Trasa

Plavecké Podhradie – Plavecký Mikuláš – Červená hora – sedlo Záruby – Vlčiareň – Monrepos – Amon – Báborská – Plavecké Podhradie

Autíčko nechávam na hlavnej ulici v Plaveckom Podhradí, montujem predné koleso na môjho MTB veterána z roku 1992 a vyrážam pod hrad. Trasu poznám z návštevy Plaveckej jaskyne, je to celkom príjemné jazdenie zhruba po vrstevnici na dolnom okraji lesa. Podo mnou sa mihajú lesíky, lúky, vidím zanedbanú železničnú trať a záhorácke polia, až po nekonečné borovicové lesy. Pri jaskyni stretávam skupinu ľudí, dnes sa však nepokúšam o vstup, svoje zážitky z nej som popísal v článku o výlete na parnom vláčiku.

Po pravej ruke skôr tuším ako vidím hradné skaly, spomienky mi víria v hlave – lezenie v lete i zime, bivaky pod prevismi, táborový oheň, to všetko nechávam za sebou, keď vychádzam do dolinky za hradným vrchom, trochu stúpania do sedielka a už frčím dolu kopcom úbočím Pohanskej v predjarnom lese. Na okraji zastavujem a kochám sa slnkom ožiarenou kotlinou medzi Holou horou, Plaveckým Mikulášom a Javorinkou.

Obdivujem Jeleniu skalu, na ktorú som sa na zimný slnovrat 2013 šarpal s mojou dcérou, čo bol nezabudnuteľný zážitok, vtedy tam ešte nebol značený chodník. Potom pokračujem lesnou cestou, ale zle odbočujem, lebo zrazu je predo mnou strmé stúpanie na Báborskú. Otáčam a vyrážam krížom cez polia smerom k obci. Škovránky štebocú, slniečko svieti, vyžívam sa v krásnych výhľadoch.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Plavecký Mikuláš patrí k najmalebnejším dedinkám široko-ďaleko, ani nespočítam koľkokrát som odtiaľto vychádzal na túru. Dnes sa len preštrikujem uličkami a hľadám modrú značku po ktorej budem stúpať dolinou poza Kršlenicu. Fučím do kopca a prichádzam k objektu, ktorý tu býval už dávno, ale nespomínam si, že by bolo oplotením zatarasené celé dno doliny, a tak musím hľadať cestu okolo hranice pozemku, kde ma trochu vytrápi spúšť po rúbaní lesa, ale napokon sa mi darí nájsť správnu trasu, až prídem na lúku Bukovina s krásnymi výhľadmi. Pomedzi kopce prvýkrát vidím Veterlín, stromy už nasadili pučiace výhonky, zelená farba je fantastická, nádhera je všade okolo.

Po krátkom rozjímaní sa vyberám ďalej, vydávam lokomotívne zvuky, kým dorazím popri plote zvernice na Červenú horu, križovatku chodníkov. No nevyberám sa po červenej značke, ale využívam miernejšie stúpajúci oblúk lesnej cesty, ktorá ma širokou serpentínou vráti na Štefánikovu magistrálu, ktorá krátko vedie v masíve Veterlína. Dávam si pozor, aby som trafil vpravo na odbočku výraznej cesty, ktorú som minule pozoroval zo Zárub. Tu sa mi len v spomienkach vybavuje, ako sme oddávna chodili okolo neďalekej romantickej chaty Brezinky, ktorú sme však nikdy nezažili otvorenú, ani neviem, či ešte existuje. Teraz si doprajem “kochaciu” prestávku (odtiaľto je titulná fotka článku) a pozerám sa na krásne farby okolo seba.

Táto časť Malých Karpát je impozantná, hrebene Veterlín - Čelo a Ostrý kameň - Záruby vyzerajú ako ostré bradlá, úbočia majú strmé a dolina je hlboká. Nachádzam v nej koberce medvedieho cesnaku, ktorý intenzívne rozvoniava. Veľakrát som tu stúpal modrou značkou do sedla Záruby, ale prvýkrát idem na bicykli. To je presne typ stúpania, ktoré vládzem nohami, ale nie pľúcami, musím si dopriať prestávky. Obdivujem krásne buky s hladkou kôrou, zatiaľ len časť z nich vyhnala puky s mladým lístím, tu ešte donedávna ležal sneh. Zo sedla vedie strmší zjazd, zlostím sa na svoje staručké ráfkové brzdy a zaprisahávam sa, že už by to chcelo modernejší bicykel, na ktorom by som si podobný úsek lepšie užil. Aj Čertov žľab obchádzam širokou serpentínou na Vlčiareň, kde konštatujem, že od stískania bŕzd a trasenia neodpruženej vidly mám predlaktia a ruky celé boľavé.

Jazda zvážnicou, ktorá sa drží približne 450-metrovej vrstevnice v južnom svahu Veterlína je v slnečnom počasí v poslednej tretine apríla úžasným pôžitkom. Kým na severe hory sa rastlinstvo a stromy len prebúdzajú, tu už moju dušičku milovníka prírody priam čičíka pohľad na najkrajšiu zelenú farbu na svete. Príručka starého svišťa hovorí, že farebné divadlo si na prelome apríla a mája neslobodno nechať ujsť.

Kľukatá cesta, kde treba miestami stúpať a inokedy si užívať zjazdy, vedie okolo nádherných stromov a ponúka perfektné výhľady do kotliny, ktorú obýva dedinka Lošonec a za ňou tróni masív Slepého vrchu, ktorého prejazd som opisoval minule.

Traverz Veterlína ma nakoniec “vypľuje” na rovnakú lesnú cestu, po ktorej som dnes išiel, ale neuzatvorím úplný okruh a vďaka hiking plánovaču trás triafam odbočku na cestu úbočím Čiernej skaly. Keď tak po nej idem, uvedomím si, že aj túto zvážnicu som raz obzeral ako možný cyklistický cieľ počas túlačky na Starý plášť, časť trasy je teraz totožná. Ale vtedy sme napokon odbočili na hrebeň, teraz chcem nájsť spojnicu na križovatku lesných ciest za Starým plášťom. Výhľady smerom k Mokrej doline sú nádherné, opäť ma fotoaparát donútil zastaviť a zvečniť dvojvrchol Holej hory.

Ale chyba lávky, tu si Shocart vyfantazíroval neexistujúcu cestu, od tohto miesta neexistuje! Keď sa pozriete na to isté miesto v Cmaps, tak zistíte, že tam je obratisko a zvážnica naozaj nepokračuje. Po márnom hľadaní aspoň náznaku nejakého chodníka sa vraciam späť a spúšťam sa opäť na Štefánikovu magistrálu k Monreposu. Všetko je pozamykané, tentokrát na mňa nebreše jazvečík, a tak cez Kubašovú stúpam na Amonovu lúku, kde magistrálu nadobro opustím.

Modrá značka ma privádza na Báborskú, kde nachádzam niekoľko turistov i cyklistov. Nezainteresovaný pozorovateľ by si pomyslel, že sa tu koná nejaká horlivá bohoslužba, ktorá má ako najdôležitejší rítus pozdvihovanie pravouhlých predmetov so sklíčkom za opakovaného vydávania zvuku cvakania, pričom tvár je vo vytržení. Niektorí dokonca vysielajú svojmu božstvu signály zábleskami, ako inak by som vysvetlil pokus osvietiť si fotografickým bleskom niekoľko kilometrov vzdialenú Vápennú?

Nasleduje dosť strmý úsek z vrcholu do sedla, kde si opäť pomyslím, že s hydraulickými brzdami by som sa na to hádam aj odvážil, ale s mojím veteránom pár metrov radšej prejdem peši a nasadám až keď sa sklon svahu trochu zmierni. Na tomto mieste musím pripustiť, že z cyklistického hľadiska by bolo asi lepšie pokračovať na Plavecký hrad, ale spomínam si na existencu krásnych lúk pod sedlom Báborská a moja fotografistická vášeň preváži. Ak sa pozriete na poslednú fotku k článku, tak asi pochopíte, že sa to vyplatilo. Vápenná a Peterklín v podvečernom svetle stáli za to.

Jediná nepríjemné vec spojená s týmto rozhodnutím je, že celkom na konci dnešnej túry sa spúšťam na neobyčajne rozbitú cestu, po ktorej steká voda a úplne si zablatím bicykel na posledných kilometroch celej trasy! Ale napokon prichádzam do Plaveckého Podhradia spokojný a "usmiaty ako egreš".

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek