Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Cyklotúra Nechory – Čejkovice – Vrbice – Moravský Žižkov

S polovičkou sme zvykli minimálne raz do roka navštíviť južnú Moravu a spoznávali sme kraj na bicykloch. Potom prišla niekoľkoročná pauza, pretože nám pribudol do rodiny nový člen, no tento rok sme si povedali, že by nebolo od veci tradíciu obnoviť.

Vzdialenosť
45 km
Prevýšenie
+699 m stúpanie, -699 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
leto – 11.07.2015
Pohoria
Českák republika: južná Morava - Kyjovská pahorkatina (región Podluží)
Trasa
Doprava
trekingový alebo horský bicykel

Ubytovanie v dedinke Prušánky v časti Nechory je rezervované a zaplatené, no ako na potvoru, deň pred odchodom na predĺžený víkend si náš Kubo povie, že bude zodpovedný a dodrží bod č. 8. Balím teda iba svoj bicykel, veď na hoteli by sme v prípade potreby druhý požičali. Po príjazde na Moravu zisťujeme, že zo spoločnej bicyklovačky nebude nič, krpec je mrzutý, nič ho nezaujíma, trápi ho kašeľ. V kočíku absolvuje aspoň hodonínsku ZOO a zámocký park v Lednici. Zvieratá v ZOO ho nezaujímajú, trošku ožije iba pri pohľade na minaret v lednickom parku a ukáže naň, že chce ísť hore. Tato teda za 50,- Kč absolvuje 302 schodov s krpcom na rukách. Po zlezení dole Kubo opäť upadne do chorobného stavu, večer sa ku kašľu pridá teplota a pomaly začíname rozmýšľať nad pohotovosťou. No nakoniec zaspí a ráno sa budí pred šiestou zdravý ako rybička.

V sobotu sa na cyklotúru vyberám predsa len sám. Po raňajkách študujem mapu a hovorím si, že z trasy, ktorú som si vyhliadol, by som sa okolo obeda mohol vrátiť. Sadám na bicykel a vyberám sa po cyklotrase s názvom Podluží asfaltkou pomedzi vinice k môjmu prvému naplánovanému cieľu – k 30 m vysokej rozhľadni Na Podluží. Od začiatku cesta mierne stúpa, raňajky v bruchu tlačia, fučím ako parná lokomotíva a po vyše 3 km šliapania do pedálov prichádzam k rozhľadni, ktorú popísal Miro v článku Zaječí – Moravský Žižkov. Neodolám, odparkujem bicykel a vystúpim po asi 170-tich schodoch až na jej vrchol. Rozhľadňa je celokovová, schody aj vyhliadková plošina sú vyrobené z kovových rohoží. Preto výstup a pobyt na nej pre tých, ktorí nemajú radi výšky určite nebude príjemný. S výškami nemám problém, a preto si môžem dopriať ďaleké výhľady. Po ochladení a búrkach z predchádzajúcich dní, ktoré vyčistili vzduch, rozoznávam na východe Malé i Biele Karpaty, na opačnej strane Pavlovské vrchy (Pálava). Ponúka sa pohľad tiež na rakúske pohraničie a zvlnené lány obilia či nekonečné vinohrady.

Dosť bolo pozerania, treba sa mi poberať ďalej. Poľná asfaltová cesta má privádza do Nového Podvorova, kde sa pripájam na hlavnú cestu a pustím si to dole kopcom smerom na Starý Podvorov. Druhou zastávkou bude veterný mlyn, ktorý sa nachádza na kopci kúsok od hlavnej cesty medzi Starým Podvorovom a Čejkovicami. Ale nebudem sa predsa na horskom bicykli prevážať po asfaltkách, preto pri cintoríne na konci Nového Podvorova odbočujem vľavo na prašnú poľnú cestu a stúpam mierne do kopca. Mlyn mám na dohľad, no musím prekľučkovať cestičkami pomedzi obilie a vinice a dostávam sa do višňového sadu. Neodolám a zhltnem zo dve hrste višní. Ich trpko-kyslá chuť je osviežujúca. Ďalej pokračujem z kopca po vyjazdených koľajach od traktorov. Na asfaltku, ktorá ma dovedie k budove družstva, vychádzam vytrasený ako štartka. Stojím pred hospodárskou budovou, predo mnou zatvorená veľká brána, mlyn by mal byť na kopčeku po mojej pravej ruke, no delí ma od neho nepreniknuteľná hradba krovia. Hádam sa nebudem musieť vrátiť späť? Našťastie nie. Potlačím malú bránku a je odomknutá. Za bránou je parkovisko, informačná tabuľa a o niečo ďalej drevený veterný mlyn nemeckého typu. No žiaľ, v tomto čase iba s jednou lopatkou. Ďalšie 3 vraj zlomili v júni vandali. Túto, ako aj ďalšie zaujímavosti sa dozvedám od staršieho pána, ktorý predáva pohľadnice, turistické známky a rád každého oboznámi s históriou mlyna. Dozvedel som sa o Kanaďanoch, ktorí mlyn chceli kúpiť a odviezť ho za more alebo o Holanďanoch, ktorí až tu zistili, že veterné mlyny môžu slúžiť na mletie múky. V Holandsku sa totiž mlyny používajú na čerpanie vody. Ujko by ešte veľa rozprával, no treba sa mi poberať ďalej a našťastie prichádzajú ďalší cyklisti, takže ho prenechávam im.

Pokračujem k hlavnej ceste, ktorú križuje poľná asfaltka a v mieste Pusté–rozcestí sa pripájam na cyklocestu č. 412, resp. Moravskú vínnu, ktorá ma dovedie až k zámku a vychýreným templárskym pivniciam v Čejkoviciach. Keby som šiel s rodinkou, tu by sme zrejme svoju púť ukončili a naplánoval by som návrat späť do Nechor. Veď Kubovi by bolo určite v sedačke dlho a navyše na oblohe nie je ani obláčika, slnko páli ako bláznivé. Našťastie teploty neatakujú 40 °C ako pred pár dňami.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Keďže som sám, predlžujem si trasu a pokračujem k dedinke Čejč. Šípka na stĺpe označujúca cyklotrasu ma posiela do ulice so značkou „slepá ulica“. No cyklotrasa v mojej mape vedie do kopca po hlavnej ceste, z ktorej treba odbočiť vľavo do vinohradov. Idem teda podľa mapy, no značky nevidno. Až po pár kilometroch sa na mojej trase objaví označenie cyklotrasy ako aj červená turistická značka a tu mi prvýkrát dochádza, že mapa, ktorú mám so sebou (má asi 10 rokov) nesedí úplne so značkami v teréne. Niektoré trasy sa zrejme za čas zmenili.

Cyklotrasa vedúca prašnou cestou pomedzi kukuricu a obilie na dovedie k novučičkej asfaltke, ktorá spája Čejkovice a Čejč a pokračuje po nej Moravská vínna trasa. Čudujem sa, že nevidím po nej jazdiť žiadne autá, ale po pár kilometroch zisťujem príčinu. Cesta je ešte uzavretá. V mape ma zaujal kopček s názvom Kobylská skála. Preto pri železničnej stanici v dedine Čejč odbočujem vľavo a cesta ma vedie popri fabrike do tieňa stromov a konečne si môžem na chvíľku vychutnať chládok. Prechádzam popri marhuľovom sade a prebúdza sa vo mne pavlovov reflex. Stromy sú obsypané dozrievajúcimi marhuľami a som na nesprávnej strane plota. Kúsok za sadom narazím na ďalšiu červenú turistickú značku. V mojej mape chýba. Po chvíli prichádzam k rázcestiu Pod Kobylskou skálou a mám na výber z viacerých ciest. Vyberám sa po červenej na Kobylskú skálu pomedzi pole slnečníc a dozretú repku, po ktorej sa práve preháňajú kombajny. Keďže som zvedavý, ako to hore vyzerá, vytlačím bicykel po úzkom chodníku, nohy mám dopichané od bodliakov, no nevzdávam sa. Neskôr zachádzku vyhodnotím za najväčšiu blbosť dňa. Namiesto toho, aby som sa vrátil a skalu obišiel, pokračujem nenápadným chodníkom ďalej, veď v mape je na cestu len kúsok. No nikto v mape nenapísal, že treba prejsť trávou siahajúcou miestami vyše pása a tiež nenápadný chodník sa stratil. Plahočím sa teda cez lúku a modlím sa, aby na mňa naskákalo čo najmenej kliešťov. Asi som sa modlil dobre. Neobjavil som na sebe žiadneho. Z prehadzovačov povyťahujem steblá trávy a z tenisiek vysypem bordel, ktorý som na lúke pozbieral.

Pokračujem asfaltkou takej kvality, že mnohé hlavné cesty by jej mohli závidieť. Privádza ma k ďalším marhuľovým sadom. Stromy sú bez plodov, no na jednom zazriem zabudnutú oranžovú guľu. Viem, že sa to nepatrí, ale odtrhnem ju a zisťujem, že k dokonalej zrelosti jej ešte pár dní chýba. Aj tak polozrelú marhuľu schrúmem. Ešte sa pomotám po sade a objavím asi ďalších päť zabudnutých marhúľ. Prichádzam k oplotenej budove, z ktorej ma sledujú objektívy kamier a zahnem doprava. Cesta by ma mala doviesť do dediny Kobylí, no v mape vidím odbočku na Vrbice, preto pri kríži odbočím vľavo a chcem si trasu skrátiť. Odradiť ma mohli štrúdle so silážou, ktoré na odbočke ležia, no obídem ich a pokračujem ďalej. Tu sa mi pred Kobylím naskytne krásny výhľad na Pálavu. Asfaltka pokračuje na družstvo, cez ktoré by som asi prešiel do dediny. Som poučený z minulosti, kedy po každom dnes bývalom JRD pobehovali psiská, skratku preto neriskujem. Veď podľa mapy môžem ísť vľavo a areál družstva bezpečne obídem. Chyba lávky. Cesta, po ktorej by som mal podľa mapy pokračovať v jednom mieste končí, je zasypaná stavebným odpadom, niekto tu buď vytvoril čiernu skládku, alebo tu stála nejaká budova, ktorú zbúrali. Vinice, ktorými by som mohol prekľučkovať sú ohradené novým pletivovým plotom, ktorý skúšam obísť, no nemá konca. Od cesty, ktorá má dovedie do Vrbíc ma delí vzdušnou čiarou asi 100 metrov, vidím ju, no neviem sa k nej dostať. Vraciam sa ku skládke, bicykel na plece a po starých tehlách zbieham k ceste. Vysypem omietku z tenisiek, dopijem posledné kvapky vody z fľaše a dúfam, že odteraz ma nečakajú žiadne prekvapenia. Veď kostol vo Vrbiciach je na dohľad a cesta vyzerá, že ide priamo k nemu.

Vychádzam kúsok od kostola, pri sympatických pivničkách. Rozmýšľam, že by som si dal zo dve deci vínka, no bojím sa, že by som len pri dvoch neostal. Kúsok od pivničiek stojí ďalší veterný mlyn (s lopatkami). Pred kostolom sa nachádza mohyla mieru a pod nohami mám ďalšie pivnice. V dedine momentálne asi realizujú kanalizáciu, pretože cesty sú úplne rozkopané, niektoré ulice uzavreté, cykloznačky sa miešajú s turistickou modrou a zelenou... nie som jediný cyklista, ktorý hľadá správnu cestu. Zo slnečníka pred jednou z reštaurácií sa na mňa usmieva ujo Bernard, jeho úsmevu neodolám a parkujem bicykel do stojanu. Aj tak musím vodu do fľaše dotankovať. Sympatickú slečnu čašníčku poprosím o jedno pivko a zároveň o radu, kadiaľ by som mal pokračovať na Moravský Žižkov. Najradšej by som pokračoval po značenej cyklotrase. Hneď ma upozorní, že som na zlej adrese, keď sa pýtam ženy na cestu. No vysvetlím jej, že vonku sedia len dvaja miestni štamgasti, tak preto som si vybral ju. Nakoniec ma navigovala správne.

Cyklotrasou č. 412, resp. Velkopavlovickou pokračujem k rázcestiu, od ktorého si urobím zachádzku k miestu zvanému Hradištěk, kde sa nachádza kaplnka, ktorá bola postavená a vysvätená v roku 2002. Je tu hromada ľudí, cyklisti, ale aj takí, ktorí sa sem doviezli autami. Večer sa sem chcem vrátiť autom s rodinkou a urobiť si fotky pri lepšom svetle.

Vrátim sa späť na cyklotrasu, prefrčím okolo vinárstiev a penziónov, pokračujem po priehradnom múre nádrže Velký Bílovec. Okolo zavlažovacích nádrží prichádzam do Moravského Žižkova, kde ma na križovatke ciest pri Žižkovskom rybníku poteší nápis: Pivovar – 500 m. Pri pivovare na ihrisku sa koná volejbalový turnaj, je tu hluk a veľa ľudí, ani sadnúť nie je kde. Na stojáka vypijem jedno orosené z miestneho pivovaru a vraciam sa späť k rybníku. Pokračujem do kopca smerom na Nový Podvorov. Rozfúkal sa vietor, je osviežujúci, no mohol by fúkať od chrbta. Asfalt z ničoho nič končí, pokračujem po spevnenej ceste až do Nového Podvorova a vraciam sa okolo rozhľadne po rovnakej trase ako som išiel ráno. Teraz z kopca.

Večer sa s krpcom na rukách vyštverám druhýkrát na rozhľadňu, no vietor dovial oblačnosť a z fotenia nič nie je. Potešilo ma, že Kubo si obľúbil rozhľadne a vyhliadkové veže, nemá z nich strach, no vyniesť ho hore na rukách dá zabrať. Ešte si odskočíme ku kaplnke, ale fotogenického svetla sa nedočkám. Aj tak by z toho nič nebolo, lebo mládež z okolia sa rozhodla, že si pri kaplnke urobia súkromnú degustáciu vína a niektorí zrejme precenili svoje sily a pospávajú opretí o steny kaplnky.

Záver

Spoznal som ďalší kus južnej Moravy, trošku ma mrzí, že som musel bicyklovať sám, ale veď sa sem určite ešte spoločne vrátime, keď bude krpec zdravý. Zdokonalil som si svoje cykloopálenie. Ako som si ráno ponadával, že som si zabudol rukavice, tak som tomu teraz rád. Nechcem si predstaviť vypálené rukavice na rukách. Južná Morava je popretkávaná sieťou cyklotrás. Vrelo ich odporúčam cyklistom všetkých kategórií a nie je nutné si vytvárať ďalšie trasy, ako som to robil. Označené cesty vás bezpečne dovedú tam, kam máte namierené. Ale na druhej strane, trošku adrenalínu a vzrušenia nezaškodí.

Fotogaléria k článku

Najnovšie