MTB

(Ne)cestami k chate Zbojnícka skala

12.09.13
Víkend trávime na návšteve u rodiny na dolnom Spiši a premýšľam, ako sa vymaniť z kolotoča jarného ničnerobenia. Na streche auta som dovliekol bicykel, v kufri mám cyklovozík a v nohách chuť na trochu nostalgie. Vláčikovej aj osobnej, veď v týchto končinách som viacmenej vyrástol. Takže si narýchlo v hlave plánujem exkurziu do obľúbených miest.

Trasa

Mníšek nad Hnilcom – Smolnícka Píla – chata Zbojnícka skala – dolina Smolníckeho potoka – Smolnícka Píla – Mníšek nad Hnilcom

Parný vlak a úzkokoľajka

Na spoločnom dvore sa to hemží deťmi, ktoré s radosťou oznamujú novinu. Cez dedinu dnes napoludnie pôjde nostalgický parný vlak. Laura sa pridáva k húfu a píli mi uši hlasným "šušušu", čo nemôže ani v reči 20-mesačného dieťata znamenať nič iné, ako "tatkoooo, chcem vidieť vláčik". Nepotrebujem ďalšiu zámienku na vypadnutie z domu. Pobalím dve fľaše vody, za igelitový sáčok babkiných domácich buchiet a môžeme vyraziť. Cesta na stanicu v Mníšku nad Hnilcom je symptomaticky zdemolovaná a pomaly sa z nej stáva mediálna legenda, ktorú nemôžu opraviť, lebo by sa archeológovia búrili.

Odstavujem pri budove starej železničnej stanice, ešte úzkokoľajky. Dnes je z nej obytný dom. Z funkčnej stanice vychádza výpravca k rýchliku, a tak dostávam správu, že parná mašinka má polhodinové meškanie. No čo už, chvíľu sa potmolíme, no čakanie je pre drobca kúsok otrava, tak si spravíme ešte jedno kolečko do bočnej doliny a nakoniec zakotvíme na nákladnej rampe, z ktorej je pekný výhľad. Vyprevadíme motoráčik a vyčkávame dymiaci čertov vynález. Laura je naštartovaná, a keď sa spoza zákruty vynorí dvojitá parná úderka, tak od vytrženia doslovne padá na zadok. Súprava za neustáleho pískania mizne za zákrutou, zhodnotíme zážitok, a keď navrhnem výlet do lesa, dostávam kladnú odpoveď.

Železničná tematika nás neopustí ani ďalšie kilometre. Bohužiaľ sa týka len histórie, posledný vlak po miestnej úzkokoľajke prešiel na začiatku šesťdesiatych rokov minulého storočia. Parná mašinka našťastie v šrote neskončila a dnes slúži ako najstarší slovenský funkčný rušeň na detskej železnici pri Košiciach. Križujeme asfaltku a cez pôvodný železný most prekračujeme Hnilec. Pohľad pred seba je naozaj symptomatický. Rovinka s minimálnymi zákrutami a ako podklad zvyšky násypu. Poza dedinské dvory sa presunieme k ďalšiemu pôvodnému mostu, tentokrát cez rieku Smolník. Jej voda je aj po desaťročiach od ukončenia ťažby v baniach sfarbená do červena a vytvára železitý povlak na všetkom, čoho sa dotkne. Na miestnej motokrosovej trati je pusto, a tak si vychutnávam ticho. Samotu veľmi nie, na kedysi zrekultivovanom smetisku sa totiž znova hromadí odpad a v ňom sa prehrabávajú osadníci.

Smolnícka Píla

Horúčava mi začína kvapkať z čela, no konečne vchádzame do lesa. Cesty sa rozdvojujú, aby sa po chvíli znova zbiehali v spleti skratiek. Trochu skáčeme po borovicových koreňoch, no nakoniec sa dostávame na teleso starej trate. Tri vyjazdené koľaje sú zvláštne, no mne s vozíkom vyhovujú. Len kto ich pre mňa urobil? Brodíme najprv malý jarok, no po chvíli križujeme aj "tretí jareček". Na napísanie jeho názvu v miestnom mantáckom dialekte si ale netrúfam. Laura z vozíka kričí od radosti z prejazdu vodou, ja si pre zmenu dokumentačne cvakám posledné zvyšky železničného mostíka.

Prichádzame na Smolnícku pílu. Niekoľko starých, dnes prevažne chalupárskych usadlostí, horáreň a budovy píly učupené v doline uprostred hôr. Romantika dávnych čias tu aj napriek veľkým zmenám stále pretrváva. Škriabem sa na malý pahorok, aby som obišiel pílu a zvažujem, že Lauru zoberiem k blízkej chatke s jazierkom, kde strávime chvíľu spoločného času. No obzriem sa a zisťujem, že mi drobec zachrápal. Skúsenosť hovorí, že jej teraz musím dopriať trochu oddychu a zároveň by som nemal zastavovať, lebo sa zobudí. Nahadzujem pomalý prevod a presúvam sa príjemnou šotolinovou cestou. Narýchlo zbúchaný plán hovorí, že sa pozriem hore do kopcov. Pri chate pod Zbojníckou skalou som nebol dobrých pätnásť rokov a sám som zvedavý, ako to tam dnes vyzerá.

Pod Zbojnícku skalu

Začínam míňať zásoby vody a za neustáleho šumu kolies na kamenistom povrchu naberám prvé metre. Zurčiaci potôčik, chládok ihličnatého lesa a som vo svojom živle, na miestach ktoré mám v pamäti z detských čias. Na križovatke mi ale nie je všetko jedno. Vedľajšou cestou je paradoxne asfaltka a to znamená jediné, pôjdeme prudko do kopca. Nahadzujem to najľahšie, čo mi Hatatitla poskytuje a v nohách cítim, že aj tak ide do tuhého. Cesta je vymletá, plná štrku a za sebou ťahám tridsať kíl. Miešam vodu s tajnou zásobou hroznového cukru a v hlave si blokujem vypínač jazdy, keďže Laura si stále spokojne odfukuje. Nasledujúce kilometre sú v aktuálnej horúčave utrpením, no cieľ je jasný a v tento úžasný deň sa ho jednoducho odmietam vzdať. Stúpanie sa zmierňuje a hoci si myslím, že to mám stále ďaleko, tak po ľavej ruke vidím chatu. Práve keď zatáčam na lúčku, dieťa rozlepí oči a nestíha sa čudovať, kde sme sa to ocitli. Vytiahol som ju o štyristo výškových k zrubovej chate pod Zbojníckou skalou. Zastrešená terasa je lákavá, no volím bike-in prístup do altánku s krbom. Laura sa usalaší na prični a tatko je najlepší kúzelník, keď ju prekvapí porciou lekvárových buchiet. Vzorne sa po bratsky podelíme - každému po tri kúsky. Oddych si vylepšujeme skúšaním každej lavičky pred altánkom a skúmaním šindľovej strechy. Hlásim svoju polohu domov a sľubujem skorý návrat. Musíme preto znova osedlať bicykel aj s vlečkou a vybrať sa späť do civilizácie.

Radím sa s mapou v mobile, pretože návrat po rovnakej trase sa mi veľmi nepozdáva a chcem zmenu. Asfaltka sa krátko nad chatou končí, stojí tu odparkované auto a musím sa rozhodnúť. Na hrebeň je to len kúsok, no značený chodník do sedla Jedľovec nemusí byť s vozíkom prejazdný a na experimenty akosi nemám náladu. Do doliny odbočuje trávnatá cesta. Nevyzerá nejako extra pohodlne, no je viditeľne prejazdená, a tak je pokračovanie jasné. Klesáme nádherným zeleným koridorom až po serpentínu, za ktorou ma zastavujú polmetrové samosejky. Bez vozíka mierna komplikácia, s dieťaťom za chrbtom značne nepríjemný stav. To vari niekto jazdí traktorom len sem? Vraciam sa na zákrutu a vidím, že som iba trochu poblúdil, lebo traverzom pokračuje kamenistá cestička. Prejazd je drsný, no trvá naozaj len pár metrov a vychádzame pri strome s modrou značkou. Zvážnica klesá prudko do doliny a pre mňa to znamená jediné. Laura dostane príkazom držať sa a tlačím platničky do kotúčov.

Zo svahu po pravej ruke sa ale začína valiť voda. Míňam jednu drevenú búdku za druhou a prakticky tak križujem jedno veľké pramenisko. Voda si však našla svoju dráhu priamo dole cestou, a tak sa čvachtám vo vrstve vody, lístia a kamenia. Drobec proti tejto offroadovej vložke nenamieta a hlasno dáva najavo svoje nadšenie z prejazdu každého prúdu vody. Preventívne trochu priťahujem pláštenku a s dobrým pocitom si vychutnávam technický zjazd. Nakoniec ešte bonus v podobe spadnutého stromčeka a sme pri chatke. Táto je zavretá a jej okolie pôsobí spustnuto.

V doline Smolníckeho potoka

Nachádzam sa na totálne rozbitom lesnom sklade, obklopený ruinami budov. Kedysi stredisko miestnej banskej činnosti, dnes len tichý skanzen socialistickej vízie hospodárstva. Ticho tu však nevládne. Z lesa sa ozýva mohutný hluk vody. Skrotenej vody. Moju zvedavosť však zastavuje tabuľa s upozornením na prepadliská. A naozaj, zvuk sa derie kdesi zo zemských hĺbok a veruže nemám chuť skúmať zblízka tento určite poškodený technický zázrak. Zliezam na asfaltku, púšťam brzdové páčky a po odsúhlasení aktuálnej rýchlosti letím dolinou. Stretávam dvojicu, pravdepodobne chalupárok a ich prekvapenie z môjho zočenia sa nedá skrývať. Ani sa nečudujem, že po pozdrave nasleduje klasické "aha, tam je bábätko". V najprudšej časti mením asfalt za betónové panely a schádzam znova na Smolnícku Pílu. Chcel som ísť do Mníška nad Hnilcom po hlavnej ceste, no keď sa okolo preženú tri nákladiaky, tak si to s ohľadom na niekoľko neprehľadných zákrut rozmyslím a volím návrat po trase bývalej železničky. Obchádzam pílu a strmou skratkou schádzam k potôčiku. Deja-vu spred pár hodín, akurát v opačnom smere a po chvíli kotvíme v dedine pred domom. Laura susedom poctivo referuje všetky podnety a máme za sebou ďalší vydarený výlet.

Poznámka: gpx záznam priložený k článku je len orientačný, signál na dne batoha bol horší ako mizerný.

--
Pozn. redakcie: Prosíme všetkých MTB bikerov, aby sa počas jazdy správali ohľaduplne k iným účastníkom "premávky" a prispôsobili svoju rýchlosť v úsekoch, kde existuje predpoklad stretu s pešími turistami.

 
 
Najnovšie články autora
 
MTB Ranná Jahodná - okruh z Bankova Niektoré cyklistické trasy sú pre lokálnych ľudí natoľko prefláknuté, že je až škoda o nich písať na web. Ale čo má robiť chudák … » celý článok 13/04/17 Palo "Axel" Gomboš Volovské vrchy
MTB Humenné – Kyjov – Vihorlat – Nežabec – Stakčín Cyklistické hrebeňovky sú korunou horského bicyklovania. Putovanie z jedného konca na druhý, výhľady, hlboké doliny a veľké stúpania. Vihorlatské vrchy sú jedným z pohorí, ktoré sa takouto trasou môžu popýšiť. Preto som sa jedného slnečného dňa vydal s partiou kamarátov spoznať čaro hlbokých lesov na sopečných skalách. 30/03/17 Palo "Axel" Gomboš Vihorlatské vrchy
MTB Slanské single zo Slivníka Jedného pekného letného dňa som dostal pozvánku, aká sa neodmieta. Môj bývalý kolega dovolenkoval na podhorí Slanských vrchov a počas voľna preskúmal a prečistil staré poľovnícke chodníky tak, aby sa po nich dalo jazdiť aj bicyklom. A vraj sa mám dostaviť na trochu objavnej cykloturistiky... 09/02/17 Palo "Axel" Gomboš Slanské vrchy
Najnovšie články na titulke
 
Túra Čížov – Hardegg – Znojmo 5. etapa KPG V putovaní proti prúdu rieky Dyje som sa dostal na koniec železničnej trate Břeclav – Znojmo a ukázalo sa, že nie je v mojich silách … » celý článok včera Miroslav Svítek Česko, Rakúsko
Túra Rozhľadňa Čajka nad Bojnicami Keď sa povie Bojnice, každý si hneď predstaví krásny romantický zámok a zoologickú záhradu. Prednedávnom na kopci nad Bojnicami vyrástla ďalšia atrakcia – 30 metrov vysoká rozhľadňa Čajka. Inšpirovali sa podobnou vežou na dolnej Morave. Vyhliadková veža mala mať pôvodne výšku až 60 m, ale kvôli námietkam pamiatkarov, že by bola dominantnejšia ako Bojnický zámok, museli od zámeru upustiť a vežu znížiť. Veža je zatiaľ od začiatku júla otvorená v núdzovom režime a pár dní po jej otvorení sme sa vybrali do Bojníc aj my s vierou, že nával ľudí nebude ešte taký, ako keď otvorili vežu v Bachledovej doline, ktorú sme zatiaľ aj kvôli návalu ľudí nenavštívili. 09/08/18 Zdeno Vasilišin Strážovské vrchy
Cyklotúra Loser Panoramastrasse s cyklovozíkom Soľná komora nám učarovala už dávno. Hlboké a tajomné jazerá, v ktorých sa zrkadlia skutoční horskí velikáni, malebné domčeky učupené na šťavnatých zelených lúkach, pasúce sa kravy, vôňa Álp a hustá sieť turistických aj cyklistických trás. Čo viac si možno priať? Už len nejakú parádnu horskú prémiu s luxusnými výhľadmi, ktorú si budeme môcť vychutnať aj s našou 15-mesačnou parťáčkou. Loser Panoramastrasse. 02/08/18 Jitka Švarcová Svet

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
(Ne)cestami k chate Zbojnícka skala 12/09/13 15:21 3 príspevky
Fakty
  • Pohoria
    • Volovské vrchy
  • Počet dní
    • 1
  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 860 m n. m.
    • min: 410 m n. m.
  • Prevýšenia
    • stúpanie: 520 m
    • klesanie: 520 m
  • Vzdialenosť
    • 20 km
  • Náročnosť
    • 2
  • Ročné obdobie
    • jar
  • Dátum túry
    • 11.05.2013
  • Štart trasy
    • šírka: 48.81156 ° SŠ
      dĺžka: 20.81518 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 48.81156 ° SŠ
      dĺžka: 20.81518 ° VD
      » Mapa
  • Voda
    • pramene v klesaní zo sedla Jedľovec
  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Gelnica (vlak, bus) - Mníšek nad Hnilcom (vlak, bus), horský bicykel
  • Doplňujúce súbory
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.

0.63