k výraznej atrakcii doliny – Bátovský balvan. Ide o 14 metrov vysoký a 8 metrov široký guľatý balvan, ktorý sa do doliny zrútil následkom mrazového zvetrávania ešte v starších štvrtohorách. Ide o prírodnú pamiatku, ktorá je náležite označená a doplnená o informačnú tabuľu. Balvan je fascinujúci. Zaujímavý je hlavne porast na jeho vrchu – rôzne zákrpky dopĺňajú vskutku „bonsajovité“ porasty borievky a borovice. Pri pohľade naň sa ma zmocňuje túžba byť svedkom pádu takéhoto monštra do doliny – to ale musel byť rachot!

Vysoko nad dolinou sa tu po ľavej strane nachádza ďalšia miestna pozoruhodnosť – buk pod Širokou, ktorý je najmohutnejším bukom v CHKO Poľana a zároveň je chráneným stromom. Jeho vek je odhadovaný na 250 rokov a obvod kmeňa má 486 centimetrov. Neslobodno zabudnúť ani na Hrochotskú jaskyňu, ktorá je prírodnou pamiatkou, no pre verejnosť je neprístupná. Neďaleká Jánošíkova skala je taktiež jednou z výrazných atrakcií doliny. Ide o obrovský andezitový blok, široký 200 metrov a miestami takmer 50 metrov vysoký, v masíve ktorého sa nachádza tzv. pseudojaskyňa Abčiná, kde podľa povestí taktiež „operoval“ zbojník Juraj Jánošík. Pomaly, ale isto rokmi nadobúdam podozrivý pocit, že Jánošíkov bolo minimálne desať, lebo (pri všetkej úcte) pobehať všetko, jeden chlap v rámci svojho krátkeho pôsobenia a života, bez helikoptéry či terénnej motorky, technicky stihnúť jednoducho nemohol. Týmto nemám Jánošíka v žiadnom prípade v úmysle zosmiešniť, to ani náhodou – božechráň! Pointu treba hľadať v niekedy až premrštených a prikrášlených povestiach. Ale toto je na inú a dlhú tému.

Po troch kilometroch mám nad sebou taktiež po ľavej strane chránenú lokalitu Pri Bútľavke, ktorá je prírodnou rezerváciou a v ktorej sa vzácne vyskytuje tis. O chvíľu sa ocitám v lesníckej osade Kyslinky, kde mala niekdajšia lesná železnica konečnú. Odbáčam doľava, držiac sa zelenej značky. Modrá pokračuje ďalej, na sedlo Priehybina, odkiaľ sa po červenej ide na Poľanu. Po ľavej strane cesty ma za Kyslinkami na lúke prekvapuje odstavený konvoj zachovalých vozidiel - nezmarov Praga V3S aj s vlekmi. Všetky sú prerobené na včelíny a nevedno prečo ich nezdokumentujem. Zrejme preto, že nemám kde oprieť naloženú opachu a na zem ju ukladať nechcem alebo jednoducho preto, že som dnes lenivý. Za horárňou Sihla cesta stúpa pekne strmo hore dolinou a, idúc stále po asfaltke, držím sa zelenej značky. Okolo cesty, vzhľadom na nadmorskú výšku, pribúda smrečín, až nakoniec bučina mizne v nenávratne.

Koniec srandy

Asi dva kilometre za horárňou zelená odbáča doprava na nepoužívanú strmú zvážnicu plnú blata a kameňov. Podvedome sa mi niečo nezdá, no pohľad na mapu ma utešuje v tom, že len počiatočný úsek bude problematický, pretože ďalej by cesta na sedlo Jasenová mala traverzovať. Tadiaľto snáď nechodia ani českí turisti, ktorí sú známi tým, že majú prechodené kadečo.

Chodník je teda absolútne nepoužívaný a vo vzduchu cítim nejaký "prúser". Dostávam sa na malinčím a pionierskymi drevinami zarastené rúbanisko, kde s nevôľou zisťujem, že zelená sa stáča doľava, do veľmi kruto stúpajúcej zvážnice, ktorá stúpa kolmo na vrstevnice. Peši sa po nej vydávam asi dvadsať metrov. Sklon je naozaj šialený. Problém je vyštverať sa peši, nieto ešte s naloženou oštarou, na ktorú teraz zamyslene zhora pozerám. Schádzam preto dole a idem rovno po lesnej ceste, po ktorej by podľa mapy mala pokračovať zelená značka. Lenže podľa stavu vegetácie, ktorou je cesta zarastená, usudzujem, že dlhé roky nie je cesta cestou. Ďalej v lese sa úplne stráca v popadaných stromoch a konároch. Vracajúc sa po dlhšom prieskume k bicyklu veľmi dobre viem, čo ma čaká a neminie – trepanie sa hore strašnou strminou za každú cenu. Iná možnosť jednoducho neexistuje. Pchám do seba čokoládu a hroznový cukor a dávam sa do tlačenia naloženej opachy terénom, ktorý snáď ani horší byť nemôže. Táto takisto niekoľko rokov nepoužívaná a zarastená zvážnica je poriadne vymletá od prívalových dažďov, a tak sa ňou kľukatí malý „kaňon“ miestami hlboký okolo jedného metra. Napredovanie mi strpčuje množstvo veľkých kameňov či dreva. Nehovoriac o tom, že v suchu je stvrdnutý piesočnatý terén nanajvýš šmykľavý.

Zatínam zuby a driem ako blázon. Slnko na mňa nemilosrdne praží a zo mňa sa pot leje cícerkom, či skôr „potopádom“. Dávam si krátke prestávky, pretože každý ďalší „tlačo-krok“ je v extrémnom teréne potrebné poriadne premyslieť. Potiac zo seba pivo, vypité pre tromi dňami, ešte netuším, že čoskoro takmer vytentujem všetko zjedené pred tromi dňami. Pri všetkej lopote si, cítiac atypický zápach, všímam medvedích stôp, ako aj toho, že všetky práchnivé pne na okolí sú roztrepané a rozmetané po okolí.

Punk, medvede a definitívny koniec srandy

Než si stihnem uvedomiť, že by bolo treba preventívne vydať nejaký zvuk, badám v húštine zvedavý medvedí dorast a je mi jasné, že mám problém a možno aj „prúser ako sviňa“. Opacha sa zasekáva vo vymletej jame a poriadne vyčerpaný a akýsi apatický si pospevujem skladbu „Jsme v hajzlu“ od legendárnych pankáčov S. P. S., v rámci beztak neskorej prevencie poriadne nahlas, dívajúc sa na naloženú opachu. Vtom nad sebou počujem starú a je mi všelijako. Dívam sa, ako stojí a hľadí na mňa a pozerám nabok, aby som ju neprovokoval a v duchu preklínam poondiatu jamu a celú naloženú opachu, mapu, cestu – všetko.

„Neboj moja, idem preč, nič sa nestane, neboj moja,“ opakujem neustále kľudným monotónnym hlasom, sťa zaklínač hadov (alebo prednášajúci na školení), snažiac sa zachovať pokoj, čo je sakra, ale sakra ťažké, nech si hovorí kto chce, čo chce. Tými slovami viac ukľudňujem seba, než medvedicu, ktorá sa teda rozhodne nemá čoho báť. Napokon v okamihu mizne v húštine a rýchlo sa vzďaľuje aj s dorastom. Uvoľnenejší, chytajúci naspäť farbu za ňou ešte nahlas vyslovujem slová vďaky, že tadiaľ môžem prejsť a z celej sily sa trepem z tohto miesta preč. Na mieste, kde sa zvážnica napája na „cestu“, po ktorej by podľa mapy mala viesť značka, si dávam aj, psychicky dosť zničený, pauzu. Je odtiaľ nádherný výhľad a fotografujem Hrochotskú dolinu dúfajúc, že na blízku nie je žiaden medveď. Neskôr, po lepšom lesnom chodníku prichádzam neustále stúpajúc na sedlo Jasenová vo výške 1103 metrov. Prevýšenie zo Zvolenskej Slatiny je 775 metrov. Zo sedla žiadne výhľady nie sú, a tak si obed nechávam na neskôr. Sedlo je dôležitou križovatkou turistických trás do Kamenistej doliny, na Poľanu, na Hrb a Bukovinu i do Hrochotskej doliny.

Ďalej pokračujem po modrej značke. Cesta vedie veľmi príjemným, uzučkým, málo vyšliapaným, ale hlavne zjazdným lesným chodníkom. Chodník vedie sympatickým lesom a miestami obdivujem staré a hrubánske smreky a jedle, pri ktorých chvíľu postojím a meditujúc sa nabíjam voľnou energiou. Neskôr si nabitý dávam trochu adrenalínu a pomerne rýchlym tempom sa púšťam chodníkom dole kopcom. Ale len na úsekoch, kde vidím dostatočne dopredu, aby som nenarazil na spadnutý strom. Po chvíli sa dostávam na kritický úsek, dlhý asi 30 metrov, na ktorom sú ledabolo cez seba prekrížené a nahádzané veľké vrstvy hrubých konárov a obísť sa nedajú. Smiešnych 30 metrov sa stáva veľmi kritickými, pretože konáre značne pružia, ale hlavne lezú do kolies a keď chcem bicykel preniesť, tak sa s váhou zabáram hlboko, takmer až po pás a nemôžem sa ani pohnúť. Chýba len ďalší medveď.

Nakoniec, kompletne celý dodriapaný šťastlivo prichádzam na panelovú lesnú cestu, kde si na sklade dreva dávam obedňajšiu prestávku a plánujem si najbližšiu trasu. Nižšie podo mnou sa nachádza prírodná rezervácia Havranie skaly, ale cez ne sa s monštrom po zelenej značke do doliny veru nedostanem. Po obede radšej pokračujem ďalej po modrej. Vyhliadol som si jednu lesnú cestu, ktorá sa na sedle stáča doprava a podľa všetkého vedie do doliny. Nad jedným rúbaniskom poniže cesty stojím a kochám sa úchvatnými výhľadmi hodnú chvíľu. Vidieť odtiaľ hlbokú a tichú dolinu Hrončeka, ktorú z oboch strán objímajú husté a zdravé smrečiny, časť Kamenistej doliny, hôľnaté hrebene medzi Zákľukami, Obrubovancom a Tlstým javorom, Klenovský Vepor, ako aj veľkú časť Veporských vrchov a, samozrejme, celý severovýchodný obzor vypĺňa dlhá hradba Nízkych Tatier. Hneď podo mnou si na niekdajšom rúbanisku vo vetre príjemne šumí veselý mladý bukovo–smrekový les, ktorý na okrajoch chránia staré smrečiny.

Ako sa dostať do doliny a iné dilemy

Okolím sa nesie príjemná a svieža letná lesná vôňa. Pohľady do nádherných a tichých dolín a nad žiadnym rúbaniskom nezohyzdené súvislé lesné porasty oku neskutočne lahodia. Tak predsa ešte niekde existujú aj hlboké lesy! Len dokedy... Pokračujem v ceste po „panelke“, neustále nadskakujúc, na spomínané sedlo, kde odbáčam doprava a neskôr sa po „hlinenej“ lesnej ceste stáčam a klesám do protismeru, odkiaľ som prišiel. Pred križovatkou lesných ciest sa v priekope krčí malé psíča, ktoré v rýchlosti neviem identifikovať, no ide buď o slovenského kopova alebo o nemeckého poľovníckeho teriéra. Keďže sú všade po okolí čerstvé stopy po zvoze dreva a v ovzduší cítiť závan spálenej nafty, nevenujem psíkovi veľkú pozornosť. Na križovatke lesných ciest pokračujem rovno, no cesta po čase stúpa, a tak sa po päťsto metroch vraciam naspäť. Na križovatke sa rozhodujem pre vyjazdenejšiu cestu, ktorá klesá do doliny. Na sklade dreva na križovatke nikoho nevidím, no hádam má psík nablízku majiteľa. Pokračujem v ceste, lebo poľovníci veľmi nemajú radi, keď sa im človek mazná so psom, ktorý rozhodne nemá poslanie domáceho maznáčika.

Cesta prestáva klesať, vedie prevažne po vrstevniciach a po čase dokonca viac stúpa ako klesá. Prichádza mi to divné, pretože podľa mapy by som mal neustále klesať do doliny. Lenže po celoživotných skúsenostiach s mapami a lesnými cestami viem, že realita býva veľakrát iná, ako je uvedené na mape. Lesné cesty zväčša vznikajú tam, kde je aktuálna ťažba dreva a tie, kde sa neťaží, zvyknú zanikať. Kartografia preto technicky nemôže zachytiť všetky neustále zmeny, odohrávajúce sa v pomerne krátkom čase. Udivený nad tým, že toto je druhá cesta, ktorá nevedie do doliny, neskôr odbáčam na jednu cestu, ktorá túto križuje a zdá sa, že konečne klesá do doliny. Po nejakom kilometri zisťujem, že zdanie klame. Cesta stúpa a vedie na sklad dreva. Toto nie je možné. Ako sa dostanem do doliny? Vraciam sa kúsok naspäť a všímam si nenápadnú a vcelku zarastenú cestu, ktorá sa po pár metroch napája na už vyjazdenejšiu cestu, ktorá snáď vedie do doliny.

Po čase zisťujem, že našťastie vedie. Lenže cesta sa mení v strmú zvážnicu, ktorá je čerstvo rozjazdená a plná hlbokého blata a nepríjemne vysokých koľají. So zmyslami napätými viac, než vysoké napätie, sa kĺžem dolu cestou v snahe nezviezť sa strmým svahom lesom. Po cirkusantskom zjazde dokonávam konzerváciu blatom pri potoku v doline, či skôr močaristom a blatistom jarku, cez ktorý sa musím prebrodiť na asfaltovú lesnú cestu. Zablatený som ako prasa, od nôh po hlavu, od riadidiel po batožinu. Provizórne paličkou očisťujem prehadzovačku, prevody a kolesá a púšťam sa dole dolinou. Odlietavajúce kusiská blata z predného kolesa mi občas logicky uštedria poriadny „preplesk“ nielen po papuli a obzrúc sa dozadu s úsmevom zisťujem, že lesnú cestu som zaprasil tak, že by sa za to nemuselo hanbiť ani „elkátéčko“. Ej, budú že to lesáci skúmať, čo za jednostopá lesná technika sa tadiaľto prehnala.

Hore Kamenistou dolinou

Po asi päťsto metroch stojím pri potoku a aspoň zhruba sa čistím, pretože dnes ma v závere „hlinené“ lesné cesty určite čakajú. Pod horárňou Kyslá prichádzam do Kamenistej doliny, v ktorej zabáčam doprava a ktorou vedie cyklotrasa. Budem ňou putovať 13 kilometrov na Sihlu. Kamenistá dolina je dolinou, ktorú som chcel dávnejšie preskúmať pre jej jedinečnosť. Je dlhá 25 kilometrov a preteká ňou Kamenistý potok, čo je celkom logické. Od samoty Hronček (Hrončok), resp. od tajchu, ktorý sa nachádza poniže a ktorý mám, stojac na rázcestí, po ľavej strane, je tok Kamenistého potoka až po ústie prírodnou pamiatkou s trvalým výskytom vydry riečnej. Premosťujem potok a ocitám sa na asfaltke, ktorá ma povedie na Sihlu, kam kedysi viedla najdlhšia vetva Čiernohronskej lesnej železnice a zároveň to bol jej najvyšší bod. Zachovalý úsek železničky mám v pláne navštíviť zajtra (ak dožijem, ako vravievala moja babka, pretože ma dnes čaká prechod cez jedno odľahlé medvedie teritórium a zajtra ráno tiež), a tak sa jej budem venovať podrobnejšie neskôr.

Kvalitná a široká asfaltka pozvoľna neustále stúpa a okolité svahy sú čoraz nižšie, no dolina začína byť zaujímavá po cca desiatich kilometroch, od horárne Klementka, kde začínajú meandre Kamenistého potoka, ktoré sú chráneným areálom. Na mieste, kde sa dolina veľkým oblúkom stáča doprava, stojím a prefackávam sa, či som sa náhodou neteleportoval do Škandinávie. Okolité vysoké úbočia, ktoré doteraz lemovali dolinu, sa zmenili na nízke úbočia, porastené hustými a zdravými smrečinami, ktoré pozvoľna smerom k ceste prechádzajú v hustú, neustále a plynule sa zmenšujúcu mladinu, že na okraji cesty rastie len 20 centimetrový hustý porast mladých smriečkov. Niektoré nízke smrečiny sú porastené hrubou vrstvou lišajníkov. Uprostred doliny meandruje Kamenistý potok a okolo rastú veľké množstvá vresu a materinej dúšky. Toľko materinej dúšky, čo rastie pri ceste, som dlho pokope nevidel. Vzhľadom na veľké množstvo porastov čučoriedok a brusníc to v čase ich dozrievania musí byť zaujímavé. Celá scenéria mi preto logicky pripomína jedno miesto vo Švédsku, kde som odstavil kamión a pásol sa na brusniciach ako medveď.

Nádherne malebnou dolinou prichádzam do dediny Sihla vo výške 890 metrov, v ktorej kedysi fungovala skláreň a parná píla a „priemysel“ bol svojho času dôležitým zamestnávateľom obyvateľov. Drevo odtiaľto odvážala lesné železnička a vtedajšia atmosféra musela byť skutočne čarovná. Čaro však vládne aj teraz. Okolitá príroda je len minimálne zasiahnutá ľudskou činnosťou, a tak je tunajšie široké okolie rajom pre ľudí, ktorí vyhľadávajú svätý pokoj. Zo Sihly cesta príkro stúpa pred Lom nad Rimavicou, a keďže neviem odolať výzve kopca, idem do stojky a zaberám na plný výkon. Cyklistika bez kopcov nie je cyklistika. Len kopce z nej robia cyklistiku a dodávajú športu pravé korenie. Akonáhle sa šliapanie do kopcov pre vás stane drogou, nikdy nebudete chcieť inú a budete závislými do konca života tak, ako ja. S príjemným vedomím, že na Prednej hore našťastie nemajú pre podobných pacientov zriadené oddelenie, si slobodne vychutnávam stúpanie lúčnatou Sihlianskou planinou a po napojení sa na hlavnú cestu, vedúcu z Brezna do Hriňovej, stúpam ďalej, neustále sa kochajúc. Pod osadou Drábsko zliezam na lúku podo mnou, lebo panoráma, ktorá sa mi otvára ako dar na otvorenej dlani, si zaslúži dlhšiu pauzu na absorbovanie toho, čo neskutočne nádherné okolie ponúka.

Trocha filozofie a piva na guráž

Rozľahlé lúky, ktoré sa podo mnou zvažujú dole, smerom do začiatku Kamenistej doliny voňajú, ako len horské lúky môžu voňať. Dolieha ku mne cengot zvončekov pasúcich sa ovečiek z protiľahlých pasienkov nad Sihlou. Nad všetkým sa týči zalesnený hrebeň zakončený vrchom Tlstý javor, kadiaľ pôjdem zajtra po lesných cestách, popod Dobročský prales do Čierneho Balogu. Celú hôľnato–lúčnato–pasienkovitú Sihliansku planinu obkolesujú hlboké a rozsiahle smrekové lesy, ťahajúce sa hlavne po ľavej strane, smerom na Kamenistú dolinu, až po obzor. Zdravé a rozľahlé smrečiny plné zveri, lesných plodov a húb, kam len oko dovidí. Rúbanísk veru veľmi niet. Žehnám rozprávkovému kraju a ďakujem za jeho existenciu. Čerešničkou na výhľade je samozrejme blízka hradba centrálneho hrebeňa najvyššej časti Nízkych Tatier na horizonte. Bonus par excellence, ako sa patrí. Sediac na lúke myslím na všetkých kamarátov a kamarátky, s ktorými zvyknem absolvovať pešie túry, čundre či hrebeňovky a veľmi si prajem, aby to teraz mohli vidieť. A nielen oni. Želám si, aby nádheru mohol vidieť úplne každý – aj tí, ktorí Zemi toľko ubližujú. Krása naliata do zlého srdca niekedy dokáže zázraky.

Dvíha sa veľmi studený a silný vietor a pomýšľam nad poberaním sa ďalej, no výhľad je ako magnet a nechce ma pustiť, a preto ma nemusí nikto prehovárať, aby som ešte ostal. Až teraz si uvedomujem, že sa nachádzam vo výške 1000 metrov, teda akoby som bol v Starom Smokovci. Pozerám sa ponad hlboké a odľahlé doliny, ktoré neskutočne milujem a rozmýšľam, prečo niektorí ľudia neustále pátrajú, kde sa kedysi nachádzal onen biblický raj.

Na západe sa nad rozľahlým smrekovým rajom v diaľke dvíha 1271 metrov vysoký Brusniansky a Hájny grúň, 1277-metrový Ľubietovský Vepor, za ním Hrb a celý výbežok, tiahnuci sa od Poľany uzatvára 1204 metrov vysoká Čierťaž nad Nemeckou. A samozrejme, úplne naľavo, rovno v protisvetle stojí vysoká, divá Poľana, mať ohromných stínov...

S obrovskou radosťou, že zajtra tu budem skoro ráno v tráve raňajkovať a znova, len v inom násvite vychutnávať a fotiť, sa poberám do Lomu nad Rimavicou, najvyššie položenej dediny na Slovensku. Cesta po ponorení sa do smrekového lesa takmer ani nestúpa a po kilometri sa ocitám pred mojou obľúbenou krčmou nad cestou, kde opäť, tak ako pred necelým mesiacom, usadám pod smreky, chodidlá kladiem na mäkké ihličie a vzápätí mi nič nebráni vo vychutnávaní si oroseného chmeľového osvieženia, cez ktoré presvitajú zlatisté lúče podvečerného slnka, ktoré sa sem predierajú pomedzi voňavú smrečinu a mok je vskutku zlatistý. Je to ako piť slnko a jeho životodarnú energiu.

Čapujú výborný Urpiner, ktorý považujem za naše najlepšie pivo – už len preto, že to je poctivý slovenský výrobok, od začiatku do konca a je to v ňom cítiť. A dobré pivo v dobrom kraji chutí dvojnásobne. Sediac v najvyššie položenej dedinskej krčme na Slovensku, vo výške 1015 metrov pri masívnych starých stoloch zo smrekového dreva, sa dávam do reči so starším domorodcom. Som rád, že som prežil stret s medvedicou a zároveň potrebujem guráž na prechod ďalším medvedím teritóriom po lesnej ceste na Biele Vody. Aj keď po jednom pive guráže veľa nie je.

Opojná cesta na konečnú a záverečný kúpeľ v krásach našej vlasti

Chmeľovo zregenerovaný sa lúčim a prechádzajúc Lomom nad Rimavicou sa zdravím s každým okoloidúcim, pretože ľudia sú veľmi milí a v konečnom dôsledku každý okoloidúci zdraví mňa. Napájam sa na modrú značku a po poldruha kilometri schádzam ku jednému z prameňov Rimavice do dolinky naľavo, natankovať plné nádrže. Voda je výborná, a tak výdatne degustujem a teším sa, že som opäť pri výdatnom prameni. Vraciam sa asi dvesto metrov naspäť a na lúkach opieram bicykel o plot, sadám do trávy a opäť sa opájam výhľadom, až mi z neho zabieha slina.

Rozľahlé lúky na členitých úbočiach Čierťaže striedajú pásiky rôznofarebných políčok s medzami, v ktorých rastú prevažne smreky a liesky a všetky úbočia sa zvažujú do údolia Rimavice podo mnou, ktorá sa neskôr severovýchodným smerom nádherne rozvíja, ako kvet voňavej ruže. Vzadu nad dolinou hrdo tróni 1338 metrov vysoký Klenovský Vepor, ktorý je z tohto uhla pohľadu nádherný, až ho upodozrievam z pozérstva. A ako inak, po ľavej strane vypĺňa horizont nízkotatranská hradba. Celej scenérii „šéfuje“ sýtomodrá obloha, po ktorej kde–tu plávajú biele obláčiky druhu cumulus. No neodfoťte to.

Na jednej z mnohých križovatiek lesných ciest v smere od Lomu nad Rimavicou odbáčam na najnenápadnejšiu a najzarastenejšiu a prakticky nepoužívanú cestu. Práve po nej som sem pred necelým mesiacom z Bielych Vôd prišiel. Tak či onak – nech odbočíte na akúkoľvek lesnú cestu vedúcu doprava, v úseku od križovatky, kde doľava odbáča modrá značka až pod Čierťaž, dovedie vás na Biele Vody. Predieram sa hustou, takmer meter vysokou trávou a drzo dúfam v hladký priebeh prechodu cez rúbanisko bez stretu s vedúcim. Zastavujem na tradičnom mieste, odkiaľ je vidieť len kostolík z Lomu nad Rimavicou v objatí zdravých smrečín a pre istotu ho fotím. Dobrá nálada ma ale akosi prechádza, keď na briežku nad cestou nachádzam čerstvé medvedie stopy.

Po kilometri neustáleho a strmého klesania po frekventovanejšej ceste vychádzam z lesa, križujem zjazdovku, prechádzam popod vlek a prichádzam na Biele Vody, ktoré mi od minulej návštevy neskutočne prirástli k srdcu. Zdraviac sa s miestnymi sa rozkladám v drevenej chatke v areáli penziónu a po večeri vyrážam na tradičnú prechádzku po okolí Bielych Vôd, ako aj po samotných Bielych Vodách, ktoré som podrobnejšie opísal v inom článku. Neskutočné výhľady do hĺbok dolín a na majestátnu Poľanu mi opäť spoľahlivo vyrážajú dych a som šťastnejší a šťastnejší, až mám z toho pretlaky. Vraciam sa do areálu penziónu, kde natešený oficiálne vyhlasujem koniec dnešnej etapy, tešiac sa na zajtrajšiu.

Sumárizmus – jediný „izmus“, ktorý má naozajstný zmysel

Dnešok zhltol len 60 kilometrov, no v rámci šesťdesiatky som zažil dobrodružstvá, aké dobrovoľný počítačový domased nezažije ani len virtuálne. Vládkyni hlbokých lesov Poľany ďakujem, že ma neroztrhala, a samotným lesom za energiu, ktorou ma počas celej cesty nabíjali. S odporučením trasy Kyslinky – Hronček pre bicykel naťažko som trocha opatrný, aby mi raz niekto nezazvonil pri dverách a nedal mi po papuli. Čo však môžem vrelo odporučiť, je motanie sa po celej Sihlianskej planine, pretože neustále scenérie a malebnosť tunajších lúk vás spoľahlivo dostanú do duševnej extázy. A samozrejme – nevynechať prejazd Kamenistou dolinou, kľudne až do Hronca. Výbornou voľbou je trasa Sihla – Havrilovo – Utekáč, či vydať sa len tak po červenej z Tlstého javora po hrebeni cez Sedmák a Tri chotáre na Klenovský Vepor, alebo opačným smerom cez Obrubovanec na Zákľuky. Vychádzka na Čierťaž je takisto neopakovateľná. Odmenou vám budú nádherné výhľady na mimoriadne malebný kraj. Možností je oveľa viac a fantázii sa medze nikdy nekládli.

--
Pozn. redakcie: Prosíme všetkých MTB bikerov, aby sa počas jazdy správali ohľaduplne k iným účastníkom "premávky" a prispôsobili svoju rýchlosť v úsekoch, kde existuje predpoklad stretu s pešími turistami.

 
 
Najnovšie články autora
 
Cyklotúra Starý Majer – Čertovica – Štrba – Poprad Nachádzam sa v malom starom rozheganom prístrešku na hrebeni nad Starým Majerom, pod Ľubietovským Veprom. Noc v spoločnosti horúčky nemala … » celý článok 06/03/14 Peter Miler Nízke Tatry, Veporské vrchy
Túra Strieborná hora – Oľšavica – Zimná hôrka Zobúdzanie sa na Striebornej hore sa paradoxne nesie v zlatistých farbách. Ranné slniečko opäť do zlatista vyfarbuje beztak zlaté „červené smreky“, ktoré teraz majú najkrajší odtieň žltej. Dnes večer by som sa chcel k spánku uložiť niekam nad Uložu, nech je sranda. Na Zimnej hôrke mám od februára vytipované miestečko s krásnymi výhľadmi, od ktorého ma delí smiešnych 22 km. Dnes ma čaká pre mňa najkrajší úsek celej 75 km dlhej túlačky, nakoľko pôjdem krajinou, kde rastú výlučne zlatisté smrekovce opadavé a lúky, po ktorých pôjdem, mi poskytnú veľmi lukratívne výhľady. 21/02/14 Peter Miler Levočské vrchy
Cyklotúra Králiky – Čerín – Povrazník – St. Majer Po dvoch mesiacoch som opäť v rekreačnom stredisku nad Králikmi vysoko v Kremnických vrchoch. Včera som tradične naťažko naložený dofrčal z Popradu v rámci 135-kilometrovej etapy. Nemám z nej žiadny fotomateriál, tak z nej nebude ani reportáž. Bol to veľmi zrýchlený presun a stál som len minimálne. Dnes je nedeľa a o 15-tej popoludní vyrážam do okolia Poľany, no tentoraz do miest, kam som sa dlho chystal a kde som ešte nikdy nebol. 23/01/14 Peter Miler Starohorské vrchy, Kremnické vrchy, +
Najnovšie články na titulke
 
Rozhovor P. Puchala: Turisti patria do chránených území Malé Karpaty patria na Hiking.sk medzi lokality s najväčším počtom prečítaných článkov, konkrétne na štvrtú priečku pomyselného … » celý článok 27/11/19 Soňa Mäkká Rozhovory
MTB Čiernohuzec - cyklookruh z Levoče Tiché Levočské vrchy predstavujú vďaka dobrým cestám a mimoriadne zaujímavým lokalitám ideálny priestor pre atraktívnu cykloturistiku. Na trase môžeme objavovať ich donedávna utajenú krásu, pričom vyjdeme na tri vrcholy: Jankovec, Chmeľov a Čiernohuzec. 21/11/19 Karol Mizla Levočské vrchy
Recenzia Bridgedale Stormsock – nepremokavé cykloponožky Jesenné obdobie nemusí znamenať koniec cyklosezóny, ak sa cyklista dobre vystrojí. Pokiaľ sa vám však nechce kupovať nové tretry, máte v zásade dve možnosti, ako ochrániť nohy pred chladom a vodou. Jednou sú nepremokavé návleky, druhou nepremokavé ponožky. Druhú menovanú možnosť som vyskúšal s ponožkami Bridgedale Stormsock v strednej hrubej verzii. 20/11/19 Ľubomír Mäkký Obutie

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Zvol. Slatina – Hronček – Biele Vody 28/09/16 19:43 14 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Zvolenská kotlina (Slatinská kotlina), Poľana a Veporské vrchy (Sihlianska planina)
  • Počet dní
    • 1
  • Nadmorská výška
    • max: 1102 m n. m.
    • min: 328 m n. m.
  • Prevýšenia
    • stúpanie: 1991 m
    • klesanie: 1435 m
  • Vzdialenosť
    • 60 km
  • Náročnosť
    • 3
  • Ročné obdobie
    • leto
  • Dátum túry
    • 26.06.2012
  • Štart trasy
    • šírka: 48.56024 ° SŠ
      dĺžka: 19.26067 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 48.62358 ° SŠ
      dĺžka: 19.62733 ° VD
      » Mapa
  • Voda
    • pramenná oblasť Rimavice pod Čierťažou
  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • horský bicykel
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.

0.6