Trasa

Liptovský Mikuláš – Liptovský Hrádok – Kráľova Lehota – Svarín – Čierny Váh – sedlo Priehyba – Heľpa – Pohorelská Maša – Šumiac – Kráľova hoľa – Liptovská Teplička – Čierny Váh – Svarín – Kráľova Lehota – Liptovský Hrádok – Liptovský Ján – Závažná Poruba – Liptovský Mikuláš (trasa na mape)

Piatková noc vo vlaku

Trasu som si dopredu naplánoval podľa mapy. Za začiatok si volím mesto Liptovský Mikuláš. Javí sa mi ako vhodný štartovací bod a zároveň má dobré rýchlikové spojenie s Bratislavou. Lenže ponuka ranných vlakov mi nevyhovuje, zdá sa mi príliš neskoro začínať výjazd o deviatej hodine doobeda, takže využívam nočný rýchlik 615 Zemplín, s odchodom o 23.35 h z hlavnej stanice v Bratislave. Išiel som ním týždeň predtým, pri nočnom výjazde na Veľkú Javorinu, takže viem, čo ma v ňom čaká. Vo vlaku nie je radený klasický batožinový vozeň, iba v jednom vozni päť miest na zavesenie bicykla. Sedím hneď v prvom kupé, ktoré má presklený pohľad na zavesený bicykel, takže je to fajn. Cesta ubehne prekvapivo rýchlo, spať sa mi nechce. Po štyroch hodinách je konečne moja stanica. Liptovský Mikuláš, pol štvrtej ráno. Z vlaku vystupuje pár ľudí, vystupujem tiež. Nebol som tu 10 mesiacov, ale všetko mi je známe.

Z Liptovského Mikuláša do sedla Priehyba

Nasadím svetlo, zadnú blikačku, zapínam navigáciu a vydávam sa v ústrety tmavým uliciam. Výjazd sa práve začal. V meste vidím len skupinky mládežníkov, ináč je kľud, premávka len od taxíkov. Z mesta smerujem hlavným ťahom do Liptovského Hrádku, nefúka vietor a ani nie je zima. To je dobre, pretože mám len krátke cyklonohavice, dlhé tričko a dres s vestou. Aj keď je tma, dajú sa dobre rozoznať siluety známych okolitých či už tatranských alebo nízkotatranských kopcov. Okamžite spoznávam známu Poludnicu. Z tatranskej strany slabo vidieť prichádzajúce ráno, mierne osvetlenú oblohu. Do východu slnka sú ešte necelé dve hodiny. Obloha je jasná, dominuje jej ubúdajúci mesiac a pri ňom Jupiter. Rozmýšľam, že v minulosti by mi nenapadlo, že niekedy budem na nočnom výjazde na Liptove. Vychutnávam si, že som tu a aj to, v akú hodinu. Cesta ubieha rýchlo, premávka je nulová. Za Lipt. Hrádkom točím do Kráľovej Lehoty, odtiaľto to pre mňa bude všetko nové a nepoznané. Pred Svarínom teplota postupne klesá, je okolo 10 °C a tvorí sa jemná prízemná hmla, prechod ktorou je značne osviežujúci. Snažím sa ju odfotiť. Prechádzam okolo množstva zaparkovaných áut na lúke, vidím tabuľu campfest, nejaké stretnutie, netuším aké.

Postupne je vidieť lepšie a lepšie, deň sa nezadržateľne blíži. Po stranách sa tu a tam pasie dobytok, ktorý si ma obzerá. Cesta je väčšinou rovinatá, niekde ale krátko stúpa a klesá. Prichádzam k dolnej nádrži Čierny Váh, na jej konci na chvíľu zastavujem. Žiadne zívanie, žiadna únava, pre istotu mám v batohu pol litra zeleného čaju s príchuťou čučoriedok. Mal by obsahovať kofeín a keďže kávu nepijem, je teraz môj jediný povzbudzujúci prostriedok. Nádrž má podlhovastý tvar, sú tu zákazové tabuľky. Odtiaľto pokračujem dolinou Ipoltica. Povrch asfaltky je celkom kvalitný. Výhľady veľmi nie sú, čo ale je, je klesajúca teplota. Teraz dosahuje 8 °C, nižšie nepôjde, ale na holé nohy je celkom chladno. Objavuje sa niekoľko domov a zrazu vidím medveďa. Lenže je kreslený. Nachádza sa na jednom mobilnom včelíne a pochutnáva si na mede. Úsmevné. Nespomenul som, že od Lipt. Hrádku, celou mojou doterajšou trasou viedla kedysi Považská lesná železnica. Asi som slepý, ale žiadne stopy po nej som si nevšimol. Dôvodom je aj to, že som ich nehľadal a ešte bola tma. Stretávam jedno auto. Od Driečnej doliny asfaltka začína stúpať, musí, keď sa chce dostať nad 1000 metrov. Ale stúpa mierne, nič zložité. Jedna zákruta a som tam. Sedlo Priehyba (1190 m). Prechádza ním červená značka hrebeňom Nízkych Tatier. Je tu drevený prístrešok a v ňom na laviciach spiaci turisti. Pár fotiek, nerobím hluk a ide sa ďalej.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Cez Heľpu do Šumiaca

Asfaltka klesá na druhú stranu Nízkych Tatier, ukazujú sa prvé výhľady na Horehronie a na kopce osvetlené lúčmi vychádzajúceho slnka. Tieto momenty, keď noc prechádza do dňa, mám na výjazdoch rád. Stretávam dve oproti idúce autá. Zjazd je rýchly a miestami sa počas neho klepem od zimy. Nie je to nič strašné, ale nech som dole. Onedlho prichádzam na slnečnú stranu, som v Heľpe. Z Lipt. Mikuláša mi to trvalo necelé tri hodiny pri vzdialenosti 54 km. Myslím, že celkom vďačný cyklopresun z Liptova na Horehronie. Krajina vôkol je pekne osvetlená lúčmi slnka, všetko ma príjemný letný nádych.

V Heľpe sa napájam na hlavný cestný ťah, ktorý je skoro bez áut a cez Pohorelskú Mašu prichádzam pred Novú Mašu. Cesta mala väčšinou nový kvalitný povrch. Odtiaľto som si naplánoval, že do Šumiaca pôjdem po cyklotrase. Nachádzam aj nejaké "C-čko", ktoré ma vedie okolo miestnej železničnej stanice, ale to je všetko. Po strmšom stúpaní ho na lúkach strácam. Nič sa nedeje, mapa lesných ciest v navigácii mi ukáže, že môžem smelo pokračovať po peknej lúčnej ceste, ktorú pred sebou vidím. Ale vidím aj niečo viac. Môj cieľ - Kráľovu hoľu s vysielačom. Cesta vedie po pekných lúkach a napája sa na kamenistú cestu. Jej povrch je značne nepohodlný, vidím upravený prameň. Onedlho sa dostávam do Šumiaca, jeho vrchnej časti. Je tu obchod a zároveň začiatok stúpania na Kráľovu hoľu. Sú tu cykloznačky. Odtiaľto ma čaká prevýšenie 1060 m s dĺžkou 12 km. Veľmi sa naň teším, a preto bez zastavenia pokračujem hore. Podobné parametre stúpania doma nemám, ich akoby simulácia je ale možná pri niekoľkonásobnom výšľape na rovnaký kopec za sebou. To bola moja príprava na vysokohorské lokality.

Stúpanie na Kráľovu hoľu

V prvej zákrute stúpania si ma obzerá kravička, milé. V tejto časti je stúpanie plynulé, po spevnenej lesnej ceste. Ide sa dobre, dostávam sa do tempa, čiže nezastavujem, zaradenú mám stále strednú pílu (prevodník). V jednom mieste ma obieha zelená Lada Niva, v druhom mieste obieham konský povoz. Následne ma obehnú tri osobné autá. Úžasné, viac k tomu radšej nenapíšem. Stúpam ďalej, vôkol mohutné ihličnany. Autá stretávam zaparkované v jednej zákrute, kde vidím pri lese tabuľku začiatku NAPANT-u. Kúsok vyššie obieham veľkú skupinu turistov, tí sa sem vyviezli autom. Povrch cesty je miestami viac kamenistý, stúpanie nad 10 %, ale ide sa fajn. Nesilím to, nie som na pretekoch, vychutnávam si okolie. Prichádzam k otvorenému priestranstvu na Predné sedlo (1451 m) s opusteným objektom. Prechádza ním modrá značka a konečne vidím výhľady. Odtiaľto cesta pokračuje s asfaltovým povrchom. Na vrchol zostáva 500 výškových metrov. Jazda po asfaltke je ale ľahká, cesta je široká, povrch celkom kvalitný. Na ľavej strane cesty zrazu zbadám prameň, príjemné prekvapenie. Netušil som o ňom. Vody mám síce dostatok, ale ponuka sa neodmieta. Zastavujem a pijem.

Nasledujúce úseky by som nazval doslova ako cesta do neba. Nestačím sa otáčať na jednu a druhú stranu. Prekonal som pásmo lesa, vôkol je trávnatý povrch, modrá obloha, slabý vetrík a hlavne výhľady. Kombinácia týchto ingrediencií je pre mňa úžasná, do pedálov sa šliape ľahko, ale často musím napriek tomu zastavovať. Nie preto, že by som nevládal, ale preto, že doslova si to musím všetko odfotiť. Pohľady na okolité aj vzdialenejšie kopce a pohoria mi dodávajú energiu. Toto doma neuvidím, preto som tu. Za ďalšou zákrutou sa mi ukazujú Tatry. Krásny pohľad. Čo by mi tak ešte mohlo spríjemniť stúpanie? Asi povzbudzovanie. Tak sa stane, zo svahu na ľavej strane si ma obzerá a popiskuje po mne rodinka svišťov. To som teda nečakal, s úsmevom pokračujem ďalej, vysielač sa nezadržateľne blíži. Stúpanie si užívam.

Kráľova hoľa

Posledné dve zákruty, posledné výškové metre a som na Kráľovej holi (1946 m). Budova vysielača je veľká, samotný stožiar tiež. Konečne na vlastné oči vidím, ako to tu vyzerá. Doteraz som len obdivoval fotky, odteraz nemusím. Samotný vrchol je pár metrov vedľa, tam zastavujem a obdivujem. Všetko okolo, všetko, čo sa dá vidieť. Nemôžem sa ubrániť úprimnému úsmevu, že som tu. Kedysi dávno som uvažoval, ako sa sem len dostanem, že to bude náročné, zlé dopravné spojenie, budem sa musieť niekde ubytovať a podobne. A všetko je ináč, stačilo posunúť začiatok výjazdu na skoršiu hodinu, vybrať vhodné miesto začiatku, mať najazdený dostatočný počet kilometrov a som tu a nebolo to nič zložité.

Je príjemný letný deň, okolo 20 °C, slabý vetrík. Cesta z Lipt. Mikuláša mi trvala 6 hodín a bolo to 82 km. To, že som v noci nespal, mi ani nenapadne. Som sám, len v diaľke sú nejakí turisti a za mnou práve prichádza ďalší cyklista. Dávam sa s ním do reči, je od Prešova, ale pod Kráľovu hoľu sa doviezol autom. Čo je ale zaujímavé, vyšiel sem na cestom bicykli. Pýtam sa ho, čo a ako, či sa to dalo. Dalo. Otázkou bude, ako sa mu pôjde dole. Po krátkom rozhovore pokračujem v zapĺňaní pamäťovej karty fotoaparátu. Gýčová modrá obloha a sem-tam biele obláčiky vytvárajú asi najlepšie možné podmienky, ktoré som si mohol predstaviť. Fotím samospúšťou aj seba. Stále sa nemôžem zbaviť pocitu, že aspoň časť vzhľadu hole, teda kopec, vysielač a budova mi nápadne pripomínajú kopec Veľká Javorina v Bielych Karpatoch, kde je to veľmi podobné. Samozrejme nadmorská výška je o kilometer nižšia, ale vrchol je nezalesnený a ide o dominantný bod na okolí. Ešte si pripomeniem minuloročný nízkotatranský výjazd na Chopok, vtedy to bolo moje prvé cykloprekonanie nadmorskej výšky 1900 m, a ide sa dole.

Do Liptovskej Tepličky

Nasledujúca trasa, ktorá by ma mohla čakať, má jediné legálne pokračovanie. Späť dole. S tým sa ale nestotožňujem, na tú stranu ísť neplánujem. Druhá možnosť by bola pokračovať po červenej značke hrebeňom ďalej. Takú trasu by som samozrejme z pochopiteľných dôvodov neopisoval. Volím si tretiu možnosť a tou je turistické pokračovanie po zelenej značke do Liptovskej Tepličky. Prečo práve tak? Pretože chcem ísť na severnú stranu. Osobne mi nerobí problém ísť chvíľu pešo. Jednoducho povedané, turistika. Pre ostatných odporúčam ísť späť po asfaltke, prípadne pokračovať cyklotrasou smer Vernár alebo Šumiac.

Pokračujem ako turista po zelenej značke. Výhľady sú neopakovateľné, celé Tatry ako na dlani. Chodník strmšie klesá, prichádza do pásma kosodreviny, ktorou sa síce nejde optimálne, ale dá sa. Jediné, čo mi na túre prekáža a zavadzia, je bicykel. Aký to paradox. Druhá vec je, že športové cyklotretry nie sú vhodné na tlmenie nárazov od chodenia po kameňoch, rovnako ich podrážka nie je veľmi uspôsobená na turistiku. Toho som si vedomý, preto idem opatrne, ale napriek tomu rýchlo. Podobné podmienky som zažíval pri dosahovaní rôznych malokarpatských kopcov s bicyklom, ktorých hrebene sú tiež skalnaté. Skúsenosti mám, tu je to niečo podobné, len dlhšie. Výškové metre rýchlo ubúdajú. Určite by som ostatným neodporúčal sem ísť s bicyklom, ja to vnímam ináč, bez problémov. Stretávam dvoch turistov. Sem-tam si pochutím na čučoriedkach a som pri prameni. Nie obyčajnom, ale pri prameni Váhu, konkrétne Čierneho Váhu. Je veľmi výdatný, nachádza sa pri ňom informačná tabuľa.

Chodníkom pokračujem ďalej, prichádzam do pásma lesa a onedlho na peknú vysokohorskú lúčku. Foťák neodmietne jej odfotenie. Po pravej strane je vidieť posed. To znamená, že sa sem dá dostať autom. Presne ako som si doma podľa mapy lesných ciest naplánoval, nad Sedlom Záturňa, konkrétne pri kopci Prašivok, má byť lesná cesta, ktorá ma zavedie na koniec asfaltky. Tak sa stane, zelená značka prichádza na kvalitnú lesnú cestu, ktorou pokračujem a pomerne strmším zjazdom vychádzam na mieste, ktoré je koncom asfaltky. Takéto miesta volám otočka, keďže lesná cesta tu spravila kružnicu. Z vrcholu mi to trvalo niečo cez 50 minút, čiže pomerne rýchlo. Opäť fotím, biele obláčiky na modrom podklade sú veľmi fotogenické. Miesto je celkom významné, keďže ide o začiatok Čiernovážskej doliny, ktorá je jednou z najdlhších široko-ďaleko, ak nie najdlhšia.

Odtiaľto je len stále klesanie dole. Podľa mapy v lokalite Veľký Brunov končila jedna vetva Považskej lesnej železnice. Nevenoval som tomu počas jazdy pozornosť, takže fotky nemám. Po pár kilometroch miestami rozbitejšou asfaltkou prichádzam na otvorené priestranstvo, pohľad späť je pohľadom na miesto, kde som pred pár okamihmi bol. Predo mnou vidím zvlnenú krajinu, ktorú onedlho vystrieda pohľad na známu obec Liptovská Teplička. Počul a čítal som o nej veľa, teraz ju konečne navštevujem. Je tu práve nejaká slávnosť, všade plno ľudí, stánkov, hrá hudba. Príjemné.

Späť do Liptovského Mikuláša

V Lipt. Tepličke sa rozhodujem, kadiaľ pôjdem ďalej. Onedlho je poludnie. Odtiaľto som si trasu neplánoval, hlavný cieľ som splnil, teraz sa musím dostať na železničnú stanicu a domov. Nepociťujem výraznú únavu, čiže možnosti, kam sa ešte ísť pozrieť, sú otvorené. Jednou z nich je ísť cez Vikartovce a Spišské Bystré do Popradu. Tam ma to, popravde, veľmi neláka, neviem prečo. Druhú možnosť, ktorú mám, je ísť späť do Lipt. Mikuláša. Výhodou je, že vlaky chodia každé dve hodiny a sem-tam IC spoje, takže sa nemám kam a prečo ponáhľať. Miesta znalí cyklisti by vedeli určite poradiť aj iné trasy. Rozhodujem sa ísť späť do Lipt. Mikuláša, rád ho navštevujem.

Z Lipt. Tepličky pokračujem po hlavnej ceste k horárni Biely potok. Je tu cyklosmerovník a stretávam niekoľko cyklistov. Pokračujem ďalej Čiernovážskou dolinou a zároveň Liptovskou cyklomagistrálou. Asfalt je kvalitný, len pozerať nie je na čo. Nudné stromy a nudná cesta, tak to vnímam. Trasa nie je rovina, ale má stúpania a klesania. Prichádzam opäť k dolnej nádrži Čierny Váh, na miesto, kde som dnes skoro ráno bol. Pohľad je iný, je viac svetla, rovnako tadiaľto prechádza celkom dosť cyklistov. Zmena oproti pár hodinám späť, keď tu nebolo ani nohy. Rovnako teplota je diametrálne odlišná, tak o 20 °C viac. Do Svarína smerujem po rovnakej trase, akou som išiel ráno, teraz aspoň vidím, čo som vtedy nevidel. Tu sa mi do cesty postaví niečo, čo veľmi neobľubujem - protivietor. Jeho výhoda je v tom, že mi aspoň nie je tak teplo. To som v Kráľovej Lehote, z ktorej sa vydám po značenej cyklotrase popod les do Lipt. Hrádku. Značená asfaltka stúpa, aby mohla opäť klesať. Výhľad z vrchnej časti je pekný, obloha je posiata obláčikmi, ktoré nie sú dažďové.

Z Lipt. Hrádku idem na mne známu lokalitu Borová sihoť, mostom cez Váh, až som pri vyhľadávanom minerálnom prameni. Od mojej poslednej návštevy pred rokmi pribudol prístrešok, voda je stále osviežujúca a v teple, aké je, padne vhod. Pol litra beriem aj na ochutnávku domov. Pokračujem stúpaním a okrajom lesa po lúčnej ceste s výhľadom do okolia. A som v Liptovskom Jáne, známej obci v ústí Jánskej doliny. Prejdem sa kúsok uličkami, bol som tu niekoľkokrát, takže si vychutnávam, že som opäť tu. Na konci Lipt. Jána odbočujem na poľnú cestu, spojnicu do susednej Závažnej Poruby.

Záver

Pri pohľade na hodiny vidím, že sa nemám kam ponáhľať, času mám akurát. Opäť výhľady, opäť fotenie a veziem sa po hlavnej ceste do metropoly Liptova, kde som pred pár hodinami výjazd začínal. Prejdem hlavným námestím a smerujem k železničnej stanici, kde sa končí dnešný mimoriadne zaujímavý výjazd a nastáva bilancovanie. Spokojnosť je na mieste. Cieľ, Kráľovu hoľu, sa podarilo úspešne zdolať. Na trase sa nevyskytli žiadne komplikácie a aj napriek skorému začiatku a noci bez spánku sa mi išlo bezproblémovo. S vodou nebol žiadny problém, prameňov bolo všade dostatok. A rozmýšľam, že dnešná návšteva Hole určite nebola posledná.

Pre cestu domov využívam IC vlak, ktorý je síce výrazne drahší ako obyčajný rýchlik, ale je v Bratislave skôr, bez zbytočných zastávok a s predpokladom minimálneho meškania. Rovnako bicykel sa vezie pohodlne a bezpečne. Tak sa aj stane, v hlavnom meste som načas a len pár kilometrov domov. Ide sa ťažšie, nie pre únavu, ale pre výrazné teplo a pohľady, ktoré ma príliš netešia. Čo ma teší, sú spomienky na dnešný vydarený deň na Liptove. To ešte netuším, že o dva týždne si časť Liptova vyskúšam opäť. No to je iný príbeh.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek