Trasa

Terchová – Horná Tižina - osada Káčerovci – Mravečník (Veľhora) – sedlo Lutiška – Zlieň – Terchová

Je takmer mrazivé sobotňajšie ráno. Po výdatnom jedle sa obzerám von oknom a vidím biele vrcholky, schované v hmlistom opare. Do batoha teda prihodím ešte jeden pár rukavíc a vyberiem sa za cyklospoznávaním okolia Terchovej.

Prvé kilometre ma vedú asfaltom, najprv do centra Terchovej ku kostolu, potom stúpam bočnou dolinou Struháreň smerom na Hornú Tižinu. Je to príjemné zahrievanie pri zbieraní prvých výškových metrov. Dobrá cesta sa skončí v osade Rusnákovci, ďalej je to len rozbité torzo, ktoré je navyše nepríjemne strmé. Teplota klesá na jeden stupeň, no stromy sú stále farebné. Cez niekoľko serpentín sa však nakoniec dostávam do sedla nad osadou Káčerovci. Zadychčaný sa orientujem a mierim traverzom do lesa. Cesta je ukážkovo zasypaná lístím, no už po chvíli sa mení na blatistú. Trápenie trvá len 200 metrov, kým sa dostanem na kvalitný makadam.

Odtiaľto viem, že mám šancu na získanie cyklovrcholu, lebo nad sebou vidím hustú sieť ciest. Kopec je v hmle, stromy obalené v hrubej vrstve inovate. Mne ostáva už len pozbierať odhodlanie a pomaličky bojovať s metrami k vrcholovej kóte. Početné serpentíny vyhliadkovej cesty. Všade je bielo, len tmavá linka cesty je bez snehu. Zem ešte nestihla vychladnúť a drobnú nádielku roztopila. Keď sa konečne prehupnem na severnú stranu hrebeňa, očakávam výhľady na malofatranské Rozsutce. Oblačnosť sa síce dvíha, Oskar sa nesmelo derie, je takmer poludnie, no skaly stále nevidieť. No čo už, smola.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Posledné metre idem po hrubom štrku, odparkujem pri rázcestníku a krátko bufetujem. Výškomer hlási takmer tisíc a je tu o kúsok teplejšie ako v doline. Dva stupne sú stále málo na nejaké posedenie, a tak sa zorientujem v mape a idem nadol. Značená cyklotrasa je dobrým vodidlom, no jej prejazdnosť je skutočne pochybná. Nahor je to bez šance, nadol sa cez vymleté jarky a bahno posúvam doslova krokom. Toto sú prípady, kedy by som vítal značenie jednosmeriek a náročnosti aj trochu inak ako dvomi stupňami. Po 300 metroch som na poriadnej ceste a začínam klesať.

Zima sa derie pod oblečenie, no Slnko rozpúšťa sneh na stromoch. Všetko to na mňa padá a cítim sa ako pri bombardovaní. No čo už, aj toto prináša zimné jazdenie. V prudkej serpentíne sa prebojujem blatom a pokračujem pod Okrúhlicu. Vraj je tu pekná vyhliadka. Temný les ma aj napriek pokročilej ročnej dobe núti preventívne spievať niečo pre medvede. Z vyhliadky nie je skoro nič, tak sa otočím a idem do sedla Lutiška.

Míňa ma niekoľko áut, no smerujem ďalej na hrebeň. Najprv lúkami s obmedzeným výhľadom, potom musím kvôli blatu aj potlačiť k vysielaču na Bučníku. Mala by ma čakať najkrajšia časť dnešného výjazdu, no nasledujúci kilometer je doslova katastrofa. Cesta lesom je jedno traktorové oranisko. Hlboké koľaje, mláky, všetko je rozryté od ťažkej lesnej techniky. Značky cyklotrasy sú doslova výsmechom zdravého rozumu. S námahou si hľadám cestu najmenšieho odporu, no bicykel sa neúprosne mení na bahnitú guľu. Lúky sú pre mňa doslova vykúpením a dojazd k novotou voňajúcej zvonici je zaslúženou odmenou. Osada s dreveničkami na protiľahlom svahu, v diaľke sa konečne vyčasilo a ukazuje sa hrebeň Malej Fatry takmer v kompletnej nádhere. Najmonumentálnejšie pôsobí snežná čiara ako podľa pravítka. Rozdeľuje svet farieb a svet mrazivej beloby. Postojím v kraji ticha, zasnívam sa do jeho dávnej romantiky a sledujem stopy po opustených terasových políčkach.

Agátová akupunktúra

Uzučkým chodníkom sa cez traverz vrchu Zlieň presuniem do sedla pod Zlieňom. Cyklotrasa ide mimo mojich plánov, tak sa napojím na žltú turistickú trasu. Klesanie po pokosenej lúke začne moje problémy. Pri rozpadnutej zvoničke sa ozve prvé koleso. Vidím strechy usadlosti Ďurčovci, a tak prejdem kúsok pešo. Medzitým je spustené aj druhé koleso. Zakričím na pozdrav, no všade je mŕtvo. Hlbšie v doline síce vidím odstavené auto, no tu nikto nie je. Krásne miesto uprostred lesov, niekoľko pôvodných dreveničiek, no aj s modernými satelitmi. Zjavne chalupy. Na drevenej lavici si rozložím servis. Svetla ubúda, no výmenu duší zvládam relatívne expresne. Dofúkam, všetko v poriadku. Zbalím sa, prejdem okolo novučkej kaplnky so zapálenými sviečkami a stojím v potoku. Teda na ceste, ale voda si predsa nájde najľahší smer. Neprekáža, poobmývam aspoň kolesá. Podleziem rampu a spustím sa dole dolinou. Zimu cítim na prstoch, no čo je horšie, cítim pokles tlaku v kolese. Skúsim dofúkať, ale po chvíli som tam, kde som bol. Čaká ma len asfalt, rád by som mal dofúkané na vyšší tlak, no luxus pohodlia mi nie je dopriaty. S hundraním vyberám lepiacu sadu, zapchám dierky po tŕňoch, ihličky povyberám z plášťa a znova všetko skladám. Radosť trvá len kúsok. Plášte mám zjavne napichané agátovou akupunktúrou a jazda po asfalte to všetko postupne pretláča dovnútra. Hotová katastrofa. Ochladzuje sa, prichádza súmrak a mne sa postupne míňajú záplaty.

Keď sa dostanem na hlavný ťah, dúfam, že sa moje trápenie končí. Haha, niekto tam hore má so mnou iné plány. Náplasti sa minuli a predné koleso znova stráca vzduch. Neostáva mi nič iné, ako každých 800 metrov zastaviť, dofúkať a rýchlo krútiť pedálmi. Šaškujem takto hodnú chvíľu, nakoniec sa definitívne zotmie a mám len chabé núdzové osvetlenie. Seriózne svetlo ostalo na hoteli, ani v zlom sne som nerátal s neskorým príjazdom. Nakoniec sa ale všetko šťastne skončí. Vpadnem na recepciu a do 5 minút som naložený vo vani plnej horúcej vody.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek