Trasa

Topoľčany – Nemčice – Bojná – sedlo pod Holými Brehmi – Nová Lehota – Stará Lehota – Modrová – Modrovka – Lúka – Horná Streda – Pobedim – Podolie – Ošmek – Krajné – Podkylava – Košariská – Bradlo – Brezová pod Bradlom – Bukovec – Prietrž – Senica – Borský Mikuláš – Šaštín – Stráže – Borský Svätý Jur – Kúty (trasa na mape)

Trasa výjazdu mi napadla len deň predtým, v piatok poobede. Prezeraním mapy som dospel k jej finálnej verzii. Väčšina trasy bude viesť asfaltovými úsekmi, ktoré budú spestrené stúpaniami, čiže aspoň sa nebudem nudiť. Za miesto štartu si zvolím mesto Topoľčany, kam sa dopravím vlakom. Začínal som v ňom minuloročný výjazd na Inovec, takže vystúpim v známej lokalite. Cesta prvým ranným prievidzským rýchlikom z Bratislavy ubehla bez problémov, vozne boli vhodné na prepravu bicyklov. Krásne sobotné slnečné ráno. Je 8.40 h, železničná stanica Topoľčany, prvý marcový deň. Výjazd sa začína.

Cez Bojnú do Považského Inovca

Z mesta sa musím hlavným cestným ťahom presunúť pod kopce Považského Inovca. Sledujem tabule smer Piešťany a za vhodného vetra do chrbta prechádzam cez obec Nemčice do susednej Bojnej. Premávka nie je intenzívna, jazdu spestrujú pre mňa neopozerané pohľady, ktorým na jednej strane dominujú výrazné kopce Marhát a Bielený vrch, na druhej Veľký Tribeč. Obec Bojná ma víta po druhýkrát, naposledy som tadiaľto prechádzal v roku 2012, pri výjazde z Novej Bane. Smerujem k ústiu doliny potoka Bojnianka. Po ľavej strane míňam ranč s minizoo. Pohľad na ťavy a lamy je zaujímavý, prítomné sú ale aj exotickejšie zvery. V tomto mieste končí asfaltka z obce, nasleduje spevnená lesná cesta. Cyklorázcestník naviguje na dostupné možnosti cyklistiky po okolí. Vstupujem do lesov Považského Inovca a po chvíľke prichádzam k rázcestiu lesnej cesty do Hradnej doliny. V spomínanom výjazde z roku 2012 som išiel práve touto dolinou, doľava. Vedie k známemu archeologickému nálezisku. Trasa k nemu je značená ako náučný chodník, aj ako cyklotrasa. Dnes pôjdem vpravo, chcem sa ísť pozrieť aká cesta vedie na Bezovec, prvý dnešný cieľ.

Smer Bezovec

Kvalitná suchá spevnená cesta ma pohodlne vedie ďalej “zimným“ lesom. Úvodzovky naznačujú, že so zimou má dnešný deň málo spoločného. Slniečko svieti, teplota je do 10 °C a vtáčiky spievajú. Milo ma prekvapí pohľad na svah s rozkvitnutým pľúcnikom lekárskym. Môj prvý tohoročný. Cesta bez výrazných stúpaní pokračuje, na okraji lúky zatáča doprava a kvalitne vedie ďalej. Les je fádny, všade len opadaný list, bez zelene. Oceňujem sucho a žiadne blato, ide sa dobre. Cesta zatáča a stúpa. Zvláštne je, že pri plánovaní trasy som si nevšimol, že by sa cesta mala až takto zatáčať. Nič to, do navigácie zatiaľ nepozerám. Až keď začnem trochu klesať a následne prídem ku asfaltke, zneistiem. Pohľad do mapy v navigácii mi ozrejmí, že na Bezovec nejdem naplánovanou trasou priamo rovno, ale bokom. Nič sa nedeje. Na okraji spomínanej lúky som mal ísť rovno. Nabudúce. Asfaltka predo mnou je cykloznačená, idem po nej. Stúpam, v sedle pod Holými Brehmi (500 m) križujem modrú turistickú značku a popod Čierny vrch rýchlym zjazdom klesám dole. Prichádzam ku zelenej značke, ktorou po rovine, okrem záverečného stúpania, prichádzam do obce Nová Lehota. Presne tam, kam som sa chcel pôvodne dostať. Známe rekreačné stredisko Bezovec je kúsok vyššie. Hlavnou cestou sa dostávam do sedla, križovanie s červenou hrebeňovou značkou. Prekonal som 500-metrovú nadmorskú výšku. Dávam si krátku prestávku.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

K Váhu

Všetky nastúpané výškové metre teraz jednoducho stratím, rýchlym cestným klesaním cez Starú Lehotu smerujem dole. Pred obcou Modrová odfotím kúsok Nového Zélandu a som v susednej Modrovke. Pri plánovaní trasy bolo dôležité zistiť, kadiaľ sa dá dostať na druhý breh Váhu. Nie je to také jednoduché, ako sa zdá. Nielen Váh, ale aj susedný Biskupický vodný kanál je prekážkou. Mosty sú od seba dosť vzdialené, zbytočne nechcem naberať kilometre prípadnou obchádzkou. Mapa a kontrola pomocou satelitných záberov spolu s vrstvou fotiek mi ukázali prechod lávkou cez Váh pri obci Lúka a následne cez Biskupický kanál pevným mostom. Tak sa aj stane, z Modrovky do Lúky je na skok, z nej poľnou cestou, popod diaľnicu D1 a som pri Váhu. Poľná cesta ma dovedie k spomínanej lávke - visutému mostu pre peších. Jeho drevený podklad je neporušený, ale veľa času mu už nezostáva. Bezproblémovo prekonávam Váh a zároveň neďalekým mostom aj Biskupický kanál. Jeho modrá hladina sa pekne vyníma, biele obláčiky na oblohe sa k vode hodia. Na jeseň som tadiaľto prechádzal pri výjazde z Veľkej Javoriny.

Cez Malé Karpaty

V silnejšom bočnom južnom vetre prechádzam susednou Hornou Stredou, odkiaľ ma čaká presun k Malým Karpatom. Hlavná cesta sa zatáča, výhľady na celý priestor Dolného Považia sú príjemné. Som práve v strede medzi Považským Inovcom a Malými Karpatami. Obom pohoriam dominujú dobre viditeľné siluety známych zrúcanín, hrady Čachtice a Tematín. Za stáleho nepríjemného bočného vetra prechádzam cez Pobedim a následne okrajom susedného Podolia. Obec je známa Parkom miniatúr. Odtiaľto ma čaká plynulé stúpanie v ústrety Malým Karpatom a zároveň sa ocitnem v mne známych domácich lokalitách. Ešte predtým ma na rázcestí s hlavnou cestou zaujme cyklorázcestník označujúci 93,7 km vzdialenú Vysokú nad Moravou. Nielenže je cyklotrasa typicky slovenská, celý čas po hlavnej ceste, ale aj názov cieľa je uvedený nesprávne. Ide o Vysokú pri Morave. Kľudným tempom pokračujem nenáročným cykloznačeným stúpaním širokou cestou, takmer bez premávky, cez miestne časti Podolia - Kopanice do Ošmeku. Križujem modrú značku z Čachtického hradu a strmšie stúpam užšou asfaltkou popod kopec Drieňovica. Na vrchole stúpania stretávam dvoch cyklistov. Rýchly zjazd, roztrúsené osídlenie, som na myjavskej strane. Osady-kopanice sú na každom rohu. Prechod cez Malé Karpaty bol krátky, prešiel som ich bez zastavenia.

Myjavsko

V obci Krajné sa napájam na hlavnú cestu a opäť za minimálnej premávky prechádzam mne známym krajom. Terén je zvlnený, rovina výnimočne. V okolí zaujme biofarma v Podkylave a množstvo ovocných sadov. Dlhšie nenavštívenými cestami a miernymi stúpaniami smerujem k obci Košariská. Silueta kopcov nad nimi je nezameniteľná, pohľad ma vždy poteší. Čo ma ale neteší, sú komplet vyrezané jablone vedľa cesty, jabĺk mali kedysi neskutočne veľa, komu mohli zavadzať? Pred sebou konečne vidím môj nasledujúci cieľ, Mohylu na kopci Bradlo. Košariská a Bradlo, nerozlučne späté s osobou Milana Rastislava Štefánika. Jeho rodná obec a miesto jeho posledného odpočinku.

Z hlavnej cesty sa odpájam a druhou cestou stúpam v ústrety Bradlu (543 m). Tabuľka pri ceste označujúca 12 % stúpanie zavádza, k 10-ke sa ani nepriblížilo. Veľký drevený kríž, zákruta a som hore, v lokalite Široké Bradlo. Napájam sa vľavo na zelenú turistickú značku. Krátky asfaltový chodník s príjemnými výhľadmi na zvlnenú krajinu Myjavskej pahorkatiny ma vedie priamo k lesu. Nadväzujúca lesná cesta strmšie stúpa, je nezmyselne posiata pozrezávanými stromami, ktoré ku koncu stúpania znemožnia jazdu v sedle bicykla.

Mohyla na Bradle

Pred sebou vidím siluetu cieľového miesta. Som pri Mohyle. Keďže sem chodím od detstva, lokalita mi je dobre známa. Odfotenie je napriek tomu samozrejmé. Modrá obloha, biele obláčiky a do toho biela farba spišskovlašského travertínu, z ktorého je stavba postavená. Vzácne miesto. Štyri obelisky dotvárajú nezameniteľný vzhľad diela od autora Dušana Jurkoviča, ktoré si právom zaslúži obdiv. Výhľad dnes nie je ďaleký, ale poteší. Z Topoľčian mi cesta sem trvala 4 hodiny pri vzdialenosti 74 km. Nikdy by mi nenapadlo, že sa sem raz dostanem takouto trasou. Dlhšie sa nezdržím, výjazd ešte nekončí. Z Bradla by som sa poľahky dostal cez “kopec“ na moju obľúbenú Dobrú Vodu, dnes tam ale moja trasa nevedie, budem pokračovať ďalej na Záhorie. K neďalekému parkovisku idem vedľa bicykla, vždy to tak robím a až tam naň nasadám. Oblúkom parkoviska zároveň prechádza červená turistická značka z priesmyku Dukla, Cesta hrdinov SNP. Z Bradla po Devín pomenovaná Štefánikova magistrála.

Bukovec a Senica

Rýchlym zjazdom asfaltovou cestou som po necelých 4 km v meste Brezová pod Bradlom, kde po pár sto metroch odbočujem a okolo miestneho družstva stúpam hore. Pristavím sa pri ďalšej zaujímavosti, Mohyle na Prietržskej ceste, pamätníku hurbanovských bojov počas Slovenského povstania z roku 1848. Ide opäť o dielo Dušana Jurkoviča. Okolie je patrične upravené, zásluhou Klubu generálov SR. Na mieste sú informačné tabule. Brezová ako na dlani. Od mohyly pokračujem stálym stúpaním otvorenou krajinou. Cesta má kvalitný asfaltový povrch, ide sa ľahko. V jednom mieste je pekný výhľad na neďaleký hrad Branč. Zjazd a som v obci Bukovec, ktorou preletím a tentoraz klesaním, smerujem do susednej obce Prietrž. Je križovatkou ciest do Jablonice, Hradišťa pod Vrátnom a Senice. Posledne menovaná je môj nasledujúci prejazdový bod. Z Prietrže hlavnou cestou a znova stúpaním. Celkovo, aj keď sa to nezdá, je dnešná trasa príjemne zvlnená. Z vrcholu stúpania je okresné mesto ako na dlani. Senicou prechádzam rýchlo a bez zastavenia. Smerujem k miestnej železničnej stanici, od ktorej vedie dobrá asfaltová bočná cesta popri miestnom letisku a golfovom ihrisku. V jednom úseku je cesta zároveň červenou turistickou značkou - Záhoráckou magistrálou. Asi aj cyklotrasou, lenže značenie je žalostné.

Rodný dom Jána Hollého

Asfaltka bez premávky ma pohodlne vedie popod typické záhorské borovice. Som na dohľad obce, v ktorej mám jeden dlhodobý rest. Uličkami prichádzam do centra Borského Mikuláša, kde si chcem konečne obzrieť rodný dom významného básnika Jána Hollého. Vždy som cez Borský Mikuláš len preletel, nikdy som sa nezastavil. Dom spolu so zriadenou pamätnou izbou je na dohľad od miestneho kostola. Krátka prestávka padne vhod. Pri dome sa nachádza aj básnikova bronzová socha. Chýba informačná tabuľa. Naproti tomu miesto jeho odpočinku na Dobrej Vode má aspoň aké-také informácie dostupné pri miestnej fare. Neprekáža, som rád, že som na mieste.

Pri pohľade na neďalekú cestnú tabuľu, udávajúcu vzdialenosť do Malaciek, rozmýšľam, že by som mohol pokračoval tým smerom. Z nich mám domov len kúsok. Lenže prekážkou je dnes silný južný vietor, ktorý by mi celý čas znepríjemňoval cestu a čakali by ma len nudné úseky. Odolávam pokušeniu, inokedy budú vhodnejšie podmienky.

Cez Šaštín do Kútov

Z Borského Mikuláša pokračujem hlavnou cestou do susedného Šaštína-Stráží. Známe pútnické miesto a mňa potešujúci pohľad na jeho baziliku spolu s vodnou hladinou. Fotogenická lokalita. Zo Šaštína ma čaká presun na niektorú železničnú stanicu hlavnej trate do Bratislavy. Najbližšie sú Sekule, lenže si vyberám Kúty. Nejdem k nim hlavnou trasou cez obec Čáry, ale keďže mám dostatok času do odchodu vlaku, idem radšej menej frekventovaným úsekom cez Kuklov a Borský Svätý Jur. Vietor fúka nepríjemne zboku, ale veľmi nespomaľuje. Pár kilometrov hlavnou cestou takmer bez áut a som v B. S. Jure, kde ma čaká dnešná posledná návšteva miesta, ktoré si chcem prejsť. Ide o cykloznačený úsek do Kútov, ktorý som ešte neabsolvoval.

V centre obce zabočím doprava, obchádzam miestnu fašiangovú veselicu a napájam sa na peknú poľnú cestu. Slnko pomaly klesá, obloha má príjemný nádych a krajina je zaliata mäkkým svetlom. Ide sa dobre, úsek si patrične užívam, nejazdia tu žiadne autá. Fotím. Cesta prechádza mostom cez rieku Myjava a cez železničnú trať. Dobre sú viditeľné vzdialené kopce Malých Karpát, ale aj ich moravskí kolegovia na opačnej strane. Križujem ďalší vodný tok, v mape nazvaný Kútsky náhon, vďaka tieňom stromov fotogenické miesto. Kúty sú na skok, pomalou jazdou sa dostávam do centra a z neho na miestnu stanicu, kde si kupujem lístok. Vlak je pristavený, odchádza o necelú pol hodinu. Pomotám sa okolo stanice, pofotím, čo vidím a spokojne spolu s bicyklom končím dnešný vydarený výjazd. Poschodová súprava do Bratislavy je vhodná na prepravu bicyklov, onedlho som doma.

Záver

Prejdenú trasu môžem zaradiť medzi zaujímavé a menej tradičné. Spojenie dvoch zdanlivo navzájom nesúvisiacich miest sa mi páčilo. Medzi nimi som prešiel cez niekoľko lokalít, ktoré určite stoja za návštevu. Výjazd v podstate nebol náročný, väčšinový asfaltový povrch urýchlil pohyb. Veľká časť trasy síce viedla po hlavných cestách, ale cez víkend je na nich menej áut, takže sa netreba veľmi obávať. Možnosti občerstvenia boli všade, mne stačili veci z domu. Vodu som nikde nenaberal, vhodné teploty k tomu dopomohli. V horúcom letnom dni by to bolo ale o inom. Rôznorodé lokality a meniaca sa krajina pri výjazdoch sú pre mňa vždy potešiteľné. Trasu môžem bez problémov odporúčať, je na nej čo obdivovať.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek