Trasa

Ružomberok – Kosovo – Krkavá skala – Vlkolínec – Trlenská dolina – Jazierce – Zábava – Podsuchá – Liptovská Osada – Liptovská Lúžna – sedlo Prievalec – Železnô – Tajch – Ľupčianska dolina – Biela Ľupča – Liptovské Kľačany – Ľubeľa – Dúbrava – Lazisko – artikulárny kostol – Svätý Kríž – Liptovský Mikuláš, Palúdzka – Liptovská Ondrašová – aquapark Tatralandia – Liptovský Trnovec – Liptovská Sielnica, Brnice – Bobrovník – Potok – Bešeňová – Liptovská Teplá – Lisková – Ružomberok

Do Vlkolínca

Vyrazil som zo stanice v Ružomberku, mojím prvým cieľom bol Vlkolínec. Dá sa doň dostať dvomi cestami. Jednou je červená cykloturistická trasa „starou štrekou“ z Ružomberka do Bieleho Potoka (ešte dnes po nej pôjdeme) a odtiaľ hore do Vlkolínca tou istou cestou, ako autá. Druhou je stará cesta z Ružomberka do Vlkolínca východným úpätím Sidorova. Vybral som si druhú a neurobil som dobre. Kombinácia rozbitej a strmej cesty ma prinútila na niekoľkých stovkách metrov bicykel tlačiť. Na svojom horskom bicykli by som to zrejme vyšliapal, ale ťažší trekingový bicykel s tenkými kolesami nemal šancu. Preto „trekingáčom“ odporúčam radšej prístupovú asfaltku od Bieleho Potoka. Jej záver je síce pekelne strmý, ale je to asfaltka, a tak k tlačeniu iste príde až neskôr, až v závere.

Stará cesta do Vlkolínca je inak pekná, vedie najprv záhradkárskou kolóniou Kosovo a potom peknými lúkami. Ako zvyčajne, občas si zapískam, občas zakričím, moja fóbia z medveďov je široko-ďaleko známa a okolie Vlkolínca je poriadne medveďovo. Keď sa človek obzrie späť, tak má krásne výhľady... no, krásne ako krásne. Pohľadmi na gigantické dymiace papierne a veľký kameňolom sa môže kochať hádam iba milovník industrializácie Slovenska. Ale my, skromní, si to odmyslíme a vieme sa potom potešiť výhľadmi na Chočské vrchy, na úpätia Nízkych Tatier a Liptovskú kotlinu.

Cesta sa postupne v stúpaní mení z asfaltky na dobrú poľnú cestu, potom na rozbitú poľnú cestu, potom na ideálnu poľnú cestu po vrstevnici, potom kúsok asfaltu, potom opäť nie a tak stále dokola. Na trase sú dva prístrešky a dva pramene, skrátka ideálna výletná trasa. Koniec koncom peši som ju prešiel asi miliónkrát a na horskom bicykli v opačnom smere tiež, je to parádna horská spojka Vlkolínca s mestom.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Nakoniec ma cesta doviedla do Vlkolínca, v ktorom som stretol päť (!) ľudí. Aký rozdiel oproti letnej sezóne... Keďže som tu bol tiež asi miliónkrát, tak som sa takmer ani nezastavil a prudkým zjazdom som pokračoval cestou do Bieleho Potoka. Skoro som sa [i[vykýblil, pretože cesta je ešte pokrytá pieskom zo zimnej údržby, čo je pre cyklistu nočná mora a zbadal som to až v plnej rýchlosti.

Po starej železničke

Už dávnejšie som zistil, že iba málokto z cezpoľných vie o samostatnej separovanej cyklotrase z Ružomberka do Liptovskej Osady. Vedie po trase zrušenej lesnej železničky do Korytnice a mám dojem, že bola svojho času asi prvá svojho druhu na Slovensku. Iste, nespĺňa žiadne technické normy a predpisy, je úzka, asfalt je starý a hrboľatý a kde-tu je trochu zarastená, ako je milé. Ale je skvelá, nielenže umožňuje vyhnúť sa frekventovanej donovalskej ceste, ale podobne ako iné trasy železničiek, je dolinou pekne vedená, väčšinou popri riečke Revúca. Dvakrát síce križuje rušnú hlavnú cestu a treba si tu dávať pozor, ale autá majú obmedzenú rýchlosť na 70 km/h a prinajmenšom niektorí vodiči to aj dodržujú. Čo je však horšie, nedávne snehové kalamity trasu v jednom úseku zavalili stromami a síce sa to dá prejsť, ale je to komplikácia, a to najmä pre nás dlhých – nielenže sme dlhí my, ale máme aj veľké bicykle, takže je to o to ťažšie. Náhodou som tu stretol baču z neďalekej farmy, podľa neho to obec dala prepiľovať len pred pár dňami... a opäť je to pováľané? Veru hej, príroda je stále ešte silnejšia ako človek.

Lesy alebo plantáže?

V Liptovskej Osade som opäť prešiel cez cestu a smerom na Liptovskú Lúžnu som sa vydal niečomu, čomu sa nedalo vyhnúť – stúpaniu do sedla Prievalec. Zhruba do polovice Liptovskej Lúžnej je to v poriadku, ale potom cesta, stále ešte v dedine, začne stúpať a stúpanie je dosť výživné až do sedla. Ešteže ho kompenzujú prekrásne výhľady. Napravo mohutný hlavný hrebeň Nízkych Tatier, naľavo svahy menovkyne veľkofatranskej Tlstej, ale najkrajší je výhľad dozadu na kusisko hrebeňa Veľkej Fatry. Všetko je to ešte pod snehom a ako naberám výšku, tak sa sneh objavuje aj na ceste a zbytky závejov majú miestami takmer meter. Rýchlo sa to však topí, takže zatiaľ, čo pravá strana cesty je ešte pod masou snehu, ľavou tečie solídna riava. Je naozaj mohutná a za chvíľu prídem na to, prečo – ako všelikde inde na Slovensku aj tu drevorubači pri odstraňovaní následkov minuloročnej víchrice nielenže vykosili nízkotatranské svahy, ale cestami kolmo na vrstevnice vyrobili doslova odvodňovacie kanály (to isté platí aj pre Ľupčiansku dolinu, ktorou sa poveziem o pár minút). Už len môžeme čakať, kedy budú Lúžňania a Ľupčania plakať, že ich vytápajú povodne.

Nakoniec som sa vyškriabal do sedla Prievalec (po lese tu ostali iba holé plantáže), oddýchol som si, obliekol vetrovku a pustil sa na dlhý zjazdík smerom na Partizánsku Ľupču. Snehu na ceste bolo ešte viac ako na lúžňanskej strane. V nižšej časti doliny je opäť cesta naozaj silne poznačená ťažbou dreva, takže zo zjazdu tak, ako pred pár rokmi, nič nebolo a navyše som ostal zablatený ako motokrosár na majstrovstvách sveta. Na jednom mieste som skoro spadol, keď som v relatívne vysokej rýchlosti vletel medzi žaby, ktoré cez cestu putovali k potoku za vodou a pudmi. Mal som čo robiť, aby som sa v snahe sa im vyhnúť neocitol medzi nimi na vozovke.

Ťažba dreva po víchrici poznačila Ľupčiansku dolinu naozaj významne. Chodím tadeto na bicykli už hádam 10 rokov a vždy sa tu síce ťažilo, ale teraz je to naozaj dosť zlé. Nielen cesta samotná, ale aj ráz krajiny okolo cesty, miestami pripomínajúci neslávnu cestu cez Čertovicu alebo Vernár. Naozaj nie som presvedčený, že toto je správny spôsob hospodárenia v lesoch národného parku, ale to je na inú debatu. Dolinu stále považujem za peknú, je tu niekoľko „piknikových“ miest, zopár prameňov a pozornému oku neujdú síce skryté, ale predsa len prítomné početné znaky staršieho osídlenia doliny. Rád objavujem v krajine tieto dávne črty, hentam stará zarastená cesta, tu pozostatky domu, pozostatky snežnej jamy na mladé sadeničky, dnes už ťažko rozpoznané náhony mlynov či gátrov, pozostatky plota uprostred lesa... Skrýva sa v tom pre mňa akási mágia.

Popod horu do Mikuláša

Zvyčajne prídem dole dolinou až do Partizánskej Ľupče, ale tentokrát som nadviazal na inú túru, okruh okolo Liptovskej Mary a ešte nad Partizánskou Ľupčou som odbočil ostro doprava na východ, na cestu „popod horu“. Je to stará poľná cesta, kedysi mala dobrý asfaltový povrch, z ktorého sú dnes pozostatky, ale pre bicykel je to dostatočné. Cesta sa spočiatku húpe, najprv hore, potom krátko dole, potom opäť hore, dole, rovno, hore, potom dlho dole, doprava, doľava, Celý čas ponúka majestátny výhľad na Západné Tatry. Ak sa človek neponáhľa, naozaj sa oplatí si urobiť prestávku a užiť si pokoj a čaro krajiny vysoko nad rušným Liptovom. Nedá mi však, a tak so záujmom pozerám na lúky pod lesom, či nezazriem oného hnedého, aby som mohol rýchlo utekať. Viditeľne však medvede majú na práci niečo rozumnejšie, ako sa pretŕčať pred cyklistami.

Cestu „popod horu“ považujem za naozaj skvostnú a užívam si ju, ale nakoniec ma tak či tak zjazdom (pozor na tri nebezpečné šikmé odvodňovacie stružky nad dedinou!) privedie naspäť do civilizácie, do dediny Liptovské Kľačany a potom pohodlným zjazdom po štátnej ceste až do Ľubely. V nej odchádzam cestou, ktorá zdanlivo smeruje rovno na Chopok. Vidieť vrcholovú stanicu a uvedomujem si, že len pred tromi dňami som tam lyžoval. Zrazu som v Dúbrave, voľakedy baníckej dedine - známe sú pokusy o ťažbu zlata v južných svahoch Nízkych Tatier. Banícku históriu pripomína návštevníkovi nielen pohostinstvo Baník, ale aj banícka lokomotívka a vagóniky pred ňou. Z Dúbravy odchádzam pomalým, nenápadným stúpaním cestou, ktorá by ma priviedla až pod Chabenec (ďalší tip na cyklovýlet!), keby som z nej neodbočil doľava smerom na Lazisko a Svätý Kríž. Prechádzam lesíkom s množstvom chát, celkom romantické miesto. Cesta stále klesá, je to tu príjemné, prejdem cez Lazisko a ani neviem ako som pri odbočke k známemu drevenému artikulárnemu kostolu. Idem sa tam síce pozrieť, ale je zatvorené. Hmm, chápem, že to nie je pre správcu farnosti jednoduché, ale prečo nie je kostol otvorený v peknú aprílovú nedeľu? Len počas mojej kratulinkej zastávky sa tu sklamane otáčajú traja cyklisti a dve rodiny na autách.

Vraciam sa na cestu a cez Svätý Kríž prichádzam na hlavnú frekventovanú cestu 1. triedy od Partizánskej Ľupče do Liptovského Mikuláša. Nie je to nič príjemné, ale dá sa. Autá chodia rýchlo, ale cesta je dosť široká a navyše postupne viac a viac klesá, takže tento úsek prežijem bez problémov. Vysokou rýchlosťou prefrčím popod diaľnicu do Liptovského Mikuláša a pri pohľade na hodinky sa utvrdím v tom, že okruh zakončím čistým štýlom, teda nevyužijem vlak do Ružomberka. Liptovský Mikuláš poznám, nemám sa tu prečo zdržať, rýchla kofola, niečo ľahké pod zub a vyrážam smerom na aquapark. Premávka je hustá, skoro ako v lete, po kúpalisko ma bezpečne vedie pozostatok cyklochodníka, ale potom až po Liptovskú Sielnicu je to po rušnej ceste. Pohľad na dva penzióny pri ceste na brehu nádrže mi opäť pripomenie opustený drevený kostol v Lazisku. Na rozdiel od chrámu je tu plno, na detských ihriskách veľa detí, jazdí sa na autíčkach, poníkoch, je tu farebne a veselo.

Pri Liptovskej Mare

Cesta popri Liptovskej Mare je pekná, áut nie je veľa, podľa chuti tu môžu ísť „tempári“ aj výletníci. Tak či tak sa dostávam k poslednému serióznejšiemu stúpaniu dnešného dňa, ktoré je za odbočkou do Prosieka. Nie je to nič náročné, navyše odmenené jedným z mojich najobľúbenejších zjazdov dole do Bešeňovej. Rýchlosť spočiatku atakuje šesťdesiatku, dve zákruty majú presne taký polomer, že človek – ak sa nebojí – ešte stále nemusí brzdiť.

Mimochodom, do Bešeňovej vedie aj atraktívnejšia trasa. Tam kde sa inak odbočuje z cesty okolo nádrže na Prosiek, treba ísť doľava a po krátkom stúpaní a zjazdíku sa človek dostane k priehradnému múru Liptovskej Mary. Je tu čo pozerať – jednak samotný múr, jednak vežička gotického kostola dnes zatopenej dediny Liptovská Mara a jednak kúsok do kopca je archeologický skanzen Havránok, ktoré odporúčam navštíviť (aj keď je treba bicykel do kopca tlačiť, je to tu strmé). No a potom pokračujeme strmým zjazdom od priehradného múra do dediny Vlachy, časť Vlašky a odtiaľ po ceste do Bešeňovej.

Záver

Úsek z Bešeňovej do Ružomberka je síce ako trasa pekný, ale bohužiaľ je plný áut. Niet sa čo diviť, dediny cez ktoré prechádzam, sú živé a aktívne, navyše sa tade ide do kúpeľov Lúčky. Slabšie povahy si môžu v Bešeňovej počkať na vlak, ale ak vám neprekážajú autá, tak je to v poriadku. Trasu končím v Ružomberku, opäť na železničnej stanici. Som spokojný, jednak mi vyšlo počasie, čo v apríli nie je až taká samozrejmosť, a jednak absolvovaná cyklotúra je naozaj kvalitná a najmä pekná.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek