Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Cyklotúra Jamník – Grúň – Lysá hora – Jamník

„Když to shrnu, nejtěžší je Lysá hora,“ čítam v cyklistickej diskusii o najväčších stúpaniach v Českej republike. Zatiaľ si síce sedím s vyloženými nohami v Rožnove pod Radhoštěm, no počítač, ktorý mi ticho pradie na kolenách, mi v psychickej príprave na ďalší deň veľmi nepomáha. Podľa reakcií diskutujúcich sme si totiž vybrali výlet, ktorý sa úspešne drží na popredných priečkach v rebríčku o najťažšie stúpania. Minimálne české.

Vzdialenosť
55 km
Prevýšenie
+1600 m stúpanie, -1600 m klesanie
Náročnosť
vyššia, 4. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
leto – 30.08.2013
Pohoria
Česká republika: Západné Beskydy - Moravsko-sliezske Beskydy (Moravskoslezské Beskydy)
Trasa
  • Štart: mapa
  • Koniec: mapa
  • Najvyšší bod: 1323 m n. m.
  • Najnižší bod: 436 m n. m.
Voda
hotel Charbulák, hotel Sulov, bufet Šantán na Lysej hore
Doprava
Jamník (bus, parkovanie pri zastávke)
SHOCart mapy
» č.223 Beskydy, Ostravsko (1:100.000)

Lysá hora, kráľovná Moravsko-sliezskych Beskýd. So svojou výškou 1 323 m n. m., nezalesneným vrcholom a nádhernými výhľadmi je každoročne cieľom mnohých turistov, lyžiarov aj cyklistov. Vďaka tomu, že je od ostatných vrchov oddelená hlbokými údoliami riek Ostravice, Řečice a Mohelnice, si minimálne 600 výškových metrov užije každý, a to aj napriek tomu, že na vrchol vedie pohodlná asfaltová cesta. Tú môžu využívať len vozidlá s povolením vjazdu a trošku neoficiálne aj cyklisti, ktorí sú aj napriek zákazu vjazdu tolerovaní a za pekných letných dní sa ich po ceste preháňa neúrekom. Na vrchole si po výživnom výstupe môžu pri kochaní sa ďalekými výhľadmi navyše dopriať zaslúženú odmenu v podobe čaju či kofoly v niektorej z viacerých chát a na záver sa odmeniť pekným zjazdom. Zdá sa, že Lysá hora cyklistom praje, uvidíme, či aj nám.

Trasa

Jamník – Grúň (Charbulák) – Grúň (Švarná Hanka) – Bílý Kříž – Morávka (U Surovce) – Ježanky – Vyšní Mohelnice – Zimný – Lysá hora – Zimný – Pod Šebestýnou – Ivančena – Albínovo náměstí – Ostravice – Šance (přehrada) – Jamník

Rožnov pod Radhoštěm sa prebúdza do krásneho letného rána a my s ním. Po roku a pol sa vraciame, tentokrát namiesto lyží zaberajú čestné miesto v aute bicykle. A aby bolo repete ešte dokonalejšie, vyrážame na miesta, ktoré poznáme v zimnom šate.

Autom si užívame kilometre cez nekončené Bečvy (Dolní, Prostřední a Horní – niečo na spôsob Liptovských Revúc), spomíname, ako sa v zime z každého komína valil kúdol dymu, schádzame do údolia potoka Bílá Ostravice, kde sme predtým s napätím sledovali, či teplomer klesne pod krásnych -22 °C, na okamih sa priblížime k vodnej nádrži Šance a po krátkom stúpaní parkujeme vo voňavom ihličnatom lesíku na rázcestí Jamník. Hoci je križovatka obklopená viacerými osadami, práve tu nikdy žiadne obydlie nestálo. Názov miesta Kršelky (zo slova krchov, kršla, čo znamená cintorín) pripomína, že za autobusovou zastávkou miestni pochovávali uhynuté zvieratá, predovšetkým kone a prasce. Spolu s hustým ihličnatým lesom to určite prispelo k tomu, že Kršelky boli považované za strašidelné miesto. Výborný štartovací bod, no nie?

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Grúnskym hrebeňom na Bílý Kříž

Keďže naším cieľom nie je nič menšie ako najvyšší vrch Moravsko-sliezskych Beskýd, na úvod nás čaká pekné, pomerne strmé stúpanie lesom s prevýšením takmer 250 metrov. Prerušené je len krátkou prestávkou na romantickej kopanici s pekným výhľadom, kde na nás vykúka Lysá hora. A je vysoká, potvora. Našťastie sme po chvíli na parkovisku neďaleko najstaršieho horského hotela v Beskydách - Charbulák z roku 1918, ako aj lyžiarskeho strediska Grúň, ktoré je ideálnym východiskovým bodom pohodlných prechádzok a bicyklových či bežkárskych výletov na čarovnom hrebienku, ktorý tu začína.

Cesta sa kľukatí po prevažne trávnatom hrebeni, na ktorom sú roztrúsené malebné samoty nazývané Grúň (grúň predstavoval v jazyku valašských pastierov tiahly trávnatý, hore plochý hrebeň). Grúň je najväčšou osadou obce Staré Hamry, ktorá leží na brehu vodnej nádrže Šance. Staré Hamry boli založené na prelome 16. a 17. storočia a v polovici 17. stor. bol vybudovaný hámor na spracovanie miestnej železnej rudy. Po postavení nových železiarní vo Frýdku sa pre hámor na brehu rieky Ostravice začal používať prívlastok „starý“, ktorý sa napokon pretavil do názvu. V časoch turistického rozkvetu boli Staré Hamry obľúbeným a vyhľadávaným rekreačným strediskom, kam dokonca chodil z Prahy priamy vlak s rekreantmi ROH. Obec asi najviac preslávil Petr Bezruč, ktorý do nej zasadil dej básne Maryčka Magdonová, napísanej na základe príbehu, ktorý si vypočul neďaleko odtiaľto, bod Bílým Křížem. Na počesť Bezruča bol pri príležitosti jeho 65. narodenín postavený pomník Maryčky Magdonovej, ktorý sa nachádza pod dolným rohom cintorína. Najprelomovejšie pre Staré Hamry boli 60-te roky 20. storočia, kedy bola vybudovaná vodná nádrž Šance, ktorá zatopila centrum obce a počet jej obyvateľov postupne klesol z 2 000 na dnešných 550.

Ani na okolitých kopaniciach to ľudia nemali ľahké a mnohé samoty začali zanikať v 19. storočí. Dôvodom nebolo len ťažké živobytie, ale predovšetkým snaha lesnej správy o zväčšovanie a zaokrúhľovanie lesného revíru. Obyvatelia sa živili takmer výlučne chovom dobytka, na čo využívali veľké pasienky, žiaľ, často sa zadlžovali, mnohokrát pre alkohol. Nadlesní zadlžené usadlosti vykupovali, na pasienky sadili stromy a ľudia sa museli preorientovať z chovu dobytka na prácu v lese. Krátko po vojne, v roku 1946 navyše množstvo obyvateľov odišlo za lepším životom do pohraničia. Veľa osád úplne zaniklo a jediné, čo po nich ostalo, je len pomenovanie daného miesta. Aj napriek tomu je Grúň posledným odlesneným a obývaným horským hrebeňom v Beskydách.

Z lúk a pasienkov, ktoré na hrebeni zostali, sa otvárajú krásne pohľady na malebné usadlosti a neďaleké vŕšky. Po peknej, novovybudovanej asfaltke sa prechádza celkom dosť ľudí, mnohí z nich mieria do drevenej kaplnky postavenej v severskom štýle, nadväzujúcom na tradície miestnej ľudovej architektúry. Jej história siaha do roku 1773, kedy jeden z roľníkov na tomto mieste postavil kamenný podstavec s ľudovou soškou Panny Márie. Postupne sa pri nej začali schádzať veriaci z okolia a pod šírym nebom sa modlili. V roku 1847 nechal kaplán z dosiek postaviť jednoduchú kaplnku, ktorá slúžila ako prístrešok pre modliacich sa. Odvtedy sa sem začali organizovať púte. O 43 rokov neskôr bol postavený kostolík, ktorý stojí dodnes. O rok neskôr, v roku 1891, boli inštalované dva zvony a 1. októbra toho istého roku bola kaplnka so zvonmi vysvätená. V roku 1959 bola zavedená elektrina a dnes sa slúžia príležitostné omše a v nedeľu pred 24. májom konajú púte.

My tiež putujeme, naším aktuálnym cieľom je osada Bílý Kříž. Ešte musíme prekonať niekoľko strmých krátkych hrebeňových kopčekov, postupne míňame "Chodník pre bosé nohy", kde sa možno naboso prejsť po rôznych prírodných materiáloch, ako aj stavbu s názvom Chyža, ktorá pôvodne slúžila ako obydlie baču a dnes sa v nej nachádza výstavka o minulosti hospodárenia a zmenách Grúňa za posledných 100 rokov. Záverečné stúpanie si užívame po kameňmi vysypanej lesnej ceste, po 50 výškových metroch sme na mieste – Bílý Kříž.

Pôvodne osada Karlovice, tvorená šiestimi usadlosťami, vďačí za svoj terajší názov pašerákom. V roku 1830 takzvaní šverci, pašujúci tabak z Horného Uhorska (dnešné Slovensko), zabili jägera, teda strážcu hranice a lovca švercov. Šverci jägera na mieste vraždy pochovali a na mohyle postavili kríž z čerstvo orezaných smrekových tyčí. Ten na hrebeni, ktorý bol donedávna holý, svietil, akoby bol biely. Pôvodný kríž dávno odhnil, dnešný je niekoľkýkrát obnovený a natretý na bielo. Osada Bílý Kříž bola od konca 19. stor. obľúbeným cieľom turistov, ktorí si v lesoch vytvárali „základne“, teda útulne. Bílý Kříž mal v tomto smere pod palcom nemecký turistický spolok Beskidenverein, ktorý mal pôvodne prenajatú krčmu a v roku 1924 postavil dvojposchodový hotel Weisse Kreuz. Ten o 12 rokov neskôr vyhorel a čoskoro bol na jeho základoch postavený nový hotel Berghotel s rovnou strechou, ktorý tam stojí dodnes. Neprehliadnuteľný je tiež hotel Sulov, ktorý bol najstaršou českou útulňou v tejto časti Beskýd.

Znalí miestnych pomerov sme suverénne zaparkovali v hoteli Sulov a v rámci reminiscencie našej zimnej návštevy sme si dali výborné borůvkové knedlíky. Tentokrát sme nemuseli sedieť v presklenej jedálni a zohrievať si mrazom skrehnuté prsty. Radšej sme sa vyhrievali na príjemnom horskom slniečku a s pohľadmi upretými na mapu plánovali ďalší postup.

Na Lysú

Z Bílého Kříže, križovatky pekných turistických, cyklistických a v zime aj bežkárskych trás, sme nakoniec zišli po zelenej turistickej značke na rázcestie Morávka–U Surovce. Cestu sme poznali zo zimného výletu a ako sa ukázalo, je zjazdná aj na bicykli, hoci strmé lesné cesty nie sú práve moja šálka kávy. Po odbočení na žltú nás zas čaká prudký, no krátky výstup po kamenistej ceste, kde bez váhania tlačím. Pokračovanie je našťastie príjemné a po jemne zvlnenej lesnej ceste prichádzame na križovatku Ježanky.

Pôvodný plán bol zísť cez rekreačnú osadu Visalaje a osadu Zlatník do Papežova, kde začína asfaltka vedúca na Lysú horu. Bolo však príliš pekne na to, aby sa nám chcelo schádzať do doliny. Navyše nás viac lákali osady na hrebienku, po ktorom vedie červená značka. Zhodli sme sa teda, že poľno-lesná cesta „vrchom“ bude zjazdná aj pre krosový bicykel a vydali sa v ústrety malebným miestam. Vykosené lúky sa striedali s hustými lesíkmi, kde-tu boli učupené usadlosti a chatky a aj napriek nie najdokonalejšiemu povrchu cesty sme výber trasy neoľutovali. Čochvíľa sme stáli, fotili a cesta nám príjemne ubiehala. V osade Vyšní Mohelnice máme ešte jednu možnosť zbehnúť do Papežova, ani túto nevyužívame a spoliehame sa na svoje orientačné schopnosti a správne zakreslené lesné cesty v mape. Chvíľu ešte pokračujeme po červenej značke, tá čoskoro odbáča doľava, no ideme ďalej po starej asfaltke rovno okolo pokojných usadlostí. Z cesty sa nám ukazujú pekné výhľady na Grúňský hrebeň a kopanice. Pohodlná cesta končí prudkým stúpaním s prevýšením 40 metrov, ktoré s poriadnym sebazaprením a zdvíhajúcim sa predným kolesom nakoniec úspešne absolvujem. Sme na asfaltke na Lysú horu, konečne nás čaká jedno z najbrutálnejších stúpaní v Českej republike. Po zdolaní posledného kopca som si istá, že to najbrutálnejšie aj tak máme za sebou.

Nemýlila som sa. Pekná cesta rovnomerne stúpa lesom, stačí nahodiť tempo, prepnúť hlavu do stúpacieho režimu a potom len krútiť pedálmi a pomaly sa približovať k vrcholu. Cyklistov nie je extra veľa a Viktor je kdesi ďaleko vpredu, takže ma pri stúpaní nikto a nič neruší ani nepoháňa a môžem si ho naplno vychutnávať. Postupne sa začínajú otvárať výhľady na okolité kopčeky a posledných asi 100 výškových metrov pod vrcholom zreteľne vidím aj charakteristický vysielač a Viktora, ktorý na mňa máva. Ešte predbehnem jedného bojujúceho cyklistu a... ocitám sa na stavenisku.

Vrchol Lysej hory zažíva stavebný boom. Budujú hotely, chaty, vraj sem bude turistov vyvážať aj lanovka... Do toho všetkého sa motajú hromady ľudí a celkovo tam vládne dosť veľký zmätok. Počas našej zimnej návštevy bolo pusto, -10 °C, všetko zasypané haldami snehu a z bufetu Šantán bolo vidno len vývesný štít a komín. Medzitým tu vyrástli dve veľké budovy, aj Šantán sa zo „zemľanky“ (alebo „snežľanky“) zmenil na malú chatku a počet ľudí mnohonásobne stúpol. Na úvod sme zamierili na úplný vrchol ku kamennému obelisku, odkiaľ sa ponúka ďaleký rozhľad na Beskydy, ktorým dominujú vrchy Smrk a Radhošť. Z vyasfaltovanej plochy pod televíznym vysielačom sa zas možno pokochať pohľadmi na severovýchod a pri dobrej viditeľnosti zahliadnuť aj Západné Tatry či Malú a Veľkú Fatru.

Po odmene v podobe výhľadov sa odmeňujeme aj vrcholovou kofolou a vrcholovým čajom v bufete Šantán, ktorý má svoje dni pravdepodobne spočítané. Za ním ako z vody rastie Bezručova chata, ktorá ho nahradí. História horských chát na Lysej hore siaha hlbšie do minulosti. Prvá drevená lovecká búda bola na vrchole postavená v roku 1870. S rozvojom turistiky v 19. storočí sa Lysá hora stala významným turistickým cieľom Čechov aj Nemcov. Pre Nemcov hora predstavovala aj symbol germánstva, preto si svoju dominanciu chceli poistiť výstavbou útulne na pamiatku výstupu arcikniežaťa Albrechta v roku 1880. V roku 1884 vzniká nová útulňa Erzherzog Albrecht-Schutz, ktorej vysoké ceny ju predurčili len pre zámožných návštevníkov. Od roku 1918 útulňa patrila nemeckým turistom, z dôvodu nedostatočnej kapacity bola v roku 1933 postavená nocľaháreň Kamenný dům. Česi sa vrcholu vzdať nechceli a 1. októbra 1933 bol položený základný kameň českej chaty, ktorá bola otvorená o 2 roky neskôr. Roku 1948 boli česká chata (po znárodnení premenovaná ako Bezručova chata aj napriek tomu, že Petr Bezruč navštevoval len nemeckú chatu) aj útulňa Erzherzog Albrecht-Schutz znárodnené a následne spojené do jedného celku s názvom Bezručova chata na Lysé hoře. Ich osud napokon spečatil požiar – Albrechotva chata vyhorela v roku 1972 a Bezručova chata o 6 rokov neskôr. V posledných rokoch prebiehali snahy o obnovenie Bezručovej chaty, ktorú dočasne nahrádzal bufet Šantán. Bezručova chata dnes utešene rastie do výšky aj do krásy a ľudový bufet bude zanedlho nahradený luxusným hotelom.

Nečakane dlhá cesta z Lysej

Po pokojnej atmosfére kopaníc na protiľahlom hrebeni sme boli z Lysej hory mierne rozčarovaní a ruchu civilizácie sme po doplnení paliva radi rýchlo unikli. Pohodlným zjazdom sme sa po asfaltke spustili po rázcestie Zimný, kde doľava odbáča široká lesná cesta, ktorou sme svojho času za šera tiež schádzali z Lysej hory. Tentokrát nám pod lyžami nevŕzgal sneh, ale bicykle chvíľami hopsali po zákerných kameňoch. Našťastie nám skackanie spríjemňovali okolité čučoriedky a zanedlho sme boli pri mohyle Ivančena.

Kým v zime sme z mohyly videli len snehom zasypané kontúry, teraz sa nám kamenná „stavba“ ukázala v plnej kráse. Približne 200 metrov kubických kamienkov naukladaných na sebe tvorí 4 metre vysokú mohylu, ktorá bola vytvorená na pamiatku skautov popravených za účasť na protifašistickom odboji. Od začiatku okupácie sa totiž skauti aktívne zapájali do odboja, predovšetkým sa starali o zásobovanie a odovzdávanie informácií, za čo boli prenasledovaní príslušníkmi gestapa. Tým sa začiatkom roka podarilo chytiť 18 členov skupiny Odboj slezských Junáků, ktorí boli v období medzi 24. aprílom a 1. májom 1945 popravení na židovskom cintoríne v poľskom Tešíne. 30. oddiel Junáka z Moravskej Ostravy na ich počesť založil 6. októbra 1946 na tomto mieste mohylu, ku ktorej sa konali pravidelné púte aj v prednovembrovom období, kedy mohyla predstavovala nielen symbol vlastenectva, statočnosti a priateľstva, ale aj odboja proti neslobode. Dnes sa púte organizujú najbližší víkend k 24. aprílu, pričom sobota patrí skautom a nedeľa trampom. Svoj kamienok k dielu môže priložiť každý, mohyla je tak neustále živá a vďaka tomu, že sa v nej nachádzajú kamienky z celého sveta (a dokonca aj kameň z mesiaca od amerického astronauta a skauta s českými koreňmi Neila Armstronga), sa v nej symbolicky spája celý svet.

Za Ivančenou sa cesta trošku zhoršuje, to asi aby sme si poriadne vyhrkaní mohli naplno vychutnať krásu síce starej, no viac-menej asfaltovej cesty, ktorá nás privádza na križovatku Albínovo náměstí. Je tu niekoľko lavičiek, pekný prístrešok a neďaleko horská reštaurácia U Zbuja, nachádzajúca sa v pôvodnej beskydskej usadlosti z roku 1836. Hoci si myslíme, že máme času až až, nenecháme sa zlákať vidinou jedla a pitia a po modrej turistickej značke pomerne prudko klesáme po kamenistej ceste s krátkym, no pekným výhľadom na vrchol Lysej hory. Cesta sa nám postupne zasfaltnieva, na križovatke odbáčame z modrej značky doľava a po krátkom zjazde sa napájame na červenú značku. Cesta pekne klesá, no do Ostravíc sa nám schádzať nechce, máme vyhliadnutú odbočku doľava pomedzi lúky a usadlosti. Pomerne strmo stúpajúcu odbočku samozrejme prehliadam. Našťastie sa pomerne rýchlo spamätávam a za predĺžený zjazd „platím“ o to dlhším stúpaním. Viktor ma nervózne čaká tušiac, že som zabudla odbočiť. Neprekáža, hlavne, že sme sa našli. Po krátkom výstupe nás čaká pekný zjazd lúkami osvetlenými zapadajúcim slnkom a keď konečne zídeme do tieňa, napadne mi, že mám veľký hlad, takže ešte pred akýmsi kontajnerom tlačíme popučené banány z ruksaku.

Našťastie to máme len kúsok, pár pohodlných kilometrov po brehu priehrady – aspoň si to myslíme. Chvíľu nám to aj vychádza, kým ideme popri hlavnej ceste. Keď z nej po chvíli odbáčame doľava na menej frekventovanú príjemnú cestu, začína prvé tiahle, takmer 100-metrové stúpanie po hrádzu vodnej nádrže Šance. Tá bola vybudovaná v rokoch 1964 – 1969 na rieke Ostravice na ochranu pred povodňami, dnes slúži predovšetkým ako zdroj pitnej vody, preto je v nej zakázané kúpanie aj iné rekreačné aktivity. Priehrada však mala na miestny život aj negatívny vplyv – pri jej stavbe bolo zatopené centrum obce Staré Hamry a bola zrušená železničná trať medzi Ostravicami a Bílou. Viktor sa ponáhľa pozrieť si nádrž z blízka a s nadšením sa preváža po 342 m dlhej korune hrádze s maximálnou výškou 65 m. Zatiaľ sa posilňujem fidorkou, čo sa neskôr ukazuje byť takticky výhodný krok. Ešte musíme obísť polovicu vodnej nádrže a cesta, po ktorej sa o to pokúšame, je všetko, len nie rovná. Na jednej strane dokonale kopíruje terén a kľukatí sa do každého údolíčka, na strane druhej zas neustále stúpa, aby mohla po chvíli zas klesať. Na „oddychovej ceste pri vode“ sme teda vodu sotva videli, zato sme nastúpali ešte pekných pár metrov a keď sme konečne prechádzali osadou Jamník, mali sme toho obaja celkom dosť. Miesta boli síce krásne, no hlad bol tentokrát mocnejší.

Záver

Výstup na Lysú horu nepatril ani zďaleka medzi najbrutálnejšie, predovšetkým po Sitne, kde som sa s bicyklom takmer preklopila, a po Zobore, kam som ho vyniesla a následne čiastočne aj zniesla. V kombinácii s hrebeňom Grúňa môže suverénne zabojovať o najkrajší cyklovýlet nielen v Českej republike.

Zaujímavé odkazy

Náučný chodník Grúň – Bílý Kříž
Stránka o Lysej hore

Fotogaléria k článku

Najnovšie