Trasa

Bratislava, Devínska Nová Ves – Zohor – Kuchyňa – Rohožník – sedlo Skalka – Sklená huta – Majdán – Lošonec – Smolenice – Trstín – Bojková – Jablonica – Senica – Rybky – Zámčisko – Unín – Petrova Ves – Gbely – Kúty (trasa na mape)

Podrobne naplánovanú trasu zatiaľ nemám, keďže sa budem pohybovať v domácich lokalitách, nie je to nutné. Možností kam a kadiaľ ísť je nespočetne veľa, rád by som si zvolil niečo menej tradičné, aby som sa na výjazde nenudil. Výjazd tentoraz začnem doma a z cieľového miesta sa späť dopravím vlakom.

Cez Zohor a vojenské lesy

Krásne slnečné sobotné ráno, 8.00 hodín a práve začínam výjazd. Z bratislavskej mestskej časti Devínska Nová Ves smerujem známym cyklochodníkom vedľa rieky Morava do Devínskeho Jazera. Je celkom sviežo, teplota sa drží na 4 °C a fúka severný protivietor. Po 8 km sa z cyklotrasy odpájam a rozbitou cestou povedľa skládky odpadu prichádzam do obce Zohor. Často si cestu k Malým Karpatom zľahčujem a zároveň zrýchľujem jazdou po hlavnej ceste cez Lozorno a Jablonové. Dnes sa nikam neponáhľam, pôjdem radšej vhodnými a bezpečnými lesnými a poľnými cestami. Na konci Zohora, pri prechode cez železničnú trať, odbočujem doľava a popri trati smerujem stále rovno. Ide o zaujímavý úsek. Asfaltka sa mení na chodník, ktorý ide stále súbežne s traťou. Mostíkom prechádzam Suchý potok a následne druhým “mostíkom“ - cez dve spojené tyče, potok Močiarka. Chodník sa mení na poľnú cestu, dá sa ňou pokračovať do Lozorna, Lábu alebo do Plaveckého Štvrtka.

Na dohľad od poslednej menovanej obce využívam druhú poľnú cestu, ktorá ma pohodlne dovedie k hlavnej ceste Malacky - Stupava. Križujem ju a nadjazdom ponad diaľnicou D2 prechádzam na druhú stranu, do vojenských lesov. Vstup do nich je možný mimo vyhradených hodín. Dnes je vstup od 7.00 do 17.00 zakázaný. Príde mi neprimerané zakazovať vstup do celej rozľahlej oblasti vojenských lesov, ktorá zaberá plochu od Senice až po Lozorno. Hlavne južné oblasti, kde nie je nič vojenské a kde noha vojaka naposledy prešla v 1945 pri prechode frontu. S takýmto obmedzovaním nesúhlasím, vedome pokračujem ďalej. Míňam usadlosť Kopča, za ktorou začína oplotenie obory. Spevnenou lesnou cestou smerujem stále rovno, odbočiek je veľa. Prechádzam peknými borovicovými lesmi, až sa ocitám na otvorenom priestranstve. Len po pamäti rozoznávam siluetu zahmlených perneckých kopcov.

Okolo letiska do Rohožníka

Rozľahlou lúkou už mimo vojenského priestoru prichádzam k hlavnej ceste Malacky - Pernek - Pezinok. Úsek, ktorým som išiel, sa dá absolvovať aj mimo vojenských lesov, poľnou cestou okrajom Lozorna a Jablonového. Necelé 2 kilometre po hlavnej ceste smer Pernek a pri tabuľke AIRBASE MALACKY zatáčam vľavo a smerujem k vojenskému letisku pri obci Kuchyňa. Letisko obchádzam poľnou cestou popri plote. Prichádzam k miestnej železničnej stanici a smerujem opäť do lesa. Územím vojenských lesov sa dá pohodlne dostať do Malaciek. Moja trasa dnes vedie stále rovno, mimo vojenských lesov, do susedného Rohožníka. Príjemná lesná a následne poľná cesta vyústi tesne pred Rohožníkom, križuje železničnú trať Zohor - Plavecký Mikuláš a tiež hlavnú cestu.

Nasledujúce metre ma vedú bývalým úsekom železničnej trate, keďže pri výstavbe Kombinátu Záhorie - rohožníckej cementárne prišlo na začiatku 70. rokov k jej preloženiu. Všetko zarastené, len vychodený chodník. Pozorné oko si všimne železničný kilometrovník a most, dôkazy, že tadiaľto išla kedysi železnica. Často využívaný chodník vyústi pri vodnej ploche - chránený areál Konopiská. Bývalý ťažobný priestor - ílovisko, je v súčasnosti využívaný na chytanie rýb, prítomná je aj infotabuľa. Odtiaľto vedie široká asfaltová cesta, ktorou pokračujem ďalej a napájam sa na modrú turistickú značku z obce. Na severe čnie jeden z najväčších priemyselných podnikov Záhoria, spomínaná cementáreň.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Stopy historické aj bobrie

Značka vedie popri upravenom kanáli Rohožníckeho potoka. Keďže úsekom chodím často, viem, čoho stopy sa tu vyskytujú. Lenže dnes sú stopy doslova prekážkou. Zlomený strom cez celý chodník majú na svedomí bobry. Čerstvé odrezky sú spolu s hrádzami dôkazmi ich intenzívnej činnosti. S úsmevom obchádzam padnutý strom a pri neďalekých domoch sa napájam na asfaltku, ktorá ma dolinou privedie do lesov Malých Karpát.

Nasledujúce miesta doslova dýchajú históriou, z ktorej sa ale nezachovalo takmer nič. História ťažby kameňa a pálenia vápna má dlhú tradíciu. Prechádzam bývalou osadou Baďura, ktorej pomenovanie je odvodené od priezviska Bagyura, prvého správcu miestneho kameňolomu. Jedným z mojich obľúbených historických pozostatkov sú lesné železnice. Stopy bývalej trate z Malaciek sú stále dobre viditeľné a aj pri jazde bicyklom rozoznateľné. Dnes ale nie som na exkurzii, treba šliapať do pedálov. Míňam pozostatky horárne Baďura, široká asfaltka pokračuje stúpaním do kameňolomu Vajarská, lesná asfaltka je modrá značka, ktorou idem rovno, hlbšie do malokarpatských lesov. Má kvalitný povrch, ide sa dobre. V jej súčasnej trase viedla kedysi spomínaná lesná železnica, konkrétne vetva pod Šimkovú.

Malokarpatským lesom

Cesta príjemným lesom stúpa, má množstvo odbočiek, rovnako aj možností, kadiaľ sa dá bicyklovať. Pod Horným vrchom sa zatočí a po krátkom stúpaní na otvorenom priestranstve končí. Modrá značka pokračuje vpravo strmo hore rozbitejšou lesnou cestou, mne sa viac páči jej obchvat. Idem rovno, spevnená lesná cesta pohodlne prekonáva prevýšenie. Pripája sa červená značka zo Sološnickej doliny a onedlho aj modrá značka, spolu smerujeme do sedla Skalka (525 m). Rázcestie a vstup do zverníka Biela skala. Modrou rohožníckou značkou pokračujem ďalej, čaká ma nudný úsek povedľa pletiva zvernice. Vždy, keď tadiaľto idem, hovorím si, že je akoby za trest. Turistika alebo cyklistika vedľa plota... Ide sa skoro po rovine a odrazu nudný úsek dostáva krajší pohľad. V šedi zimného lesa sa postupne začína objavovať vyrastajúci medvedí cesnak. Príjemná zelená farba, odfotenie je samozrejmé. Onedlho sa oplotenie odpája, vedie strmo hore na kopec Geldek.

Značka klesá, obchádzam niekoľko popadaných stromov a rýchlym zjazdom sa ocitám v ďalšej známej lokalite, na Sklenej hute. Pre neznalých miesta dodám, že pomenovanie sklená presne vystihovalo činnosť, ktorá tu prebiehala od polovice 17. storočia takmer 100 rokov. Výroba skla. Neskôr tu stála horáreň a v súčasnosti už len stromy na lúke. Pri rázcestí ciest z Dolian a Majdánu je prístrešok, v ktorom sú uvedené zaujímavé informácie o histórii nielen tejto lokality. Bez zdržania pokračujem ďalej, rozbitou asfaltkou klesám dole.

Majdán a Smolenice

Nasledujúce miesta sú nezameniteľne späté s prvými malokarpatskými lesnými železnicami, keďže práve smerujem do ich pomyselného rodiska. Asfaltka vedie súbežne s jednou vetvou lesnej železnice, jej zárez je stále dobre viditeľný. Po pár kilometroch prichádzam k vodnej nádrži Parina a k susediacej rybárni. Stredisko chovu rýb založil v roku 1879 gróf Móric Pálffy. Odtiaľto začínam stretávať čoraz viac ľudí, krásny deň sa mnohí rozhodli využiť na pobyt v prírode. Teplota od rána pekne poskočila. Od rybárne je asfaltka kvalitná, rýchlo pokračujem ďalej, ľudí čoraz viac, rovnako aj medvedieho cesnaku vedľa meandrujúceho potoka Parná. Zelený koberec a na ňom pasúci sa ľudia, milé.

Míňam Husí stok, výdatný prameň vody a som na Majdáne, časti Horných Orešian. Stretávam aj niekoľko cyklistov, pri bývalej chemickej fabrike zastavujem a fotím ju. Práve ona bola kedysi srdcom tunajších lesných železníc. Nedávno som sa prostredníctvom tunajšej fotogalérie dozvedel, že v jednej časti kedysi významného podniku sa vyrábajú turistické paličky. Z Majdánu sa po dlhom čase napájam na hlavnú cestu, ktorá ma za minimálnej premávky vedie okrajom obce Lošonec do susedných Smoleníc. Prechádzam obcou, očko hodím na pyšne sa týčiaci Smolenický zámok a smerujem do neďalekého Trstína.

Fúka severný protivietor, rozmýšľam, ako pôjdem ďalej, možností je mnoho. Pocit blízkosti domova v podobe cez kopec vzdialenej obce Dobrá Voda je silný. Dnešný plán ale jej návštevu nezahŕňa. Keďže sa mi ide vcelku dobre, vietor síce prekáža, ale nie je hrozný, rozhodujem sa pre vzdialenejší cieľ. Jednou z možností bolo otočiť sa a cez Bukovú a Záhorie sa vydať späť domov do Bratislavy. Na často navštevované miesta nemám chuť, radšej by som išiel do končín, ktoré sú mi vzácnejšie. Plánom je dostať sa cez Senicu do zaujímavej lokality Zámčisko.

Cez Bojkovú do Jablonice

Prechádzam Trstínom, 1 km za ním odbočujem na dobrú poľnú cestu, ktorá sa onedlho napojí na lesnú cestu. Ide o neobyčajnú cestu, keďže v minulosti slúžila ako spojnica regiónu Trnavy s regiónom Senice. Neexistoval súčasný cestný priechod cez Bielu horu. Cesta pohodlne stúpa a o jej význame v minulosti svedčia aj neprehliadnuteľné protitankové zátarasy z 2. svetovej vojny. Na okolí o podobné stavby nie je núdza. Ďalej väčšinou rovinatými úsekmi, križujem červenú značku a onedlho sa ku mne pripája zelená značka. V lokalite Bojková sa od značky odpájam. K súčasnému DSS pre dospelých, umiestneného hlboko v horách, dnes nejdem. Zaujímavosťou je, že pôvodná funkcia tohto miesta bola dlhodobá starostlivosť o vojnových invalidov z 1. sv. vojny. Pred sebou mám príjemný lúčny úsek pod kopcom Mníšek. Výhľad na nasledujúce prejazdové miesta je zahmlený, nie je dobrá dohľadnosť. Rýchly zjazd lúkou, asfaltkou a som v Jablonici. Z nej ma čaká presun hlavným cestným ťahom do 10 km vzdialeného okresného mesta Senica.

Senica a miléniový kríž

Podobné úseky nie sú veľmi vhodné na cyklistiku, v tomto prípade ide o výnimku. Približne 1 km za Jablonicou, od lokality Nový Dvor, má cesta po oboch stranách dostatočne širokú krajnicu, čiže sa ide obstojne. Zároveň je povrch kvalitný, takže aj rýchlo. Len protivietor neumožňuje úplne ľahkú jazdu. Senicou prechádzam opäť po týždni, bez zastavenia. Na jej severnom konci sa od hlavnej cesty odpájam a bočnou cestou za minimálnej premávky a stáleho vetra pokračujem do susednej obce Rybky.

Na jej konci ma zaujme príkladne upravené okolie bývalého židovského cintorína. Síce len tri náhrobné kamene, ale prítomná je lavička a ovocné stromy. Práve z tohto miesta vidím v diaľke veľký kríž. Nemal som v pláne ho navštíviť, ale keďže sa prekvapivo nachádza na trase, kadiaľ idem, som rád, že ho konečne uvidím. Od cintorína stúpaním po ceste smerujem k zaujímavej lokalite. Jubilejný, miléniový kríž bol postavený v roku 2000, s výškou 27 m ide o najvyšší kríž na Slovensku. Vedľa je umiestnená jednoduchá krížová cesta. Som pod ním a je ozaj mohutný. Miesto si dôkladne pofotím, len škoda, že nie je lepší výhľad, ledva vidím Senicu.

Teraz ma čaká orientačne náročnejší úsek, rád by som sa dostal na neďaleký kopec Zámčisko. Pôvodne som ho chcel zdolať po asfaltke, ktorá začína medzi obcami Radošovce a Oreské, ale pri pohľade do mapy sa mi ukazuje možnosť nestratiť nadmorskú výšku a dostať sa naň priamo lesom.

Cesta na Zámčisko

Lúčim sa s miléniovým krížom, po pár sto metroch sa od cesty odpájam a pokračujem vľavo poľnou cestou. Na začiatku je panelová, neskôr štandardná poľná. Pri kóte Holý vrch (371 m) sú výhľady na kúpeľnú obec Smrdáky. Slniečko pekne svieti, je celkom teplo. Stretávam niekoľkých prechádzajúcich sa ľudí. Mal by som ísť stále rovno, lenže cesta zatáča, ja s ňou a viem, že idem zle. Kúsok späť a nachádzam odbočku, ktorú som predtým prehliadol. Vstupujem do lesa a dokonca hneď aj zjazdom lesnou cestou. Po dlhej asfaltovej dobe padne vhod. V bezmennom sedle stretávam cyklistu. Pozdravím ho a len prehodím, že idem na Zámčisko. Podľa neho je najlepšie ísť asfaltkou, lenže to v pláne nemám. Obieham ho a s ním za chrbtom začínam stúpať málo frekventovanou lesnou cestou. Idem v pokoji, ale aj tak som rýchlejší.

Po pravej strane si všímam hraničný kameň - kótu. Nevenujem mu pozornosť. Lenže keď sa zrazu začnú objavovať ďalšie a ďalšie, viem že som narazil na niečo zaujímavé. Z jednej strany písmená HU, z druhej čísla 423. Rozstup medzi nimi je cca 70 m. Zastavujem a fotím, fascinujúce. Cyklista za mnou netuší, o čo ide. Netuším to ani ja. Podľa máp úsekom vedie hranica medzi okresom Skalica a Senica, len mi nejde do hlavy, prečo je až takto výrazne v teréne vyznačená. Niektoré kamene sú v dobrom stave, iné rozpadnuté. Tak či tak, veľmi zaujímavé.

Aktuálne smerujem na vrchol Zámčiska, viem že nesmiem klesať, takže z ponuky lesných ciest, ktoré mám pred sebou, si vyberám práve takú, ktorá neklesá. Podľa navigácie je vrchol vzdialený niečo cez km. Cyklista za mnou pokračuje inou trasou. Cesta, po ktorej idem, má rozbitejší povrch a je zapadaná lístím. Ide sa výrazne ťažšie. Nasleduje krátke stúpanie, ktoré bez hanby idem radšej vedľa bicykla. Nepríjemný úsek po pár desiatkach metrov pominie a vychádzam presne na mieste, kde som chcel. Na asfaltke kúsok od vrcholu Zámčiska. Bol som tu dvakrát, takže mi je známe.

Hradisko Zámčisko

Samotný vrchol a zároveň lokalita, pre ktorú som sem išiel, sa nachádza pár metrov vedľa, ľahko dostupná lesnou cestou. Práve táto cesta prechádza cez krásne viditeľné a zachované valy a násypy, ktoré sú súčasťou pravekého opevneného hradiska zo staršej a strednej bronzovej doby (2000 – 1250 pred Kr.). Bolo osídlené mnohými kultúrami, čoho dôkazom je množstvo nájdených artefaktov. Zo stránky obce Unín, v katastri ktorej sa hradisko nachádza, sa okrem toho dozvedám, že posledné nálezy sú datované na prelom letopočtov, čiže lokalita bola obývaná takmer 2000 rokov. Aktuálne je prítomná infotabuľa, mapa, lavička a stôl. Miesto má svoje čaro, neďaleko sa nachádza http://hiking.sk/hk/ar/2562/kovalov_hostecna_studnicka_a_spat.html spolu s kaplnkou, ktoré sa tiež oplatí navštíviť. Zámčisko je zároveň pri svojej výške 434 m najvyšším bodom Záhorskej nížiny a ak sa neberú do úvahy Biele Karpaty pri Skalici, tak aj celého regiónu Záhoria. Treba ešte dodať, že názov Zámčisko má podobná historická lokalita nad mestom Modra.

Unín, Gbely a Kúty

Čas pokročil, je práve 15.00 h a mňa čaká presun na železničnú stanicu v Kútoch. Mám 1,5 h do odchodu vlaku, nemusím sa ponáhľať. Vraciam sa späť k asfaltke fotím valy hradiska a namiesto asfaltkou idem rovno lesnou cestou. Už som po nej minulý rok išiel, takže viem, kadiaľ ísť, len škoda, že cesta na Zámčisko nie je v tomto smere vyznačená. Vychádzam z lesa na slnkom zaliate polia, opäť žiadny výhľad, za lepších podmienok by som mal vidieť až domov. Dobrou poľnou cestou klesám do obce Unín, ktorá je najbližším východiskovým bodom na návštevu Zámčiska. Z nej som si podľa mapy naplánoval trasu do Kútov cez mesto Gbely.

Napájam sa na bočnú hlavnú cestu, ktorá ma pri bočnom vetre vedie cez susednú Petrovu Ves do Gbelov. V nich sa napájam na cykloznačenú trasu a cestou bez áut prichádzam po troch kilometroch k železničnej trati Kúty - Skalica. Cyklotrasa pokračuje rovno, lenže ako vidím, vedľa trate vedie zaujímavá asfaltka. Rozhodnem sa ísť po nej. A neľutujem. Stále rovnobežne s traťou, kvalitný asfalt, jazda v tieni stromov, žiadne autá. Prečo nie je tento úsek značený, nechápem. Necelých 5 km a vidím ďalšiu trať, tentoraz z Moravy. Som blízko cieľovej železničnej stanice. Asfaltka zatáča smerom na obec Čáry, chodník smeruje priamo cez koľaje do Kútov na stanicu. Nebezpečné, ale ako vidím, často využívané. Stretávam aj niekoľkých cyklistov.

Do odchodu vlaku mám pol hodiny, rád by som našiel pohodlné a bezpečné prepojenie asfaltky, priamo do obce, mimo koľají. Takže sa vydávam prvou neasfaltovou cestou, na dohľad od koľajiska. Som pár desiatok metrov od nástupišťa, lenže cesta sa stáča a ide opačným smerom, ako potrebujem. Rôzne odbočky nikam nevedú, takže priamym presunom krížom cez lúku sa dostávam na hlavnú cestu, ktorá ma jednoducho dopraví k stanici. Výjazd je na konci. Kupujem si lístok a nastupujem do pristaveného vlaku, ktorým by som sa mal pohodlne dopraviť domov.

Záver

Dnešný výjazd dopadol úspešne, v peknom počasí sa išlo dobre. Jasná bezoblačná obloha bola príjemnou spoločníčkou. Navštívil som rôzne známe aj menej známe miesta, či už novodobé alebo historicky významné. Ich prepojenie sa mi páčilo a bez problémov ho môžem odporúčať. Možností, kadiaľ ísť, je veľa, záleží, kde sa začína a kde sa chce skončiť. Náročnejšie úseky a stúpania sa dajú obísť. Mne dnešná trasa vyhovovala a rád si ju kedykoľvek zopakujem.

Výjazd ešte neskončil

Ako som písal, vlak ma mal pohodlne dopraviť domov do Devínskej Novej Vsi, lenže nestalo sa tak. Cesta prebiehala hladko až po železničnú stanicu Plavecký Štvrtok. Vlak sa rozbehol, lenže po necelom kilometri zastal. Pokazená lokomotíva. Bolo jasné, že čakanie na náhradnú bude viac ako hodina. Aká náhoda, že vlak zastavil presne v mieste, kadiaľ som ráno išiel. Pri poľnej ceste zo Zohora. Nemusel som dlho rozmýšľať. Vystúpil som a odfotil krásne stojacu technologickú lahôdku, poschodovú push-pull súpravu, ktorá na svoju prevádzku potrebuje lokomotívu, keďže bez nej je nepojazdná. Nebol som sám, vystúpili aj ľudia smerujúci do Zohora.

Pred sebou mám 20 km domov, po rovnakej trase, akou som išiel ráno. Nič sa nedeje, lepšie ako čakať, únavu nepociťujem. Slnko práve zapadlo a aj takéto netradičné konce môžu mať cyklovýjazdy, kde je na presun použitá vlaková doprava. Výhoda z môjho pohľadu bola v tom, že som sa bez problémov vedel dostať domov. Neplánované ale nie nepríjemné predĺženie dnešného hodnotného dňa.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek