Cyklotúra

Spiš a Gemer cestami všetkých tried – I. časť

11.02.16
Lásky čas roku 2015 a druhý predĺžený víkend. Ľúbime dve kolesá a východ. Historicko-politicky ide o Šariš, Spiš a Gemer. Geomorfologicky o Slovenské rudohorie vrátane Slovenského krasu. A ľudsky o človečinu a krásu. Trojdňová cyklopúť v trojici po čiarach ciest a trošku aj po dejepisno-zemepisných vrstevniciach na mape našej krajinky. Od Prešova, cez Hnileckú a Smolnícku dolinu, Zádielsku tiesňavu a Silickú planinu.

Trasa

Kendice – Prešov; Margecany – Jaklovce – Gelnica – Prakovce – Helcmanovce – Mníšek nad Hnilcom – Smolnícka Píla – Smolnícka Huta – Smolník – Úhorná – Úhornianske sedlo – Krásnohorské Podhradie – Drnava – Kováčová – Lúčka

Ilustrovaná mapa

Až tak veľa toho o zemepise neviem, ale hádam sa naučím a zdá sa mi, že v krajinke uvedených regiónov sa nám aj diletantským okom čítalo ľahko. Ako v kreslenej mape z vlastivedy. Možno napomohol fakt, že aj tieto slovenské končiny asi zažívajú istý útlm, odliv. Lepšie časy dozneli v akejsi konzervácii a zvolilo sa pomalšie tempo. Trochu ako zátišie – anglické slovné spojenie "still life" je tu veľmi výstižné. Miestami azda panuje dojem úpadku, ale miestami zas, že tu ľudia len majú iný cit pre rytmus. Život v inom, ďalekom Slovensku. Naša Krajinka vie byť dosť exotická.

Cesta 68 – Nultá etapa a ananás


Človek sa sám nespasí. Nebyť iných, nemám ani bicykel, ani prilbu. Každý prispieva – impulzom, plánovaním, lepiacou páskou, pikaom, ubytovaním, zakúpením lístkov (tak esteticky zopnuté som ich ešte nevidel) alebo ananásom. Vysielačka sa postupne prelaďuje z VKV na DV. Rozkladáme sa na podlahe bicyklového vozňa v rýchliku a takto nóbl pricestujeme do Kysaku.

Kysak je energetický uzol Slovenska a svetová čakra. Bol večer, tma, divná hluchota, medzi mĺkvymi kopcami priamky koľajníc, staničné hmýrenie, štrk, hlásenia výpravcov, domáci vracajúci sa z ciest za robotou a Cigáni. Prepínam na (takmer) rodný prízvuk a prestupujeme na motorák do Prešova. Čarodejný Východ. Vymysleli sme si nultú etapu a vystúpili sme skôr. O dvere osobáku som si rozlámal prilbu ešte prv, než sme začali. Ale to nič, na peróne vymeriavame štartovaciu čiaru v „logisticky veľmi nepravdepodobnej“ obci. Vnímame tiché Kendice. A potom...

Ide sa! Kolesá sa otáčajú a my sme konečne v sedle. Aristokratická nočná jazda cez koľajnice, po dedine, do Hanisky pri Prešove, cez most, po ceste číslo 68, popod čierne machule vrchov stredného Východu vpitých do hviezdnatej oblohy. Prilbu nasledovalo predné svetlo, keď samo odpadlo. Torysa nás doviedla do hlavného mesta sveta. V prázdnom Prešove je nám ako v "Montekarle", lebo kamarátky tam majú sprchu, miesto na spanie a meniny. Ananás tu cestu končí.

Cesta 546 – Prvá etapa – Koniec dobrý, všetko dobré

Ráno sme provizórne opravovali jeden pokazený žalúdok, škrabkanie v krku, prilbu a svetlo. A na Ulici 17. novembra sme oslávili májový štátny sviatok v malých potravinách nákupom toaletného papiera. V Margecanoch rýchlik zmizol za hory, pár vystúpivších tiež. Ostali sme na peróne sami s odstavenými nákladnými vagónmi a motorovými „Ančami“. Slovenské rudohorie a vetrík nad stromami. Počasie výborné a pokoj. O 10 minút štartujeme.

Po 20 metroch stojíme. Za stanicou vidíme obchod a chceme slaninu. Štartujeme znovu a teraz nachádzame 546-ku a vzduch okolo uší príjemne hučí. Zrýchľujeme. Bicyklujeme sa.

Sme bicyklisti ako hrom. Čítajte rýchlejšie! To, čím prechádzame, je bájny Spiš! Scepus. Zips. Szepesség. Spizs. Pohorie Čierna hora. Zachytili sme naposledy okraj Ružínskej priehrady. Z jej brehu trčí do neba veža kostola. V mene Otca... Som nabudený, až priveľmi, najradšej by som všetko zažil a odfotil, idem svižne, väčšinou na špici trojčlenného „pelotónu“. Striedam sa s Martinou a Betkom. V Jaklovciach sa odbočuje hore kopcom na vidlicovej križovatke doprava, aby sme neskončili v Košiciach. Dobrá orientácia. Hnilecká dolina. Geografia. Geológia. Dobré tempo. Ešte sme ani nedorazili do Gelnice a už som spadol. Začiatok nevyšiel.

Cesta 546 – Dá sa to zniesť v Hnileckej doline

Už môžete čítať pomaly. Hnilecká dolina je celá taká. Aj názov jej rieky má zrejme pôvod v pomalosti. Pár sto metrov od nás svieti tabuľa s nápisom Gelnica. Nado mnou, podo mnou krajnica, kamienky, asfalt, tráva, požičaný bicykel, foťák... Rýchlo sa dvíham zo zeme. Najprv si ma odfotili, až potom ošetrili. Kamaráti. Počas cesty som sa cítil ako blbec presne štyrikrát. Toto tu bola len tretia cena. Prvú a druhú nepoviem. Pred cestou sa vždy radšej pomodlite. Pár minút potom oddychujeme na kamennom moste, po ktorom sa vchádza do mesta.

Už keď som pred rokom v Starej Vode videl Hnileckú dolinu prvý raz, videl som bicykel. Široké, mierne zvlnené dno medzi opustenými hrebeňmi Volovských vrchov zo železnej rudy. Ich Gelnica je významné pôvodne nemecké banské mesto. Vidno na nej, že bola slávna a stále má peknú siluetu. Bodaj by sa do nej ešte vrátilo toľko rôznorodého života, ako mala kedysi. Nehovorím o ťažbe. Život. Rómska osada a hypermarket pri ceste je síce multikulturalizmus, no vyznieva neisto.

Napriek pár nehodám som sa na dlhých rovných úsekoch Gotickej cesty cez Prakovce a Helcmanovce cítil dobre, aj keď som bol na chvoste. Fungovalo mi telo, bicykel aj fotoaparát. Fotil som len občas, najradšej s nohami na zemi. Potom vždy nasledovalo dobiehanie dvojčlennej „tête de la course“. Pelotón už tvorím sám. Sedím na bicykli a je mi dobre. V Mníšku nad Hnilcom odbočíme doľava na juho-juhozápad. Predtým si dávame kofolu a radlera a bavíme sa s krčmárom. Má otvorené, využíva sviatok, prišli aj dáke rodinky. O Úhornianskom sedle, našej najvyššej kóte na ceste, trošku začudovane, ale pokojne konštatuje: "Dobrý kopec."

Cesta 549 – Nemecká krv v Rio Smolník

Pekný deň, osviežujúce aj trochu omamné post-kofolum a cesta po Rudohorí. Kopce strmejú. Jazda hore-dole nenápadne vyčerpáva. Popoludní meníme dolinu. Od Hnilca sme odbočili a vydali sa popri riečke Smolník. Večer budeme spať u jedného skvelého muža, ktorý veľa vie a o tunajších horách a všeličo nám povie. Už sa tu neťaží, čas tu ide pomaly. Ale je tu útulne, obec a domčeky sú v rámci možností udržiavané, zaujal ma zvláštny stĺp na gánku. Vyzerá skromne, napospol samé storočné domy, ale prvý dojem sa mi spája s čistotou a usporiadanosťou. Náš hostiteľ to sčasti pripisuje germánskemu genofondu. Poriadkumilovnosť, skromnosť a poctivosť v malých veciach. Myslel som pri tom na rôzne megaprojekty, aj na rodné Tatry a moju súčasnú Bratislavu, a veľmi veľa porovnával. Malé veci...

Nastal čas pre našu slaninu. Pri ohni na brehu Smolníka som sa cítil ako v Jurskom parku, pri Amazonke, alebo pri Rio Pecos rovno aj s Vinnetuom. Utiahli sme sa bokom od cesty a predrali sa trochu do lesa. Voda, kamene, padnuté stromy sú červené od kovu. Nedalo mi nenamočiť do vody aspoň prst – bolo to ako piť klince. Zišiel by sa nám tu vedec. Geológ, geograf a historik. Polyhistor. Vinnetou bol na rozdiel od nás v údolí Rio Pecos doma. Sem-tam ma teda prepadáva pocit, že sme iba turisti, voyeri. Sem-tam. Putujeme a láskavo sa čudujeme nad vlastnou krajinou. Vinnetou sám povedal, že „velká je země Apačů“, isto tam tiež nepoznal každý kaktus.

Cesta 549 – Vzduch

Dve dievčatá v Smolníku boli trochu v rozpakoch, keď sa ich Betko pýtal na cestu ku kaplnke. Ale poradili presne. Smolník je malé múzeum priemyslu v prírode. A má kostoly. Najmä pravoslávny vás zaujme. Genius loci miesta si nás spracovával na mnoho východných spôsobov. Popri vážnom chráme sme si urobili nevážnu odbočku po 548-ke hore strašným kopcom ku kaplnke na vrchu. Len tak, lebo je tam. Cesta vedie do klimatických kúpeľov Štós. Funkcionalistické terasy sme mali ešte ďaleko, ale aspoň trochu sme si čuchli najčistejšieho vzduchu na Slovensku. Navyše, pohľad do doliny a labužnícky zjazd späť na 549-ku stáli za to. Všetko toto budeme potrebovať alebo preklínať už o hodinu, keď za dedinou Úhorná budeme stúpať 3 kilometre hore 18-percentným svahom do Úhornianskeho sedla.

Cesta 549 – Hranice

Na brehu nádrže Úhorná sme kontemplovali májový podvečer a Peter Sagan sa nám vysmieval z bledého plagátu za oknom chatky. Sedlo je fakt v dobrom kopci, cesta stúpala a disciplína klesala. Často tlačíme, stojíme, sedíme, ležíme. Stúpaním potom naháňame slnko, aby nám nezašlo. Krátko pred západom dosahujeme výšku 999 metrov, náš najvyšší bod a hranicu okresov Gelnica a Rožňava a tiež bývalej Spišskej a Gemerskej župy. Obzor skrýva aj štátnu hranicu slovensko-maďarskú a mierime na rozhranie geomorfologických celkov, keď sa pred nami ukazujú prvé krasové „stolové hory“. Zjazd je kostitrasúci teleport do ďalšej krajiny v krajine. V lese je už šero a cesta deravá „ako ústa starej ženy“. Popri nej viacero tmavých veľkých pohyblivých tvorov. Jeden bol jeleň, čo boli tri ďalšie, neviem. Pristihol som sa, že by sa mi páčilo, keby som sa mohol pochváliť, že to boli medvede. Hneď na okraji Krásnohorského Podhradia sme našli našu ďalšiu odbočku na východ.

Cesta bez čísla – Spiš, Gemer?

Posledných 11 kilometrov bolo konštantnou fatamorgánou s obrazmi sprchy a postele. Bicykle sú poklady. Vzdialenosť nebola veľká, okolo 80 km, ale čas, kopce, kaplnky a batohy nás aj tak dosť zničili. Cez lúku popri čiare lesa sa naháňame so súmrakom a intuitívne vetríme medzi poľnými cestami našu do Drnavy. V jednom úseku treba vojsť priamo po blatistého lesa, pričom cestičky sa križujú a ideme viac-menej za nosom. Rozhodli sme sa, že preskočíme potok. Do dediny sme vošli práve, keď celkom zhaslo svetlo. Druhá nočná jazda, tentoraz do susednej Kováčovej, a znovu machule hôr, čo stískajú asfaltku. Koniec sveta. Sme v paži.

Oproti predošlej nočnej prémii sme ale boli poriadne unavení. Mlel som z posledného. Aj na ceste bez čísla sa dá odbočiť ešte hlbšie do hôr, do ešte väčšej tmy, a predsa aj tam bývajú ľudia. Hore posledným kopcom do Lúčky už bicykel, hanba-nehanba, len tlačím. V tme dedina napodiv ešte celkom žila. A na ceste blikalo malé červené svetielko. Zoznamujeme sa s naším hostiteľom. Dvor, jedlo, reči, historky o orientačnom behu, horúca voda, slivovica, posteľ, tma a hlboké bezvedomie.

Prešli sme východnú časť Slovenského rudohoria - Volovské vrchy, a v ďalšom článku pôjdeme do Slovenského krasu.

Pokračovanie putovania


 
 
Najnovšie články autora
 
Cyklotúra Spiš a Gemer cestami všetkých tried – II. časť Lásky čas roku 2015 ešte raz. Druhá, resp. tretia polovica výletu na Šariš, Spiš a Gemer. V prvej časti som spomínal na Prešov, údolia … » celý článok 25/02/16 Ivan Štancel Slovenský kras
Cyklotúra Spiš a Gemer cestami všetkých tried – I. časť Lásky čas roku 2015 a druhý predĺžený víkend. Ľúbime dve kolesá a východ. Historicko-politicky ide o Šariš, Spiš a Gemer. Geomorfologicky o Slovenské rudohorie vrátane Slovenského krasu. A ľudsky o človečinu a krásu. Trojdňová cyklopúť v trojici po čiarach ciest a trošku aj po dejepisno-zemepisných vrstevniciach na mape našej krajinky. Od Prešova, cez Hnileckú a Smolnícku dolinu, Zádielsku tiesňavu a Silickú planinu. 11/02/16 Ivan Štancel Slovenský kras, Volovské vrchy
Najnovšie články na titulke
 
MTB Okolo Vršatca z Ilavy Severnú časť Bielych Karpát som navštívil viackrát, zväčša ako peší turista. Tentokrát som sa sem vrátil na bicykli, nakoľko ma … » celý článok dnes Milan Kiac Biele Karpaty
Rada S rádiostanicami PMR na horách ešte bezpečnejšie S prenosnými rádiostanicami je zábava a sú tiež praktické. Hodia sa ako doplnok voľnočasových aktivít, v pracovnom nasadení, pri komunikácii medzi autami pri cestovaní. Skrátka komukoľvek, kto potrebuje rýchlo a bezplatne komunikovať s ostatnými na relatívne krátku vzdialenosť bez toho, aby musel vytáčať telefónne číslo, čo je mnohokrát veľmi otravné. 08/11/19 Rudo Madár Bezpečnosť
Recenzia Fjällräven Abisko Lite 1 – ľahký stan pre jedného Pri balení sa na týždňový jesenný prechod naťažko som riešil hmotnosť výstroja a stany, ktoré mám doma, vážili viac, ako by sa mi páčilo. Požičal som si preto ľahký jednomiestny stan Fjällräven Abisko Lite 1. S touto značkou sa nízka hmotnosť väčšinou nespája, skôr naopak, no tento stan je výnimkou. Ide o jednomiestny dvojplášťový stan tunelovej konštrukcie s hmotnosťou pod 1,8 kg. Iste, nájdu sa gramárske špeciály, ktoré sú ešte ľahšie, no úlohu zohralo aj to, že že som išiel do domovského prostredia stanu – na Kungsleden do Švédska. 06/11/19 Ľubomír Mäkký Stany a spacie vaky

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Spiš a Gemer cestami všetkých tried – I. časť 16/02/16 14:15 8 príspevkov
Fakty
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.

0.83