MTB

Okolo Javorníka údolím Uhu a Ľuťanky

15.05.14
Celodenný cyklovýlet na Zakarpatskú Ukrajinu mal byť pre mňa vrcholom leta, reálnou odmenou pre dušu aj telo a tak trochu dobrodružstvom za hranicou bežných zážitkov, ktoré poskytuje podvečerný výjazd kamsi na predmestie mojej rodnej krajskej dediny. Pôvodne sa to celé plánovalo o Mukačeve, no náhoda nakoniec rozhodla inak. Ide sa do hôr okolo Javorníka (Javirnyk).

Trasa

Hraničný priechod (SK/UA) Ubľa/Malyj Bereznyj – Malyj Bereznyj (Malé Berezné) – Čolovičij vasylianskyj monastyr sv. Mikolaja – Velykyj Bereznyj (Veľké Berezné) – Zabriď (Zabroď) – Siľ (Soľ) – Kostryna – Kostrynska Roztoka – Vyška – Ljuta (Ľuta) – sútok Ľuťanky a Bystryce – Chilčiv – Čornoholova – Dubrynyči, rázcestie – Myrča – Malyj Bereznyj (Malé Berezné) – hraničný priechod (SK/UA) Malyj Bereznyj/Ubľa

Nepodceniť domácu prípravu

Začalo to náhodné stretnutie na cyklistickom fóre, kde Jaro zháňal informácie o ceste do ukrajinskej obce Ljuta (Ľuta). Téma ma zaujala, a keď som si spravil náhľad do mapy, hneď ma lokalita oslovila. Dali sme spoločnú reč a kontúry sa začali črtať. Jaro mal jediný cieľ - vidieť na vlastné oči dedinu, z ktorej pochádzal jeho dedo. Peťo, ako tretí do partie, bol na spoločnú jazdu naštartovaný od leta a bol ochotný ísť prakticky kamkoľvek, kde ho za hranicou zoberiem. Výber trasy a záujmové body boli teda na mne.

S pomocou máp rôznej kvality a dátumu výroby som načrtol základný okruh, z internetových fotogalérií a cestovateľských stránok vyňuchal nejaké perličky popri trase. No stále ostával visieť otáznik nad niekoľkými kilometrami "cesty" kaňonom Ljutanky (Ľuťanka). Rozžeravil som e-mailovú schránku, pootravoval kopu ľudí, no nikto nebol schopný s určitosťou povedať, nakoľko zlé to s prejazdnosťou bude.

Ide sa na vec

Baterky nabité, kľukaté haky-baky naplánovanej trasy nahodené do navigácie, budík zvoní o tretej ráno. O hodinu neskôr tlačím plynový pedál na podlahu aj s trojicou bicyklov na palube, smer hraničný priechod Ubľa/Malé Berezné. Obsadzujem posledné voľné miesto na improvizovanom parkovisku a po naozaj krátkej vybavovačke v pruhu pre pešiakov sme tesne po šiestej hodine za rampou na ukrajinskej strane. Oskar nesmelo vykukol, no dolinou sa ešte prevaľuje hmla, teplomer ukazuje 4 stupne a Peťo klepe kosu v sandáloch a tričku. Vraj hlásili 21 - 26 °C. Poklopkám si po prilbe, no radšej nahadzujeme tempo, nech sa chudák trochu zahreje. Navzdory všetkým varovaniam nás okamžite za ochrannou oponou Schengenu nikto neprepadol a nepredal do otroctva kamsi do Moldavska, nezožrali nás rádioaktivitou zmutované psy a dokonca sme na pumpe dostali kávičku za eurá aj nejaké hrivny (ukrajinská mena) na prežitie vo vnútrozemí.

V dedine Malyj Bereznyj (Malé Berezné) sa pripájame na hlavnú cestu dolinou rieky Už (Uh), no po chvíli ťahám partiu ku kláštoru Čolovičij vasylianskyj monastyr sv. Mikolaja z roku 1656. Bradatý chlapík v čiernom patroluje pred vchodom do kostola, no turisti ho nezaujímajú. Slnko začína vyhrávať nad ranným chladom, tak sa rozkladáme na lavičke vzadu pri kaplnke a vychutnávame si raňajky. No neprišli sme sem vysedávať, takže vyrážame hltať kilometre asfaltu. Máme pred sebou síce mierne, no dlhé stúpanie proti prúdu rieky. No priamka to nebude, bočnou uličkou sa presúvame k hlavnej železničnej stanici vo Veľkom Bereznom (Velykyj Bereznyj). V areáli škôlky sa medzi preliezkami pasie trojica koní. Slovenský okresný hygienik by pri takomto pohľade pravdepodobne zošedivel. Z dvora vychádza postarší pánko a dáva sa s nami do reči. Nad cieľom cesty len pokrúti hlavou a najradšej by nás pozval dovnútra na malé posedenie a dlhý rozhovor.

Odolávame nástrahám a odbočujeme do uličiek, ktorými sa prepletáme k mostu cez Už (Uh), skratke do obce Zabriď (Zabroď). Dlhočiznú ulicu iba preletíme, predbiehajúc niekoľko konských povozov, aby sme znova vyšli na hlavnú cestu, kde pre zmenu kľučkujeme pomedzi kravy a odparkované Lady. Asfaltka pozvoľne stúpa, no nastáva čas ju opustiť, mierime na železničnú trať. Peškobusom prekonávame most a po chvíli mám podvalov plné zuby. Jazdiť sa po nich nedá, takže tlačíme. Mám aspoň čas bystriť zrakom po starých vojenských bunkroch obrannej línie Arpád, ktoré sú strategicky rozmiestnené v úzkom údolí. Nachádzame nejasné ruiny aj zopár betónových zátarasov, no tie najlepšie zachované kúsky sú až v kopci povyše. Bicykle nechávame v tráve a ideme na malý prieskum po jasnom chodníku. Ten sa končí pri trojici minerálnych prameňov (mineralni džerela Pudrossoľski vody), no na koštovku mútnej studničky nenazbieram dostatok guráže. Ale bobríka odvahy si budem musieť po chvíli aj tak zaslúžiť. Cez Uh vedie lanová lávka, ktorá vzbudzuje všetko, len nie dôveru. Hojdavý zážitok korunujú prehnité dosky a fakt, že celý mostík má na šírku ledva pol metra.

Znova na ceste

Dokázali sme to a konečne sa pripájame na asfaltku, aby sme po chvíli stáli pri drevenej cerkvi (cerkva sv. Vasylja) s vročením 1777. Povinné fotoorgie, zatvoríme za sebou bráničku a upaľujeme hore dedinou Siľ (Soľ). Železničná zastávka, kravičky... Do Kostryny je to len kúsok. Víta nás zbierka monumentálnych stavieb v stave polrozpadu (alebo poldostavania?), no mňa to najviac ťahá k starinám, takže parkujeme pod ďalšou cerkvou Pokrovy (1645/1761) a ideme sa nadýchať atmosféry starého dreva a stromov-Matuzalemov v okolí. Robím povinné fotokolečko okolo chrámu a hltám nejakú vodu, lebo teplota sa naozaj oproti ránu zodvihla o 20 stupňov.

No hodinky sú neúprosné, a tak namiesto obeda derieme ďalšie kilometre. Na priecestí opúšťame "hlavný" ťah na Užok a odbočujeme do Kostrynskej Roztoky. Asfalt sa horší, pribúdajú sliepky a konečne aj drevené domčeky. Nohy musia zaberať, naberáme výšku, no pľúca dostávajú facku prejazdom každého žigulíka. Úzkou dolinou sa nakoniec prebojujeme do Vyšky. Víta nás moderné lyžiarske stredisko Krasija, teraz na konci augusta zívajúce prázdnotou. Úplným protikladom sú chalúpky roztrúsené na opačnom svahu. Peťo pri pohľade na vymletý jarok namiesto cesty hádže uterák do ringu a ukazuje mi, kde nás bude čakať. Ja s Jarom ideme zabojovať o horskú prémiu. Nakoniec musíme aj tlačiť, no odmena je sladká. Starodávne pôsobiace usadlosti, starenky na priedomí a neopakovateľná atmosféra zakarpatského vidieka. Prašná kamenistá cesta pomedzi latkové ploty a dvaja cyklisti na výlete ako z iného sveta. Niekde by tu mala byť cerkev, no očami ju nevieme lokalizovať. Nevadí, ochotných domorodcov sú plné záhradky, a tak o navigátorov nie je núdza. Jaro sa popri vyzvedaní nechá zatiahnuť do bártrového obchodu, a tak si brašne nakladám domácimi jablkami. Medzitým musím sabotovať ponuky na kúpu dače aj zánovnej škodovky.

Cerkva sv. archanjela Michala stojí tam, kde už 200 rokov, obklopená zarasteným cintorínom s výhľadom na hory. No nezdržiavame sa, a tak po zatvorení bráničky zahrievame brzdy pri zjazde kamenistou ulicou. Peťo sedí na zábradlí a očividne sa nudí. Tak ho trochu prevetrávame, nech si precvičí stuhnuté nohy. Stúpanie do sedla (602 m) je výživné, následne prudko klesáme a zastavujeme až na rázcestí v doline, v obci Ljuta (Ľuta). Z dvora vychádza babička na kus reči, a tak vyzvedáme možnosti ďalšieho postupu. Pýtame sa na cestu do Čornoholovy, načo nás starká ubezpečuje, že cestu síce vzala voda, no ľudia tade chodia. Pospomína na železničku, čo prestala premávať v roku 1957 a vyťahuje z rukáva eso v podobe informácie, že Jarova vzdialená rodina tu stále žije. Zvítanie s bratrancom zo siedmeho kolena sa konať nebude, ideme len na cintorín, kde nachádzame náhrobky s rodinným priezviskom a rozhodujeme sa dôjsť na horný koniec dediny, keď sme tak ďaleko dopedálovali. No prichádza búrka, ktorá nás po chvíli zaženie do úkrytu. Nahadzujeme nepremokavé vrstvy a velíme na ústup. Morálka je na dne, no na dolnom konci pri rázcestí nie je po daždi ani stopy a babička z domu na rohu má debatovaciu výpomoc od susedov. Popri vyzliekaní nás aj dvojica mužov presviedča, že cesta do Čornoholovy je síce zničená zosuvom pôdy, no vraj prejdeme.

Kaňon Ljutanky

S obavami sledujeme dažďovú čierňavu nad lesom, no inej možnosti niet. To, čo je v každej dostupnej mape nakreslené ako cesta, sa mení na obyčajnú lesnú cestičku s množstvom mlák. Korunuje to brodenie Ljutanky (Ľuťanky), po ktorom trápim pľúca stúpaním po blatistej aleji. Keď sa zvrtnem na juh, viem, že je zle a pohľad do GPS-ka to potvrdí. Som nad rázcestím dolín a márne pátram po ceste na západ. Otočka a vďaka náskoku stíham parťákov ešte pod kopcom. Nevýraznú odbočku popri vode som videl skôr, no teraz je jasné, že sa jej budeme držať. Kedysi tade jazdila parná mašinka, neskôr po zrušenej trati vraj autá, no na prvý pohľad je jasné, že desiatky rokov ju brázdia len pešiaci. Nádherný pralesný "singel" na nás sype kvantá vody, no najhoršie sú klzké prekážky pod kolesami. Na jednom pni hádžem tigra a takmer končím o 3 metre nižšie v Ljutanke. Dolina sa postupne mení na kaňon, riečka sa zarezáva do kamenného násypu železnice, keď je zrazu koniec. Chodník sa stráca a cez krovie presvitá len zničené torzo dreveného mosta. Jednoducho konečná. Sliedime po chodníku a aj ho nachádzame. Stopy vedú dole kamenným múrikom do vody. Prieskumná rota zlezie na šmykľavé balvany, Jaro dokonca vylieza na druhom brehu a prezerá pokračovanie chodníka. No mne je jasné, že bicykle tadeto prenášať nebudeme a navyše z domácej prípravy viem, že skutočne problematické miesto je až o niečo ďalej. Ostáva mi len venovať smutný pohľad na riečku miznúcu v skalnom záreze a... Moment! Veď to sú základy ďalšieho mosta, vedúceho doslova nikam a prakticky kolmo na železnicu. Jednoducho záhada, ktorá si na svoje rozuzlenie bude musieť počkať, lebo my sa vraciame.

Obchádzka

Do navigácie nahadzujem rezervnú trasu cez hrebeň. Cestu na súradniciach naozaj nachádzame, no po daždi sa dosť šmýka a aj stúpanie je veľmi prudké. Vo výsledku je to kilometer nekonečného tlačenia po rozbitej zvážnici. Totálne zadychčaní vychádzame na zarastenom lúčnom hrebeni, ktorý vzdialene pripomína poloninu. Slnko je tesne nad obzorom a začíname klesanie. Keď som pri tlačení nadával, tu musia nadávať moje brzdy. Jaro má celopéro, púšťa to odvážne nadol, ja s pevným zadkom sadám na brašne a vypaľujem kotúče tak, že sa lesom šíri smrad spálenej farby. Peťo ide preventívne pešo až po lesný sklad. Odtiaľto pokračujeme pohodlnou cestou, ktorej nechýbajú dopravné značky. Množstvom serpentín klesáme strmo do doliny, až zastavujeme na drevenom moste cez Ljutanku. Kamenné bralá vystupujúce z drobných perejí, upravený sad a súmrak v predposlednom štádiu. Neostáva čas na nahliadnutie do kaňonu zo spodnej strany, takže to ženieme dole do dediny. V Čornoholove mi to nedá a pri magazíne s letnou terasou zastavujem, aby som sa zorientoval k drevenej cerkvi sv. Mykoly (1794) v bočnej doline. Parťáci idú predo mnou pomaly hlavnou cestou, a tak moje odbočenie spustí poplach za barpultom. Štamgasti vybiehajú von a snažia sa ma krikom nasmerovať. Nakoniec musím polovici ulice vysvetľovať, že viem, kde mám kamarátov, no chcem vidieť kostol. V poslednom svetle spravím dva výcvaky a dobieham nedočkavcov, ktorí zatiaľ dojedajú proviant. Naplánovaná trasa vedie znova do kopcov smerom na obec Kosteva Pastiľ, no vzhľadom na podmienky rozhodujem o obchádzke asfaltkou.

Návrat tmou

Ponárame sa do čiernoty lesa, ktorú pretína len svetlo na riadidlách a občasný prejazd auta. Cesta plná dier sa kľukatí popri množstve meandrov Ľuťanky a celé kilometre klesá k železničnému priecestiu nad obcou Dubrynyči, kde sa pripájame na hlavný ťah dolinou Uhu. Krajnica je široká, premávka minimálna, a tak v príjemnom tempe ideme proti prúdu až do Malého Berezného (Malyj Bereznyj). Vidina večere v podniku sa rozplynula, no nachádzame otvorený magazín, kde v družnej debate s domácimi Jaro popíja kávičku a my nakupujeme zásoby sladkostí. Z ostrova svetla a príjemných chutí sa neodchádza ľahko, no volanie domova je silnejšie. Tri kilometre k štátnej hranici zbehnú ako malinovka dole hrdlom a stojíme pri ukrajinskom strážnikovi. Šibalsky sa usmieva, lebo vraj ráno neveril, že sa vrátime. Kontrolu odbaví len formálne a prepúšťa nás do opatery Schengenu. Slovenská strana preverí doklady a trojici popraje šťastný návrat domov. Za čiarou máme auto, tak sa nakladáme na dlhú jazdu, aby sme sa s úderom polnoci na košickom sídlisku definitívne rozlúčili.

--
Pozn. redakcie: Prosíme všetkých MTB bikerov, aby sa počas jazdy správali ohľaduplne k iným účastníkom "premávky" a prispôsobili svoju rýchlosť v úsekoch, kde existuje predpoklad stretu s pešími turistami.

 
 
Najnovšie články autora
 
MTB Ranná Jahodná - okruh z Bankova Niektoré cyklistické trasy sú pre lokálnych ľudí natoľko prefláknuté, že je až škoda o nich písať na web. Ale čo má robiť chudák … » celý článok 13/04/17 Palo "Axel" Gomboš Volovské vrchy
MTB Humenné – Kyjov – Vihorlat – Nežabec – Stakčín Cyklistické hrebeňovky sú korunou horského bicyklovania. Putovanie z jedného konca na druhý, výhľady, hlboké doliny a veľké stúpania. Vihorlatské vrchy sú jedným z pohorí, ktoré sa takouto trasou môžu popýšiť. Preto som sa jedného slnečného dňa vydal s partiou kamarátov spoznať čaro hlbokých lesov na sopečných skalách. 30/03/17 Palo "Axel" Gomboš Vihorlatské vrchy
MTB Slanské single zo Slivníka Jedného pekného letného dňa som dostal pozvánku, aká sa neodmieta. Môj bývalý kolega dovolenkoval na podhorí Slanských vrchov a počas voľna preskúmal a prečistil staré poľovnícke chodníky tak, aby sa po nich dalo jazdiť aj bicyklom. A vraj sa mám dostaviť na trochu objavnej cykloturistiky... 09/02/17 Palo "Axel" Gomboš Slanské vrchy
Najnovšie články na titulke
 
Rada Čo má perie, všetko letí – detailne o páperovej výbave Používanie peria pri výrobe outdoorového vybavenia je dlhodobou záležitosťou. Perie spolu s kožušinou tvorilo základ pre vybavenie … » celý článok 31/07/19 Boro Tomis Začíname
Recenzia Zakarpatí - Sprievodca bývalou Podkarpatskou Rusou Podkarpatská Rus sa presne pred 100 rokmi (1919) stala súčasťou Československa, odkedy začali vychádzať výpravné cestopisy o kraji pod Východnými Karpatami. Klub československých turistov začal zakladať na Podkarpatsku svoje odbory, budovať značené chodníky a stavať horské chaty. Aby prilákali výletníkov z ostatných častí republiky, boli vydávaní knižní sprievodcovia po podkarpatských horách i obciach. 24/07/19 Tomáš Trstenský Mapy a knihy
Prístrešok Pod Surovinou Pri mojich túlačkách Vrchdobročom som dvakrát prechádzal popri väčšom prístrešku, ktorý je v tejto oblasti raritou, a tak pri turistike určite pomôže znalosť prístrešia, lebo vrcholové výhľadové lúky nepriťahujú len peších ale aj cykloturistov. 13/07/19 Henrich Tomáš Veporské vrchy

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Okolo Javorníka údolím Uhu a Ľuťanky 21/05/14 22:28 5 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Zakarpatská Ukrajina: Východné Karpaty (Schidni Karpaty) – Východné Beskydy (Schidni Beskydy) – Verchovinské Karpaty (Verchovyna) – Užocká hornatina (Užockyj masiv) – Užanský NP (Užanskyj nacionaľnyj pryrodnyj park)
  • Počet dní
    • 1
  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 820 m n. m.
    • min: 180 m n. m.
  • Prevýšenia
    • stúpanie: 1500 m
    • klesanie: 1500 m
  • Vzdialenosť
    • 101 km
  • Náročnosť
    • 3
  • Ročné obdobie
    • leto
  • Dátum túry
    • 31.08.2013
  • Štart trasy
    • šírka: 48.88478 ° SŠ
      dĺžka: 22.41893 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 48.88478 ° SŠ
      dĺžka: 22.41893 ° VD
      » Mapa
  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Snina (vlak, bus)/Sobrance (bus) - Ubľa (bus, miniparkovisko pred colnicou), trekingový alebo horský bicykel
  • Doplňujúce súbory
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.

0.55