Cyklotúra

Spiš a Gemer cestami všetkých tried – II. časť

25.02.16
Lásky čas roku 2015 ešte raz. Druhá, resp. tretia polovica výletu na Šariš, Spiš a Gemer. V prvej časti som spomínal na Prešov, údolia riek Hnilec a Smolník a prechod Úhornianskym sedlom. Ďalej to bude o ceste z Lúčky na krasové planiny – Horný vrch so Zádielskou tiesňavou a Silickú planinu – a potom do Rožňavy. Tri dni putovania a čudovania sa v trojici na bicykloch, slalom po čiarach ciest a sem-tam aj po dejepisno-zemepisných vrstevniciach na mape našej Krajinky.

Trasa

Lúčka – Bôrka – Bôrčanské sedlo – Zádielska tiesňava – Zádiel – Hrhov – Jabloňov nad Turňou – Silická Jablonica – Silická planina – Silica – Slavec (Gombasek) – Rožňava; Košice

Lúčka, kostol a vyvieračky

Ujo hostiteľ krajine rozumie. Mali sme poriadne zvädnuté oči od únavy a poldruha decilitra slivovice, keď nám hovoril o orientačnom behu, ukazoval nám svoje mapy, buzoly a výbavu. Skvelý človek. Býva v chudobnom kraji a nemusí sa odtiaľ sťahovať, lebo má rozum a žeriav. Je inžinier a má to blízko na strechy celého východného aj stredného Slovenska. Deti ale bývajú na západe. Keď sme mu hovorili, čo sme dnes prešli, prekrstil nás hrejivo na bláznov. Potešili sme sa, že aj on je taký.

Spal som ako v hrobe. Podozrieval som sa, že som chorý. Praženica so syrom, makovník a špacírka nás vrátili do prevádzky. Pôvodne sme si chceli dopriať chvíľku v ruinách starodávneho kostolíka nad Lúčkou. Ako prevenciu proti chorobám, pádom a blbosti. Chystali sme sa naň, odkedy sme videli obrázky na smerovníku v Krásnohorskom Podhradí. Husiti si v tom kostole kedysi urobili základňu. Namiesto toho nám Ujo ukázal dedinu.

Lúčka (maďarsky Lucska) je osada, akú si nevymyslíš. Presne na rozhraní Volovských vrchov a Slovenského krasu. Ujo vravel, že hocikedy je volovská časť dediny pod snehom, a krasová má jar, lebo vápenec je oveľa teplejší. Magický realizmus. A všade poriadok a lahodnosť insitnej maľby. Na gánkoch domov opäť zvláštny stĺp. Budeme ho vídať aj ďalej v Gemeri. Ľudia sa striedavo riadia prírodou a vierou. Pôvodná osada bola vyššie na svahu okolo starého kostola. Kvôli vode. No voda sa jedného dňa stratila v zemi. Vyvrela o desiatky metrov nižšie, tak sa dedina presťahovala tiež. A kostol postavili nový.

Vyvieračka je moje obľúbené slovo. Podobne ako dohviezdny večer alebo Golanské výšiny. Poznám o nej aj básničku, ktorú som raz našiel v niektorej vrcholovej knihe: „V priesečníku vápenca a polí – glóbus – nad všetkým roní vody – čo v jeho jadre boli/í.“ Voda v lúčanskej vyvieračke sa naberá z niekoľkých vydlabaných pňov veľkých stromov, ktoré slúžia ako studne. Stojí za to vidieť to. Voľakedy sa ľudia za vodou sťahovali. Dnes im na vode nezáleží. No premiestňujú sa stále.

Cesty bez čísla – Biela stopa

Bolo pod mrakom, trochu sa ochladilo a mrholilo. Pekná asfaltka bez čísla bola slizká. Ujo nám večer nad mapou rozumne pozmenil trasu. Čas na fotkách tvrdí, že o 7.40 h sme krútili pedálmi. Zbehli sme z Lúčky späť na cestu, ktorou sme včera išli po tme. Vcelku príjemné je stúpanie ďalej na východ, do Bôrky. Autá skoro žiadne, prestáva kropiť. Smerujeme na Horný vrch, jednu z planín Slovenského krasu. Lezieme jej na hrb. Od juhu je to síce stolová hora so strmými svahmi, ale odtiaľto je stúpanie pomerne mierne. Betko začul zviera v sebe. Kým naplnil osud prešovského toaleťáku, s Martinou sme sa kochali na čistom svete. „To není země. To je zahrádka.“ Polia, lúky, posedy, kvitnúce stromy. Obielené kmene lemujú cestu. Pokoj. Počas rozjímania v húštine pri potoku sa Betko bezmocne prizerá, ako sa mu hajzliačik odroloval dolu brehom rovno do vody. Ostal mu tam ležať jeden meter na prežitie...

Vigvamy, kaplnka a Grand Canyon

Prešli sme Bôrkou a obyčajnou malou cigánskou osadou pri ceste. Spomínam si na scénu z westernu, v ktorej kartový majster Maverick zavíta do indiánskeho tábora v nádhernom horskom údolí a náčelníkovi Joeovi hovorí, že si vie dobre vybrať lokalitu. Za osadou je prudší kopec do Bôrčanského sedla. Trochu sme tlačili, ale onedlho sme boli na vrchu. Krásne, zelené miesto. Stromy, križovatka chodníkov, kaplnka. Sláva Otcu, sme hore na okraji planín. Za blízkym obzorom ponad stromy trčia náznaky skál Zádielskej doliny. Vlastne tiesňavy, aby som bol presný. To, čo nasledovalo, bola mnohofarebná neriešiteľná dilema. Cez cestu nám preskočil srnček a začal sa parádny zjazd. Radosť žiť. Je tu listnatý les s pekným podložím. Trochu tma, ako v africkom pralese. Dobrú cestičku Baksovou dolinou pravidelne pretínajú drenážne žliabky. Zabával som sa ich preskakovaním. Krátko stojíme na ďalšom rázcestí. Sme na vrchnom konci tiesňavy. Vľavo sa ide k Zádielskej chate „Ranč“ a potom do vzdialenejších kútov na doske Zádielskej planiny.

Bez otáľania sa púšťame vpravo dolu popri riečke Blatnica, inak nazývanej aj Chotárny potok. Treba dávať pozor na ľudí, čo idú z dediny Zádiel. Naša dilema spočívala v tom, či si konečne užívať zjazd serpentínami v tesnom skalnom hrdle z wettersteinských vápencov,či stáť na každom rohu a obzerať sa donekonečna. Nášho „Brazílčana“ Betka by isto potešila skalná ihla Cukrová homoľa, keby o nej vedel. Vedel si? Na Zádielskej tiesňave je super to, že vás pobaví, aj keď ste preč z nej. Vyzerá ako vymyslená. Veľký kus zeleného chleba, do ktorého ktosi zahryzol. To my.

Cesta 16 – Širokouhlé návraty

Človek tam rád stále niečo nové zbadá a potom to chce. Nedávno som časť maďarsko-slovenskej hranice pod Turnianskym hradom videl poriadne prvý raz a hneď som sa dušoval, že ju pobicyklujem. Podarilo sa. Vrátili sme sa sem spolu a je to tu. Výhľady, planiny, dno kotliny – všetko širokouhlé. To sa nám páči na ceste č. 16. Iná vec je, že 16-ka je občas aj E-58-kou, či dokonca E-571-kou, a že sme zo stratených, ďalekých a hlbokých paží Krajinky vystrelili hlavňou tiesňavy rovno na medzinárodný ťah. Ale je taký široký a rovný ako Route 66 a všetci sa sem pomestíme pohodlne. Pred hlukom utekáme rovno, rýchlo a ďaleko na západ s niekoľkými kochacími pauzami. Výhľady na stolové hory sú monumentálne ako v kine. Zo Zádielu cez Dvorníky do Hrhova a k rybníkom. Tabule v dvoch stredoeurópskych jazykoch. Tu niekde sa popri južnom okraji cesty prvej triedy začína vinúť aj cyklisticky prívetivejšia, menej automobilová, no zato hrboľatejšia alternatíva. V Jablonove nad Turňou inštinktívne na začiatku dediny odbočujeme vľavo, aby sme sa dostali do Silickej Jablonice. Cesta opäť stráca číslo. Návrat do divočiny.

Hore

Najrozsiahlejšia planina Slovenského krasu je naozaj ako stôl. Je to aj naše druhé najväčšie stúpanie. Dvíha sa od Silickej Jablonice. Na ceste v lese je trochu šero, ani sme si neuvedomili, že pomedzi mraky sem-tam vykukovalo slniečko. Horalky do nosa. Ale ambiciózne pokusy vyšliapať čo najviac sa po 15-tich minútach skončili pokornou chôdzou. Najprv jeden, potom druhý, potom tretí, neskôr striedavo v pároch, a nakoniec všetci spolu. „Kolik věcí já neumím, a přesto je dělám rád.“ Reči občas prerušuje neviditeľný zver niekde v lese.

V tejto časti sa Silická planina tvári ešte ako bežný slovenský kopec. Dá sa ísť po nej hore aj dole, sú tam stromy a tráva. Ale na jej vrchu strih – a prebudenie v ďalšej vymyslenej časti Slovenska. Celkom inej ako je za nami. V podstate rovinka, zelené pahorky, lúka, cestička, okolo nej stromy, ohrady, taká väčšia záhradka. Slnko s dažďom. Ešte aj jazierko a dedina na kopci. Kostol, krčma a pošta, elektrické drôty, pár bytoviek a áut. Silica. Komu toto napadlo? Silická republika. Samostatná, nezávislá a nad vecou, možno aj s vlastnou evolúciou. Tristo metrov nad okolitým krajom. Silické deti môžu pľuť ostatným Gemerčanom na strechy.

Dole

Chceli sme ešte stihnúť posledný vstup do Gombaseckej jaskyne, preto sme obetovali Silickú ľadnicu aj predlžené čudovanie sa nad strateným svetom, „tepuy“. Nabudúce si lepšie poobzerám pár škrapov a závrtov, ale tešili sme sa na zjazd. Kým sa k nemu zo Silice prepracujete, planina vás ešte pár minút ponaťahuje dvomi-tromi pahorkami. Ale potom poletíte. Ruky rozpažiť, oči zatvoriť... a pozor na serpentíny. Krásne, dlhé, rýchle klesanie po dobrom povrchu „len taká rozkoš“. Do obce Slavec, časť Gombasek, sme doplachtili v ľahko euforickom stave. Jaskyňa za utratené vstupné stojí – je krásna. A popoludňajší šlofík v prístrešku pri pokladni s fialkami počas poriadnej májovej búrky tiež. Prišlo hromobitie, lejak a vietor, čo odfukoval z borovíc všetok peľ vo veľkých žltých mrakoch. Budú nové stromčeky.

Cesta E-571 – Posledných slaných 11 km

Riečka Slaná a opäť cesta č. 16. Ale pôsobila na nás skôr svojím úsmevom č. E-571. S úmyslom pohľadať pokojnejšiu cyklotrasu zo Slavca do Rožňavy sme sa chvíľu motali v okolí hlavnej cesty kade-tade cez vysokú trávu a lesíky. Všetko po lejaku bolo príjemne mokré. Nakoniec sme to nechali tak. Ani nie kvôli vode, skôr že sme potrebovali chytiť vlak. Posledným úsekom sme sa teda príjemne prešpliechali s autami na hlavnom ťahu. Rovný, široký, priestranný, rýchly, ako stvorený na záver. S peknou kulisou. Chce to hudbu. Nad cestu sa z oboch strán dvíhajú strmé svahy planín, Plešiveckej naľavo a Silickej napravo. Na pravej strane trčia tiež Brzotínske skaly. Finálna scéna širokouhlého dňa.

Pred sebou postupne rozoznávame Rožňavu aj Krásnu Hôrku. Do mesta sme ani nevošli, železničnú stanicu máme poruke. Znútra je pekná a prázdna. Ani vlak nejde, lebo je sviatok – ďalší aha-moment. Aspoň sme získali čas na after-party v daktorej brzotínskej reštaurácii na skok od rožňavskej stanice. Pánboh zaplať dobrým ľuďom, že boli ochotní nakŕmiť vo svojom slušnom lokáli troch ofŕkaných, smradľavých pútnikov. Dnes bolo kilometrov menej, ale videli sme veľa. V Brzotíne sú mláky, západ slnka, tma i zima. Ide nám rýchlik do Košíc.

Elysium

Extra etapa, sequel, nočný protipól k šarišskej eskapáde v Kendiciach, ktorá sa odohrala ani nie 48 hodín dozadu, a predsa sa zdá akási vzdialená. Naše Elyzejské polia sme si vymerali popod namodro svetielkujúci Dóm sv. Alžbety a cez večerné centrum Košíc. Byť v meste len ako turista je fajn. Ale byť na bicykli je lepšie. Človek už nie je len turista, ale skôr pocestný, pútnik alebo aj čestný občan. Treba ale povedať, že okrem toho Betko len úplne prozaicky túžil po supermarkete. Metropola Abova je uspávanka pred tým, ako sa naložíme do ďalšieho vlaku, kde načisto zaspíme. Koniec výletu. Dobré ráno až na západe.

My-granti

Ešte jednu mikroetapu som absolvoval v nedeľu ráno v Bratislave. Malé dozvuky po východo-juhoslovenskej bicyklovačke. Neubránil som sa porovnávaniu, ale to len tak priateľsky, že kde som viac doma. Inak, v Lúčke som mal pravdu, niečo na mňa liezlo. „Doriticín“ ale nezabral, a keďže som sa po víkende celkom dorazil v práci, skončil som u lekára a vybavil si svojho nového obvodného v hlavnom meste. Možno ďalší malý krok preč z rodného Spiša. Dúfam, že sa jedného dňa nestane z exotického zvyšku našej Krajinky len turistická atrakcia. Treba tam ešte jazdiť. Stále je tam veľa iných ciest.

Prvá časť putovania


 
 
Najnovšie články autora
 
Cyklotúra Spiš a Gemer cestami všetkých tried – II. časť Lásky čas roku 2015 ešte raz. Druhá, resp. tretia polovica výletu na Šariš, Spiš a Gemer. V prvej časti som spomínal na Prešov, údolia … » celý článok 25/02/16 Ivan Štancel Slovenský kras
Cyklotúra Spiš a Gemer cestami všetkých tried – I. časť Lásky čas roku 2015 a druhý predĺžený víkend. Ľúbime dve kolesá a východ. Historicko-politicky ide o Šariš, Spiš a Gemer. Geomorfologicky o Slovenské rudohorie vrátane Slovenského krasu. A ľudsky o človečinu a krásu. Trojdňová cyklopúť v trojici po čiarach ciest a trošku aj po dejepisno-zemepisných vrstevniciach na mape našej krajinky. Od Prešova, cez Hnileckú a Smolnícku dolinu, Zádielsku tiesňavu a Silickú planinu. 11/02/16 Ivan Štancel Slovenský kras, Volovské vrchy
Najnovšie články na titulke
 
Rada S rádiostanicami PMR na horách ešte bezpečnejšie S prenosnými rádiostanicami je zábava a sú tiež praktické. Hodia sa ako doplnok voľnočasových aktivít, v pracovnom nasadení, pri … » celý článok 08/11/19 Rudo Madár Bezpečnosť
Recenzia Fjällräven Abisko Lite 1 – ľahký stan pre jedného Pri balení sa na týždňový jesenný prechod naťažko som riešil hmotnosť výstroja a stany, ktoré mám doma, vážili viac, ako by sa mi páčilo. Požičal som si preto ľahký jednomiestny stan Fjällräven Abisko Lite 1. S touto značkou sa nízka hmotnosť väčšinou nespája, skôr naopak, no tento stan je výnimkou. Ide o jednomiestny dvojplášťový stan tunelovej konštrukcie s hmotnosťou pod 1,8 kg. Iste, nájdu sa gramárske špeciály, ktoré sú ešte ľahšie, no úlohu zohralo aj to, že že som išiel do domovského prostredia stanu – na Kungsleden do Švédska. 06/11/19 Ľubomír Mäkký Stany a spacie vaky
Túra Wiktorówky - symbolický cintorín poľských Tatier Ako v našich Tatrách, tak aj v poľskej časti môžeme nájsť pietne miesta venované obetiam, spätým s nepriazňou osudu v horách. Vydáme sa na krátku prechádzku údolím Filipka. Jej pravá odnož, Dolina Złota, nás dovedie ku kostolu so symbolickým cintorínom. Výšľap si obohatíme piknikom na veľkej lúke Rusinowa Polana s “bacówkou” a sezónnym pasením oviec. Druhým magnetom dňa budú nevšedné panorámy štítov z poľskej strany. 02/11/19 Roman Matkovčík Vysoké a Belianske Tatry, Poľsko

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Spiš a Gemer cestami všetkých tried – II. časť 26/02/16 15:32 6 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Slovenské rudohorie: Slovenský kras - planina Horný vrch a Silická planina (Národný park Slovenský kras) a Rožňavská kotlina
  • Počet dní
    • 1
  • Nadmorská výška
    • max: 630 m n. m.
    • min: 204 m n. m.
  • Vzdialenosť
    • 63 km
  • Náročnosť
    • 3
  • Ročné obdobie
    • jar
  • Dátum túry
    • 2015
  • Štart trasy
    • šírka: 48.63639 ° SŠ
      dĺžka: 20.72162 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 48.63509 ° SŠ
      dĺžka: 20.51344 ° VD
      » Mapa
  • Nocovanie
    • Lúčka
  • Voda
    • Lúčka (upravené pramene), Zádielska chata (bufet), studnička Ardočka pod Sokolou skalou, Silica (studňa)
  • Doprava
    • Rožňava (vlak, bus, bicykel)
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.

0.73