Začínam v Slanci na železničnej stanici. Vlakom je to z Košíc len 20 kilometrov, ale ušetrila som si nepríjemnú cestu po hlavnej ceste v rannom chlade. Svaly po zime zvyknuté na iný pohyb hneď dostávajú zabrať a do dediny stúpam so zelenou cykloznačkou po miestnej ceste s krásnym výhľadom na Slanský hrad, ktorý „vstáva z popola“. Veža Nebojsa má opäť strechu tak, ako si to pamätám z detstva. Hrad ale dnes nie je mojím cieľom, tak ho len na diaľku pozdravím.

Pri obchode idú dve vrstvy oblečenia do nosiča, už „kúria pod kotlom“ a odbočujem na vedľajšiu cestu so smerovníkom Slanská Huta 5 km. Čo som nastúpala, výdatne klesám, studený vzduch cez termotričko pichá ako ľadové ihličky, ale nie nadlho. Cesta, ktorú mám len pre seba, sa vlní stále hore a dolu. V Novom Salaši ma zelená smeruje na cestu medzi domy. Cyklistovi sa tak spestrí monotónne stúpanie v oblúku okolo dediny (ale späť by som si ten zjazd mimo domy určite vychutnala). Ešte pár húseničiek a som v Slanskej Hute – na prízemí Miliča. Do dediny mierne stúpam, ale vzápätí ma čaká prudký padák – nepríjemné, veď to musím opäť vyliezť hore – a aj leziem miestnou asfaltkou priamo do hospodárskeho dvora. Pedálujem pomedzi hospodárske stavby, robotníci čosi nakladajúci do auta mi len s úsmevom kývnu (ďalší blázon, čo sa potí nad pedálmi, keď stačí stlačiť iný pedál – plynový). Na hornom konci areálu je posedenie s informačnou tabuľou, tak povinná zastávka na prečítanie dá nohám oddýchnuť. Mimovoľne sa obzriem a dobre som urobila. Ponad najbližší kopček vykúka a žmurká na mňa Slanský hrad... Dnes ma "tam hore" opäť má niekto rád a vyprosil pre mňa pekný deň.

Pokračujem po spevnenej ceste a o chvíľu som na 1. poschodí Miliča – vychádzam na asfaltku, vedúcu zo Slanského sedla na Izru, a pripájam sa k Rákócziho cyklotrase. Odbočujem doprava, tu by niekde mala byť lesná cesta, čo ma privedie na 2. poschodie Miliča. Po asi 800 metroch prichádzam k odbočke a „čučím ako puk“ – doľava odbočuje novučičká asfaltka, taká hladká, že košické cesty blednú závisťou. Leziem statočným stúpaním ako slimáčik a obzerám sa dookola. Napravo je pár metrov od cesty Javorová studnička. V lese sú síce len buky a hraby, po žiadnom javore ani stopy, ale ktovie ako dlho má prameň pomenovanie. Osviežim sa a o chvíľu som na 2. poschodí Miliča – sprava sa ku mne pripája červená značka, vedúca z Márovky na Malý Milič a Izru. Pokračujem smerom na Malý Milič a traverzujúcou cestou stále pomaličky pohodlne stúpam. Pár desiatok metrov podo mnou je zvláštna Kresaná skala a päťuholníkovou odlučnosťou známou zo Šomošky. Dnes ju ale vynechám, mám iný cieľ. Pri chate na Malom Miliči je pekné posedenie, využívam ho na krátky odpočinok. Obzerám si malý kopček za chatou. Neznalému pútnikovi ani nenapadne, že stačí vybehnúť pár metrov na jeho vrchol a ocitne sa nad skalným mestom Malého Miliča a oku bude dopriatych pár obmedzených výhľadov.

Od chaty odbočuje žltá značka na 3. poschodie Miliča. Vydať sa po tejto lesnej ceste (značka z nej po chvíli odbočuje strmo hore na vrchol Miliča) znamená pretraverzovať Milič po 3. poschodí lesných ciest. Na niekoľkých miestach z vyhliadok v ostrých zákrutách skutočne dve poschodia pod sebou cyklista uvidí.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Dnes mám ale iný plán. Odtiaľto to bude pre mňa opäť niečo nové. Pokračujem s červenou značkou smer Izra. Značka po pár metroch odbočuje prudko doľava a lesná cesta pokračuje v stúpaní ďalej. Prichádzam na drevoskládku s informačnou tabuľou a zdá sa, že som na konci cesty. Riedkym lesom však pokračuje široký chodník, bicyklom pohodlne zjazdný. Prichádzam na malú lúčku a zdá sa, že toto je úplný koniec.. Ale doprava je nedávno autami rozjazdená koľaj. Je to mojím smerom, tak pokračujem a vidím, že je to nejaká stará cesta, lebo v rovnom páse predo mnou stromy nerastú. Je podozrivo priamočiary a o chvíľu zisťujem prečo. Prichádzam k hraničnému kameňu a maďarskej zelenej turistickej značke v rovnakom priamom páse bez stromov. Schengen tu nie je ešte tak dlho, aby zakryl roky a roky hliadkovania na našich hraniciach. Heuréka, som tam, kde som chcela byť, pár stoviek metrov od novej rozhľadne. Odbočujem doprava a s elánom začnem pedálovať. Môj elán ale veľmi rýchlo schladne, keď na konci prieseku vidím skalku, ktorá je podozrivo vysoko... Áno, tam musím vyliezť. Nič to, veď potlačím, je to len zo 200 metrov.

Statočne tlačím, obdivujem snežienky vykúkajúce zo zeme. O chvíľu neviem, čo skôr. Je tu tak strmo, že tlačiť sa nedá, treba hodiť bicykel na plece (ale ženskú kostru ako hodíte na plece?). Všade kopa lístia, pod lístím mokré suťovisko a zovšadiaľ lezú snežienky, tak neviem, čo skôr, ratovať seba, ratovať snežienky, ale našťastie je to len pár metrov okolo skál a som hore na prijateľnejšom teréne. Naľavo sa objavuje silueta rozhľadne. Som tu druhýkrát, tak viem, čo ma čaká. Bicykel nechávam dolu a naľahko vybehnem pár metrov po skalkách. Som na 4. poschodí Miliča, na vrcholovom skalnatom hrebienku. Výhľad, i keď nie kruhový, je majestátny. Podo mnou pásy hôr už v Maďarsku s nezameniteľnou siluetou hradu Fizér (maďarsky Füzér). Podľa smeru výhľadu za lepšej viditeľnosti určite uvidíme Vihorlatské vrchy ako na dlani a v diaľke ukrajinské Karpaty (Poloniny). Ale lepšie bude prísť popoludní, budeme pozerať po slnku, nie proti nemu.

Pokračujem po hrebienku po hraničnej zelenej a modrej a o pár minút som pri pylóne na skutočnom vrchole Veľkého Miliča, ktorý zrejme kvôli rozhľadni načas upadne do zabudnutia. Ďalej je to len klasika, ktorú dobre poznám – strmý zjazd do sedla pod Miličom, prechod na maďarskú modrú a pohodlný zjazd po širokej lesnej ceste smer Bodorét. Tu ale pozor, keď zazrieme na strome nezvyčajný červený kvet v bielom poli, treba zastať a vydať sa po pútnickej Ceste sv. Alžbety akoby v protismere doterajšej jazdy. Nie veľmi cyklistickým terénom som o chvíľu a hranici so Slovenskom. Vždy ma dostane výstava všetkých možných i nemožných maďarských značiek na niekoľkých stĺpoch.

Odtiaľto je to už jednoduché – po žltej cez krásnu lúku Malej Márovky (nezabudnúť sa obzrieť na čarovnú skalu na Skárošskej vyhliadke, odkiaľ za ideálnych podmienok vidieť Vysoké Tatry), po červenej na Veľkú Márovku – dych vyrážajú normálne autoznačky na križovatke lesných ciest. Prechod na modrú smer Vyšná Myšľa. Po ľavej strane neďaleko cesty stojí čarovný domček so studničkou Márovka a už je tu aj nevýrazná odbočka na žltú, ktorá je zároveň žltou cykloznačkou. Čaká ma nečakané – nádherný zjazd perfektne novoupravenou lesnou cestou až do Skároša.

Bolo to také rýchle a pohodlné, že sa mi ešte nechce ísť domov. Odbočujem teda v Skároši doľava a cez kopček sa po červenej cykloznačke púšťam do Trsteného nad Hornádom. Treba prejsť po nádhernej cyklolávke a aspoň trochu zdvihnúť jej štatistiku využitia v zabudnutom kraji. Vždy, keď cez ňu idem, predstavujem si jej využitie, keby stála vedľa železničného mosta cez Hornád vedľa Kostolian pri Hornáde.

Pekná asfaltová cestička s modrou cykloznačkou (nemaľovaná, len smerovky - český systém, ale bez čísiel) ma dovedie na ďalšie zabudnuté miesto, do Gyňova a okolo Čanianskych jazier, ktoré majú svoju slávu dávno za sebou, pokračujem do Čane. Hladina jazera je nejako podozrivo nepokojná, teda sa mi to nezdalo, že idem proti vetru akosi pomaly. V Čani, kde začína cesta do Košíc priamo na sever, to dostávam naplno – točím, čo mi nohy stačia a na tachometri je 8 km/h. V zákrutách mi svieži košický severák doslova podráža kolesá. Navyše posledný krátky úsek musím ísť po úzkej ceste spolu so smetiarskymi autami zo spaľovne. Konečne som za mostom v Košiciach a dúfam, že sa skryjem pred vetrom medzi domami – omyl, Južná trieda je dlhá, rovná a severojužná. Domov prichádzam vyšťavená ako po stokilometrovej túre, ale ako vždy po Miliči, spokojná a kultúrne vyžitá.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek