Trasa

Nové Mesto nad Váhom – Bzince pod Javorinou – Hrušové – Višňové – Čachtický hrad – Veľký Plešivec – Ošmek – Šípkové – Grnča – Prašník – Kováčovci – Malá Klenová – Dobrá Voda – Mihalinová – Cerová – Rosuchov – Trstín – Smolenice – Mon Repos – Amonova lúka – sedlo Uhliská – Sološnica – sedlo Skalka – Panský dom – Hubalová – Čermák – sedlo pod Javorinou – Čmelok – sedlo Pezinská baba – Stratený kút – Tri kamenné kopce – Kozí chrbát – Salaš – Biely kríž – Zbojníčka – Vypálenisko – Spariská – Kamzík – Bratislava, Patrónka – Polianky – Dúbravka – Devínska Kobyla – Devín – Devínska Nová Ves (trasa na mape)

Dĺžka Malých Karpát vzdušnou čiarou je 90 km. Bzincou pod Javorinou a Devín sú zároveň mojou akoby pomyselnou podmienkou, čo považujem za skutočný prejazd Malých Karpát. Medzi tým je množstvo možností, kadiaľ sa dá ísť, či ľahšie, či ťažšie, dajú sa zvoliť rôzne trasy. Minulý rok som prejazd naprieč pohorím absolvoval, viem, čo ma čaká a na čo si dať pozor. Trasa bude takmer totožná okrem pár úsekov v prvej a v strednej časti.

Cez Čachtické Karpaty

Výjazd začínam v Novom Meste nad Váhom, kam som sa dopravil prvým ranným rýchlikom z Bratislavy. Sobota, sedem hodín ráno, výjazd sa môže začať. Všetko, čo ma čaká, poznám, mnohými úsekmi dnes prejdem niekoľkýkrát tento rok. Orientačné problémy nehrozia. Prvým miestom, ktorým musím prejsť, sú spomínané Bzince pod Javorinou. Z mesta sa bočnými uličkami napájam na hlavnú cestu a po pár kilometroch som v Bzinciach pod Javorinou. Odfotím si tabuľu začiatku obce a pokračujem do susednej obce Hrušové. Celý čas sa pozerám na výrazný masív kopca Salášky (588 m), ktorým končia (začínajú) Malé Karpaty. Je celkom sviežo, 10 °C, jasno, bezvetrie. Z Hrušového začína prvé stúpanie, lesom Čachtických Karpát, podcelku Malých Karpát, po zelenej značke. Lesná cesta je miestami vlhká. Onedlho som v sedle a klesám do Višňového. Obec sa práve prebúdza, teplota klesla na 8 °C, ale slniečko krásne svieti. Smerujem kúsok za obec a napájam sa na cestu, ktorá ma dovedie pod Čachtický hrad. Je fotogenický, len škoda, že ešte rok bude pre rekonštrukciu neprístupný. Na jasnej oblohe si nemôžem nevšimnúť niekoľko bodov. Sú to balóny z Piešťan, súčasť balónovej megafiesty.

Od hradu ma čaká modro značený turistický chodník. Nie som veľkým fanúšikom tohto úseku. Točivým chodníkom sa okrem dvoch výraznejších stúpaní skoro vrstevnicovo dostávam na kopec Veľký Plešivec (484 m). Výhľad je dobrý, na jednej strane Čachtický hrad, oproti Považský Inovec a napravo vzdialené kopce Malých Karpát. Z Plešivca idem dole kopcom do Ošmeku, odkiaľ ma poľná cesta zavedie do Šípkového, kde modrá značka končí. Kedysi pokračovala až do Vrbového. Nasleduje stúpanie po hlavnej ceste a klesanie bočnou cestou do obce Prašník. Z neho okrajom lesa smer Pustá Ves, ale pri jednej malej lúčke nepokračujem ďalej, stúpam po nej a lesnou cestou sa dostávam na hrebeň Brezovských Karpát.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Cez Brezovské Karpaty

Lesných ciest je v oblasti množstvo, dajú sa nimi navštíviť neďaleké obce Šterusy, Kočín-Lančár, Lopašov. Napájam sa na červenú značku Dolný Lopašov - Brezová pod Bradlom, ktorou stúpam na Klenovú a dnes prvýkrát prekonávam 500 m nadmorskú výšku. Kvalitné cesty, ide sa dobre. Na samotný vrchol značka nepochopiteľne nevedie. Po červenej nepokračujem, Klenovú obchádzam zľava a prichádzam na žltú značku - Chodník Ondreja Senku, z Výteka na Brezovú pod Bradlom. Celá oblasť patrí do Dobrovodského krasu, je možné vidieť množstvo závrtov, ľudovo lievikov. Nad rázcestím Komárová sa od žltej značky odpájam a nenápadnou odbočkou stúpam na vrch Zadná Kýčer. Miesto volám otočka, keďže asfaltka, ktorá tu končí, sa zatočí. Končiny som pochodil veľakrát, poznám ich podrobne. Asfaltkou medzi kopcami Vrátno (576 m) a Červíčka (539 m) sa dostávam k starej búde, okolo ktorej prechádza nová modrá značka z Brezovej pod Bradlom. Je zaujímavá tým, že ju niekto minulú jeseň zatrel bielou farbou. Napriek tomu sa po nej vydám a klesám na otvorené priestranstvo s výhľadom na obec, ktorá je môjmu srdcu blízka. Dobrá Voda. Značka ďalej vedie kríkovým terénom, tadiaľ nejdem, ale stáčam sa a klesám k bývalým horárňam do Doliny. Prechádzam okolo kostola a reštaurácie, kde je možnosť občerstvenia a zastavujem takpovediac doma, u rodiny. Nemôžem tadiaľto prejsť len tak, takže si dávam necelú hodinu prestávku. Slnko hreje a zbavujem sa prebytočného oblečenia.

Smer Smolenice

Prvú časť výjazdu mám za sebou, išlo sa bezproblémovo. Ponuku na slivky, jablká a hrušky odmietam a presne s poludňajším kostolným zvonením sa lúčim a vydávam sa ďalej. Prvé metre ma vedú stúpaním a premýšľam, že v nohách nič necítim. Oplatilo sa ísť v kľude a bez náhlenia. Červená značka stúpa ku krížu na Konárkach, pri ktorom je posledný výhľad na dedinku v údolí. Zatlačím v oku slzu a pokračujem ďalej. V stúpaní na Mihalinovú je možné si v jednom mieste všimnúť trať bývalej lesnej železničky, ktorá značku pretína. Sedlo Mihalinová (425 m) je významným miestnym rázcestím, prechádza ním Chotárna cesta a žltá značka. S červenou sa lúčim, nepokračujem ňou do Rakovej a Bukovej. Idem po žltej na Cerový vrch. Rozľahlé lúky a kedysi známa horáreň je v súčasnosti nahradená luxusným sídlom. Z Cerovej ma čakajú orientačne náročnejšie úseky po dobrých lesných cestách. V jednom mieste je zákazová tabuľa, súkromný lesný pozemok. Prechádzam cez chalupársku lokalitu, osadu Rosuchov. Do Trstína len stále rovno. Pred sebou mám pohľad na masív Zárub, ktorý vždy poteší. Spojenie Dobrej Vody a Trstína, ako som išiel, je príjemná nenáročná trasa, ideálna na turistické vyznačenie, rád ňou chodím aj jazdím. Z cyklohľadiska sa mi pozdáva oveľa viac ako úsek cez Rakovú.

V Trstíne je možnosť kúpiť si v stánku pri ceste miestne pekárenské výrobky, ale dnes majú už zatvorené. Po dlhšom čase sa ocitám v cestnej premávke. Krátky úsek do Smoleníc sa dá ísť aj po súbežnom chodníku pod cestou. V Smoleniciach okolo kostola a v neďalekom parku si neodpustím fotku známeho zámku. Je veľmi fotogenický. Od zámku je plynulé stúpanie. Vedľa cesty sa nachádza zaujímavý “striekací“ prameň, kde si naberám vodu. Cez Vlčiareň strmšie stúpam na rázcestie so zelenou značkou. Miestom kedysi viedla lesná železnica. Lesnou cestou popod kopce Veterlín a Čelo prichádzam k asfaltke z Jahodníka. Po pár metroch sa z nej odpájam a ďalšou lesnou cestou stúpam popod Čiernu skalu. Ide o mnou často navštevovaný úsek. V stúpaní rozmýšľam, že mám toho pred sebou ešte dosť, čiže nesmiem nič podceniť. Vodu pijem pravidelne, rovnako jem aj keksíky. Na konci stúpania je pekný pohľad do Mokrej doliny a na Záhorie. Cesta, po ktorej idem, je istým spôsobom zvláštna, keďže pod kopcom Starý plášť končí. Z opačnej strany je rovnaká cesta. Chýba ale ich prepojenie, sú teda nedokončené. Nasleduje klesanie kamenistou cestou a som opäť na červenej značke, ktorú som opustil na Mihalinovej. Cez Mon Repos sa napájam na asfaltku, ktorou stúpam na Amon. Na okraji lúky je možnosť doplniť si vodu. Cez Amon prechádzam bez zastavenia a namiesto jazdy cez Klokoč využívam obchvatovú lesnú cestu. Je pohodlná a rýchla. Ani sa nenazdám a som v sedle Uhliská. Teraz ma čaká výšľap na tretí najvyšší vrch Malých Karpát - Vápennú.

Vápenná a sedlo Skalka

Červená značka na Vápennú je nezjazdná pre bicykle, preto využívam vedľajšiu neprehliadnuteľnú lesnú cestu. Držím sa stále vľavo, cesta sa mení na chodník, na ktorý sa napojí žltá značka z Plaveckého Podhradia. Celý úsek je zjazdný po spadnuté stromy. Tie sú ale ku koncu pri rázcestí pod Vápennou (705 m), zatiaľ najvyššom dnešnom bode. Vrchol Vápennej (752 m) je vzdialený len pár metrov tlačenia, chodníkom plným skál. Na vrchol nejdem, nie je pre dnešnú trasu dôležitý. Z rázcestia je do obce Sološnica 500 výškových metrov klesania. Ide o hlavný turistický chodník, takže pri jazde netreba nikoho ohrozovať a radšej ísť pomaly. Ináč sa ani nedá, keďže v prvej časti sú popadané stromy. Chodník sa mení na lesnú cestu, strmšie klesá, brzdy dostávajú zabrať. Nikoho nestretávam. Po červenej nepokračujem, ale okrajom lúky s výhľadom na Plavecký hrad sa dostávam k záhradkárskej osade nad Sološnicou. Pri nej je v lese výdatný prameň, neodmietam ho. Som v Sološnickej doline a čaká ma opäť stúpanie. Celá dnešná trasa je vlastne len hore kopcom a dole kopcom, roviny veľa nebolo ani nebude. Čiže, kto nemá rád kopce, mal by si na trasu zájsť chuť.

Z doliny vedie kvalitná lesná cesta popod Veľký Peterklín. Využívam ju a poľahky prekonávam prevýšenie do bezmenného sedla pod Peterklinom. Miesto je zároveň dobrým východiskovým bodom na návštevu samotného vrcholu, bicyklom ale nedostupného. Zo sedla pokračujem ďalšími lesnými cestami do známeho sedla Skalka, pripojili sa modrá a červená značka. Posledná menovaná smeruje na Taricove skaly tie sú nezjazdné, aj keď mne problém nosenie bicykla nerobí. Dnes som ale na výjazde s vyššou prioritou, takže na podobné “nepodstatné“ úseky nemyslím. V sedle Skalka je zároveň vidieť ohraničenie obory Biela skala vysokým plotom. Nachádza sa tu ale rebrík, ktorým sa legálne prechádza na druhú stranu, do obory. Hneď za plotom je vidieť lesnú cestu, ktorou pokračujem ďalej. Jednoducho sa tak obídu spomínané Taricove skaly.

Z Hubalovej na Babu

Cesta cez oboru ide skoro vrstevnicovo a po pár kilometroch prechádzam opäť cez rebrík von z obory, v sedle Hubalová (537 m). Rázcestie asfaltiek z Kuchyne a Zochovej chaty. Pri pohľade na tachometer zisťujem, že mám za sebou 100 km. Pokračujem plynulým stúpaním na susedný Čermák. Pod kopcom Gajdoš sú pekné výhľady. Slnko pomaly klesá, stromy vytvárajú dlhšie tiene, je veľmi príjemne. Teplota ideálna, okolo 20 °C. Počet ľudí, ktorých som v lesoch od rána stretol, by sa dal spočítať na prstoch. Na Čermákovej lúke sa stanuje a opeká, využívam výdatný prameň a naberám si vodu. Pijem dostatočne, nechcem nič podceniť a zatiaľ sa mi na výjazde darí.

Úseky, ktoré nasledujú, sú blízko domova, bez problémov ich navštevujem aj počas pracovného týždňa. Tento rok som ich prešiel niekoľkokrát, takže nič nečakané nehrozí. Stúpania sú prerušované klesaniami a práve sa pozerám na svah Skalnatej. Neštverám sa na ňu, aj keď výhľady z nej sú jedny z najfotogenickejších v Malých Karpatoch. Skalnatú je jednoduché obísť. Odbočkou medzi oplotkami sa napájam na širokú lesnú cestu z Rybníčka a stúpam do sedla pod Skalnatou. Obchvatom sa dá pokračovať do sedla Javorina, je ľahký a pohodlný. Kopcom sa ale vyhýbať nechcem, takže sa nenápadným zjazdným chodníčkom vedľa posedu a vo vysokej tráve dostávam opäť na červenú značku a stúpam na najvyššie miesto dnešného výjazdu. Do cca 730 m, na Čertov kopec.

Pred sebou mám zaujímavý hrebeňový úsek, nie je nudný ako obchvat. V jednom mieste je strmé kamenisté klesanie, ale dá sa zvládnuť. Som v sedle Javorina (615 m) a čaká má výšľap na ďalšiu malokarpatskú sedemstovku, Čmeľok (709 m). Komu by sa nechcelo ísť cezeň, dá sa ľahko obísť sprava lesnou cestou. Pokračujem hore a z pedálov sa vypínam na vrchole. Známy vojenský vysielač je nezameniteľným bodom Čmeľku. Pohľadom na vysielač som si pripomenul sobotu tri týždne dozadu, kedy som absolvoval výjazd na veľkofatranskú Krížnu, na ktorej sa nachádza rovnaká stavba. Dávam si krátku prestávku a pokračujem ďalej. Po červenej značke dole nepokračujem, ale strmšie klesanie obchádzam lesnou cestou. Počujem hluk áut a opatrne prekračujem hlavnú cestu Malacky - Pezinok. Som na Pezinskej Babe (527 m) s možnosťou občerstvenia.

Cez Somár na Kamzík

Bez zastavenia idem ďalej, čaká ma príjemné stúpanie, ktoré filtruje cyklistov na tých, čo ho zdolajú a na tých, čo nie. Konské hlavy. Síce mám v nohách celkom dosť kilometrov, ale neúspech si nepripúšťam. Treba myslieť pozitívne. Zložitosť podobných prudkých výšľapov nie je v ich strmosti, skôr v povrchu a hlavne vo zvolení si správnej stopy. Nedupem bezhlavo a oplatilo sa. Som na Konských hlavách (649 m). Pre rýchly presun domov som odtiaľto často využíval neďalekú vojenskú asfaltku, ktorou som sa dostal takmer na Košarisko za Borinkou. Dnes nič také nehrozí, chcem pokračovať po červenej značke. Úseky, ktoré budú nasledovať, som tento rok navštívil doslova len párkrát. Nemám ich rád. Vyjazdené cyklodiaľnice a cez voľné dni množstvo cyklistov. Turistov pomenej, ani sa im nečudujem. So zaťatými zubami prechádzam cez sedlo Tri kamenné kopce na kopec Somár (649 m). Ten je pekným vyhliadkovým miestom. Nezalesnený západný svah poskytuje zaujímavý pohľad. Čas pokročil, slnko pomaly klesá a svetla je v lese menej. V tmavých okuliaroch som mal problém rozoznať, kadiaľ idem. Výmena skiel za číre a ide sa ďalej. Väčšinou dole kopcom, krátke stúpania ani netreba spomínať, cez Kozí chrbát, Salaš a už sa blížim čoraz viac k Bratislave. Ide sa stále dobre, žiadne komplikácie.

Zastavujem na Bielom kríži. Je sedem hodín večer, čiže presne 12 hodín od začiatku dnešného výjazdu. Najviac ma na celom tomto neobľúbenom úseku prekvapilo, že som ho mal sám pre seba, okrem jednej turistky som nikoho nestretol. Sobota a takto, no pekne. Len si oblečiem vestu, návleky na kolená, keďže sa ochladilo, a pokračujem ďalej. Asfaltkou cez Červený kríž na Spariská. Vstupujem do lesa a pokračujem striedavým klesaním, stúpaním pod Kamzík. Niekde pri jazde v tých miestach práve zapadlo slnko, les sa pomaly ponára do tmy, ale je vidno. Posledné strmšie stúpanie je plné koreňov a ešte som nevytiahol svetlo. Jeden z nich som prešiel nešikovne a skoro ma zhodilo z bicykla. Nevidel som ho a vymýšľal som. Poučený pri bufetoch vyťahujem svetlo. Asfaltka ma zavedie presne pod známu dominantu hlavného mesta, televíznu vežu na Kamzíku (439 m). Ide o ďalší bod, ktorý som chcel mať na dnešnom výjazde zaradený do trasy.

Na Devínsku Kobylu

Z Kamzíka červená značka pokračuje chodníkom a strmým klesaním. Mám so sebou menej výkonné svetlo (malé kvôli hmotnosti), takže jazdu prispôsobujem jemu. Pri zjazde rozmýšľam, že sa nesmiem pomýliť. Po červenej značke nepokračujem, ale napojím sa na žltú. Jej zaujímavé točivé klesanie vynikne potme ešte viac ako za svetla. Som na Železnej studničke pri prameni, ale nenaberám si vodu. Z Čermáka mi stačí. Smerujem k Červenému mostu a čaká ma posledný dnešný cieľ - Devínska Kobyla. Bočnými cestami sa dostávam do Dúbravky a k známej asfaltke. Vedie až hore, kam potrebujem. Stúpanie, ktoré ma čaká, nie je náročné, 250 výškových metrov na 4 km, teším sa naň. Klamal by som, keby som napísal, že sa mi ide tak ľahko ako na začiatku. Namiesto slova ľahko by som použil slovo dobre. Nič mi neprekáža, nebolí, stúpanie si užívam. Predsa len, takýto pocit z celodenného jazdenia sa na krátkych výjazdoch nedá nasimulovať. Maximum stúpania je 13 %, takže nič extra. Pri Salese vidím svetlá čeloviek bežcov. Na vrchol je len kúsok. Pri bráne bývalej vojenskej základne sa nezastavujem, bočnou dierou v plote vchádzam dovnútra a asfaltkou pokračujem na najvyšší bod. Devínska Kobyla (514 m) ako posledný kopec Malých Karpát je zdolaná. Rovnako ako pri výjazdoch na Buschberg a z Trenčína s tým rozdielom, že som tu dnes potme. Svetlá žiariacej Bratislavy sú tajomné, celá lokalita pôsobí tajomne. Krátky pokus o nočný záber a ide sa ďalej. Výjazd ešte neskončil.

Záverečné metre a zhodnotenie

Namiesto cesty späť k bráne idem druhomu dierou v plote a som takmer pri turistickom vrchole Devínskej Kobyly. Bočným chodníkom opatrne klesám a ďalším chodníkom sa napájam na červenú značku. Idem celkom uvoľnene, žiadne napätie. Nočný les má svoje čaro. Značka má stále klesanie až do Devína. Uličkami prechádzam pod hrad Devín, kde definitívne a oficiálne končím hrebeňovku Malých Karpát. Fotka smerovníka, pohľad na svadobných hostí pri neďalekom hoteli a príjemný pocit zdolania Malých Karpát sa práve dostavil. Neviem ho dosť dobre popísať, treba to zažiť. Domov mám kúsok, takže len cyklochodníkom vedľa rieky Morava a som v Devínskej Novej Vsi, kde ukončujem dnešný významný malokarpatský deň.

Prejdenú trasu by som zaradil medzi zaujímavé. Dĺžka, čas ani prevýšenie nehrali rolu, na tieto ukazovatele nie som zaťažený. Variantov, ktorými sa dajú Malé Karpaty zdolať, je množstvo, v tom je ich rôznorodosť. Dá sa ísť bočnými cestami, podhorím, záhorskou stranou alebo podunajskou stranou, podľa chuti. Mnohé úseky viedli neznačenými cestami, ale netreba sa ich báť, stratiť sa nedá, vždy sa niekam príde. Mapa či navigácia vždy pomôže, prípadne ochotní turisti a cyklisti. Moja verzia bola v niečom tradičná, v niečom netradičná. Z hľadiska náročnosti sa dajú zvoliť rôzne trasy. Výjazd sa dá vhodne rozdeliť na dva úseky, jeden Bzince pod Javorinou - Smolenice, druhý Smolenice - Bratislava. Železničné spojenie je vhodné.

Mňa dnes najviac potešili počasie a teplota, ktoré boli ideálne, ale hlavne pocit, že sa mi išlo ľahko, vhodne a bezproblémovo. Oproti minulému roku oveľa lepšie. Nastúpané výškové metre by mohli byť vyššie, ale v tom prípade by som trasu musel upraviť a ísť cez niektoré lokality len kvôli nim. Niečo také som samozrejme nechcel. Stačilo mi zistenie, že ak by som sa v Devíne rozhodol niekde nastúpať “potrebných“ 600 výškových metrov, bolo by to možné aj reálne. Problém bol v tom, že nebolo kde. Také dlhé a členité Malé Karpaty nie sú, ale každý si v nich aj napriek tomu nájde svoje.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek