Trasa

Hraničný priechod Ubľa/Malé Berezné (Malyj Bereznyj) – Veľké Berezné (Velykyj Bereznyj) – Stryčava – Kňahyňa (Knjahynja) – Stužica (Stužycja) – Kremenec – Stužica (Stužycja) – Žornava – Veľké Berezné (Velykyj Bereznyj) – hraničný priechod Ubľa/Malé Berezné (Malyj Bereznyj)

Keď sme boli v lete na polonine Runa (Rivna), tak sa náš ukrajinský parťák rozplýval nad cyklotúrou na Čierne mláky. Toľko ju velebil, až som prikývol. A v rámci zakarpatskej pohostinnosti nám k tomu rovno ponúkol bonbónik na čerešničke – výstup na Kremenec z ukrajinskej strany. Nakreslil som pár čiar do mapy, navrhol dátum a už to chcelo len pár formalít. Konkrétne vybaviť povolenia na vstup do pohraničnej oblasti a zároveň do Užanského národného parku (Užanskyj nacionaľnyj pryrodnyj park). Cez hranicu putovali internetom údaje z pasov, Vitalij nahrieval linky na správne kontakty a držal nás v napätí takmer do posledného dňa. Keď v mobile zapípala vytúžená správa, že môžeme ísť, bolo rozhodnuté.

Na hraničnom priechode v Ubli sa ledva brieždi, keď sa snažíme odparkovať naše autá. Postupne sa navzájom zablokujeme, vyložíme bicykle a vydáme sa v ústrety Ukrajine. Colná kontrola nás nechá chvíľu vyhniť a nakoniec nás odbaví mávnutím ruky. Cesta je voľná, tak svižným tempom pedálujeme do Veľkého Berezného (Velykyj Bereznyj). Ukrajinskí priatelia nás netrpezlivo vyčkávajú v kaviarni. Zvítanie, zoznamovačka nových tvárí a odhodlanie dosiahnuť všetky dnešné ciele. Vitalij chcel pôvodne víkendovku, najmä kvôli harmonogramu služieb správnych pohraničiarov, no nakoniec sa zhodneme, že to zvládneme aj za jeden deň. Asfaltové intro ukončíme na odbočke na Stryčavu, odkiaľ sú to len kamenisté pozostatky čohosi zjazdného na Žiguli. Stúpanie je v závere pomerne výživné, takže s radosťou vítam krátky rovinatý úsek cez dedinu.

Hospodárske dvory, terasové políčka, hydina s radosťou prehrabávajúca jarky okolo domov. Zakarpatská idylka je kazená len zatiahnutou oblohou. Dolieza na mňa nejaká kríza, budíček o 2.30 h cítim nielen na nohách, ale aj žalúdku. Ukrajinci ma prehovoria, nech si pauzu dávame až v sedle, takže s námahou dotiahnem svoj zadok až k vysielaču nad Kňahyňou. Dopujeme sa poživatinami, identifikujeme blízke aj vzdialené kopce a hecujeme sa do ďalšieho postupu. Zjazd do Kňahyne je parádny, ukončený offroadovou vložkou v podobe chýbajúceho úseku cesty. Vzápätí nasleduje prudké stúpanie popri drevených domčekoch a na hornom konci sa objaví kúsok asfaltu. Klasická kombinácia kostol-krčma nájdeme aj tu, dvaja mužíci na priedomí sú už v dobrej nálade a nebude to návštevou rannej bohoslužby.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Napájame sa na modrú turistickú značku, ktorej sa budeme nasledujúce hodiny držať. Cesta vychádza z dediny a začne sa kľukatiť cez brezové háje a lúky. Občas lesom, občas oraniskom. Občas musíme aj potlačiť, lebo krátke úseky sú jednoducho nad schopnosti cyklistu. Počas spomaľovacích prestávok však zažívame niečo, čo v domácich luhoch a hájoch nie je bežné. Huby sa dajú doslova kosiť, a to sa iba obzeráme do metrového pásu vedľa cesty. Jaro so Slavkom ostávajú kdesi vzadu a keď konečne prídu, chvália sa naprataným batohom. Keď ich to bude baviť ešte hodinu, bude potrebný aj prívesný vozík. Keď sa dostaneme pod strmé svahy Stinskej (Stynka), sprevádza nás torzo pohraničného oplotenia. Cesta ide traverzom, je blatistá a plná výmoľov. V závere pre zmenu strmá a trávnatá. Po dosiahnutí hrebeňa v blízkosti hranice natrafíme na stanovište pohraničnej stráže. Nikto tu nie je, takže budú asi na obchôdzke a máme o legitimáciu menej.

Cesta sa skončila, nadol sa spúšťa slabučký chodníček cez čučoriedky. V husacom rade zjazdujeme až do lesa, kde máme prvú spoznávaciu zastávku. Drobný kameň s informačnou ceduľkou a približne trojmetrový kráter medzi stromami. Áno, kráter! Práve sem mal totižto v roku 1866 spadnúť najväčší úlomok Kňahyňského meteoritu. Ak ste o ňom ešte nepočuli, mali by ste, lebo je to najväčší „šuter“, aký v civilizovanej histórii Európy spadol na jej územie. Kus, vytiahnutý roľníkom z krátera, je momentálne vo Viedni, váži takmer 300 kilogramov. No pád medvedíka sprevádzal kamenný dážď, ktorého časti zbierali miestni obyvatelia z polí ešte niekoľko mesiacov. A výbuch v atmosfére začuli až hen v Liptovskom Mikuláši, pričom v Užhorode tlaková vlna rozbila niekoľko okien. Toľko hovoria povesti a história, my sa po spoločnej fotografii vyberáme nadol. Chodník sa stráca v mladine, je to poriadne technická jazda, no po chvíli sme v ďalšom cieli, na Čiernej mláke (Čorna mlaka). Že ide o horské rašelinisko, sa dalo z názvu pomerne ľahko odhadnúť. Chvíľu sa motáme po okolí v snahe zachytiť krásu posledného štádia jazera a postupne sa spúšťame červenou značkou Zakarpatskej magistrály. Prvé metre sú poriadne strmé, ale do hladka vychodený singel dáva tušiť ešte veľa nečakaných zážitkov. Serpentíny striedajú nekonečné hrebeňové priamky, zákruty brané šmykom sa prelínajú do hopsačiek. Pruženie aj tlmenie si krochká blahom a záver zážitku dáva až okraj lesa nad Stužicou, kde nás vyčkáva dvojica vojakov so samopalmi na pleci. Objasníme si kto sme, čo sme. Vitalij sa odvolá na pár mien a po chvíli telefonovania sa v družnej atmosfére lúčime. Okrajom lúky si odkrútime posledné metre zjazdu a vychádzame v dedine.

Ako na objednávku sa vyčasilo, každý dvor žije pracovnou sobotou a turisti sú vítaným spestrením každodennej rutiny. Pozdrav strieda pozdrav, no naše hlavy mieria znova do hôr, kde sa nad Kremencom povážlivo zaťahuje. Na hornom konci Stužice si rozkladáme piknikový tábor v kempe spojenom s lesnou správou a základňou pohraničnej stráže. Vitalij nás hostí domácimi zabíjačkovými dobrotami, asfaltom sem prišla na bicykli jeho manželka, ktorá je priam stelesnením kopy srandy. Polovici vtipov síce kvôli jemnej jazykovej bariére nerozumieme, no to vôbec neprekáža v ládovaní žalúdkov. Vedúci zájazdu medzitým znova telefonuje, po chvíli sa objavuje pracovníčka národného parku s mladým uniformovaným pohraničiarom. Dáva nám školenie slušného správania a významne zdôrazňuje, že mladý ide do pralesa s nami a máme ho poslúchať vo všetkom, čo povie. Rozkaz je rozkaz, no vyvstáva otázka, čo s bicyklami. Strážnik nemá bicykel, takže to vyzerá na pešiu prechádzku. Znova telefonát a po chvíli sa našiel velociped od kolegu, čo na ňom prišiel do práce. Hypermarketový pološrot má funkčný jediný prevod a brzdí sa na ňom nohami o zem. Vojak je odhodlaný, a tak môžeme prejsť na formality. Do telefónu nahlasuje naše údaje, vyťahuje čarovný kľúčik a sezam sa otvára. Brána oploteného pohraničného pásma je ako vstup do krajiny-nekrajiny.

Uniforma zamkne, vytiahne hrable, pedantne za nami uhrabe pieskový signalizačný pás a v husacom rade sa vydávame v ústrety doline. Ideme po trati bývalej lesnej železnice, ktorá viedla až na územie dnešného Slovenska, takže stúpanie je veľmi príjemné. Stužický prales vo svojej maximálnej nahote a kráse nás víta. Pocit osamelosti potvrdený ostatným drôtom a absenciou znakov civilizácie (ak teda nerátam cestu, ktorou ideme a drevené mosty, ktorými prekonávame Stužický potok). Zdolávame približne 3 kilometre do srdca chránenej zóny, cesta sa zhoršuje a stúpa, až sa mi veriť nechce, že aj tadiaľto pred necelým storočím fučala parná mašinka. Na rázcestí dolín je ale konečná, bicykle opierame o strom a aj napriek utvrdzovaniu vojaka, že tu niet ani živej duše, ich predsa viažeme aj zámkom. Odtiaľ vraj už len pešo. Zhadzujeme zbytočné kusy cyklovýbavy, lebo nás čaká poriadna fuška. 300 výškových metrov na približne jednu míľu vzdialenosti. Zarezávame sa do kopca, postupne sa husací rad trhá. Najtrénovanejšie nohy má pohraničiar, veď trasu absolvuje pravidelne. Začína nielen mrholiť, ale aj celkom serióznejšie pršať. Kapucne idú na hlavu, vlhkosť sa dá vyslovene krájať a hmlistá temnota lesa stúpa. Stojíme pri medveďom brlohu, tohto času je domáci pán našťastie niekde na prechádzke. Z bubnovania kvapiek nás vyslobodí drevená chatka, ktorá strážcom slúži ako úkryt pred nečasom. Sme pozvaní dovnútra, aby sme prečkali najhoršie. Núkame sa navzájom dobrotami, morálka upadá a vzduchom lietajú návrhy, že tu prespíme, lebo dážď vyzerá na dlho. V družnej debate hodinu krúžime po verande v snahe zbadať náznak lepšieho počasia. Nakoniec sa odhodláme na vrcholový útok. Chodník je blatistý, kľukatý, prehádzaný kameňmi. Hmla a tmavé tiene v kombinácii s množstvom napadaných stromov a miliónom húb tvoria neskutočnú mozaiku. V inom počasí by sme si prales asi ani nevychutnali. Vlhko sa derie absolútne všade, ruky mám už zvráskavené a nohy sliedia po kúsku dobrej plochy na chôdzu. A pritom ideme stále nahor.

Od studničky je to len kúsok a sme na hranici. „Skrytý“ chodník meníme za širokú vydupanú pešostrádu a rátame posledné hraničné kamene smerom ku Kremencu. Prechádzame jeho samotným vrcholom a o kúsok ďalej zakotvíme pri trojhraničnom kameni. Podarilo sa, potriasame si pravačkami, robíme obligátne fotky aj kruhový tanec s návštevou troch krajín za desať sekúnd. Výhľadov niet, hmla sa nedvíha a čas je oveľa pokročilejší, ako by sme v najhorších plánoch vôbec mali odvahu navrhnúť. Vojak tiež naznačí, že mu bude končiť služba a nerád by s nami nadčasoval. Velíme teda na ústup, rovnakou trasou si znova vychutnáme čarokrásne zážitky z nedotknutej divočiny a zliezame až ku bicyklom. Parťáci sa podujmú nejako spojazdniť brzdy na strážcovom bicykli. Úspech sa veľmi nedá očakávať, lebo chýbajú doštičky. Nejako to doladia aspoň na symbolický brzdný účinok, nech sa chlap v zjazde po železničnej trati neprizabije. Kamene, tráva, blato, neuveriteľné klzké drevené lávky. Chce to veľa opatrnosti, no ponúka aj mnoho zábavy v zjazde ku bráne „zakázanej zóny“. Všetko sa nakoniec podarilo, kľúčik zašramoce v zámku a sme znova vypustení. Na požičaný bicykel čaká jeho majiteľ, vojak znova uhrabe piesok, prehodíme ešte zopár priateľských viet, poďakujeme za nevšedný zážitok a zamierime do civilizácie.

Slnko medzitým zapadlo, na dedinu padol súmrak. Kravky plnia vedrá mliekom kdesi v maštali a len skupinka vysvietených bláznov začína nočný návrat domov. No predsa si neodpustíme ešte jednu povinnú zastávku. Za malým obchodíkom, kde dopĺňame proviant, totiž stojí velikán. Velikán matuzalemského veku, ktorého miestni volajú "Pradid" (pradedo). A nie je ním nik iný, ako charizmatický dub, ktorého vek sa odhaduje na 900 rokov. Obďaleč na kopci dokonca stráži dedinu jeho druh, zvaný Šampión, ktorý by mal mať o nejaké dve storočia navyše. Nesmú chýbať fotky, pokusy o objatie drobčeka veľkosti dvanásťposchodového paneláka, no tma nás tlačí, a tak musíme pokračovať. Schádzame dole Stužicou za sprievodu psieho brechotu, v Žornave práve prichádza večerný vlak, bohužiaľ opačným smerom. Ľudia nastupujú do rôznych povozov v snahe dostať sa zo stanice domov inak ako pešo. V spleti malotraktorov, Lád a Mercedesov veteránskeho veku si musíme ustrážiť svoju pozíciu na ceste, aby sme sa nakoniec pripojili na hlavný ťah smerom na Užhorod. Blikačky idú na maximum, aj keď premávka je prakticky nulová. Asfalt je zjazdný, nejaké skryté jamy mi pridávajú modriny na najcitlivejších miestach a môžem sa oddávať pocitu z návratu. Chvíľu sa držím Vitalija s manželkou, rečníme o všetkom možnom, no keď sa rozhodneme zastaviť pri drevených chrámoch popri ceste, tak sa rozhodnú, že pôjdu napred a pripravia nám vo Veľkom Bereznom pohostenie vo svojom podniku.

S čelovkami si spravíme obhliadky exteriéru cerkví v Kostryne aj v Sile a inak sa pri monotónnom krútení venujem len svojim myšlienkam a spomienkam na dni, keď som tade išiel po prvýkrát. Posledné stúpanie ma pripravuje o morálne sily, ale celkom slušne preverí aj fyzické. Kilometrov máme za sebou možno len 70, no výškovo sme dnes zdolali Gerlachovský štít z Komárna. Na netrénovanú partiu celkom kvalitný náklad. S radosťou preto vítam vysvietený domček s čajovňou pána domáceho. Celý deň som nechápal, prečo nás stále pozýva na kávu a čaj. Až vo vnútri začínam chápať. Výberom by podnik strčil do zadného vrecka nejeden špecializovaný kdesi za hranicou Schengenu. Nesmelé ohlasy na pivo sú rázne odmietnuté, že oni sú alkohol free a z hlasu je jasne cítiť, že sú na to hrdí. Vitalij sa pochváli, že má v tomto monopol a jeho klientelou nie sú staniční somráci, ale rodiny s deťmi. Stávame sa preto zaručene historicky prvou cyklopartiou, čo svoj ukrajinský trip zakončí pri šálke ovocného čaju a šľahačkovom dezerte pani domácej, ktorá sa s blaženým výrazom znovuzrodenia po čerstvom vysprchovaní zjavuje vo dverách.

Padajú slová poďakovania za skvelý výlet, nezabudneme ani na finančné vyrovnanie sa za nutné výdavky a po tretej dávke životabudiča si dávame záväzky o tom, že najbližšie bude poriadny výjazd na Slovensku, aby naši zahraniční priatelia videli, čo doma máme. Kapurkovou sa núkať nemôžeme, keď však otvorím dvere na kaviarni, zlovestný šum dažďa na plechovej strieške zlomí moje nadšenie z posledných kilometrov ku hranici. Vitalij sa nezaprie, pozve nás bleskovo nazad dovnútra, odbehne kamsi do skladu a cestou šibalsky naznačuje, že to bude OK. Po desiatich minútach na priedomí zaparkuje biela dodávka. Autobusik, ako nám je vozidlo predstavené, ma síce vnútri zvyšky po rozvoze zemiakov, no ani my nie sme čistejší. Aj s bicyklami sa naskladáme dovnútra, obsadíme strategické miesta na sedenie v okolí podbehov a po niekoľkých minútach trasľavej jazdy sa lúčime pri búdke pohraničnej stráže. Posledné formality s pasmi, lúčenie pred autami a už len 2-hodinové krútenie volantom vo vidine popolnočnej domácej sprchy, kde v spleti horúcich kvapiek spracovávam zážitky z nevšedného dňa za hranicou všednosti...

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek