Cyklotúra

Chorvátsko – Istria – Parenzana

01.10.13
Pedálmi krútime pomaly, výnimočne však nie preto, lebo by to pre strmý kopec rýchlejšie nešlo. Z výšky s úžasom hľadíme na neveľké, no strmé kopce, uprostred prúžkov viníc sa krčia kamenné domčeky a nad tým všetkým sa v diaľke dvíhajú siluety nehostinného pohoria Učka. Neuveriteľná krása, ktorá vyráža dych a pritom je na dosah ruky.

Centrálna časť severnej Istrie nepatrila a dodnes nepatrí medzi najbohatšie oblasti Chorvátska. Väčšiu vzdialenosť od mora cítiť stále. Aj napriek viacerým romantickým mestečkám hemžiacim sa cudzincami sem nemieria každoročne milióny turistov, čo je napokon veľkou výhodou. S výnimkou niekoľkých mestečiek sa netreba pretláčať pomedzi davy, netreba s nespočetnými autami bojovať o svoje miesto na ceste a možno sa pokojne a nerušene túlať fascinujúcou krajinou kľukatých strmých ciest, romantických samôt, pôsobivých výhľadov a ospalých mestečiek. Stačí si do batôžka nabaliť mapu, v sebe zobudiť malého dobrodruha a nezabudnuteľný výlet môže začať.

Trasa

Grožnjan (Grisignana) – Livade (Levade) – Motovun – Livade (Levade) – Tašići – Ipši – Sveta Jelena – Oprtalj (Portole) – Vranici – Oprtalj (Portole) – Sveta Lucija – Sveti Ivan (S. Giovanni) – Mlin – Martinčići – Triban (Tribano) – Buje (Buie) – Materada (Matterada) – Juricani – Petrovija (Petrovia) – Finida – Umag (Umago)

Hľadať cyklotrasy na Istrii a nenaraziť na Parenzanu je ako nenájsť okolo ihly kôpku sena. Na bývalú železničnú trať premenenú na cyklotrasu sú Chorváti patrične hrdí a radi ju prezentujú, kde sa dá. Fotky cyklistov prechádzajúcich po 50-metrov vysokom viadukte sú skutočne pôsobivé a ťažko im odolať. A prečo aj?

Parenzana skutočne nie je parmezán

Písal sa 1. apríl 1902, keď po úzkorozchodnej trati medzi mestami Buje (dnešné Chorvátsko) a Terst (dnešné Taliansko) prešiel prvý vlak. Trať nazývaná Porečská železnica (Parenzaner Bahn), Istrijská železnica, TPC (skratka vytvorená zo začiatočných písmen miest, ktoré mala spájať: Terst, Poreč a Canfanaro) alebo jednoducho Parenzana svoju definitívnu podobu získala až 15. decembra toho istého roku, kedy bola otvorená časť medzi dnešnými chorvátskymi mestami Buje a Poreč. Plánované síce boli jej ďalšie predĺženia a odbočky, k ich realizácii sa nikdy nepristúpilo. Aj napriek tomu patrila 123 km dlhá železnica medzi najdlhšie úzkorozchodné železnice v Európe.

Počas prechodu cez tri dnešné krajiny (13 km v Taliansku, 32 km v Slovinsku a 78 km v Chorvátsku) vláčik prekonával 8 tunelov s celkovou dĺžkou 1 530 m, 11 mostov a 6 viaduktov (všetky medzi mestami Buje a Poreč) a zastavoval na 35 staniciach a zastávkach. Keďže Parenzana prechádzala viacerými hornatými úsekmi so sklonom dosahujúcom až 28 ‰, bolo často kvôli nízkej rýchlosti možné poľahky nastupovať do vlakov aj za jazdy, čo využívali cestujúci, ktorí si potrebovali odskočiť. Cestovanie v najstrmších úsekoch dokonca trošku pripomínalo scénu z komédie Slunce, seno, jahody, avšak na Parenzane sa cestujúci nemuseli presunúť na jednu stranu vlaku, ale rovno vystúpiť a vláčik občas trošku potlačiť.

Aj napriek nie práve najvyššej rýchlosti, ktorá v priemere dosahovala 25 km/h, vniesla železnička do krajov, ktorými prechádzala, život. Miestni obyvatelia ju využívali ako približovalo k svojim poliam, sadom či viniciam a tiež ako spôsob prepravy svojich produktov. Železnicou sa navyše prevážala soľ zo slovinských miest Piran a Sečovlje, olivy z chorvátskych miest Buje a Motovun, taktiež ovocie, zelenina, kamene, vápenec či víno.

Postupom času však železnica nedokázala konkurovať lodnej a automobilovej doprave a 31. augusta 1935 bol na trati vypravený posledný vlak. Následne boli vlaky aj s vagónmi predané, koľajnice vytrhané a stanice premenené na domy. Viaceré časti násypu bývalej železnice sa používali ako lesné cesty, mnohé úseky boli ponechané svojmu osudu. Hoci sa postupne ozývalo viacero hlasov túžiacich po obnove trate, k činom sa pristúpilo až pri príležitosti 100. výročia otvorenia trate. Viaceré úseky Parenzany sa začali postupne čistiť od porastu, na viaduktoch bolo osadené zábradlie a 10. mája 2008 bola oficiálne otvorená Parenzana – cesta zdravia a priateľstva, 80-kilometrový zrevitalizovaný úsek bývalej železnice určený pre peších a cyklistov. Dnes patrí cesta medzi chorvátske najpropagovanejšie cyklotrasy a každoročne ju navštevuje množstvo cyklistov i turistov.

Bicykle namiesto vlaku

Grožnjan je útulným malebným mestečkom, ale aj výborným východiskovým bodom na Parenzanu, kde začína najčlenitejšia a najmalebnejšia časť trasy s atraktívnymi viaduktmi a tunelmi. Hoci železnička prechádzala poniže Grožnjanu, oplatí sa spraviť si krátku, no celkom výživnú zachádzku a chvíľu sa potúlať uzučkými romantickými uličkami opevneného mesta, usalašeného na vrchole kopca. Chátrajúceho Grožnjanu, ktorý po druhej svetovej vojne opustili takmer všetci talianski obyvatelia, sa postupne chopili umelci a vdýchli mu neopakovateľnú atmosféru. Na každom rohu možno naraziť na rozličné galérie a rozmanité umelecké predmety a aj napriek množstvám turistov tu nepanuje zhon, ale skôr bohémsky pokoj a príjemné leňošenie.

Prenesme sa však späť o zopár výškových metrov nižšie, kde na bývalej železničnej stanici skladáme z auta bicykle a nabalení dobrotami (hlavne „burekom sa sirom“) z pekárne v neďalekom Buje vyrážame v ústrety prvému tunelu. Hmm, vyasfaltovaný, nezačína to vôbec zle. Pokračovanie však až tak hladké nie je, hoci šotolinová cesta je stále veľmi príjemným povrchom. Postupne klesáme malebným krajom, chvíľami sa kocháme výhľadmi na zvlnenú krajinu, do ktorej sa výrazne zarezáva rieka Mirna, a postupne prechádzame rôzne dlhými tunelmi a viaduktmi. Povrch cesty sa miestami mení a jeden z viaduktov a dlhý tunel, ktorý za ním nasleduje, bezostyšne pretlačím. Plne vybavený a naložený krosový bicykel na kamene jednoducho nie je.

Tunely a viadukty sú zaujímavé, no úseky medzi nimi pomerne jednotvárne a často sa líšia jedine množstvom kameňov a napadaných halúzok. Gratulujeme si, že sme sa nenechali nalákať na celú Parenzanu. Deň predtým sme v rámci cyklospoznávania severozápadnej časti Istrie narazili na úsek Parenzany kúsok za miestom, kde zo Slovinska vchádza do Chorvátska, a nestačili sme sa čudovať. Z propagačných materiálov sme poznali obdivuhodné viadukty či pokojnú cestičku, pri dedine Valica sme však videli lesno-poľnú cestu vedúcu miestami ani nie meter od frekventovanej automobilovej cesty. Vtedy sme pochopili, že celá Parenzana pre nás asi veľmi nie je, a radšej sme sa sústredili na vypátranie a prieskum jej najzaujímavejšieho úseku. Ako sa ukázalo, 20 kilometrov, ktoré sme po ňom z Grožnjanu do Livade prešli, nám stačilo. Dokonca až tak, že sme do čarovného opevneného mestečka Motovun na druhej strane rieky Mirna pokračovali po ceste pre autá.

Motovun

Stúpanie na 230-metrový kopec, na vrchole ktorého tróni Motovun, je kvalitné, no prežiteľné, podľa dopravnej značky 12-percentné. Počas týždňa v Chorvátsku sme pochopili, že stúpania, ktorých sklon je označený na dopravnej značke, sú zvládnuteľné. V najšialenejších kopcoch sa totiž Chorváti dopravné značky sklonu cesty neunúvajú používať.

Turistov je v Motovune požehnane. Už od parkovísk poniže mesta sa prepletáme pomedzi ľudí, čochvíľa nás obchádzajú autá a malé autobusíky. Postupne sa nám odhaľujú malebné výhľady na okolité neveľké kopčeky, ozdobené riadkami viníc a olivovými hájikmi. Zanedlho vchádzame medzi domčeky s krásnou patinou a pomedzi ne stúpame do najcentrovejšieho centra, prechádzame mestskou bránou a okrem cesty vyloženej veľkými kameňmi bojujeme aj s davmi ľudí. Chvíľu ešte tvrdohlavo šliapeme do pedálov, no napokon rezignujeme a s bicyklami po boku sa prechádzame úzkymi uličkami uzavretými medzi hradbami, z ktorých sú navyše nádherné výhľady na okolité vrchy. Na náprotivnom kopci hľadáme Parenzanu, ktorou sme išli, a tiež hádame, ktorá zo strmých úzkych cestičiek nás čaká. Najskôr si ešte vychutnávame zaslúžený 12-percentný zjazd a krátko aj pohodlnú nefrekventovanú cestu pozdĺž rieky Mirna.

Stúpanie bez percent

Na každej odbočke doľava čakáme „svoju“ a nevdojak premýšľame, či bude strmšia než tá, ktorú práve míňame. Čoskoro sa pred nami zjavia rôzne šípky, navádzajúce okoloidúcich na cestu olivového oleja. S potešením zisťujeme, že na lesom príjemne stúpajúcu cestu máme odbočiť aj my. Radosť z pohodlného výstupu netrvá dlho. Sklon cesty sa zväčšuje, stromy ubúdajú a ani sa nenazdáme a pachtíme sa na bicykloch niečím, čo keby bolo trošku strmšie, bola by to stena. Vďačne prijímame každý výhľad, každú príležitosť na fotenie a každú zámienku na zastavenie. Šialené stúpanie totiž nie a nie skončiť a aj keď sa na chvíľu trošku zmierni, len preto, aby sa po pár metroch zostrmilo ešte viac.

Odhodlane však poháňame bicykle ďalej a ďalej, vyššie a vyššie, prechádzame okolo romantických usadlostí, prepletáme sa medzi olivovými hájikmi, obchádzame vinohrady a tešíme sa z každého nového výhľadu. Záverečné stúpania aj napriek všetkému odhodlaniu zdolávam len s veľkým sebazaprením. Pomáhame si sladkými tyčinkami a snažím sa samu seba presvedčiť, že po orieškoch v cukre mi to pôjde samé. Nejde. Aj napriek tomu sa napokon úspešne vyškriabeme do sedla pod kopcom Sveta Jelena, kde za odmenu vôbec nesvieti slnko, zato tam fučí ako besné a je zima. Chvíľu teda okukujeme tmavú kôpku pod sebou, na vrchu ktorej je usalašený Motovun, a keď sa slnko neunúva obšťastniť nás svojou prítomnosťou, spúšťame sa do Oprtalja, kde sa tešíme, že si v príjemnej atmosfére opevneného mestečka dáme v útulnej kaviarni niečo dobré na pitie. Atmosféru Oprtalj veru má, odoprieť mu ju nemožno, len s kaviarničkou je to horšie. Hoci je mesto udržiavané, pôsobí, akoby tam skapal pes. Pozatvárané dvere a okenice, nikde nikoho. Chvíľu sa bezcieľne túlame úzkymi uličkami, keď však ani na námestí nič ani nikoho nenachádzame, rezignujeme. Za bránami mesta je našťastie otvorená akási reštaurácia, v ktorej posedávajú družní Nemci. S úľavou si dávame pivko a ružovú malinovku (ladí mi k tričku) a opúšťame bohom takmer zabudnuté miesto.

Sme hore alebo z blata do kaluže

V turistickej informačnej kancelárii sme sa vyzbrojili rôznymi cyklomapami – pre cestné bicykle, pre horské bicykle, pre niečo medzi... V každej z nich sú vyznačené iné trasy, takže pri plánovaní neustále preskakujeme z jednej na druhú a hľadáme cestičky, ktoré by nám vyhovovali a doviedli nás, kam potrebujeme. Napokon sa rozhodujeme pre krátku hrebeňovku cez vrch Armanija, odkiaľ má viesť MTB trasa do dedinky Sveti Ivan. Na hrebeni si vychutnávame pekné výhľady na Oprtalj a po očku hľadáme odbočku na Sveti Ivan. Namiesto odbočky nás nepríjemne prekvapí zmena „našej“ asfaltky na šotolinovú cestu (v mape takéto detaily samozrejme nikto neriešil). Po chvíli porazenecky otáčame, cestou spať ešte raz hľadáme nejaké cykloznačenie, ktoré nám potvrdí, že zrovna chodníček nás dovedie tam, kam chceme. Čoskoro rezignujeme, veď do Svetého Ivana sa dá ísť aj po normálnej ceste a MTB cestičku cez lúky, ktorá nás dovedie k osade Makovci, hádam nejako nájdeme. Akí sme len boli naivní.

Zo Svetého Ivana odvážne zjazdujeme poľno-lesnou nijako neoznačenou cestou neveľkým hájikom a vyprahnutými lúkami ďalej hopsáme kamenitým chodníčkom. Chorváti tomu hovoria makadam (pán McAdam sa musí obracať v hrobe). Na križovatkách sa rozhodujeme viac-menej intuitívne, hoci pri tom vždy veľmi zasvätene pozeráme do svojich troch máp (jedna lepšia než druhá). Až tak zasvätene, že sa napokon nájdeme na uzučkom chodníčku v nepeknom lesíku. Najskôr ešte odhodlane prenášame bicykle cez popadané stromy a predierame sa pichľavým porastom, čoskoro po nájdení odhodenej/stratenej cyklofľaše to vzdávame a strastiplnú cestu absolvujeme ešte raz naspäť. Na križovatke sa na druhý pokus rozhodujeme správne a kamenitou cestičkou sa napokon zdarne dohrabeme na asfaltku. Domácich sa ešte pre istotu pýtame, či cesta vedie tam, kam si myslíme, a po kladnej odpovedi o ničom nešpekulujeme. Opierame sa do pedálov, odhodlaní až do Umagu neopustiť asfaltku. Na chorvátsky „cyklomakadam“ sa zase raz môžeme tak akurát vykašľať.

Keďže sa slnko pomaly skláňa a nás čaká nejaký kilometrík, na ďalšie objavovanie a spoznávanie nám veľa času neostáva. Príjemnými cestami sa rútime cez Mlin, Šaini, Klija a Triban až do pekného opevneného mestečka Buje, ktorého historické centrum sme boli preskúmať predchádzajúci deň, a v nepríjemnej, pomerne hustej premávke pokračujeme cez Materadu, Juruciani a Petroviju do prímorského mestečka Umag, kde akurát stíhame západ slnka.

Záver

Cyklistika sa na Istrii nerozlučne spája s Parenzanou. Kedysi priniesla do centrálnej časti severnej Istrie prácu a peniaze, po vyše 100 rokoch sa jej to má podariť znova. Len lokomotívy a vagóniky majú vystriedať cyklisti a turisti. Kraj, ktorým Parenzana vedie, však najkrajšie skrýva trošku ďalej od bývalej železničky. Na miestach, kam nemieria tisíce turistov, no kde výhľady a kopce niekedy doslova berú dych. Stačí sa zahĺbiť do mapy, nájsť v sebe malého dobrodruha a vyraziť.

Užitočné odkazy

Mapa Umag, Novigrad, Buje, Brtonigla – pre cestné bicykle
Mapa Umag, Novigrad, Buje, Brtonigla – pre MTB
Cyklomapy a cyklistické informačné materiály (angličtina, nemčina, taliančina, chorvátčina)
Informačné brožúry o Istrii


 
 
Najnovšie články autora
 
Cyklotúra Náhornou plošinou Pokljuka s cyklovozíkom Už pri prvom pohľade do mapy mi bolo jasné, že Podjelje nebude nič všedné. Husté vrstevnice, kľukatá asfaltka a na lúkach roztrúsené … » celý článok 09/05/19 Jitka Švarcová Svet
Cyklotúra Na Poledník z Modravy s cyklovozíkom Neplánované výlety bývajú častokrát najlepšie. Len tak sa nechať viesť chuťou, intuíciou či počasím a vychutnávať si to, na čo máme práve v tom okamihu náladu. Môže sa zdať, že s bábätkom, navyše dostatočne náročným, sú tie časy už dávno preč, no opak je pravdou. Vďaka cyklovozíku si môžeme aj naďalej užívať slobodu jazdy na dvojkolesových tátošoch a po rokoch znova navštíviť Poledník. Neplánovane, trošku nechcene, no o to príjemnejšie. Pretože tentokrát sme si nevybrali my jeho, ale on nás. A stálo to za to. 29/11/18 Jitka Švarcová Svet
Svet Traunsee, Langbathseen a Offensee s cyklovozíkom Známy pohľad na traunkirchenský kostolík „plávajúci“ na Traunsee so siluetou majestátneho Traunsteinu v pozadí, ale aj menej okukaný Hinterer Spielberg „kúpajúci sa“ v neveľkom jazere Vorderer Langbathsee. Pokojná atmosféra menších jazier schovaných uprostred lesov, ale aj cyklochodík vedúci v rovnakom tuneli ako vyťažená hlavná cesta. Bicyklovanie nad jazerom, pri rieke aj v lese. To všetko za jeden deň aj s 15-mesačnou slečnou. Aj taká vie byť Soľná komora - Salzkammergut. 18/10/18 Jitka Švarcová Svet
Najnovšie články na titulke
 
Rada S rádiostanicami PMR na horách ešte bezpečnejšie S prenosnými rádiostanicami je zábava a sú tiež praktické. Hodia sa ako doplnok voľnočasových aktivít, v pracovnom nasadení, pri … » celý článok 08/11/19 Rudo Madár Bezpečnosť
Recenzia Fjällräven Abisko Lite 1 – ľahký stan pre jedného Pri balení sa na týždňový jesenný prechod naťažko som riešil hmotnosť výstroja a stany, ktoré mám doma, vážili viac, ako by sa mi páčilo. Požičal som si preto ľahký jednomiestny stan Fjällräven Abisko Lite 1. S touto značkou sa nízka hmotnosť väčšinou nespája, skôr naopak, no tento stan je výnimkou. Ide o jednomiestny dvojplášťový stan tunelovej konštrukcie s hmotnosťou pod 1,8 kg. Iste, nájdu sa gramárske špeciály, ktoré sú ešte ľahšie, no úlohu zohralo aj to, že že som išiel do domovského prostredia stanu – na Kungsleden do Švédska. 06/11/19 Ľubomír Mäkký Stany a spacie vaky
Túra Wiktorówky - symbolický cintorín poľských Tatier Ako v našich Tatrách, tak aj v poľskej časti môžeme nájsť pietne miesta venované obetiam, spätým s nepriazňou osudu v horách. Vydáme sa na krátku prechádzku údolím Filipka. Jej pravá odnož, Dolina Złota, nás dovedie ku kostolu so symbolickým cintorínom. Výšľap si obohatíme piknikom na veľkej lúke Rusinowa Polana s “bacówkou” a sezónnym pasením oviec. Druhým magnetom dňa budú nevšedné panorámy štítov z poľskej strany. 02/11/19 Roman Matkovčík Vysoké a Belianske Tatry, Poľsko

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Chorvátsko – Istria – Parenzana 04/10/13 15:42 2 príspevky
Fakty
  • Pohoria
    • Chorvátsko: poloostrov Istria (Istra)
  • Počet dní
    • 1
  • Nadmorská výška
    • max: 400 m n. m.
    • min: 0 m n. m.
  • Prevýšenia
    • stúpanie: 1100 m
    • klesanie: 1400 m
  • Vzdialenosť
    • 75 km
  • Náročnosť
    • 4
  • Ročné obdobie
    • leto
  • Dátum túry
    • 14.09.2012
  • Doprava
    • Grožnjan (parkovisko pri bývalej železničnej stanici), horský alebo trekový bicykel
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.

0.36