Trasa

Starý Majer – Trosky, Brzáčka – Brusno, kúpele – Nemecká – Zámostie – Predajná – Lopej – Podbrezová – Valaská, Piesok – Bystrá – Tále – Bystrá – Mýto pod Ďumbierom – Jarabá – sedlo Čertovica – Vyšná Boca – Nižná Boca – Malužiná – Kráľova Lehota – Svarín – Čierny Váh – dolina Benkovo (ústie) – horáreň Biely potok – Šuňava – Štrba – Lučivná – Svit – Poprad

Konský budíček po spánku s mŕtvolou

Z driemot ma preberá mocný dupot. Než sa stihnem spamätať, do prístrešku sa doslova vrúti rozjašený mohutný norik a vzápätí s hlasným fŕkaním stojí priamo nado mnou. Teperím sa zo spacáku a zvítavam sa s návštevou. Kôň je poriadne rozšantený a vzápätí šacuje moju cyklobrašnu a papuľou snorí po batožine. Po nočných horúčkach som smädný ako ťava, no kôň mi rozšliapol fľašu s vodou a ostal som na suchu. Než stíham ratovať batožinu, kôň mieri k spacáku a rozloženým veciam. Bežím tam, lebo v papuli drží čelovku. Ranné šoky vôbec nemusím, najmä keď mám robotu sám so sebou, aby som sa aspoň čiastočne prebral. Opakovane ho ťahám za ohlávku zo stajne a vyháňam ho von, no evidentne som natrafil na škodoradostného koňa a s neskrývanou radosťou sa vždy nanovo vovalí do prístrešku a rozhadzuje mi sušiace sa tričká. Asi na piaty raz sa mi podarí aspoň obuť a preobliecť. Narýchlo si balím spacák a zrazu sa z celej sily obtiera o chabú stenu prístrešku, aby sa poškriabal na boku. Prístrešok sa kýve zo strany na stranu, drevo praští, že podchvíľou čakám, že sa zosype. Padá mi naložený bicykel a kôň poďho papuľou rovno do batožiny. Opäť ho vyvádzam von a pre istotu mu dôrazne dohováram. Zdá sa, že pomáha, no nie nadlho. Opäť pchá hlavu do prístrešku, no len pokojne sleduje, ako sa balím a nerobí mi naprieky. Chválim ho a snažím sa zistiť, čo celú noc smrdelo, až asi meter od miesta, kde som ležal, nachádzam pod slamou vysušenú, akoby mumifikovanú zdochlinu niečoho, čo vyzerá ako líška. No výborne. Zistiť to tak večer, asi by som tu nespal. Ale práve preto som nič nehľadal, lebo vyspať som sa musel s tým, že ráno mi to bude aj tak jedno.

Zbalený leziem von. Je zamračené, popŕcha a oproti včerajšku sa poriadne ochladilo. Som poriadne hladný, ale hlavne smädný, a tak sa neodkladne poberám preč z lúčnatého hrebeňa. Na rázcestí Starý Majer sa napájam na žltú značku a lesnou cestou schádzam do doliny k potoku Peklo. V úzkej dolinke sa stáčam doľava. Potok je po nočných zrážkach rozbúrený a mútny, príkre úbočia dolinky sa vyparujú a na oblohe sivé mračná s dažďom na krajíčku. Smäd si hasím pri bočnom prítoku, kde raňajkujem suché rožky a hrozno, pretože žalúdok mi nič iné neberie. Dokonca sa musím napriek hladu siliť. Prvé sústo mi v žalúdku spôsobuje ťažkú nevoľnosť. Je mi rovnako zle, ako včera, akurát nemám horúčku.

Do Popradu neprídem

Šesť kilometrov klesám dolu odľahlou dolinou a na príchod do chaosu civilizácie sa absolútne neteším. Na začiatku kúpeľov pred Brusnom tankujem z honosného prameňa v parku minerálku, ktorá mi prišla nenormálne vhod. V Brusne dúfam, že popri Hrone povedie nejaká poľná cesta alebo chodníček, aby som nemusel ísť do Brezna po hlavnej. Hneď za mostom mám preto radosť zo značenej cyklotrasy, a tak odbáčam doprava a pokračujem popri Hrone.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Cyklochodník sa však o chvíľu napája na cestu a tá sa neskôr napája na hlavnú, z čoho sa vôbec neteším. Slabý som ako mucha, je mi na zdochnutie a do toho rev plechových ulít na ceste. Pri pamätníku SNP preto odbáčam na Nemeckú. Pri motoreste sa nachádza lodenica. A mňa opäť bolí pri srdci z rozhodnutia Ministerstva životného prostredia o vybudovaní 36-tich malých vodných elektrární na Hrone (14 je vybudovaných). Týmto sa nenávratne zničí celý ekosystém Hrona, nehovoriac o tom, že zregulované úseky pri povodniach zrýchľujú povodňovú vlnu. Hrádze sú samozrejme prekážkou pre všetky vodné živočíchy. Zanikne aj veľké množstvo perejnatých úsekov, ktoré okysličujú vodu a napomáhajú samočistiacemu procesu rieky a v konečnom dôsledku definitívne zabije vodáctvo na Hrone. Zaujímavosťou je, že nemáme energetické nedostatky, a tak budovanie elektrární vôbec nie je nutné.

Cítim sa veľmi biedne a je mi jasné, že do Popradu sa dnes nedostanem. Oblievajú ma mrákoty a bolesť žalúdka sa stupňuje. Preto sa pomaly suniem ulicami Nemeckej a Dubovej a obzerám sa po okolí. Z Dubovej chcem pokračovať ďalej popri rieke, ale milí domáci mi za železničnou stanicou radia, že jediná možnosť, ako sa vyhnúť hlavnej, je ísť cez Predajnú do Lopeja (časť Podbrezovej). Preto križujem hlavnú a po rozbitej starej ceste sa suniem z Predajnej. Nevoľnosti ma nútia opäť zastať, a tak sa predýchavajúc dívam na zamračené Nízke Tatry. Neustále popŕcha, ale silný dážď sa nepúšťa. Rozmýšľam, že by to možno chcelo niečo teplé do žalúdka. V Lopeji preto stojím pri hlavnej ceste a na terase si dávam menu. Stavy sa mi nelepšia, skôr horšia a nie som schopný dojesť neveľkú porciu. Aspoň, že polievku som do seba dostal.

Ďalší úder pod pás

Ďalej pokračujem po hlavnej. V Podbrezovej sa na križovatke rozhodujem pobrať sa niekam do okolia Táľov, tam sa zvaliť do trávy na odľahlom mieste, prečkať nepríjemný stav a pokračovať zajtra. Nemám na nič náladu a jediné, čo ma zaujíma, je to, kedy bude pre dnešok konečne fajront. V Bystrej odbáčam doľava na Tále. Tam ma všade víta veľký stavebný ruch, množstvá stavebných mechanizmov, prach a hluk. Stavy sa mi aj bez toho zhoršujú a mňa opäť oblievajú horúčky a obšťastňuje brušný katar. Nikde nevidím žiadnu búdu, ani senník. Skončil som a otáčam sa naspäť. Klesajúc dolu úzkou zalesnenou dolinou popri potoku mi je ľúto zbytočnej zachádzky do kopca. V Bystrej odbáčam doľava smerom na Čertovicu, pretože inštinkt mi hovorí, že niekde v horách nájdem odľahlé miesto.

V Mýte pod Ďumbierom stojím pred potravinami a dostávam ďalší úder pod pás v rámci nie veľmi vydareného cyklovandru. Peniaze si zvyknem nosiť na dvoch miestach, pretože sa mi to v minulosti osvedčilo najmä na Spiši a Gemeri, kde ma okradli Cigáni, keď som musel ísť do obchodu a s bicyklom ma dnu nechceli pustiť. V peňaženke mi ostalo pár drobných, a tak s istotou šmátram na zašitom mieste v batožine po obálke, v ktorej mám 50,- €. Úplne posledné peniaze, ktoré mám. Je to tzv. železná rezerva, ak by sa niečo prihodilo. Ale ako hľadám, tak hľadám, obálky niet. Opakovane prehľadávam všetky veci, všetku batožinu a nič. Obálka je fuč. Sú len dve možnosti. Buď ma niekto okradol, keď som párkrát nechal naloženú opachu bez dozoru, alebo som ju nejakým nedopatrením v zlých stavoch niekde pri balení a vybaľovaní vytratil. Leziem do obchodu a za posledné drobné si kupujem minerálku, lebo mi došla tá z prameňa a najbližší je pod Čertovicou. Nuž čo. Čaká ma hladovka. Beztak mám problém dostať do žalúdka čokoľvek.

Na hore dedinou sa sunúcu postavičku sa cez roztrhané mraky začalo usmievať slniečko, ale postavička sa nie a nie usmiať. Tak sa schovalo za mraky. Potom, ako si sledujúc ma jedným očkom všimlo, že sa obzerám po vskutku nádhernej horskej dedine natlačenej v úzkej doline, dalo mi druhú šancu a vykuklo opäť. Usmial som sa a slniečko začalo hriať čoraz viac. A mňa začalo hriať kdesi pri duši. Slniečko pochopilo, že som pochopil, a tak sa smejeme obaja. Ponúka sa mi nádherná scenéria. Úhľadné domčeky, večerné vône, kvietky v záhradách i na balkónoch a nekonečná pohoda.

Dobrý koniec dňa

Hneď za dedinou ma to ťahá doľava, popri potôčiku na poľno–lesnú cestu, a tak neváham. Vedie tadiaľ červená značka. Po nejakých štyristo metroch sa dostávam na križovatku poľných ciest, ale hlavne na lúky. Presne toto som potreboval. Dolinku a svätý pokoj. Keďže na túlačke nemám stan, tak nožom zahrocujem vyhodenú rakytovú žrďovinu na neďalekej skládke biologického odpadu a staviam si celtový prístrešok. Kameňom zabíjam žrde do tvrdej pôdy a hneď začína popŕchať, lebo od juhozápadu sa valí čierna oblačnosť. Je mi na zdochnutie, no aj tak sa vydávam na malý prieskum okolia. Nachádzam sa v utešenej dolinke, dostatočne bokom od rušnej hlavnej cesty. Nado mnou je strmý lúčnatý svah s bukovým lesíkom na vrchu, no ďalej dolinou sa černejú smrečiny. Cítim veľmi dobrú energiu a je mi jasné, že som pri tom všetkom natrafil na skvelé miestečko. Sedím opodiaľ a pozerám sa na utešený prístrešok, ktorý zakryl priestorovo veľkorysú spálňu a celú naloženú opachu spolu s mohutným a hrubým samorastom, ktorý tu zrejme ostal ako pamiatka na niekdajší sklad dreva. Teraz môže liať, koľko chce.

Zo včera mám kúsok melóna a pár suchých rožkov. Večeriam teda melón a po hodinovom oddychu mi nedá nevyštverať sa na kopec nado mnou. Každý, kto je rovnako postihnutý, iste chápe, prečo sa človek, aj keď ide skapať, štverá do kopcov. Veľmi ma totižto zaujíma, čo je hore a čo je odtiaľ vidieť. Mraky sa znova trhajú a popŕchanie ustalo. Hore si nadávam, až sa buky trasú, lebo mi je tak zle, ako nikdy. Ale viem, čo je na kopci... Cesta k vedomosti nie je vždy jednoduchá a častokrát aj bolestivá.

Preto vzápätí ďakujem, že tu môžem byť a rozhliadam sa po okolí. Naďabil som totižto na strmú poľnú cestu, ktorá ma doviedla za kopec. Teraz sa dívam do úzkej dolinky, z ktorej trčí kostol z Mýta pod Ďumbierom a spolu s časťou dedinky vykúka z hĺbky. Okolo sa zvažujú zarastené medze, lúčky a lesíky. Okolo mňa rastú liesky a tak sa nostalgicky v spomienkach vraciam k množstvu dávnych nocľahov v horách Bosny a Hercegoviny v bývalej Juhoslávii. Veľmi mi to pripomína jedno miesto. Dolu v údolí je križovatka a cesta, ktorá smeruje do Brezna, stúpa v záreze strmého úbočia Šanského nahor na Pohanské. Množstvá kamiónov revú do kopca a v spomienkach sa opäť vraciam do Bosny a Hercegoviny. Neuveriteľné, ako veľmi dokážu byť niektoré miesta podobné.

Na spiatočnej ceste hneď pod cestou objavujem strategické zarastené guľometné hniezdo ešte z čias 2. svetovej vojny. Papeky, ktoré niekto položil namiesto guľometu, smerujú rovno na spomínanú križovatku. Až za šera prichádzam k prístrešku. Po umytí sa v potôčiku (aká slasť!) si líham do veľkopriestorovej spálne a opretý o slnkom vybielený samorast sa nechávam uspávať jedinečnou zmesou najkrajších melódií, aké môže človek ležiaci na matke Zemi v prírode počuť. Žblnkot potôčika, šum v korunách starých smrekov povyše a cvrkot svrčkov. S vedomím, že som v doline, v ktorej mi je dobre, zaspávam.

Nemôžem mať pokojné ráno

Ráno sa mi nechce vôbec nič. V noci som sa neustále budil, hlavne nadránom na neutíchajúce bolesti žalúdka. Ani omylom sa mi nikam nechce. Ranný pokoj mi narúšajú dve paničky s rozmaznaným čoklom, na ktorého neustále hulákajú, ale čokel neposlúcha. Zaparkovali rovno pri mne. Keď sa po nekonečnej chvíli pobrali za kopec, znova zaspávam. Ale len na chvíľu. Vzápätí okolo po lesnej ceste prechádza ďalšie auto, potom ďalšie a ďalšie. A do toho traktor s drevorubačmi a za ním ďalší. Keď okolo ide konský povoz a chlapi mi kričia, aký mám hrdý šiator, rezignujem na ďalší spánok. Tlačím do seba dva suché rožky a rozmýšľam prečo mám po celý život rušné a nepokojné rána. Asi preto, že ich nemám rád. Ach jaj – večer je večer. Večeru sa veru nič nevyrovná. Ale ráno musí byť, aby mohol byť večer.

Po zbalení sa prichádzam na hlavnú a stúpať na Čertovicu sa mi vôbec, ale ani omylom nechce. Slabší som ako včera a ledva šliapem po rovine. Zle mi je rovnako ako včera. Ale aspoň že som sa niečo vyspal. Nebyť únavy, asi by som pre bolesti bdel. Šesťsto výškových metrov ma vôbec neteší, ako ani veľká premávka. Pred Jarabou na moste nachádzam takú dieru, že cez ňu vidno potok. Nedá mi a dieru si fotím. Za dedinou stojím pri prameni Hornojarabský Bachláč, ktorý mi prichádza veľmi vhod. Aspoň minerálka, keď už nemám jedlo a ani peniaze naň. Ktovie, kedy dorazím do Popradu a či budem mať vôbec chuť niečo doma zjesť. Na sedlo prichádzam úplne vyčerpaný. Po tom, ako natankujem plné nádrže vody, šaškujem s výrobou statívu z dosák pre dokumentačnú fotku seba a toho, na čom som sa sem štveral. Napokon ma fotia okoloparkujúci s konštatovaním, že čím zložitejší fotoaparát, tým škaredšie fotky.

Nekonečne nekonečná cesta

Na sedle konečne cítim dych domoviny. Prefackáva ma silný severák a zima je razom (odhadom) päťcentimetrová. Paráda. Ako v Poprade na stanici. Ochladenie o niekoľko (a fest veľa) stupňov ma núti pohnúť sa a nemotať sa zbytočne s pokazeným žalúdkom a vetry využiť v stíhacom zjazde. Lenže nárazový vietor, ktorý fúka oproti, je s prehľadom silnejší. Radosť z klopenia v pár zákrutách končí a nárazový vietor mi z obočia robí priam vejár. Nie že by som ho mal ako Brežnev, ale fúka tak silno. Logicky preto šliapem aj dolu kopcom. Konečne som v Kráľovej Lehote. Je mi stále horšie a na cestu hore kopcom až na Štrbu sa vôbec neteším. Vládzem stále menej a navyše, som v lokalite, ktorú notoricky poznám.

Cestu popri Čiernom Váhu som podrobne opísal v článku Poprad – Čierny Váh – Liptovské Revúce a tak sa nebudem opakovať. Sunutie sa do osady Čierny Váh mi príde nepríjemne a nezabudnuteľne nekonečné, nudné a monotónne. Napájam sa na 4-kilometrovú štrkovú cyklocestu, ktorá vedie po telese bývalej Považskej lesnej železnice v zárezoch nad riekou. Na mieste, kde kedysi stála točňa na otáčanie rušňov, stojím a hodinu ležím na tráve v snahe dobiť si baterky aspoň čiastočne. Viem, že v čase plánovaného príchodu do Popradu bude v krčme kamarát. Chcelo by to panáka na vypálenie svinstva, čo mi robí toľko nepríjemností. S bojovým pokrikom: „Tak poďme na toho prcka,“ motivačne vstávam a odhodlávam sa nepauzovať a dostať sa čím skôr do Popradu.

Nikdy mi cesta na rázcestie pri horárni Biely potok netrvalo tak dlho. Čas sa neskutočne vlečie a šliapanie doblba ma vôbec v tomto stave nebaví. Poprad akoby bol stále ďalej. Pred Šuňavou stojím, ináč sa nedá. Nemám mať z čoho energiu a zvyšné sily ubúdajú po každom kilometri. Medzi Šuňavou a Štrbou prichádza aspoň čiastočná úľava. Hore kopcom viac (až na malé výnimky) nepôjdem. Teraz sa suniem rýchlejšie a pred Svitom mi je celkom veselo. Na cyklochodníku ma víta nárazový a ľadový východný protivietor, ktorý by mohol byť maskotom Popradskej kotliny. Jedenásť kilometrov do cieľa vo veľmi pomalom tempe opäť nemá konca–kraja a nálada opäť klesá. Napokon v krčme s pocitom určitej úľavy konečne ukončujem moje trojdňové trápenie. Dávam si panáka, s kamarátom prehodím pár slov a poberám sa domov. Obálku s peniazmi nenachádzam ani pri vybaľovaní. Po chvíli niečo málo zjem, vypijem liečivý čaj a úplne vyčerpaný sa poberám do postele. Druhý raz v živote, čo som sa nevedel dočkať na koniec cyklovandru, a tak si užívam zaslúžený fajront, pokým nezaspím...

Fotogaléria k článku

+9 ďalších fotiek