MTB

Zakarpatský Semmering - okolo užockej železnice

22.10.15
Mesto na Uhu je Užhorod a dedina na Uhu je Užok. Záverom doliny Uhu (ukrajinsky Už) pri samotnom prameni sa končí jedna vetva poľsko-ukrajinsko-slovenského pohraničia. A práve tu sa nachádza technický skvost v podobe tzv. Ukrajinského Semmeringu – strategickej železničnej trate šplhajúcej sa do výšky takmer 900 metrov sériou tunelov a viaduktov. Cyklotúra v tomto kraji osloví aj všetkých vlakofilov.

Trasa

Sjanky – Užocký priesmyk (Užockyj pereval) – Ščerbyn – Volosjanka – Užok – Husnyj – sedlo Kičarka – Tychyj – Volosjanka

Zážitková turistika

Ranný zraz si dávame na železničnej stanici vo Veľkom Bereznom (Velykyj Bereznyj). Musíme byť presní, cez Užocký priesmyk (Užockyj pereval) ide dopoludnia iba jediný vlak. Po vstupe do archaickej budovy sa márne domáhame obsluhy za okienkom. Teta v šatovej zástere aj s pomocníčkou stojí totiž na peróne a predáva priamo tam. Aj s mobilnou pokladňou! Za sedem lístkov platíme necelé 3,- eurá, bicykle idú grátis. Približne 30 kilometrov nám ale podľa cestovného poriadku bude trvať takmer 2 hodiny.

Keď sa s drobným omeškaním objaví modrý vláčik, mnohým postarším sa zaiste vynoria spomienky na roky päťdesiate. Ládujeme sa do posledného vagóna, aby bicykle nezavadzali v uličke prechodu ľudí. Vnútri je celkom veselo. Drevené lavice, hlúčiky mužíkov aj nejakej mládeže, tetky smerujúce domov z ranného trhu. Nezameniteľný odér záchodov, nevypratých menčestrákov a železničného puchu. Boris všetkých odborne presviedča, že mozog a čuchové bunky si do 10 minút zvyknú na čokoľvek... Ja zas hovorím o tom, že sme na zážitkovej turistike.

Usádzame sa, s typickým hrmotom sa sunieme údolím Uhu (Už), spoznávam miesta aj dediny, kadiaľ sme v predošlých mesiacoch jazdili na bicykloch. Ukazujem po okolitých vrchoch, na ktoré by som sa rád ešte niekedy pozrel. Cesta ubieha pomaly, stojíme pri každej tretej vŕbe. Chlapi si odbiehajú na cigaretku do otvorených dverí, počas jazdy zas fajčia ako puberťáci na záchode. Mladí oproti nám sa núkajú palacinkami a vyzvedajú, kam máme namierené. Keď však prichádzame k Volosjanke, pohľady sa začínajú uberať von oknami, niektoré sa nám darí aj poodchýliť, nech nafotíme pár výcvakov. Ukazujem na zárez trate vysoko v kopcoch, kam by sme sa mali dostať. Prichádza prvý tunel v ostrej zákrute, z ktorého vychádzame priamo na gigantický viadukt ponad Uh (Už). Obrat o 180 stupňov a stanička v ostrom svahu. Po chvíli tunel druhý, tretí, zákruta strieda zákrutu, človek stráca prehľad kde je sever. Vláčik sa doslova krokom driape do hôr. Pred každým ďalším tunelom je neodmysliteľná strážna búdka s ozbrojenou uniformou a miesto pre hliadkujúceho psa. Občas vidieť nejasné náznaky slepých odbočiek trate, prípadne pokrútené koľajnice postihnuté zosuvmi pôdy. Sériou striedajúcich sa tunelov a viaduktov úchvatných rozmerov sa dostávame vysoko do východokarpatských hôr. Stúpanie sa zmierňuje, aj lokomotíva si pradie spokojnejšie a kocháme sa výhľadmi do záveru doliny. Cez Užocký priesmyk (Užockyj pereval) ideme spokojní, že sme hore. Sledujeme bobrie hrádze na rieke San i poľské pohraničné kamene. Krátky zjazd do konečnej stanice Sjanky a vystupovať. Po peróne sa tmolí zvedavý chlapík v maskáčoch, no keď dostáva odpoveď v ukrajinčine, tak ide otravovať niekde inde.

Zmenu klímy o takmer 700 výškových metrov je cítiť, no stále je príjemne teplo. Ešte viac sa zahrievame v úvodnom stúpaní k drevenej cerkvi, kde sa napojíme na "hlavný cestný ťah" smerom na Ľvov. Nazvať asfaltové oranisko cestou je však naozaj trúfalé, doslova zúfalá je však snaha okoloidúceho Jaguára vyhýbať sa jamám. Traktor a enduro bicykel by boli najvhodnejšie. Výhľady smerom na východ sú dych berúce, všade tráva, polia a osamotené domčeky. Romantická idylka, no takto v horách aj drsná realita prežitia na vlastnom políčku.

Spravíme si krátku pauzu pri pamätníku z 1. svetovej vojny a ideme do sedla. Kontrolný bod s rampou a dvojicou strážnikov je celkom zážitok. Pri brzdení pri búdke mi totiž v sekunde vyfučí vzduch zo zadného kolesa a mladý vojačik nevie či má tasiť samopal alebo sa smiať. Vitalij, náš miestny sprievodca, vyťahuje akýsi preukaz s ukrajinskou vlajkou, opíše kto sme, čo sme. Zvyšok partie ukáže proforma doklady a ideme na druhú stranu rampy do Zakarpatskej oblasti, kde vymieňam dušu s odtrhnutým ventilom... Zvyšok zatiaľ študuje bilboardovú mapu Ukrajiny a hľadá miesto, kde sa nachádzame. No predsa tam, kde do mapy každý ďobne prstom a ošúcha farbu! Sme v najvyššom bode nášho dnešného putovania, hoci kótu 900 by sme ešte raz atakovať mali.

Krátky zjazdík, odbočka k trati a sme na prvom oddychovom mieste s panoramatickým výhľadom do doliny. Nechýbajú altánky, náučné tabule a železnica. Pauzička na občerstvenie po náročnom výkone, doplnenie tekutín v pražiacom slnku a ideme ďalej. Pokračovanie som naplánoval po starej vojenskej ceste, ktorá kopíruje železničnú trať a prechádza okolo jej najzaujímavejších miest. V mapách a relatívne často aj v teréne je vyznačená červenou farbou. Niekto však tadiaľ prešiel s nákladiakom, navyše sa v koľajách drží voda z početných pramenísk. Celý čas mierne klesáme, no miestami je to technickejšie jazdenie cez blato, konáre, prípadne po úzkych chodníčkoch vo vysokej tráve. Nadšení prichádzame k prvému tunelovému portálu, no vlak zatiaľ nikde. Nechám sa zmiasť vyjazdenou cestou a prudko klesáme. Keď zistíme omyl, tak ostáva už len nevýrazný chodníček po vrstevnici. Ukáže sa to ako celkom fajn nápad, zjavne ideme po núdzovej obchádzke tunela, ktorá fungovala počas vojny, keď boli tunely poškodené. Na naše nešťastie však vyliezame rovno na strážnom stanovisku medzi dvojicou tunelov. Betónové zákopy s nákresom okolitých vrchov, osvetľovacie reflektory, požiarna sada piesku. Každú chvíľu očakávam krik z búdky, no je opustená. Vojačik išiel asi na obchôdzku, alebo mu do prejazdu ďalšieho vlaku padla, a tak niekam zmizol...

Rýchlo sa štveráme po svahu nad tunely, kde sa napájame na cestu, ktorú sme na druhom konci stratili. Ak neuvádzam názvy tunelov, tak je to preto, lebo som sa k nim ani nedopátral... Cesta sa kľukatí okolo trate, po chvíli sme znova pri jednom z tunelových portálov a po krátkej offroad vložke cez krásne divoký les stojíme pri plote. Koľajnice uprostred lesa zrazu vychádzajú z diery a miznú na stĺpoch poriadne vysokého viaduktu, na ktorom vidieť rekonštrukčné práce. V diaľke počuť prichádzajúci vlak, zvuk občas zmizne v zemi, aby sa znova objavil. Keď sa konečne objaví trápiaca sa mašinka, tak nám strojvodca zapíska a vlak nám zmizne doslova pod nohami. Pri prechode vlaku však vyliezol strážca tunela a z diaľky po nás začína čoraz dôraznejšie čosi pokrikovať. Dáme sa teda na odchod, cesta sa prudko pokrúti pod viadukt. Keď zastavím kvôli fotke, zhora na mňa vrieska značne nervózny strážnik. Expresne nasadám a miznem v lese a nabádam k tomu aj parťákov. Pod najkrajším z viaduktov len ticho čumíme do nebies, kto tam hore dokázal postaviť trať. Piliere pri stanici Ščerbyn sú totiž vysoké takmer 40 metrov.

Jeden mieni, druhý mení

Nasledujúci zjazd má len približne 200 metrov. Na ceste stoja dvaja uniformovaní, kalašnikovy na ramene a jasne ukazujú, že sa bude zastavovať... Mladší spustí okamžite lustráciu, starší sliedi po veliteľovi zájazdu a vehementne sa domáha rozhovoru s najstarším členom. Prichádza Vitalij, znova vyťahuje záhadnú kartičku s vlajkou a dáva sa do vysvetľovania. Spŕška slov o tom, že tam nemáme čo robiť neprestáva. Padajú vyhrážky o pobyte na stanici. Siliť situáciu argumentovaním o turistickej značke nemá zmysel, rozkaz znel strážiť tunely a nejaká partia cyklistov je rozhodne narušiteľom celého procesu a rizikom, že neuposlúchnutie bude odmenené službou na východnej hranici. Vitalij vyťahuje mobil a s niekým zjavne vyššie postaveným telefonuje. Po chvíli telefonuje strážnik, situácia sa upokojuje. Už miernejším tónom dostávame prednášku o tom, že strategické objekty a tak... Celý čas len tŕpnem, kedy im do očí udrie zrkadlovka na mojom krku s kartou plnou záberov tunelov a mostov... To by som vysvetľoval asi ťažšie. Celý proces po treťom kole „bububu“ ukončíme nepísanou dohodou, že okamžite padáme do doliny. Vitalij len naznačí, nech nasadneme a ideme slušne preč rovno nadol.

Keď stráž zmizne z dohľadu, musíme vymyslieť náhradný plán cesty. Pri vyhliadke na dolinu sa zabávame hrou „hádaj, odkiaľ vykukne vláčik“. Pískanie sa totiž rozlieha všade navôkol, no odhadnúť, kde sa zjaví vlak je občas náročné. Raz je to napravo, potom naľavo, po pár minútach kdesi na viadukte. Zatiaľ sa radím s mapou v mobile a narýchlo upravujem itinerár. Trať prešla v 70-tych rokoch prestavbou a my sme práve na jednej z nepoužívaných slučiek. Koľajnice zmizli, no štrk a trakčné stĺpy zostali. Možno pre istotu, keby niečo... Vydáme sa teda po hrkotajúcom podklade k malému pokladu. Tým je opustený železničný tunel, cez ktorý sa vyberieme. Čelovky putujú z batohov na prilby a začne sa naše krátke, no intenzívne dobrodružstvo v tme. Na druhom konci je trať značne zarastená a jazda po kameňoch poriadne únavná. Navyše očakávam každou sekundou zlovestné syčanie prerezaného plášťa. Nikomu sa však katastrofa neudiala, a tak sa ocitáme pri bráne. Vstup k používanému tunelu je zabezpečený a našťastie sme ďaleko od stráže a v kríkoch. Rýchla otočka a prvou cestičkou nadol. Prudko nadol... Zahriate kotúče dostanú oddych až na asfaltke nad Volosjankou. Zahriati sme aj my, takže bleskový presun do prvej krčmy na niečo chladené.

Vnútri ma prekvapí široká ponuka českého piva, po chvíli zisťujeme prečo. Domáci pán hovorí česky, no tvrdí, že je Ukrajinec, čo žil v Taliansku a teraz prišiel pozdvihnúť úroveň služieb na Zakarpatie. Vzletný slovník naznačuje, že ponúka kurzy hotelierstva a noblesnej obsluhy na úrovni grandhotela Zlatá Praha, no zatiaľ z toho ponúka len rovnomenné pivo na drevenej lavici pod reklamným slnečníkom...

Boris s Jurajom nám niekam zmizli, po treťom pokuse o telefonické spojenie to vzdávame a ideme do Užoku. Stúpanie mi dáva poriadne zabrať a brucho si pýta aj niečo tuhé a nie tekuté. Vitalij sľubuje dobré jedlo na konci dediny. Tu musíme znova absolvovať kontrolné stanovište, tentoraz všetko vybavíme s humorom. V komplexe s názvom Užocké kúpele nám strážnik otvára rampu, ponúkne uskladnenie bicyklov a môžeme za vidinou jedla. Na krytej terase sa dávame do lúštenia ukrajinskej cyriliky a objednávok. Jedlo je na stole pomerne expresne, Vitalij vytiahne obrovskú termosku s domácim čajom, vypýta si od obsluhy poháre a ponúkne každého horúcim mokom. Vraj novinka u neho v čajovni, melónový. Zjeme a zaplatíme. Môj kompletný obed stál v prepočte niečo cez 2,- eurá a vyberieme sa v ústrety hrmeniu. Medzitým stihol doraziť aj stratený Boris, ktorý si dal zo 20 kilometrov navyše, keďže zle odbočil.

Cestami poslednej kategórie

Schádzame k drevenému kostolíku - Церква св. арх. Михаїла (cerkva sv. archanjela Mychajila) z roku 1745, nesmie chýbať prehliadka exteriéru aj nakukovanie cez okienka. Na rázcestí zavelím smer Husnyj a ide sa. Aj tu je policajná hliadka, náš sprievodca pár vetami mladé ucho zaženie nazad do auta a my ani nezastavujeme. Spočiatku ideme rozbitým asfaltom, ktorý sa čoskoro zmení na lesnú cestu. Začína pršať, z batohov vyliezajú pláštenky, cesta sa stáva blatistou. Tu hore že je dedina? Cítim pohľady súputníkov. Nielen dedina, ale aj prejazd na druhú stranu hrebeňa, snažím sa naznačiť dôležitosť spojnice, ktorej by sme doma nedali ani certifikát cesty 11. triedy. Nad hlavami sa nám rozlieva celkom slušná búrka. Husnyj je z väčšej polovice dedina duchov, no rozdiel medzi živým a opusteným je len v satelite na streche. Usalašíme sa v prvom dome s verandou. Dvere sú vyvalené, podlahy už tiež niekto spálil. No sucho je sucho. Dumáme nad pokračovaním, a keď najhoršie prejde, je demokraticky - jednoznačným hlasom vedúceho určené, že sa ide pedálovať ďalej.

Cesta hore dedinou ani nie je veľmi cestou, len dvomi koľajami v tráve, po ktorých občas prejde nejaké auto. Aj tu majú drevený kostolík - Церква св. Миколи (cerkva sv. Mykoly) z roku 1655, zastrčený na malom pahorku. Atmosféra temnej vodnej hmly je dokonalá. No nemôžeme sa dlho zdržiavať. Čas pokročil a tma sa akosi pod mrakmi približuje prirýchlo. Prechádzame okolo niekoľkých domov, z jedného na nás ujco niečo pokrikuje o dokladoch, ale úspešne ho ignorujeme. Pri poslednom dome sme mierne v pomykove. Cesta mizne vo dvore, odbočka ide kamsi do hôr. Na lúke malý chlapec pasie v daždi kravu, no na otázku o ceste len odpovie, že nevie kade... Na brechot psov sa zjaví jeho otec a ten cestu pozná. Popri plote. Neveriacky sliedime tým smerom a skutočne tam objavujeme priechod. V mokrote skôr bahnité oranisko rozšliapané kravami. Zbohom čisté nohy, tu už idú všetky hygienické zábrany bokom a do topánok si pri tlačení bicykla naberám zakalenej vody a blata na kilá. Kal vyteká z maštale doplnenej o charakteristickú kopu hnoja. Ak niekto nechápal, prečo tu všetci chodia v gumákoch, tak teraz to každý majiteľ SPD tretier musí mať zapísané za ušami.

V chalúpke na úplnom konci ničoho sedí v okne starenka a pre ňu musí byť tento výjav epický. Partia bicyklistov v krikľavých pršiplášťoch sa jej v búrke derie poza humno a mieri kamsi do lesa... Prekračujeme potok a snažíme sa vyjsť krátkym, no strmým stúpaním. Zakarpatské blato je pojem sám osebe a kto ho zažil, tak pochopí. Spomínané tretry sú vyslovená katastrofa. Do kopca postupujeme po milimetroch, aj to len s pomocou brzdy na bicykli, ktorá nám pomáha nezletieť dole. Od chôdze štvornožky odrádza jedine potreba dostať nahor aj bicykle. Keď sa konečne vydriapeme 30 metrov na nenápadnú cestičku, môžeme serpentínkami stúpať k hlavnej ceste. Kto vládze pedálovať, ide naokolo. Kto nevládze, tlačí direttissimou nahor. Výhra v podobe pätníkov pri ceste je sladká. No kto by čakal pohodičku, má smolu. Cestou sa valí niekoľko prúdov vody, ktoré vymleli malé jarčeky. Záchranu poskytujú len zvyšky štrku na okraji. A na toto všetko navádzajú smerové tabule v doline... Vrchol stúpania v podobe sedla Kičarka (900 m) pod hlavným hrebeňom poloniny Bukovskej je v nedohľadne. Mizne v hmle, či skôr v nízkej oblačnosti, ktorá balí všetko do vodnej clony.

Keď sme konečne v sedle, len s námahou presvedčím dvoch odvážlivcov na návštevu neďalekej drevenej kaplnky so studničkou. V tomto počasí je to hotové zjavenie, keď sa zrazu pred nami vynorí. Aspoň v duchu si premietnem fantastické výhľady na poloninu, kvôli ktorým som to sem naplánoval. Nedá sa však nič robiť, musíme svietiť. Idem za blikačkou jazdca predo mnou, no aj tá sa mi v napenenej smotane stráca. Znova sme v sedle a nasleduje cykloturistika. Ide sa tlačiť na bočný hrebeň, z ktorého sa vieme spustiť do Tichého (Tychyj). Keď sme po úmornej lopote konečne hore, ide sa odparovať voda z kotúčov. Zjazd je mimoriadne výživný, našťastie je cesta aj trávnatá. Vychádzame na lúky nad Tichým, kde by sme sa v normálnom čase práve kochali zlatou hodinkou na stráňach koncovej dedinky. Plány sú "ta tam", cieľom je dostať sa v zdraví nadol. Koľaje sú blatisté a tráva skrýva prekvapenia nevhodné na jazdu. Každý milimeter dezénu je vyvážený zlatom, ja si len krochkám, že som dopredu nasadil poriadne nové zuby od Michelinu.

Keď sme konečne pri prvom dome, ostáva len prekonať rozvodnený Tichý potok (Tychyj) a máme vyhraté. Ako tak čakáme na zvyšok partie, môj kolega sa zadíva na čierne bahno pod nohami a nechápavo sa čuduje, ako tu môžu takto nechať vytečený motorový olej. Až keď ho upozorním na obrovské hnojisko za chrbtom, tak pochopí. No rezignovane tam stojíme aj naďalej ako neónoví kapucíni a hlasno snívame o teplej vani. Tá je stále vzdialená pekných pár hodín. Keď sa zhromaždíme, nasleduje posledný úsek nášho putovania. Zjazd cez celú dedinu a následne až do Volosjanky. Tma začína klesať, gazdovia sa starajú o dobytok a my sa snažíme zahriať svižnou jazdou. Biela dodávka pod mostom vo Volosjanke je doslova vykúpením. Dovnútra natlačíme bicykle, obsadíme miesta na podlahe a vydáme sa na jazdu údolím Uhu, kadiaľ sme išli ráno vlakom. Okolitý svet pripomína len nekonečné búchanie náprav o jamy a občasný pokus o kľučku pred najväčšími výtlkmi. Vnútrom sa šíri nadýchaná para, miestami sa zjavujú driemoty, z ktorých nás vytrhne chladný vzduch na schengenskej hranici v Ubli. Vykladáme náklad, platíme nejaké euro za odvoz a vezieme si svoj smrad a špinu nazad na rodnú hrudu. Po byrokratickej kontrole vytiahnem pri aute bandasku, očistím aspoň to najnutnejšie, zhodím oblečenie a blahorečím predošlého majiteľa môjho auta. Lebo vyhrievanie sedačiek je v tomto stave ako balzam, ktorým sa liečim celou cestou do Košíc...


 
 
Najnovšie články autora
 
MTB Ranná Jahodná - okruh z Bankova Niektoré cyklistické trasy sú pre lokálnych ľudí natoľko prefláknuté, že je až škoda o nich písať na web. Ale čo má robiť chudák … » celý článok 13/04/17 Palo "Axel" Gomboš Volovské vrchy
MTB Humenné – Kyjov – Vihorlat – Nežabec – Stakčín Cyklistické hrebeňovky sú korunou horského bicyklovania. Putovanie z jedného konca na druhý, výhľady, hlboké doliny a veľké stúpania. Vihorlatské vrchy sú jedným z pohorí, ktoré sa takouto trasou môžu popýšiť. Preto som sa jedného slnečného dňa vydal s partiou kamarátov spoznať čaro hlbokých lesov na sopečných skalách. 30/03/17 Palo "Axel" Gomboš Vihorlatské vrchy
MTB Slanské single zo Slivníka Jedného pekného letného dňa som dostal pozvánku, aká sa neodmieta. Môj bývalý kolega dovolenkoval na podhorí Slanských vrchov a počas voľna preskúmal a prečistil staré poľovnícke chodníky tak, aby sa po nich dalo jazdiť aj bicyklom. A vraj sa mám dostaviť na trochu objavnej cykloturistiky... 09/02/17 Palo "Axel" Gomboš Slanské vrchy
Najnovšie články na titulke
 
Rada Čo má perie, všetko letí – detailne o páperovej výbave Používanie peria pri výrobe outdoorového vybavenia je dlhodobou záležitosťou. Perie spolu s kožušinou tvorilo základ pre vybavenie … » celý článok 31/07/19 Boro Tomis Začíname
Recenzia Zakarpatí - Sprievodca bývalou Podkarpatskou Rusou Podkarpatská Rus sa presne pred 100 rokmi (1919) stala súčasťou Československa, odkedy začali vychádzať výpravné cestopisy o kraji pod Východnými Karpatami. Klub československých turistov začal zakladať na Podkarpatsku svoje odbory, budovať značené chodníky a stavať horské chaty. Aby prilákali výletníkov z ostatných častí republiky, boli vydávaní knižní sprievodcovia po podkarpatských horách i obciach. 24/07/19 Tomáš Trstenský Mapy a knihy
Prístrešok Pod Surovinou Pri mojich túlačkách Vrchdobročom som dvakrát prechádzal popri väčšom prístrešku, ktorý je v tejto oblasti raritou, a tak pri turistike určite pomôže znalosť prístrešia, lebo vrcholové výhľadové lúky nepriťahujú len peších ale aj cykloturistov. 13/07/19 Henrich Tomáš Veporské vrchy

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Zakarpatský Semmering - okolo užockej železnice 23/10/15 14:25 11 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Zakarpatská Ukrajina: Východné Karpaty (Schidni Karpaty) – Východné Beskydy (Schidni Beskydy) – Verchovinské Karpaty (Verchovyna)/Vododeliaci hrebeň (Vododelnyj chrebet) – Užocká hornatina (Užockyj masiv) – Užanský NP (Užanskyj nacionaľnyj pryrodnyj park)
  • Počet dní
    • 1
  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 960 m n. m.
    • min: 460 m n. m.
  • Prevýšenia
    • stúpanie: 860 m
    • klesanie: 1200 m
  • Vzdialenosť
    • 51 km
  • Náročnosť
    • 3
  • Ročné obdobie
    • jar
  • Dátum túry
    • 23.05.2015
  • Štart trasy
    • šírka: 49.0228 ° SŠ
      dĺžka: 22.9025 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 48.97438 ° SŠ
      dĺžka: 22.79768 ° VD
      » Mapa
  • Voda
    • prameniská pod Užockým priesmykom, kaplnka so studničkou v sedle nad Husným
  • Doprava
    • Veľké Berezné/Velykyj Bereznyj (vlak, bus) - Sjanky (vlak, bus)
      horský bicykel
      Volosjanka (vlak, bus) - Veľké Berezné/Velykyj Bereznyj (vlak, bus)
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.

0.39