Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Malebná krajina Sihlianskej planiny
Malebná krajina Sihlianskej planiny Zatvoriť

MTB Z Kotmanovej do vrchov, kde pramení Ipeľ

Donedávna som si myslel, že zahraniční turisti navštevujú len najvychýrenejšie miesta Slovenska. Keď som si vo vrcholovej knihe na úplne obyčajnom kopci Drahová vo Veporských vrchoch prečítal zápis v angličtine od "Severoameričana", že aká „very beautiful“ je krajina Slovensko, zmenil som názor. Ale to, že Slovensko je naozaj nádherná krajina, sa dá oveľa lepšie zažiť a precítiť na vrchu, pod ktorým pramení rieka Ipeľ, na Čierťaži. Nuž a ten je iba „toť na skok“ od spomínanej Drahovej.

Vzdialenosť
50 km
Prevýšenie
+1316 m stúpanie, -1100 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
leto – 16.07.2015
Pohoria
Slovenské rudohorie: Stolické a Veporské vrchy - Sihlianska planina
Trasa
Voda
Hrnčiarky (2 studničky v osade), prameň Ipľa
Doprava
Mýtna (vlak, bus) - Dobroč/Kotmanová (bus)
horský bicykel
SHOCart mapy
» č.1101 Poľana (1:50.000)

Trasa

Kotmanová – Hrnčiarky – sedlo Prieraz – Dobrý Potok – Sekcia – Čierťaž – prameň Ipľa – sedlo Prašivá – Látky – Vrchdobroč – Dobročská dolina – Dobroč

Ktorúže Čierťaž mám na mysli?

Frekventovaný geografický názov Čierťaž (podľa lexikónu hranica, hraničná čiara) nesie na Slovensku veľa vrchov a nielen vrchov. Jedným z nich je známy kopec Čierťaž, ležiaci v srdci Veporských vrchov. Známym je možno preto, lebo sa nachádza neďaleko známej obce Lom nad Rimavicou. Pre niekoho preto, že pri ňom pramení rieka Ipeľ, pre iného možno preto, že tu v roku 2011 odhalili pamätník leteckého nešťastia . Vzhľadom k tomu, že je to zaoblený, prevažne lúčny kopec, je veľmi dobre prístupný a sú z neho výborné výhľady na okolitú malebnú krajinu, je veľmi vhodný práve pre nenáročný prejazd na horskom bicykli.

Na kopec Čierťaž je najľahší prístup od severu zo spomínanej obce Lom nad Rimavicou. Z hlavnej cesty č. 529 spájajúcu Hriňovú s Breznom, odbočiť na východ do obce Lom nad Rimavicou a odtiaľ pokračovať po spevnenej ceste označenej ako žltá cyklotrasa. Druhá, trocha ťažšia možnosť, je prístup od juhu. Z hlavnej cesty č. 526 medzi Kokavou nad Rimavicou a Hriňovou pri Poliankach treba odbočiť na spevnenú cestu smerom na Sekciu a Čierťaž. Bohužiaľ stará spevnená cesta, ktorá kedysi spájala Lom nad Rimavicou a štátnu cestu č. 526, skončí z oboch strán pod Čierťažou a cez samotný kopec pokračuje len torzo cesty, značne poškodené živlami. Okrem dvoch prístupov, samozrejme, existuje ešte veľmi veľa ďalších prístupových trás. Treba si len vybrať.

Líniou tektonického zlomu

Moja cyklistická trasa na Čierťaž vedie z južnej strany podhoria Veporských vrchov od obcí Mýtna, Dobroč, Kotmanová cez malebné údolie horného Ipľa (nad nádržou Málinec). Do údolia Ipľa k Málineckej priehrade sa dostanem cez horské sedlo, ktoré naši predkovia výstižne pomenovali Prieraz. V línii muránsko-divínskeho tektonického zlomu príroda naozaj vytvorila akýsi „prieraz“ medzi Veporskými a Stolickými vrchmi, ktorý umožňuje ľahší prechod terénom od juhozápadu do malebného údolia horného Ipľa. Cez spomínané obce prechádza červená značka smerujúca cez osadu Hrnčiarky, sedlo Prieraz, vrch Táňovo, vrch Bykovo, sedlo Prašivú až na vrch Čierťaž a k prameňu Ipľa. Červenú TZT využijem, ale iba po sedlo Prieraz a pri ceste späť z Čierťaže iba do sedla Prašivá.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Vyrážam z koncovej obce Kotmanová. Za obcou asfaltka končí a červená TZT pokračuje nespevnenou cestou lúčnym údolím s veľmi príjemným miernym stúpaním proti prúdu Vrbinského potoka. Ujazdenú cestu dvakrát križuje potok. Dá sa prebrodiť aj v sedle bicykla, ale ak je chladno alebo tečie príliš veľa vody, odporúčam využiť dve lávky postavené povyše brodov. V období bujnej vegetácie sú takmer neviditeľné. Pri prechode cez druhú železnú lávku sa ocitám na Driečnych lúkach priamo pod Pohanským hradom. Áno, samostatný ihlanový kopec so strmými svahmi, týčiaci sa nad lúkami, miestni nazývajú Pohanským hradom. Bukovo-dubový les ukrýva zvyšky dávnovekého tajomného hradiska kyjatickej kultúry s niekoľkonásobným valom (1100 - 700 p. n. l). No nielen kopec s hradiskom aj príroda v blízkom okolí je zaujímavá. Ak je dostatok zrážok, Vrbinský potok asi tak 2 km proti prúdu v skalnej tiesňave vytvára nádherné kaskády a vodopády. Cesta spolu s červenou TZT opúšťa lúky, vnára sa do lesa a jej stúpanie sa zvyšuje, a tak posledných 300 m tlačím bicykel. A ajhľa, osada Hrnčiarky! Prídete na koniec stúpania a zrazu ste v úplne inom svete. V malebnej karpatskej osade. Ako v rozprávke.

Hrnčiarky alebo presnejšie: Cinobaňa, časť Hrnčiarky

Osada je vzdialená iba 3 km od Kotmanovej, ale administratívne prináleží k obci Cinobaňa vzdialenej 9 km v okrese Poltár. Od Cinobane cez Katarínsku Hutu sem vedie mierne stúpajúca asfaltka cez úzku nádherne zalesnenú dolinu s bystrým Banským potokom. Podľa starých máp kedysi spevnená cesta pokračovala až hore na vrchy do osady Žihľava ku Starej krčme (aktuálne neverejná súkromná chata), ale dnes ju bohužiaľ nahradila nevábna, strmá, živlami zdevastovaná lesná cesta. Pokračujem po strmej panelovej ceste na osadu Krtiny sledujúc červenú TZT. Hrnčiarky – Krtiny. Brechot z každého dvora. Pomedzi osadnícke domy zbehnem dole k potôčiku Matejkovo. Za potôčikom odbočuje červená TZT vľavo hore cez sedielko po zvážnici dreva smerom na Bučníky, ale neodporúčam ňou pokračovať! Prečo? Vedie ťažším terénom, bicykel treba nielen tlačiť, ale miestami aj niesť. Výhodnejšie je zbehnúť popri potôčiku Matejkovo do doliny Čechovka a tam odbočiť vľavo (na severovýchod) na lesnú cestu proti prúdu Banského potoka. Na Bučníkoch sa znova pripájam k červenej TZT smerujúcej do sedla Prieraz.

Zo sedla Prieraz do malebného údolia horného Ipľa

Ako sa lesná cesta vynára z húštiny z diaľky ma víta vzorne udržiavaný kríž s ukrižovaným Ježišom. Na dôležitej križovatke lesných ciest v sedle Prieraz predsa nemôžu chýbať pre laznícku oblasť typické „božie muky“. Miesto je naozaj ako stvorené na krátku zastávku. Sedlo ponúka čiastkový výhľad na malebné údolie horného Ipľa a hornú časť Málineckej priehrady. Pohľad na nádrž si náležite vychutnávam, pretože aj keď sa spustím dole bližšie k Ipľu, vodnú plochu neuvidím. Vodárenská nádrž je totiž zásobárňou pitnej vody pre okolitý región a hneď pod asfaltovou cestou vedúcou okolo celej nádrže začína vodohospodárske ochranné pásmo I. stupňa vysadené nepriehľadným porastom ochranných drevín. Podľa zákona akýkoľvek zostup bližšie k hladine priehrady do I. pásma bez povolenia je zakázaný! V sedle Prieraz je turistický smerovník. Stretajú sa tu dve značky: červená (moja doterajšia) a zelená (prichádzajúca hrebeňom od Šútovej jamy). Spoločne pokračujú na vrch Táňovo. Dnes sa teším na malebné údolie horného Ipľa, a tak sa nedočkavo spúšťam do údolia. Cesta k priehrade bola kedysi modrou TZT, vyblednuté značky možno ešte sem-tam uvidieť na stromoch. Teraz cestu využívajú na sťahovanie a zvoz dreva a podľa toho vyzerá aj jej stav. Asi tak po 2 km opatrného a vytraseného zjazdu listnatým lesom vybieham na asfaltku vedúcu okolo celej priehrady. Ocitám sa však v nechcenom smere na Málinec. Otáčam preto bicykel o 180 stupňov a pokračujem na severovýchod k osade Dobrý Potok. Nad nádržou sa moja doterajšia asfaltová cesta spája s hlavnou asfaltovou cestou, vedúcou po opačnej strane priehrady od obce Málinec. Je označená ako červená cyklotrasa.

Malebným údolím horného Ipľa

Čistulinká riečka Ipeľ bude odteraz mojím verným súpútnikom. Že je Málinecká priehrada zdrojom pitnej vody má veľmi pozitívny vplyv na čistotu celého údolia Ipľa situovaného nad priehradou. Príroda vôkol je nádherná. Vzduch je opojne svieži. A to úžasné ticho. Je tu asfaltka, ale auto takmer nestretnete. Zabudnutý kút krajiny. Napĺňa ma príjemný pocit pokoja a pohody. Doslova rajské údolie. Asfaltová cesta sa príjemne vlní pomedzi mĺkve osady Dobrý Potok, Starý Vŕšok, Ipeľský Potok, Ipeľ a Vlčovo. Riečka Ipeľ si neďaleko bezstarostne poskakuje po skalách a veselo žblnkoce. Veru netuší, čo sa to tu na ňu chystá. Starí osadníci to však už dávno vedia a vôbec ich to neteší. Slovenské elektrárne s požehnaním štátu sa niekoľko rokov pripravujú na to, že postavia prečerpávaciu vodnú elektráreň Ipeľ. Nuž a hore vo vrchoch má postihnúť podobný smutný osud dedinku Ďubákovo. Nádherné zelené údolie plánujú na dlhé roky rozkopať a potom zatopiť. Radšej na to nemyslím a vychutnávam si pohyb na bicykli malebným údolím po peknej cestičke. Za osadou Ipeľ sa cesta tisne vľavo k hore a neúprosne sa dvíha. Už žiadne „oddychovky“, už žiadne rovinky. Stále hore. Treba sa „prepnúť do strojového módu“ a šliapať vytrvalo do pedálov na ľahký prevod. Asi tak po polhodine dorazím na križovatku s hlavnou cestou č. 526 Kokava nad Rimavicou – Látky – Hriňová. Pokračujem po nej smerom na Látky. Všade naokolo je večne zelená hustá smreková hora. Cesta je kvalitná, prehľadná, žiadne ostré zákruty. Pre cyklistu na pomalom horskom bicykli možno trocha nudná. Asfaltový koberec v roku 2012 kompletne obnovili vraj za finančnej pomoci Európskej únie. Auto sa objaví len kedy-tedy, ale veľmi nepríjemné je, že väčšinu motoristov tu neznáma sila núti rútiť sa extrémnou rýchlosťou.

Hor sa, na Čierťaž!

Pri Poliankach je dôležitá odbočka vpravo. Začína žltá cyklotrasa č. 8553. Cyklotrasa vedie do Lomu nad Rimavicou cez cieľový kopec Čierťaž. Prejdem cez most a dočasne sa lúčim s riečkou Ipeľ. Bude mi chýbať jej životodarný žblnkot povedľa cesty. Znova sa stretneme, ale až pri prameni. Po pár metroch je znovu križovatka tvaru T. V čase mojej cesty je to mizerne označené. Preto pozor! Cesta na Lom nad Rimavicou je smerom vľavo (na západ)! Smerom vpravo /(na východ) sa ide na osadu Vyšné a Nižné Polianky a kopec Drahová! Cyklotrasa stúpa po rozpadajúcej sa asfaltovej ceste do odlesneného priestoru s veľmi nezvyčajným geografickým názvom - Sekcia. Práve na Sekcii na lúkach pod kopcom Čierťaž sa rozpadajúca asfaltová cesta definitívne skončí. Čo teraz? Podľa máp by mala pokračovať spevnená cesta do Lomu nad Rimavicou. Bohužiaľ, nie je to tak. Zato „spontánnych“ lúčnych ciest je tu habadej. Ale ktorá je správna? Orientujem sa podľa elektrického vedenia s vysokým napätím, ktoré smeruje kolmo hore na (z tejto strany zalesnený) kopec Čierťaž. Pri vstupe z lúky do zalesneného terénu sa dá pokračovať buď vpravo po starej lesnej ceste totožnej so žltou cyklotrasou, alebo po cestách spontánne vytvorených blúdiacimi motoristami na terénnych autách, motorkách či moderných štvorkolkách. Dávam prednosť oficiálnej trase po bývalej spevnenej ceste smerujúcej vpravo do lesa. Je vyznačená aj v mape ako žltá cyklotrasa. Cesta je však totálne zdevastovaná. Príroda rok čo rok dokonáva dielo skazy a nikto s tým nič nerobí! Musím tlačiť bicykel. Nadávam si, že som mohol radšej tlačiť kratšou, ale strmšou „spontánnou“ trasou popod elektrické vedenie. Našťastie za serpentínou sa dá naskočiť na bicykel a po chvíli pedálovania som na kopci. Vychádzam z lesa a ajhľa, znova ma tu víta: Ježiš Kristus. Aj na rázcestí pri Čierťaži sú udržiavané „božie muky“.

Na kopci Čierťaž pocit vyjadrený slovami básnika: „Mne Slovensko krása je“

Od kríža na vrchol Čierťaže je to len pár desiatok metrov po červenej TZT. Čierťaž patrí k najvyšším kopcom v oblasti. Vrchol je takmer rovinatý, aj preto sa dá dosť ťažko identifikovať, kdeže sa nachádza najvyššia kóta 1102 m. Ani ju nehľadám, pretože lúčny kopec v celej svojej dĺžke poskytuje nádherné výhľady na neobyčajne malebnú krajinu. Ajhľa, po stranách sú dve nápadne sa podobajúce hory, ktoré dali názov celému horstvu naokolo: severozápadne Ľubietovský Vepor (1277 m) a severovýchodne Klenovský Vepor (1338 m). Priamo predo mnou sú dve z najvyššie položených obcí Slovenska: Lom nad Rimavicou (938 m) a Drábsko (916 m). Ponad masív Veporských vrchov sa týči mohutný dlhočizný hrebeň Nízkych Tatier. Vpravo v diaľke identifikujem ostré štíty Vysokých Tatier s nezameniteľným legendárnym Kriváňom. Človek sa môže doslova premávať na bicykli tam a späť, vpravo alebo vľavo a krochkať si pritom od rozkoše z úžasného panoramatického výhľadu. Ak je dobrá dohľadnosť, malebnosť a neobyčajnosť krajiny človeka doslova ohúri. Po ukojení oka a potešení duše hrdého Slováka pohľadmi na skutočne „very beautiful“ rodnú krajinu, sa vydávam na cestu k prameňu Ipľa. To znamená na západ po červenej TZT. No a keďže je tu lúka a značky ani veľmi nevidieť, znova sa treba orientovať podľa elektrického vedenia vysokého napätia. Vedenie smeruje na západ priamo do osady Biele Vody. Na križovatke neďaleko pamätníka obetiam leteckého nešťastia odbočím vľavo (južne) na cestu vedúcu okolo pamätníka, po ktorej pokračuje spoločne červená a modrá TZT.

Po pár metroch turistická tabuľka upozorňuje, že neďaleko - 100 m vľavo (východne) v lese sa nachádza prameň Ipľa. Okolie prameňa konečne po dlhých rokoch vynovili a je veľmi príjemné oddýchnuť si tu, prípadne sa osviežiť. Bohužiaľ priamo z prameňa sa voda nedá nabrať. Je to možné až zo žliabku trčiaceho z trsov trávy pár metrov poniže prameňa a to asi veľa ľudí odradí od toho, aby ochutnali vodu Ipľa z prameňa.

Po krátkom oddychu sa vrátim k červenej a modrej značke a pokračujem krížom cez krátku čistinku. Prebrodím cez prvý bezmenný prítok Ipľa o šírke tak na jedno koleso bicykla a na rázcestí na Ilčíkových mlákach (prístrešok) váhavo zastanem. Červená ide vľavo, modrá vpravo. Modrá vedie lesom smerom na rázovitú osadu Bratkovica, avšak prechádza cez smutné úseky lesa zdevastované ťažbou (holoruby) s chýbajúcimi turistickými značkami, pretože aj stromy, na ktorých značky boli, zoťali. Volím radšej istejšiu červenú do sedla Prašivá.

„Malé Donovaly“ vo Veporských vrchoch

Asi po 20-tich minútach technickej jazdy sem-tam pomedzi kaluže, sledujúc červenú sa vynáram z lesa v horskom sedle Prašivá. Znova som na hlavnej ceste č. 526 Kokava nad Rimavicou – Látky – Hriňová, ktorú som opustil asi 1,5 km poniže pri odbočke na Poliankach. Celé okolie sedla Prašivá je rekreačná oblasť s hotelom, penziónmi a lyžiarskymi vlekmi. Nazývajú to tu aj „Malé Donovaly“. Les ukrýva vlek a asi 200 chát. Spúšťam sa dole kopcom po hlavnej ceste. Zemská príťažlivosť sa postará o to, že bez najmenšej námahy za pár minút som dole v obci Látky. Prefrčím po novej asfaltke aj cez opravený most v Látkach. Pozor ihneď za Látkami pri futbalovom ihrisku je dôležitá križovatka cyklotrás, kde začína modrá cyklotrasa č. 2559, vedúca z Látok na priehradu Ružiná, ktorou chcem pokračovať. Modrá cyklotrasa odbočuje na úzku asfaltovú cestu lemovanú hustou smrečinou pomedzi Malú Látku a poľnohospodárske družstvo. Ak to človek prehliadne, zbehne do Detvianskej Huty a zbytočne stratí nadmorskú výšku.

Ako si „zemepáni slovenské lazy podelili“

Spočiatku nevábna a miestami rozbitá asfaltová cestička sa zmení na výbornú cyklotrasu. Prechádza odlesneným terénom lazov cez miesta s veľmi peknými čiastkovými výhľadmi na malebnú krajinu. Nejazdia tu takmer žiadne autá a každý značne unavený horský cykloturista ocení i to, že cesta si udržuje relatívne stabilnú nadmorskú výšku. Po prejazde okolo lazov Vyhnanec a Nový Svet s množstvom lákavých odbočiek sa ocitnem na križovatke cyklotrasy s „hlavnejšou“ cestou z Detvianskej Huty na Čechánky. „Hlavnejšou“ som si ju pomenoval iba preto, lebo po nej chodí nielen viac áut chatárov a chalupárov, ale aj pravidelná linka miniautobusu SAD. Pri križovatke je malá kaplnka a nechýbajú ani typické maľované detvianske kríže. Pokračujem v doterajšom azimute modrej cyklotrasy krížom cez „hlavnejšiu“ cestu. Na vŕšku Rubiská zastavím, otočím sa a rozlúčim sa pohľadom na malebnú krajinu okolo Detvianskej Huty. A už fičím dole kratučkým kopcom z opačnej strany po úplne novom asfalte. Míňam ranč s ušľachtilými koňmi a mladými jazdkyňami zo školy jazdenia. Prefrčím okolo kaplnky v osade Vrchdobroč a zastavím sa až hen na začiatku?... alebo na konci osady? Podľa cedule vraj Dobroč osada Brestina. Ale veď obec Dobroč sa nachádza dole v podhorí v okrese Lučenec. Nuž veru obce a okresy sa tu doslova „bijú“ o vrchárske osady. Keď som tu bol prvýkrát mal som z toho v hlave poriadny zmätok. Hore za vysielačom pod vrchom Surovina je osada Žihľava patriaca pod Cinobaňu v okrese Poltár. Osada Vrchdobroč nepatrí pod obec Dobroč, ako to nevdojak napovedá názov, ale pod Detviansku Hutu v okrese Detva. A toť vedľa je osada Čechánky, a tá patrí pod Látky v okrese Detva. A div sa svetu Čechánky nemajú jazierko, ako to na prvý pohľad vyzerá z diaľky, ale solárnu elektráreň. Nuž dotácie robia divy. Namiesto kravičiek a ovečiek dostala prednosť drahá elektrina.

Pohodový zjazd do Dobročskej doliny

Na ceste pod kopcom Vrchdobroč pri ceduli Dobroč, osada Brestina neďaleko otočky linky SAD je dôležitý turistický smerník. Modrá cyklotrasa, ktorou som prišiel z Látok sa neďaleko na križovatke spája s lokálnou červenou cyklotrasou. Začína tu žltá TZT ako spojka smerujúca do obce Dobroč a prechádza tiež vyhliadková zelená TZT, vedúca od Táňova a Suroviny na Košútku do Hriňovej. Obe cyklotrasy - modrá a červená spolu so žltou TZT pokračujú smerom na Veľkú Dolinu. Kvalitná asfaltová cesta sa prepletá cez smrekový les a postupne sa viac a viac zvažuje nadol. Už po chvíli bicykel naberá maximálnu rýchlosť. Dlho si ju nevychutnávam a zastavím, pretože práve tu je ďalšia dôležitá križovatka lesných ciest! Do Kotmanovej vedie modrá cyklotrasa t. j. nespevnená cesta rovno v doterajšom azimute asfaltky v exponovanom strmom teréne cez atraktívne Zákľuky nad Kotmanovou. Po lesnej kalamite v roku 2014 trasa cez Zákľuky predstavuje adrenalínový zjazd, vhodnejší skôr pre dobrodružné mladšie ročníky s pružnejšími kosťami. Snahou Lesného spolku Kotmanová je cestu v budúcnosti zrekonštruovať z fondov EÚ. Asfaltka, po ktorej som prišiel, sťaby hlavná cesta pokračuje k osade zvanej Veľká Dolina. Spolu s ňou pokračuje červená cyklotrasa a žltá TZT. Som už unavený a nedám sa zlákať asfaltkou, lebo asfalt sa aj tak skončí na okraji planiny ešte nad pásmom lesa a v exponovanom strmom teréne pokračujú do podhoria len nespevnené lesné cesty.

Dnes si vyberám inú trasu, vedúcu dole do obce Dobroč. Vpravo západným smerom je medzi stromami skrytá výborná lesná cesta. Dá sa identifikovať podľa otvorenej vodorovne otočnej železnej závory. Pozor - pri rýchlom zjazde ju cyklista veľmi ľahko prehliadne. Sklon lesnej cesty je veľmi mierny a v pohode ju zdolá aj menej technicky zdatný a unavený cyklista. Cesta pokračuje bočným hrebeňom a plynule klesá do Dobročskej doliny. Nie sú na nej žiadne extrémne strmé úseky. V polovici Dobročskej doliny sa napája na zrekonštruovanú asfaltku. Takže na záver výletu cyklistický bonbónik s perfektným 12 km dlhým zjazdom z Vrchdobroče.

Zhodnotenie

Odporúčam navštíviť malebné údolie horného Ipľa nad vodárenskou nádržou Málinec skôr ako sa začnú realizovať velikášske plány Slovenských elektrární postaviť tam PVE. Nuž a nádherná panoráma malebnej časti Slovenska s pohľadom súčasne na Poľanu, Veporské vrchy, Nízke Tatry, Vysoké Tatry na kopci Čierťaž naozaj stojí za námahu.

Fotogaléria k článku

Najnovšie