Trasa

Liptovský Mikuláš – Okoličné – Podtureň – Liptovský Hrádok – Liptovský Peter – Vavrišovo – Pribylina – Hrdovo – Podbanské – horáreň pred Tichou – Tichá dolina – Liptovský košiar (otočka) – horáreň pred Tichou – Kôprova dolina – ústie Garajovej doliny – horáreň pred Tichou – Podbanské – Tri studničky – Biely Váh – Nové Štrbské Pleso – Štrbské Pleso – Popradské pleso – Popradská poľana – Vyšné Hágy – Nová Polianka – Danielov dom – Tatranská Polianka – Tatranské Zruby – Sibír – Nový Smokovec – Starý Smokovec – Dolný Smokovec – Malý Smokovec – Nová Lesná – Veľký Slavkov – Poprad, časť Veľká – Poprad ŽST (trasa v mape)

O spôsobe, akým sa pod Tatry dopravím, nemusím veľmi písať. Po piatykrát za posledné dva mesiace využívam ponuku nočného rýchlika R 615 Zemplín. V sobotu o 23.30 h nastupujem v Bratislave a o štyri hodiny neskôr, o 3.30 h nedeľného rána vystupujem v Liptovskom Mikuláši. Ani sa mi nechce veriť, že štvrtý raz za krátku dobu. Začínal som tu výjazdy na Kráľovu hoľu, Krížnu a Chopok. Cesta ubehla bez problémov a bez spánku. Trasa, ktorú som si naplánoval podľa mapy a ktorú mám pred sebou, by nemala byť náročná, len pre mňa bude celá neznáma. Keďže posledné dni miestami intenzívne pršalo a ochladilo sa, výhodou bude celý čas asfaltový povrch ciest, po ktorých pôjdem.

Smer Podbanské

Po vystúpení z vlaku mi úsmev z tešenia, že som tu, doslova zamrzol. S nízkou teplotou som počítal, len po štyroch hodinách skoro bez pohybu to telo vníma ináč. Oproti minulým výjazdom som musel zmeniť druh oblečenia, idem do diametrálne odlišných lokalít, nechcem nič podceniť. Bez zbytočných zdržaní zapínam svetlo a začínam výjazd. Do východu slnka sú tri hodiny.

Tma a chlad ma sprevádzajú prejazdom cez mesto, ale za ním jasnej oblohe dominuje krásne svietiaci mesiac dva dni po splne. Ide sa dobre, hlavne, že nefúka vietor. V Liptovskom Hrádku som o chvíľku. Pri jeho dominante, hrade, zastavujem a skúšam fotiť. Nikde nikoho. V jazde sa príliš neponáhľam, plánované lokality nechcem navštíviť potme. Hlavný ťah je úplne prázdny, jazda nerušená, len spestrená nízkou teplotou. Stabilne sa drží na 0 °C. Na to, že je posledný letný deň, mi pred nulou chýba akékoľvek číslo. Onedlho je Pribylina, známa liptovská obec. Na autobusovej zastávke mám krátku pauzu, pri ktorej sa zohrievam. Pohybom všetkých končatín. Cesta ďalej má len mierne stúpanie, obrysy tatranských kopcov nie je vidieť, aj keď svit mesiaca je dostatočný. Kľudná jazda a prvé náznaky lesa pozdĺž cesty. Smreky vytvárajú dlhé tiene a len čakám, čo z tieňov vyskočí. Pred sebou mám pravotočivú zákrutu, z plánovania trasy viem, že som v Podbanskom a niekde musím odbočiť. Tma nie je veľká, ale svetlo tiež nie.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Napájam sa na asfaltku, ktorá ma dovedie k rázcestiu. Nie obyčajnému, ale k tomu, ktorým sa vchádza do mojich dvoch cieľových dolín. Horáreň pred Tichou (960 m). Naľavo začína Tichá, napravo Kôprová dolina. V myšlienkach uvažujem nad tým, čo o nich viem. Kauzy okolo ťažby dreva, ale hlavne mi napadnú fotky a dokumenty o zvieratách, pre ktorých sú dve doliny a priľahlé kopce nielen Liptovských kôp domovom. Medvede, jelene, kamzíky, vlci, hlucháne... Preto som sem nechcel ísť úplne potme, nikdy neviem, na čo natrafím alebo skôr, čo natrafí na mňa. Som si vedomý, v akú som tu dobu, ale stáť tu nemienim. Prvú navštívim Tichú dolinu.

Tichou dolinou

Značená cyklotrasa - asfaltka prechádza okolo pár budov a vďaka odchádzajúcej noci konečne vidím tatranské kopce. Na oblohe je nízka oblačnosť, ktorá sľubuje zaujímavé sfarbenie po východe slnka. Svetlo na bicykli veľmi nepotrebujem, ale pre istotu svietim. Asfaltka sa ponára do lesa, je miestami vlhká, ale jazde to neprekáža. Po ľavej strane vidím zaparkované osobné auto. Vychutnávam si, že som tu, les je svieži a tichý. Doslovne. Stúpania, ktoré nasledujú sú mierne, a tak dolinou prechádzam pomerne rýchlo. Obloha je tajomná. Kopce predo mnou sú v najvyšších polohách zasnežené, veľmi pekný a pre mňa netradičný pohľad. Ani sa nenazdám a som na otvorenom priestranstve, je tu prístrešok a v ňom jeden turista. Zastavujem a trochu rozpačito pozerám do navigácie, či som na konci. Áno, som, asfaltka a cyklotrasa tu končia, lokalita Liptovský košiar. Zdalo sa mi to príliš krátke. Nič to ale nemení na fakte, že pohľady vôkol sú krásne, pre mňa nové a vzácne. Pôsobia tajomne, rovnako ako aj cesta sem.

Nastáva fáza odfotiť všetko, čo vidím. Stále mi nejde do hlavy, že som tu, kto by to bol povedal. Oblačnosť sa postupne začína trhať, svetla je dostatok, objavuje sa modrá obloha. Musím uznať, že som tu vo vhodnom čase. Nie je ani zima, 3 °C a bezvetrie. Všetko pekné raz musí skončiť, rovnako sa musím pobrať ďalej, čiže rovnakou cestou späť. Inou možnosťou by mohlo byť turistické pokračovanie ďalej do Kôprovej doliny. Lúčim sa s miestom a idem nazad. Jazda je rýchla, skoro stále dole kopcom. Obloha na juhu sa rozjasnila, jej modrá farba a slnečné lúče mi vypaľujú oči. Správny čas na zmenu čírych skiel za tmavé. Pár fotiek pri spätnom pohľade a som znova na rázcestí pred Tichou. Tento raz počujem niečo, čo som chcel počuť predtým. Polovica septembra patrí v našich lesoch jeleňom. Slabo, ale predsa, počujem jemné ručanie. Bez zastavenia sa vydávam v ústrety Kôprovej doline.

Kôprovou dolinou

Stúpanie je zo začiatku strmšie. Predo mnou sa ukazuje slniečko a aj jeden mohutný zasnežený kopec. Že by to bol on? Áno, aj keď neisto, ho identifikujem ako Kriváň. Z tejto strany som s ním nemal česť, teda zo žiadnej inej, len z diaľky. Asfaltka bez stúpania pokračuje lesom, stretávam skupinku stojacich cyklistov, obieham jedného turistu a prichádzam k mostu cez Kôprovský potok. Modré C-čko sa na kameni vyníma rovnako ako biele oblaky na modrej oblohe a pod nimi ďalší zasnežený kopec. Netrúfam si hádať, o aký ide. Párkrát otočím pedále a som na konci cyklotrasy, tesne pod Kmeťovým vodopádom. Lesná cesta nekončí, je spevnená, takže sa po nej jazdí ďalej. Zvedavosť je silnejšia ako príslušný odsek návštevného poriadku TANAP-u, takže s plným vedomím pokračujem ďalej modrou pásovou značkou. Ide o štandardnú lesnú cestu so stopami áut. Či touto jazdou niečo poškodím alebo zničím, nechám každému na posúdenie.

Stúpam ďalej, ale výhľadom do okolia bránia stromy. Náprotivné svahy sú mierne zasnežené, slnečné lúče sa na nich pekne odrážajú. Cesta stále nekončí, modrá značka ide chodníkom vpravo, ja po ceste vľavo. Strmo stúpa a prichádza ku kvalitnému mostu cez Garajov potok. Ako vidím, cesta pokračuje ďalej, ale ja nie, potiaľto stačilo. Netuším, kde končí a čo je na konci. Možno raz zistím. Spravím pár fotiek a idem späť. Na vlhkých kameňoch si musím dávať pozor a som opäť pri rázcestí pod Kmeťovým vodopádom. Nejdem k nemu, o dôvod viac sa sem v budúcnosti vrátiť. Teplota príjemne poskočila, ide sa dobre. Rýchla jazda dole a dnes som tretíkrát na rázcestí pred Tichou. Slnko a modrá obloha, pôsobí to úplne inak ako skoro ráno. Preštudujem si turistické informácie, kam by som sa odtiaľto dostal a pokračujem ďalej k hlavnej ceste - Ceste slobody, ktorá bude mojou trasou nasledujúce kilometre.

Popradské a Štrbské pleso

Ide sa mi dobre, necítim únavu, teším sa z lokalít. Cesta slobody je kvalitná, široká, autá neberiem ako prekážku. Je ich pomenej. Dlhšie stúpania, minimum klesaní a hlavne zaujímavé výhľady. Naľavo sa čnie majestátny biely Kriváň, napravo je sem-tam vidieť zahmlený Liptov, nad ktorým sa vypínajú Nízke Tatry. Zastavujem, fotím a sám pre seba si pomenovávam kopce, ktoré poznám. Zrak mi spočinie na Kráľovej holi a myšlienky sa na ňu pomyselne prenesú. Aj vtedy to bol zaujímavý výjazd. Blížim sa k ďalšiemu cieľu, tým je Štrbské Pleso. Zvolil som si ho, lebo som pri ňom dlho nebol. Je zároveň posledným dopredu naplánovaným cieľom. Ale keďže mám dostatok času, nemusím sa ponáhľať, tak namiesto Štrbského si zvolím iné pleso, ktoré ešte navštívim. Jedna z tatranských cyklotrás vedie aj na neďaleké Popradské pleso, tam sa chystám.

Zbavujem sa prebytočného oblečenia a podľa informačných tabúľ vedľa cesty klesám k zastávke TEŽ Popradské pleso. Odtiaľto by mala viesť značená asfaltka. Tak sa stane. Obloha je krásne modrá, slnko svieti, stúpanie je celkom výživné. Asfaltka často zatáča, má kvalitný povrch, ide sa po nej dobre. Obieham nespočetné množstvo turistov a podľa výškomera na tachometri viem, že som o chvíľu tam. Otvára sa mi pohľad na známe turistické miesto a zároveň dnešný najvyšší bod trasy - Popradské pleso (1500 m). Nikdy som tu nebol. Dve turistické chaty na brehu, ľudia, voda a kopce. Jednoduchý opis. Fotku plesa by som prijal radšej z opačnej strany, nie od chaty proti slnku. Len dostať sa tam s bicyklom by bolo komplikované, takže z vhodnejšieho fotenia nič nebude. Nemám dôvod na dlhšie zdržanie, zjem dva rožky, čo mi zostali a ide sa dole. Jazdu prispôsobujem ľudom, ktorých obieham, idem pomaly.

Som dole, krátke stúpanie a prichádzam k záchytnému parkovisku. K samotnému Štrbskému Plesu je na skok. Bočným chodníkom sa k nemu dostávam a vedľa bicykla smerujem k brehu jazera. Jeden z najznámejších tatranských pohľadov mám práve pred sebou. Biele štíty zahalené v nízkej oblačnosti, tajomná atmosféra. Pre mňa vzácny pohľad, keďže som tu po mnohých rokoch. Pár fotiek a pokračujem ďalej. Odteraz by som mal ísť len dole kopcom.

Cez Smokovce do Popradu

Čaká ma presun na dopredu vybranú železničnú stanicu v neďalekom Poprade. Cesta slobody klesá, za stálych výhľadov na krajinu poznačenú veternou smršťou v roku 2004, prechádzam cez Vyšné Hágy a Novú Polianku do Tatranskej Polianky. Stretávam celkom dosť oproti idúcich cyklistov. V posledne menovanej osade vidím cykloznačku ku Sliezskemu domu. Ak by som mal viac času, navštívil by som aj ten, ale radšej sa chcem domov dostať skorším vlakom, na konci vysvetlím, prečo. Biele oblaky, biele kopce, modrá obloha. Páčia sa mi tieto pohľady. Prichádzam do Nového Smokovca a hneď za ním v Starom Smokovci sa lúčim s Cestou slobody a odbáčam doprava. Čaká ma iba stále klesanie dlhou rovnou cestou. Čas ešte mám, takže sa od hlavnej cesty odpojím a pokračujem do Novej Lesnej. Pri krajnici zastavujem a fotím pohľad späť. Oteplilo sa. Do susedného Veľkého Slavkova je kúsok a z neho len cez diaľnicu D1 a som v Poprade.

Záver

Do odchodu vlaku mám niečo cez pol hodinu, v pokoji sa prechádzam mestom a popritom hľadám železničnú stanicu. Nachádzam ju a pomalou jazdou pri nej ukončujem dnešný výjazd. Lístok a hlavne miestenku som si kúpil včera večer v Bratislave. Mal som šťastie, keďže IC vlaky boli vypredané a v rýchliku to bola jedna z posledných. Nasledujúci deň začína na niektorých vysokých školách zimný semester, takže tradičný presun množstva ľudí z východu na západ naplní vlaky do prasknutia. S podobnými situáciami treba pri plánovaní cyklistiky vo vzdialenejších končinách od domova a pri využití vlaku rátať, následne nebude človek prekvapený.

Po nastúpení do meškajúceho vlaku a usadení sa na svojom mieste len premýšľam, akými pre mňa novými, netradičnými a zaujímavými lokalitami som dnes išiel. Nestáva sa mi často, aby som si na výjazde ani raz nenabral vodu, ale na tomto nebolo treba, stačila mi voda z domu. Výhľady, ktoré ma dnes sprevádzali, si dobre zapamätám. Som spokojný, pomerne nenáročnú trasu môžem bez problémov odporúčať aj druhým. Je na nej na čo pozerať a obdivovať.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek