Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Išlo o tento hrebeň zľava doprava
Išlo o tento hrebeň zľava doprava Zatvoriť

MTB Šišoretné mi bolo ukradnuté

Ani vo sne by mi nenapadlo, že budem na Hikingu niekedy fušovať do remesla cyklistom. Ale vlani som z garáže vydoloval svoj muzeálny horský stroj (mašina kúpená v roku 1992) a opäť začal jazdiť. Zimy v našich končinách buď neprídu - ako napr. vlani, alebo nevedia, kedy prestať - viď predvlani. Táto zima zatiaľ pripomína vlaňajšiu, keď som podaromnici kúpil snežnice, tak som si na vianočný odmäk 2014 zopakoval dávny výlet na pekný malokarpatský cyklovrchol.

Vzdialenosť
21 km
Prevýšenie
+580 m stúpanie, -580 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jeseň – 20.12.2014
Pohoria
Malé Karpaty (CHKO Malé Karpaty)
Trasa
Voda
upravená krasová vyvieračka Husí stok
Doprava
Trnava (vlak, bus) - Lošonec (bus), Majdan (parkovanie v centre osady)
SHOCart mapy
» č.1079 Malé Karpaty, Červ. Ka… (1:50.000)

Trasa

Majdan (bývalá chemická továreň) – Olšovský mlyn – Rybáreň – Solírov – Pri dube – traverz Klokočiny – Šišoretné – Orešianske sedlo – Slepý vrch – Majdan

Tu som už prisámbohu bol! Nechávam auto na námestíčku za bývalou pálfyovskou chemičkou, ktorá spracovávala bohatstvo malokarpatských bučín na drevné uhlie, octan a decht. Dajako sa mi marí, že približne pred 20 rokmi som tu bol s mojou polovičkou a prešli sme na bicykloch podobnú trasu ako dnes, vtedy sme tiež parkovali niekde tu. Keď montujem do vidlice predné koleso, začujem vysoko z hôr nejakú kanonádu. Streľba ide z juhu - z oblasti Orešianskeho sedla. To bude asi spoločná poľovačka. Nič to, hovorím si, hádam skončia, kým sa tam dovalím z druhej strany.

Je asi 5 stupňov Celzia. Pri bicyklovaní v zime stále zápasím s primeraným oblečením. Hore kopcom mi je horúco, dolu kopcom mrznem. Aj dnes mi je najprv zima, na asfaltke sa dá pekne zrýchliť a ovieva ma chladný vzduch, to prechádzam pri zdevastovaných budovách fabriky a potom popri chatkách. Volá sa to tu Majdan, tak opatrne hľadím, či tu nebudú demonštrácie, horiace pneumatiky a na strechách ostreľovači. Ale nič také tu nevidím, len v jednom dvore nachádzam vtipne urobený pomník pilčíkovi, ktorého občania republiky Hiking väčšinou nenávidia ako mor.

Žmúrim do Slnka a idem k Olšovskému mlynu, je to obdivuhodná stará budova, tak trochu závidím jej obyvateľom, že žijú v takom historickom dome. Len psíkom na dvore sa nepáči, že si ich chcem odfotiť. Asfaltkou stúpam hore dolinou, toto je tak trochu trik z z cyklistickej príručky starého svišťa - nabrať výšku na spevnenej ceste a dopriať si potom zjazd v surovejšom teréne. Onedlho mi pritiahne zrak vyvierajúca voda, toto predsa musí byť Husí stok. Pekne upravený objekt vyvieračky ma donúti zosadnúť, ochutnať výbornú vodu a urobiť zopár fotiek, zvlášť krasové skalky obrastené machom sú v svetle nízkeho Slnka veľmi fotogenické. O dva dni bude zimný slnovrat.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Slnko ma donúti zosadnúť aj kúsok ďalej, riečka Parina vyzerá v jeho svite, ako keby bola roztaveným striebrom. Všade okolo sú tu skaly, som v Orešianskom krase, o podzemných priestoroch tu snívajú jaskyniari. Jaskyňami sa dnes nezaoberám, vychutnávam si úhľadné serpentíny a fučím v neustálom stúpaní. Prichádzam k ďalšiemu krásnemu objektu - lesný zámoček Solírov (nové mapy mu ukradli dĺžeň). V srdci doliny obdivujem niekoľko pekných objektov, Pálfyovci aj tu dodržali tradíciu šľachty, ktorá na mnohých miestach podporovala umenie, krásnu architektúru a rozvíjala zmysel pre estetiku.

Zisťujem, že pri pešej turistike sa omnoho lepšie fotografuje, zastaviť nie je problém, ale pri bicyklovaní sa omnoho ťažšie nútim zastať a dolovať z batohu fotoaparát. Bicyklovanie som si vlani pridal k turistike z jednoduchého dôvodu - viem sa pri ňom donútiť k omnoho intenzívnejšej pohybovej aktivite a dokážem pri ňom spáliť omnoho viac kalórií za kratší čas. Okrem toho, jazdenie je spojené aj s istou mierou adrenalínu. Občas predsa len zastavím a zaznamenávam scenérie, ktoré v divákovi priam vyvolávajú chuť sadnúť na “cajgel” a previezť sa dolinou.

Na hrebeň Slepého vrchu

Asfaltové stúpanie končí, podo mnou je hájovňa Zabité, kde sme boli pred rokom počas túry na Skalku, ale tu odbočujem s modrou značkou na štrkom spevnenú lesnú cestu, ktorá stúpa na slepý hrebeň nad Doľanmi a Orešanmi. Odtiaľto vybieha na severovýchod výrazný ostroh Malých Karpát, ktoré končia vrcholom Slepý vrch nad hornoorešanskou nádržou. Takto nejako si vysvetľujem etymológiu tejto časti pohoria. Z novších máp zmizlo označenie vrcholov medzi Klokočinou a Bolehlavom - Predné, Stredné a Zadné Šišoretné. (414 m, 508 m a 497 m). Oni mi ich ukradli! Môj obľúbený kopec, ako mi to len mohli urobiť?!

Stúpanie pod Klokočinu mi zrýchľuje dych, štrkový podklad je hrboľatý. Keď si fotím krásnu lúku s neodmysliteľným posedom, prechádza popri mne kolóna asi 15 áut s poľovníkmi. To boli asi pôvodcovia kanonády. Rozjazdili lesnú cestu a teraz ma čaká zápas s mazľavým bahníčkom. Ešte si cvaknem pomedzi stromy masív Jelenca a Geldeka a vyrazím na čvachtavé cesty Šišoretného. Stále ma sprevádza slniečko, ale teraz už mi svieti väčšinou do chrbta. Obvykle zvládam tunajšie stúpania v sedle, až na nejaké dve miesta, ktoré som pred dvomi desaťročiami určite vytiahol bez zosadnutia. Teraz sa tvárim, že potrebujem fotiť…

Prichádzam až do Orešianskeho sedla a tu by som mohol byť už o pár minút pri aute, ako sme to s mojou žienkou urobili pred 20 rokmi. Ale dolu vidím celý kordón panáčikov v oranžových vestách, občas sa ozve výstrel, poľovačka teda ešte neskončila. Aj tak som chcel opáčiť samotný Slepý vrch, tak opúšťam modrú značku a vydávam sa lesnou cestou ďalej. Po chvíli prichádzam na miesto s lepším výhľadom. Fotím si Záruby so Smolenicami, podo mnou obdivujem starú chemičku, ktorá je odtiaľto ako na dlani a na rúbanisku vidím kordón honcov. Ponad údolia najširšej časti Malých Karpát hľadím na výrazný vrch - to je predsa bájny Starý plášť, kde sme boli v júni 2013. Kúštik vpravo obdivujem iný výrazný vrchol - pozerám sa na útesy Čiernej skaly.

Pokračujem ďalej a cesta sa vinie na pekný hrebienok. Niekde tu by mala byť odbočka, ktorá potom traverzuje úbočie Slepého vrchu, jednu aj nachádzam, ale nepáči sa mi to, tak sa po chvíli vraciam. Tam zrazu začujem tiché zapísknutie a v lese vidím poľovníka na postriežke, máva mi, odpovedám rovnakým gestom a pridávam úsmev. Poľovník sa mi odmeňuje rovnako. Prekvapuje ma, že ho nachádzam tu, musel sem vyšliapať peši, čo odporuje mojej skúsenosti, väčšinou vidím nimródov iba tam, kde sa dá doviezť autom, možno že tento je ešte zo starej školy. Uvažujem nad tým, čo sa tu loví, postupne mi dochádza, že to budú asi diviaky. Pozerám na svoje oblečenie, som komplet v čiernom, iba zelená helma porušuje farebný kód a dochádza mi, že by si ma mohol niekto celkom ľahko popliesť s diviakom. Však to z fotografie z vrcholu Slepého vrchu posúďte sami.

Kopec sa dá zaradiť k tzv. cyklovrcholom, lebo až na úplne zanedbateľné úseky, kde som musel tlačiť, sa to dá celé vyjsť v sedle. Odtiaľto budem klesať iba nadol, vyťahujem teda výraznú červenú vetrovku a pravidelne cinknem zvončekom, ten zvuk sa šíri doďaleka, hádam ma nejaký poľovník neodstrelí. Vyzerá to tak, že z vrcholu občas lietajú paraglajdisti. Je tu nečakane dobrý výhľad, v diaľke obdivujem hrebeň Tribeča a za ním sa vystrkuje masív Pohronského Inovca, dokonca za Zoborom aj najjužnejšie výbežky Štiavnických vrchov v okolí Dudiniec. Pri pohľade na juhozápad mi dochádza, že deň sa chýli ku koncu, je najvyšší čas dnešnú výpravu ukončiť.

Zjazd do Majdanu

Strmina je na začiatku skutočne výživná, radšej si nastavujem sedlo nižšie, aby sa mi ľahšie vystrkoval zadok nad zadné koleso. Zjazdík dolu hranou hrebeňa je pre starého svišťa celkom adrenalínový. Nemám ani len odpruženú prednú vidlu. Povedal som si, že ak budem pravidelne jazdiť, tak si až potom zaslúžim lepší stroj. Na jednom mieste potrebujem urobiť ostrejšiu zákrutu, ale predné koleso zahrabne do mäkkej hliny a ako v spomalenom filme zažívam kompletný premet aj s bicyklom. Vypľúvam vetvičky, lístočky a pôdu z krtinca. Smejem sa, ale asi by bolo lepšie chodiť na takéto výjazdy vo dvojici. Tu vidím hlavný rozdiel oproti turistike. Pri chôdzi si pokojne vychutnávam detaily krajiny, mám na to všetok čas sveta. Pri cyklistike zažívam adrenalín zjazdov a prechádzam všetko omnoho rýchlejšie, pri turistike navyše nezvyknem robiť premety ani kotrmelce.

Na jednom mieste sa mi cestička stráca. Pod sebou vidím po ľavej ruke Majdan, viem, že priamo podo mnou by som mal naraziť na zvážnicový traverz hory, tak schádzam najstrmším svahom cez les nadol. Asi po 100 metroch prichádza z ľavej strany zhora nenápadný chodník, je vcelku zjazdný, a tak sa po ňom spúšťam nadol. Privádza ma na širšiu zvážnicu, na ktorej je tak lepkavá hlina, že mám z bicykla zrazu fatbike. Tak sa šmýka, že musím zosadnúť. Nasleduje traverz Rybnikárkou plný blata, kde si dosýta testujem techniku jazdy, keď kľučkujem pomedzi kaluže a trasoviská. Rýchlo sa dostávam až na miesto, kde sa roja poľovníci, ktorí práve robia výrad ulovených diviakov, je ich tam celkom pekný počet, sv. Hubert bol dnes milostivý. Rozjazdená cesta je po celej šírke - riedke blatko, poľovníci sú zafúľaní po kolená, ja až za ušami. Po pár minútach som pri aute. Vypínam záznam trasy, prezliekam zafúľané oblečenie a vyrážam domov. Cestou ma ešte zastavuje gýčové divadlo na oblohe - pokochajte sa.

Fotogaléria k článku

Najnovšie