Trasa

Gönc – Hejce – pamätník leteckého nešťastia – Amadé vár – kláštor Pálos – Gönc

Za začiatok dnešného putovania zvolím železničnú zastávku v prihraničnej obci Gönc. Zo strechy auta skladám dva bicykle a ordinujem porciu slnečných kilometrov. Bočnými uličkami sa presúvame na polia, ktorými vedie sieť spevnených aj nespevnených ciest. Svižným tempom naberáme prvé metre a kocháme sa agrárnou krajinou. Míňame vinice, jednoduché políčka aj sady s pre mňa exotickou bazou čiernou. Cesta práši, ale povrch je pohodlne zjazdný, až neskôr sa podklad zmení na trávnatý, čo nás trochu spomalí. Nakoniec nás to vypľuje v obci Hejce.

Koncová dedinka si žije svojim pokojným životom, dnes sa stáva útočiskom Košičanov a množstvo tabuliek informujúcich o možnosti kúpy domčeka nás v tom len utvrdí. Krásne upravené záhradky, pokosený jarok a množstvo romantických zákutí ma vyslovene láka na bližšiu obhliadku, no strávili by sme tu niekoľko hodín. Takže zamierime len k pamätníku leteckého nešťastia a stúpame dedinou nahor. Ulica sa pozvoľne zmení na asfaltovo-šotolinovú lesnú cestu, ktorá sa začne zarezávať do kopca. Naberám výškové metre, lezie na mňa nejaká kríza, až skončím na dôchodcovskom prevode a trápim sa sám so sebou. Parťák mi mizne za prvou zákrutou, a tak si aspoň vychutnávam zvuky a vôňu lesa. Utrpenie mi ukončí až poľovnícka chatka, drevené posedenie a naozaj nezvyčajné prevedenie studničky s drevenou sochou, ktorej voda strieka tak trochu spomedzi, no veď viete skade...

Dopujeme sa sladkosťami, čapujeme čerstvú vodu pohybom „zariadenia“ na soche a zbierame odvahu na najbližšie metre. Dobrá cesta sa končí, ideme lesom a poriadne prudko. Pedálovať to ide, ale je potrebné mať aj niečo odkrútené, aby nohy neboleli. Na jednom mieste odbočujeme na chodníček a pár metrov vytlačíme na vyhliadkovú skalu. Ponúka impozantné výhľady na slovensko-maďarské pohraničie a jasne nám ukazuje, odkiaľ sme prišli. Skalu opúšťame vysoko zjazdným chodníkom a popri oplotenom pozemku napíname reťaze v poslednom stúpaní na vrchol kopca Borsó-hegy.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pieta miesta je každému jasná okamžite na prvý pohľad. Desiatky drevených stĺpov obvešané kvetmi. Pamätné tabuľky a slová smútku sa na nás hrnú z každého kúska dreva v blízkom okolí. Pohľad na nebo a olámané vrcholky stromov len umocňuje pocit zbytočnej smrti viac ako štyridsiatich slovenských vojakov, ktorí lietadlom doslova škrtli o najvyšší bod na širokom okolí a zrútili sa v mrazivej noci na zem. Po takmer desaťročí vidieť, že príroda si zhorenisko začína brať späť, no pamiatka ostane navždy.

Chvíľu mlčky pozorujeme miesto tragédie a vyberieme sa ďalej, klesneme do sedla a dlhým blatistým priesekom stúpame na výrazný hrebeň nad nami. Rázcestie je záverom posledného dnešného stúpania, čaká nás len odmena za námahu a nastúpané metre. Zjazd začíname po kľukatom singli, kde sa dokonale vyblázni každý, kto zvláda bunny-hop, lebo chodník je zaváľaný množstvom konárov. Rýchlosť nie je veľká, občas dávam pozor na prehadzovačku, lebo náhradná pätka je v nedohľadne. Od hopsania a odletujúceho dreva si dávame pauzu, keď sa hrebeň stáva ostrým a chodník sa zarezáva výrazne do svahu. Sme na mieste, nad hlavami sa nám čnejú skaliská so skromnými zvyškami múrov. Múrov hradu Amadé, ktorého história a tiež zánik siahajú do 14. storočia.

Zliezame z bicyklov, zdolávame ruiny na strmom kopci a vychádzame na vyhliadkovú skalu. Do dolín pod nami sa ťahajú dlhé tiene, no monumentálnosť pohľadu nechýba. Vzhľadom na pokročilejší čas pohľadáme bicykle a zvolíme prudké klesanie. Chodník je primárne pre pešiakov, no s vriacimi kotúčmi vytriasam sadlo a spievam si od radosti nad technickou jazdou. Spev strieda výkrik, keď vletím do výmoľov, ktoré ma katapultujú do objatia černicových kriakov. Mäkké, no pichľavé pristátie. Posledné metre do doliny sa nesú v duchu očakávania zjazdnej cesty. Tú naozaj nachádzame, no červená značka odbočuje doľava cez potok popri ohnisku. Trekingoví cyklisti si zvolia cestu, ja volím kamenistý singel. Enduráci by ho poväčšine asi ohundrali, ja s pevným zadkom som tak na hrane pohodlného jazdenia. Brzdí ma niekoľko popadaných stromov, no vidla dostáva plnú dávku a v začínajúcom šere musím dávať pozor na tiene z lesa. Keď sa klesanie zmierni a chodník rozšíri, sme skoro na mieste.

Spoza opony lesa sa vynára tajomná zrúcanina bývalého kláštora. Múry kaplnky sú dobre zachované a vyžarujú spirituálne vlny. Duchovne silné miesto, ktoré po chvíli opustíme a prechodom cez drobný pahorok sa napojíme na lesnú cestu. Vytrvalo klesá traverzom až nad Gönc a po výjazde na lúky ponúka krásne výhľady na osvetlené Košice na horizonte. Vozovou cestou zídeme do dediny a bočnou uličkou sa ešte vyberiem na cintorín plný starých náhrobkov. Je z neho pekný výhľad a za plotom skrýva židovského suseda, ku ktorému sa mi však nepodarí nájsť žiadny priechod... Tma sa vkradla aj sem, takže zapíname blikačky a dedinou sa spúšťame k stanici, kde nás čaká auto a polhodinové šoférovanie domov.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek